O tri dni

Zobudenie pre mňa už nebolo nič také strašné, pretože som vedela, že svojmu osudu neutečiem. Od toho večera, kedy odišiel bez boja, som sa úplne vzdala myšlienky na neho. Už som mu neverila, aj keď vtedy, ako odchádzal, som mala chuť na neho kričať a prosiť, aby splnil svoje posledné slová. No bojovať aj tak nemalo cenu.

Vybrala som si menšie zlo, v porovnaní s tým, čo by nastalo, ak by som z tohto domu utiekla. Moira mala v rukách všetky tromfy a aj s jej tichými vyhrážkami som vedela, že by bola schopná všetkého.

Každý jeden deň od jeho odchodu som premýšľala nad tým, čo by sa zmenilo, ak by som v ten deň, vtedy, keď Rob umrel pre mňa, zavrhla aj ju. Možno,... možno by som sa so svojím trápením nedokázala tak vysporiadať bez podpory priateľky, možno by som trpela doteraz, ale nechovala by som si hada priamo na prsiach.

Do izby vošla nepozorovane Greta a chystala mi šaty. Vybrala ich z ochranného obalu a ukázala na svetlo sveta. Ešte stále som sa na ne nedokázala pozrieť, ešte stále som malým kútikom svojej duše verila v zázrak. Ten sa však nehodlal stať. Spoločne sme sa usadili za obrovské zrkadlo a vzala do ruky kefu s jemnými štetinami, rozčesala ma a pripravila dokonalý účes. Na väčšiu úpravu som nemala náladu a ani čas. Ten sa nehodlal zastaviť a nechcel mi darovať žiadnu myšlienku naviac.

„Ste nádherná, Emily," prehovárala a tisli sa jej do očí slzy.

Rýchlo som ju objala, patrila medzi mojich najbližších ľudí. „Ďakujem, Greta."

Ozvalo sa zaklopanie a do dverí vošiel Connor. „Ak dovolíte, Greta." Tá rýchlo vstala, uhladila si šaty, jemne sa mu poklonila a v rýchlosti odišla. „Bude to len niekoľko minút," stihol jej povedať, kým nadobro zatvorila dvere.

„Emily," podišiel bližšie a uchopil moje dlane. „Si jej tak podobná. Nedokážem sa na teba vynadívať. Je to akoby sa vrátila, akoby tu stále bola." Jeho slová sa mi vrývali hlboko do srdca a odrazu som pochopila, prečo jeho otec vôbec, ale vôbec neodoprel synovi myšlienku na dohodnutý sobáš. Nešlo mu o peniaze, o sprosté reči ostatných ľudí. Išlo mu o to, aby sa jeho dcéra vrátila domov. Lenže ja som ňou nebola. nebola som Abigail.

Keď ma neskôr Greta obliekala do tých najkrajších šiat, aké som kedy videla, musela som si každú chvíľu utierať tvár, aby som zmyla stopy po plači, ktorý mi len viac a viac ubližoval. Posledné minúty mojej slobody. Posledné minúty, kedy som mohla slobodne premýšľať nad iným mužom a kdesi v mojom vnútri som mu všetko odpustila a možno aj hneď zabudla na jeho zbabelosť, pretože som tušila, že nielen Eric, ale aj samotný Daniel, bojoval so svojimi démonmi, nech už boli akékoľvek.

Spoločne sme zišli do haly a čakali na ďalšie pokyny. Odmietala som sa zúčastniť akejkoľvek prípravy, či večere, kde by sa preberala naša svadba, a tak som sa dnes nechala viezť prúdom. Úplne odovzdaná svojmu novému osudu. Čochvíľa som sa mala stať pani Wistingová a musela som sa s tým zmieriť. Greta ma držala za ruku, bola neskutočne vyparádená, a tak nebolo pochýb, že sa obradu zúčastní aj ona. Netušila som, koho všetkého nakoniec pozvali, ostávalo mi len dúfať, že príde aj môj otec, ale bez sprievodu. Nemyslím si, že by si tak skoro trúfol ukázať sa v spoločnosti s novou partnerkou. 

Minúty sa zbiehali do jedného celku a už nemalo cenu proti niečomu bojovať. Keď som za svojim chrbtom započula jemné zakašľanie, napriamila som sa, pustila sa svojho doterajšieho doprovodu a otočila sa. Pohľad na neho, oblečeného v saku šitom na mieru, vlasmi začesanými do dokonalého účesu a s jemným úsmevom na perách, mi takmer vyrazil dych. Bol naozaj krásny. Nie tak prirodzene, uvoľnene ako Daniel, ale predsa mal niečo do seba, čo vzbudzovalo vo mne dojem, že to hádam aj zvládnem. To, čo sa malo stať po obrade, neskôr večer, keď spoločne zaľahneme do jednej postele, na to som zatiaľ nechcela myslieť.

„Ako sa cítiš?" opýtal sa, keď pristúpil bližšie. S obavami som mu vložila dlane do jeho veľkých rúk.

„Nemal by si ma vidieť až na obrade? Vraj to prináša nešťastie," s jemným úsmevom som sa mu prihovorila. To, že som bola nervózna, by som už nijak nezakryla, tak prečo to trochu neodľahčiť.

„Och, Emily. Nevedel som, že takto veríš na povery." Venoval mi jemný bozk na vrch hlavy.

Chvíľu sme tam stáli a pohľadmi sa vpíjali jeden do druhého, keď si ma pritiahol bližšie k sebe a s naliehavosťou v hlase na mňa prehovoril. „Emily. Povedz mi prosím ťa pravdu. Viem, že ja som možno ten posledný, ktorý by to od teba mal žiadať, ale, ... len teraz. Len pre túto chvíľu. Prosím, buď ku mne úprimná."

V jeho očiach som videla zmätok, štipku beznádeje a malý kúsok odhodlania. Ale k čomu? „Čokoľvek, Eric. Pýtaj sa."

„Myslíš," nadýchol sa a pohľadom neuhol od mojich očí. „Ehm, myslíš, že by si ma niekedy dokázala milovať?"

*

Kráčala som uličkou medzi stoličkami lemovanou bielymi a červenými ružami. Predo mnou kráčalo nejaké dievčatko hádzajúc lupene ruží pred seba, následne ich pošliapalo a nechalo ich už iba napospas mojim opätkom. Pomalými krokmi, sprevádzaná hudbou iba husľového kvarteta, som sa blížila k vytvorenému oltáru v rozľahlej záhrade. Pohľadom som zavadila napravo, kde som zahliadla svojho otca a miesto vedľa neho bolo prázdne. On sa na mňa usmieval a ja som si vydýchla. Potom som sa pozrela naľavo a vpredu som zahliadla sedieť Connora usmievajúceho sa od ucha k uchu. Istotne to bol šťastný muž. Konečne.

Úplne vpredu, pred veľkou knihou stál kňaz odetý v jeho rúchu, nervózne si žmoliac končeky prstov o seba. Čím viac som sa blížila, tým viac som sa usmievala. Môj úsmev bol naozaj úprimný a šťastný. Líca mi horeli láskou a ja som sa nevedela dočkať toho momentu, kedy mu poviem svoje áno.

Koľko sa toho stalo a ako rýchlo sa to zomlelo.

Posledné štyri kroky a postavila som sa vedľa môjho nastávajúceho. Oblek mu neskutočne pristal, pôsobil vyspelejšie a hlavne, bol priam božsky krásny.

„Emily," predniesol tlmene.

„Daniel," odpovedala som mu zahanbene.

Keď začal obrad, zobral moju ruku do svojej teplej dlane a chápajúc mi ju jemne stlačil. Nebránila som sa úsmevom a dokonca už ani slzám, ktoré sprevádzali celý obrad, až kým sme jednohlasne nepovedali svoje spoločné áno.

Daniel predniesol svoj sľub, ktorým ma takmer položil na kolená a až potom prišiel rad na mňa. Chcela som, aby som mohla prehovoriť ako posledná, aby slová, ktoré som mala vysloviť, dávali každému zmysel.

V hlave sa mi vynárali spomienky na posledné minúty pred obradom, keď sa ma Eric opýtal, či by som ho bola schopná niekedy milovať. A ja som mu povedala len pravdu. Nič iné, len pravdu. Erica som už milovala a nedokázala som to už ďalej v sebe potláčať a tváriť sa, že ho nenávidím. Áno, urobil mi, čo urobil, ale potom sa správal doslova ukážkovo a ja som v ňom videla toho muža, ktorý nesie ťarchu minulosti na svojich ramenách a nepriala som si nič iné, iba to, aby mu vlastný otec dokázal odpustiť. Eric si odpustil, prijal skutočnosť, že jeho sestra vyskočila z okna práve kvôli láske k nemu, ktorá nebola zdravá. Celé roky si vyčítal, že jej ublížil svojim povoľným životom, že jej snáď niekedy možno aj nevedomky naznačil, že aj on ju miluje ináč, ako vlastnú sestru. Jediný, ktorý mu toto všetko nedokázal odpustiť, bol Connor. To on bol práve ten prvý, ktorý naznačil Ericovi, aby svoju pozornosť upriamil práve na mňa, po tom, čo ho konfrontovala Moira. A ako to dopadlo s ňou? Nik netuší, pretože s rodičmi narýchlo opustili mesto. Každopádne, teraz som stála vedľa svojho manžela Daniela, ktorého narýchlo stiahol z domu môjho otca Eric ešte dávno predtým, než mi položil tú poslednú otázku. Vysvetlil mi, že sa už nedokázal pozerať na moje utrpenie a aj napriek tomu, že ma miluje, so mnou ostať nemôže.

„Milujem ťa, Daniel Glenn. Milujem ťa z celého srdca a som nesmierne vďačná za každý okamih, ktorý nás sformoval do súčasného stavu. Vždy ťa budem milovať a rešpektovať, až do konca našich spoločných dní." Otočila som sa na Erica sediaceho vedľa svojho otca so slzami v očiach. „Milujem ťa, Eric Wisting. Ďakujem, že ma miluješ natoľko, že si sa ma dokázal vzdať." A posledné, na čo som myslela, kým mi Daniel dal ten najkrajší manželský bozk, boli práve jeho slová.

Milujem ťa, Emily. Milujem ťa tak, že sa ťa musím vzdať. Pretože len vtedy miluješ úprimne, ak sa dokážeš vzdať milovaného. Ži šťastne Emily, tvoj nastávajúci ťa už čaká.

* Je tu koniec *

Možno ste viacerí očakávali takýto spád, ja sama som sa nedokázala udržať a nedať dokopy späť Emily a Daniela. Kdesi pri tom závere som aj uvažovala, čo ak by som predsa len vymenila hlavné postavy, no nakoniec som si to rozmyslela. Koniec som mala dávno v hlave, načo ho pozmeniť.

Ďakujem za vašu podporu a krásne slová, ktoré ma sprevádzali celým príbehom a dodávali mi odvahu pokračovať. Vidíme sa pri ďalších príbehoch.