Nie vždy nám život dožičí to, po čom tak veľmi prahneme. Hádže nám polená pod nohy, aby sme si náhodou nemysleli, že je tu všetko tak jednoduché. O tom som sa mohla už nespočetne veľakrát presvedčiť.

Mala som síce obrovské šťastie, do akej rodiny som sa narodila, to však nevyvážilo to všetko, čo sa dialo neskôr. Koľko rán osudu znesie ľudská bytosť? Koľko toho vydrží v sebe udržať a nielen to. Ako málo stačí k tomu, aby sa človek zosypal? Od malička som bola šťastná a prežívala svoje najkrajšie roky po boku milovaných a milujúcich rodičov.

Môj ocko sa o nás s mamkou vždy príkladne staral. Bolo na ňom vidieť, ako nás zbožňuje a naozaj by pre nás zniesol aj modré z neba. Robil pre nás prvé aj posledné.

Keď som mala asi štyri roky, postavil mi v našej záhrade, spolu s pomocníkmi, domček na strome. Okrem neho som mala samozrejme aj vlastný menší domček, kde som sa chodievala hrať s bábikami, ale častokrát som sa tam cítila veľmi opusteno a osamelo.

Preto som radšej vyhľadávala spoločnosť Eli, s ktorou sme si veľmi rozumeli už ako deti. Plynuli dni a týždne, kedy ocko s chlapcami stavali domček a my sme sa ho nevedeli dočkať. S mamkou sme stále postávali pod stromom a spievali im rôzne pesničky, ja som im dokonca recitovala básničky a zabávala ich. Predsa, aby im tá práca šla od ruky a ja som mala svoje kráľovstvo čo najskôr hotové.

Nikdy im nebolo priveľa a stále boli takí pozorní, aby mi za moju tvorbu poďakovali. Tešila som sa veľmi, bolo úžasné, ako sme sa všetci bavili a prežili spolu úžasné dni. Ako čas plynul, domček bol hotový a ja som nemohla byť šťastnejšia. Bolo to úžasné dielo od šikovných ľudí a nedokázala som im ani poďakovať, taká som bola naradostená. Tie pocity pretrvávali vo mne až doteraz, niesla som si ich celý život so sebou. Udržiavali ma živú. Spomienky na mladosť, tak krásnu a nevinnú, kedy som ešte nepoznala smútok, bolesť, či dokonca strach.

Domček nebol veľký, ale bol môj. Milovala som ho taký, aký mi ho postavili. Hore k nemu viedlo točité schodisko, z ktorého sa mi stále zdvíhal žalúdok, ale ináč to nevedeli urobiť. Každý deň som počítala schody, ktoré ma doň viedli a nebolo ich veru málo. Prvýkrát, keď sme stúpali do výšin s mamkou po boku, bola som taká nažhavená, že som pomaly ani nedýchala. Z vonku vyzeral úplne normálne, ako každý iný dom na strome. Z vnútra mi však urobili hotové kráľovstvo pre slečny. Ružový koberec, posteľ iba pre mňa, domčeky pre bábiky a mnoho iných hračiek. Výskala som od radosti a pobehovala sem a tam.

Po prvých dňoch úplnej eufórie sa pomaly dostavil pocit samoty, ktorá na mňa doliehala s každým ďalším dňom viac a viac. Už som netrávila čas s rodičmi, mali vlastnú robotu. Jedinou spoločníčkou mi bývala Eli, tá sa však popri čase so mnou zaúčala aj pomoci v kuchyni.

Moje dni sa stávali smutnými, bábiky nedokázali zachrániť myšlienky takmer päťročného dievčatka. Až jedného dňa nastal veľký zlom. Boli sme v kostole, asi ako každú nedeľu, keď ku mne pristúpili dve dievčatá a pozdravili sa mi. Držali sa za ruky a mne to gesto vyčarilo úsmev na tvári. Onedlho sa ich rodičia pristavili pri nás, prebehlo vzájomné zoznamovanie a mne skrsla nádej, že už nebudem sama. Dni ubiehali a náš dom bol odrazu veselší, naplnený detským smiechom a radosťou.

S Elenou a Katrin sme trávili každú voľnú chvíľku a užívali si spoločné dni. Nebol jediný, kedy by sme zbesilo nepobehovali po dome, nerobili bordel v záhrade, nespievali koňom uspávanky na dobrú noc, či neponocovali v domčeku na strome. Niekedy sa k nám pridala aj Eli, ale ja som si skôr myslela, že mala byť náš dozor.

Boli sme si tak podobné a predsa tak odlišné. Milovali sme rovnaké veci, odsudzovali sme činy našich vedúcich, aj keď sme boli len deti. Deti, ktoré túžili po uznaní, aby sme boli raz vypočuté. Chceli sme, aby nám patril svet.

Niekoľko mesiacov sa naše dni nemenili, stále sme stvárali hlúposti, na učenie nebol čas. Až jedného dňa k nám zavítala na ulicu nová rodina a my sme túžili sa s nimi spoznať. Boli prví, ktorí nás prišli pozdraviť a s plechom koláčov zaklopali na naše dvere. Hneď som sa do nich zamilovala a myslím, že ani moji rodičia od toho neboli ďaleko.

Manželský pár, ktorý sem vôbec nezapadal, svojim postojom a hlavne výzorom vzbudzovali vlnu kritiky a poburovali celé mestečko. Im to však nevadilo a každý deň mali úsmevy na tvárach. Pamätám si, ako spoza ich chrbta na mňa hľadeli malé hnedé oči, tmavé kučery a jemný úsmev hanblivého dievčatka.

Na nič sme nečakali a s dievčatami sme ju hneď stiahli k nám a zadúšali sme sa smiechom, keď sme cez celú záhradu behali ako o preteky, aby sme jej ukázali náš domček.

Opäť bol svet skvelý, farebný a plný slnka. Boli sme iba my a naše bábiky. Štyri dievčatá, ktorým patril svet. Elena, Katrin, Moira a ja. Každý deň sme sa stretávali, dali sme si raňajky, ktoré nám nachystala mamka a potom sme doslova utekali cez záhradu k domčeku. Cestou sme trhali rôzne kvety a mamka na nás kričala. Milovala svoju záhradu a všetky kvety, hoci kde tu mala aj burinu.

Robili sme si čajové večierky, prípravy na každoročný ples, predstavovali sme si naše svadby. Tak ako má každé dievča svoj vysnívaný deň úplne do detailov, my štyri sme si dali sľub. Každá si na náš deň zavolá ostatné tri a všetko sa bude odohrávať podľa dohodnutých pravidiel. Nespočetne veľakrát sme si ich dookola opakovali, až sme ich časom ovládali naspamäť. Poznali sme tajné sny a túžby každej z nás.

Tieto krásne dni sa nedali ani na prstoch porátať. Bolo to niečo neskutočné.

Tak ako plynul čas, tak sme aj my dievčatá dospievali a bábiky sme vymenili postupne za knihy, zápisníky a more ďalších tajomstiev.

Pamätala som si na ten deň, ktorý zmenil osudy nás všetkých, úplne dokonale. Deň, kedy sa moje dospievajúce ja začalo prebúdzať inými smermi, akými bolo vhodné a slušné. Aspoň na tie naše pomery.

Boli sme s dievčatami v parku, kde sme zvykli tráviť dni, kedy sme sa neučili, či nespievali v miestnom kostole v zbore. Zahliadli sme auto, ktoré prechádzalo okolo a boli sme si plne vedomé toho, že je cudzie. Nebolo nikoho v okolí, koho sme poznali, a to bolo čo povedať, pretože sme naše mesto prelúskali odpredu dozadu.

Udivene sme sa na seba niekoľko sekúnd dívali, kým sme sa za ním vybrali. Posilnené smiechom sme utekali za ním a zastavili sme sa až pri dome, kde sme ho našli zaparkované. V okamihu, kedy sme celé zadychčané dobehli, zo zadných dverí vystúpil chalan, o niečo vyšší od nás a s obrovským úsmevom na perách. Tá sekunda, možno dve, kedy nás ešte nezahliadol, stačila na to, aby som sa do neho bezhlavo zamilovala.

Nepoznala som ho, nevedela som jeho meno, čo má rád, čo neznáša, ale aj napriek tomu som sa do neho zamilovala.

Otočil na nás pohľad a veselo nám zamával. Myslím, že sme všetky ostali zarazene stáť možno aj niekoľko minút, kým sme započuli jeho rodičov, ako na nás volajú, aby sme prišli bližšie. Spamätali sme sa, nahodili úsmevy a odhodlane, všetky štyri, vykročili bližšie k nim.

Dotyky rúk, nesmelé pohladenia, nezmyselné reči, dlhé pohľady, neskoré príchody domov, to všetko bolo naše. Tak dlho, až sme si na to všetci dokázali zvyknúť a naša nerozlučná štvorka sa rozrástla o nového člena a my sme ho s radosťou prijali.

Domček na strome už nebol plný bábik, nehrali sme sa v ňom na fiktívne večierky, neplánovali svadbu, ale nahradili sme police s hračkami knihami, fotkami, listami. Každý možný kúsok priestoru sme naplnili našimi srdcu blízkymi vecami. Vôbec nám nevadilo, že do našej partie mladých a bláznivých báb prikvitol chalan. Všetky sme ho svojím spôsobom zbožňovali. Áno, bola som si vedomá svojich hlbších citov, no navonok som nič nedávala na sebe poznať. Bála som sa odmietnutia, a to čo bolo medzi nami, bolo úplne čarovné. Nebolo potrebné to ničiť.

Robert medzi nás zapadol ako chýbajúci článok. Doplnil nám pohľad nestranného pozorovateľa, rozšíril obzory o svet tam vonku, prezrádzal nám svoje tajomstvá a čo bolo najdôležitejšie, veril nám. Vtedy som ešte netušila, že zdieľame jedno spoločné a veľké tajomstvo iba my dvaja.

Dni sa zlievali do týždňov, tie zas do mesiacov a uplynul rok, odkedy sa zo štvorice stala päťka. Horúce hlavy postupom času vychladli, záujmy sa menili zo dňa na deň, no niečo ostávalo nemenné. Moje city k Robovi. Alebo by som skôr povedala, že len naberali na intenzite a ja som sa tak veľmi bála odhalenia. Nechcela som nič prezradiť, chcela som nás ochrániť. Videla som, ako sa na neho Elena dívala a došlo mi, že nie som jediná. Nebola som sama, ktorá prechovávala tak hlboké city k nášmu priateľovi, teda aspoň som si to vtedy tak myslela.

Netuším, naozaj neviem, kde sme urobili chybu, ako sme sa prezradili. Možno snáď tie naše pohľady, ukradnuté dotyky a okamihy, kedy sme chceli byť len my dvaja, bez prítomnosti ostatných, bez ich skúmavých pohľadov. Snáď nás práve to odhalilo. Problém však nenastal žiaden, na moje prekvapenie nás všetky prijali ako pár a tešili sa s nami, keď sme s tým nakoniec vyšli na povrch. Už nás nebavilo sa skrývať, a nielen to. Boli sme šťastní a chceli sme to vykričať do sveta. Síce na nás zatlačili, aby sme sa konečne priznali, naše obojstranné popieranie ničomu nepomáhalo.

A tak to bolo. Stalo sa. Vyšli sme s pravdou von. Všimla som si však tie pohľady od Emily. Skúmala ma, pozorovala, analyzovala. Prižmúrené oči a vráska na čele neveštili nič dobré.

A to, čo sa udialo potom, mi zmenilo život o tristošesťdesiat stupňov. Naozaj, skutočne nezistíte, ako človeka milujete, pokiaľ o neho neprídete. A ja som na to priznanie a obrovskú pravdu došla veľmi trpkou cestou, zistením na vlastnej koži.

Ach, jaj. Viem, nudné 🙈🙈🙈... ale verte mi, viem, čo robím a v najbližších častiach sa dostaneme k tomu, čo sa stalo. Táto je dôležitá z pohľadu Emily, jej pocitov a zmeny v jej živote.