Daniel

Čo mi to napadlo, takto večer ísť do domu a niečoho sa najesť? Vedel som, že som urobil hlúposť, už keď som prekračoval prah dverí. Nejako podvedome som to tušil.

Keď som ráno vstal, mal som zvláštny pocit. Po tom dnešnom incidente s kobylou slečny Emily sa ešte zväčšil. Neopustil ma, ani keď som im to šiel na obed oznámiť. Ten strach a tá bezmocnosť, ktorú som uvidel v jej očiach, nedali mi pokojného spánku. Preto som v takúto neskorú hodinu vstal a vydal sa do ich domu, zobrať si niečo pod zub.

Očividne milovala toho koňa a veľmi. A ja som nechcel byť poslom zlých správ. A ako sa len zatvárila, keď som im to oznámil. Bolo mi ľúto, že obvinila práve mňa, akoby som ja niečo urobil. No jej pohľad, neschádzal mi z mysle a celý zvyšok dňa som ju mal pred očami.

Bola vystrašená a na moje prekvapenie, ja s ňou. Nešlo mi až tak o jej koňa, ani o to, čo na to povie jej otec, išlo mi čisto iba o ňu. Kde sa to vo mne bralo? Ešte som takéto pocity nemal, necítil. Ani moja mladšia sestra toto vo mne nedokázala vyvolať. Toľko ochranárskych potrieb, pudy, ktoré sa prebúdzali k životu, desili aj mňa samotného.

Keď mi ju Edward predstavoval, veľmi som sa musel premáhať, aby som jej vôbec niečo povedal, aby som bol schopný zobrať do dlane jej útlu rúčku. Na dotyk bola neskutočne jemná, snáď aj taká krehká. Jemný vietor sa pohrával s jej neskrotnou hrivou vlasov a slnko dodávalo odlesk tým žiarivým prameňom. Bola nádherná. Neskutočne krásna a ja už viem, prečo mi dal Edward vôbec nejaké podmienky. Právom sa o ňu bál. Bola jeho poklad.

V noci som na ňu neustále myslel, pripomínal som si jej úsmev, jej veľkú nesmelosť. Bola veľmi okúzľujúca. Jednostaj sa mi myšlienky točili okolo nej a nedovolili mi ani oka zažmúriť. Malo to byť stále takéto?

O to horšie mi bolo, keď som jej oznamoval, čo sa stalo s Ewou. Vlastne som to ani poriadne nevedel. Videl som na nej, ako ju to nesmierne zasiahlo a aká bola nesústredená. Cestou som na ňu nenápadne dohliadal, Edward ten si ju pomaly ani nevšímal. Akoby bol duchom neprítomný.

Behom sekundy som si všimol, ako urobila zlý krok a jej telo sa chystalo dopadnúť na zem. Na nič som nečakal a v rýchlosti som ju zachytil za pás, aby nestihla dokončiť to, čo započala. Och, jej telo,bolo také krehké. Aj cez látku šiat som cítil, ako sa napäla a aj napriek tomu bola dokonale jemná.  

Keď sme neskôr stáli pri ohrade a ja som v jej očiach videl ten veľký strach, ale zároveň aj smútok, ktorý ju úplne pohlcoval, chcel som byť pri nej. Chcel som jej nejako pomôcť, podať jej ruku, objať ju a už ju nikdy nepustiť. Túžil som byť proste pri nej a nejako jej zlepšiť náladu. Znova sa jej dotýkať. Bol však pri nej Edward.

Keď však odišiel, využil som situáciu. Potichu som k nej pristúpil a dotkol sa jej ruky, ktorou tak veľmi zvierala ohradu, až jej beleli hánky. Ľakom vykríkla. Aj napriek tomu bola úžasná. Videl som, že prežívala bolesť, stále však bola nádherná. Túžil som sa jej ešte aspoň raz dotknúť, pocítiť jej nahú pokožku na tej svojej. V tej chvíli som si uvedomil, akým smerom sa poberali moje myšlienky a predstavy a potreboval som to všetko zastaviť, kým nebude neskoro.

Sledoval som, ako odišla a neskôr sa vrátil ku svojej robote. Kone sme už nedávali spolu, boli oddelené. Vietor sa vrátil, rozfúkaval prach a všade naokolo vládol mierny chaos. Ostatní robotníci nevedeli, čo, kde a s čím. Bol som tu prvý deň a vyznal som sa lepšie, než oni. Do večera bolo pred nami ešte pár hodín a my sme nesmeli nič vynechať. Makali sme v podstate bez prestávky, Edward nám dal slušný rozpis.

Nick do mňa niekoľkokrát drgol, popritom, ako niečo robil. Mal som pocit, že to robí všetko naschvál, nie preto, že by si ma nevšimol. Neskôr, keď sa to stalo už ani neviem koľkýkrát, som sa neho ohradil s otázkou v očiach, no on sa iba pousmial. Možno videl moje dôverné gesto voči Emily.

Robertsovci mali krásny dom, obrovskú záhradu a nádhernú maštaľ. Už keď som sem prvýkrát vstúpil, toto miesto mi učarovalo. A to som ani netušil, čo ma čaká ďalej. Že mojej mysli a mojej hlave nedá spávať jedna krásna, mladá a smútkom obkľúčená dáma.

Emily.

Vstal som z postele s cieľom sa niečoho najesť, no u seba na izbe v mojom domčeku som nenašiel nič. Ešte som nemal ani poriadne možnosť si to tu obzrieť, no na to moje prespatie mi to úplne vyhovovalo. Vedel som, že ostatní majú vyhradené jedno poschodie v dome, ja som si však pýtal súkromie a Edward mi vyhovel. Tento maličký domček nevyužívali. Kedysi slúžil slečne Emily, ako letný domček pre ňu a jej kamarátky, no už tu nechodievala, a tak mi jej otec ponúkol toto miesto. Nenamietal som.

Prešiel som potichu cez halu a chystal sa do kuchyne, niečo som však započul, akoby zatvorenie nejakých dverí. Opatrne som prešiel cez jedáleň a ostal ohromene stáť pred stolom. Sledoval som ju. Ako sa nadvihla na špičky, košieľka sa jej mierne vysunula vyššie a poodhalila tak oveľa viac. Zo skrinky nad hlavou si vytiahla pohár a napúšťala vodu.

Och, ako som chcel byť v tom momente tým pohárom, keď ho pomaly dvíhala ku svojím perám. Dosť. Toto som musel zastaviť.

Jemne som si odkašľal, dal som tak o svojej prítomnosti vedieť. Viditeľne stuhla, zastavila sa v činnosti a otočila sa na mňa. Mal som kopec otázok, vírili mi v hlave, nedali mi však možnosť nič prehovoriť. Pozrel som jej do očí a boli tak veľké, tak naľakané, ale plné smútku. Opäť raz plakala, vedel som to. Mala ich opuchnuté a kruhy niečo naznačovali.

Keď sa ma opýtala, tak trasľavo a s miernymi problémami, čo tu robím, zabudla aj na svoju obvyklú slušnosť a tykala mi, no hneď sa opravila. Musel som sa proste usmiať, bola taká roztomilá a sladká. Úsmev mi z pier neschádzal, dokonca si moje kútiky robili svoje, keď som sa rozhodol si ju v tom miernom prítmí, ktoré tu navôkol vládlo, obzrieť. Nehanebne som ju pohľadom láskal, aspoň to som si v tej chvíli mohol dovoliť. Nič viac.

Jej svetlá pokožka, ktorá kontrastovala s tmou naokolo. Ako by asi vyzerala s mojou, mierne opálenou? Pohľadom som zišiel nižšie, cez košieľku presvitali jemné oblúky jej pŕs a moje myšlienky sa razom rozutekali. Nevedel som zachytiť jedinú, zhmotniť ju do nejakých slov, niečo povedať. Len som tam stál a okato si ju prezeral. Moja mama by na mňa nebola hrdá.

Zišiel som ešte nižšie, odvážil som sa pozrieť pod lem krátkej košieľky. Uvidel som presvitať jej bielizeň a odrazu mi moje nohavice začínali byť akosi tesné. Jej nahé a bosé nohy lákali pohladiť, zanechať tam moje stopy. Vrátil som sa pohľadom späť, na jej hruď a ten obraz som sa chystal vryť si do pamäti. Nič sa predsa nemohlo stať.

Teraz však pre zmenu zakašľala ona.

Bol som pristihnutý.

„Vinný," povedal som na odľahčenie tejto dusivej atmosféry a oslnivo sa na ňu usmial. Usmievala sa aj ona a keď som sa lepšie prizrel, panebože, ona sa dokonca usmievala tak šibalsky. Presne vedela, čo som robil.

Tušil som, že sa niečo pýtala a bolo by dobré, keby som jej odpovedal. „Bol som hladný, tak, ehm, som si prišiel niečo zobrať, ale keď vás ruším, hneď sa vrátim do svojej izby."

„Nie, Daniel, nerušíš. Teda, nerušíte." Začala váhavo a z tváre jej neschádzal jemný úsmev. Mal som pocit, akoby sa trošku aj začervenala, žeby sa konečne začala aj hanbiť?

„Emily, pre vás môžem byť len Daniel, alebo ak chcete, Dan. Nemusíte mi vykať," povedal som jej otvorene, aj tak mi to prekážalo.

Prišiel som bližšie k nej, pritakala mi hlavou ako odpoveď, nejaká bola nezhovorčivá. Videl som, ako ladne vyhupla na stoličku pri pulte a pustila sa do svojho asi obeda, ktorý vyhrabala v chladničke. Prešiel som okolo, pohľad som radšej upriamil pred seba, už videla aj tak toho dosť, keď som si ju nehanebne obzeral. Mal by som sa hanbiť.

„Môžeme sa teda najesť spolu, Dan. Čo myslíš?" prehovorila do ticha medzi nami.

„Súhlasím, slečna Emily." Bol som taký hladný, že by som jej pritakal asi na všetko.

Usmiala sa, milo a ukázala na voľné miesto vedľa nej. Sadol som si, keď som si vybral jedlo a obaja sme sa pustili do neho. Všimol som si, ako vyčkávala, kým sa neusadím a až vtedy sa pustila do toho svojho a jedla spolu so mnou. Toto jej nenápadné gesto svedčalo o jej slušnom vychovaní. Páčila sa mi čoraz viac.

„Emily, prečo nespíte?" táto otázka mi nedala šancu rozumne uvažovať, a tak som ju proste musel vysloviť. Nepozrel som sa jej smerom, nechcel som, aby si myslela, že ju neustále sledujem.

„Nevedela som spať. Dan, tak hrozne som sa dnes bála a ..." nedopovedala, len zvesila hlavu.

„Už je dobre." Chcel som ju nejako upokojiť, nevedel som však ako. Nechcel som nič pokaziť, ani ju ešte viac rozrušiť. Rozhodol som sa preto, že jej len jemne prejdem dlaňou po chrbte, aby pocítila moju účasť. Aj to som sa musel riadne premáhať, aby som nepokračoval.

„A ty? Vyhnal ťa len hlad?" Pokračovala, ani nezdvihla hlavu. Cítil som však, že pod mojim dotykom mierne stuhla. Vedel som, že sa to snaží zakryť, bola však taká roztomilá a momentálne jemne čitateľná.

„Hlad, smäd a tiež som nemohol spať. Mrzí ma, čo sa dnes stalo, veľmi."

Pozdvihla hlavu a povzbudivo sa na mňa usmiala. To bolo viac, akoby mi niečo povedala. Vedel som, že pri mne stojí a nedáva mi už nič za vinu.

„Tak teda pokračujme," a prstom ukázala na jedlo. Mala pravdu, prišli sme sa totiž obaja najesť, no namiesto toho sa tu rozprávame.

„Odkiaľ si?"

„Nejaká zvedavá."

„Nejaký drzý." Vrátila mi útok. Toto dievča sa teda nezdalo a začínal som tušiť, že čím viac ju spoznám, tým viac problémov budem mať.

Minúty plynuli rýchlym tempom a my sme dojedli svoje sústa, ktoré sme si s radosťou ešte doplnili. Nechápal som, kde sa to do jej útleho telíčka vmestilo. S radosťou som však sledoval, s akou chuťou si vychutnávala svoju porciu, azda precítila každý hlt samostatne. Sledoval som, ako pohybuje perami, krásne prežúva a moja hlava pracovala naplno. Mal som azda šťastie, že sedím pri pulte a nič nie je vidieť. Moje predstavy mali ďaleko od slušného vychovania, ktorému ma podrobila mama od útleho detstva, pri nej to však išlo akosi samo. Emily bola krásna mladá žena a ja zdravý muž.

Konverzácia pokračovala ďalej a bol som príjemne prekvapený, že sme nemali hádam žiaden zádrhel. Veľmi príjemne sa mi s ňou konverzovalo, bola ku mne milá, ohľaduplná a veľmi nevyzvedala. Niekoľkokrát sa mi ju podarilo aj rozosmiať a ten zvuk, ktorý opustil jej hrdlo, ten si budem pamätať až do smrti. V ten moment, kedy sa zasmiala prvýkrát, som pocítil až nutkavú potrebu ju takto rozosmievať vždy. Jej tvár bola oveľa krajšia, keď ju zdobil nádherný a hlavne úprimný úsmev a z očí jej konečne vyžarovala spokojnosť.

Napokon, keď som kráčal späť ku stajniam kontrolujúc kone, usmieval som sa aj ja sám. Bol som príjemne unavený, moje brucho bolo plné a hlava lietala kdesi v oblakoch.

Pozor Dan, hovorilo na mňa moje svedomie. Bol som si priveľmi vedomí podmienok, ktoré si stanovil jej otec. Bol som však ochotný riskovať? Stálo mi pár takýchto ukradnutých okamihov zato, aby som ohrozil svoj príjem a koniec koncov aj svoju rodinu? Kdesi v mojom vnútri zatiaľ prebiehala búrka, kým som sa pobral nadobro si ľahnúť.