O ROK NESKÔR

Stála som pred jeho hrobom a položila som na jeho povrch červené rúže. Pozerala som sa na jeho fotku, ktorá bola umiestnená vedľa mena.

Adam Horváth

28.04.1990 - 27.05.2022✝️

Odpočívaj v pokoji

Už som neplakala, ale stále som mala na pamäti, ako ma robil šťastnou. Dokázal ma rozveseliť. Už som si nepamätala jeho hlas, smiech, ale mala som ho vždy vo svojej pamäti a dúfala som, že ho nestratím. Po tom, ako mafia zistila, že jedného z nich zabili, prišli na pohreb.

Oni vedeli kto som, preto chodili za mnou a želali mi úprimnú sústrasť. Vedeli ako sa cítim. Skoro polovica Adamových známych stála nad jeho hrobom a všetci smútili ako ja.

Otec nemohol prísť, keďže riešil so súdom, prečo zabil Adama. Otec nakoniec nešiel do väzenia, ale vyhodili ho kvôli tomu z polície a teraz pracuje v nejakej firme ako strážnik. Preto som často doma sama. Ja som chodila stále na balet a napokon som ukončila strednú školu.

Dostala som sa na vysokú, kde budem ešte chodiť takých päť rokov. Ale za to počas letných prázdnin som našla niekoho nového, s kým som začala chodiť a dúfam, že nám to vydrží a budem sa doňho môcť zamilovať tak, ako som milovala Adama.

S malým úsmevom som opustila cintorín a vrátila sa domov. Tam na mňa čakal Róbert, ktorý sedel na schodoch a hral na gitare. Spoločne sme vošli do domu a užívali si spolu krásne chvíle.

THE END