Keď sme kráčali k stajniam, mala som taký pocit, že mi srdce vyletí z hrude. Chcela som utekať, skryť sa pred všetkým, vyplakať sa, ale na druhú stranu som túžila byť pri svojej Ewe. Svoj krok som však musela zosúladiť s ostatnými.

Bola som roztržitá a nedávala pozor. Zakopla som. Ruky som v tej rýchlosti stihla reflexívne vystrieť pred seba a s hlasným výkrikom som letela k zemi. Zavrela som oči, no pred istým pádom ma zachránili čiesi ruky.

„Och," povedala som len a vyľakane sa otočila na svojho záchrancu. Okamžite som sa stretla s pohľadom zelených očí, ktoré sa do mňa tak vpíjali.

„Emily, si v poriadku?" otcovu otázku som skôr nevnímala, nedokázala som sa odtrhnúť od toho jeho pohľadu. Snažila som sa rýchlo spamätať, pokrútila som hlavou a vzápätí otcovi dala znamenie, že som na tom dobre, aby sme mohli pokračovať v ceste.

Nenápadným gestom som Danielove ruky dala zo seba dole, avšak,  stihla som ich jemne pohladiť.

Do výbehu ma nepustili, iba som stála opodiaľ a sledovala, ako pristúpil lekár snažiac sa zistiť, čo mojej drahej Ewe je. So strachom v očiach som pozorovala každý jeho pohyb, kontrolovala som jeho postup a dávala pri tom pozor na moju cennosť.

Neodvážila som sa ani len spochybniť jeho závery, kedy ma upokojoval, že všetko bude dobré. Ostávalo mi len veriť. Nemohla som o ňu prísť. Môj jediný poklad, bola darčekom od mamky a ... nemohla ma opustiť. Nedokázala som si to pripustiť. Akoby boli zviazané, či dokonca prepojené. Ak odíde jedna, poberie sa aj druhá a to som nemohla pripustiť.

Otec stál pri mne a držal ma za ruku, konečne mi bol oporou, akú som tak nutne potrebovala, avšak len na chvíľu. Prišla za nami Eli, že má akýsi dôležitý telefonát, a tak som osamela.

Keď odišiel, rukami som silno zvierala okraj ohrady, ktorá ma delila od diania v nej. Pohľadom som prechádzala po každom, kto bol tam a pozorne som sledovala ich pohyby a konanie. Lekár už odišiel a mne ostávalo už len veriť.

Po hodnej chvíli, kedy nik neprehovoril, dokonca si ma už ani nevšímali, mi po ruke, ktorou som stále tuho zvierala ohradu, prešla čiasi dlaň, až som nadskočila. Bola to sekunda, možno stotina, pretože môj výkrik prerušil to spojenie.

Hľadeli na mňa zelené oči. Priamo a jedine na mňa a skúmavo si ma prezerali, opäť.

„Ste v poriadku?" prehovoril.

„Budem," zaklamala som. Porozhliadala som sa vôkol, ale nik si nás nevšímal, pretože sa vrátili k svojej činnosti.

Ewu zobrali do stajne, lekár jej pichol nejakú injekciu, ktorá ju upokojila a zbavila ju nateraz bolesti. Portoss a Spartan boli od nej oddelení, aby sa jej nebodaj nepokúsili ublížiť.

„Slečna Emily, veľmi ma to mrzí." Sklonil hlavu na znak svojich slov.

„Nemá vás čo."

„Vidím, že vám na nej záleží a o to viac ma to mrzí. Nikto z nás tam nebol. Váš otec ma upozorňoval, že nesmú byť spolu, všetci traja. Ja som ich nepúšťal. Neviem, ako sa to stalo. Ešte raz mi prepáčte."

Stále sa ospravedlňoval, no ja som mala pocit, že to už nie je potrebné. Ewa bude v poriadku, proste musí a každý predsa môže urobiť začiatočnícku chybu. Všetci sa nateraz vrátili ku svojej robote, len Daniel stále stál pri mne, mal mierne sklonenú hlavu na znak úcty a porozumenia a mne to vtedy došlo. Čo ak sa bojí, žeby ho môj otec vyhodil?

„Daniel," oslovila som ho menom, na čo sa napriamil a jemne usmial. „Naozaj to je v poriadku a ja budem tiež."

Viac nebolo nutné rozprávať a ja som od neho jednoducho musela odísť. Tá intenzita, akou na mňa pozeral, spaľoval ma jeho zelený pohľad, cítila som ho všade. Nemohla som dýchať, zalievala ma horúčava a červeň stúpala do líc. Odvrátila som sa a nesmelo vykročila späť do domu. Bez pozdravu, bez všetkého. Viem, že som bola úplne neslušná, ale nevydržala som to. A k tomu som ten pohľad, cítila som ho celou cestou až k domu.

Na terase som sa zastavila a dovolila sa obzrieť späť. Stál tam, presne kde som ho nechala. Kontroloval ma, či sa len chcel uistiť, že dorazím v poriadku? Jemne pokynul hlavou, na čo sa otočil na päte a vrátil k svojej robote.

Večer sa blížil rýchlym tempom a ja som už len ostala v izbe, viac som nezvládla. Nemala som sily viac sa pretvarovať, znášať pohľady ostatných, či bezcieľne blúdiť po našej záhrade.

Ležala som schúlená do malého klbka a telo sa mi otriasalo v jemných záchvevoch. Nechala som voľný priechod svojim emóciám a na povrch vyplávalo množstvo sĺz, hlasné vzlyky a nakoniec som sa len zvalila do postele a nemyslela.

Časom sa moje hlasné prejavy tíšili a tíšili, až som konečne stíchla a ostal iba trhaný dych, ktorý rozvlnil celé moje telo. Bolesť, ktorú som pociťovala, už nemala veľa spoločného s Ewou. Opäť som myslela na mamu.

Na naše spoločne strávené dni, ako sme sa spolu bláznili. Nemysleli sme na následky. Och, koľkokrát sa na nás otec hneval, že robíme bodrel? Aký príklad dávame nášmu služobníctvu? My sme ich však nikdy takto nevnímali. Mama ich mala priveľmi rada, nechávala ich s nami tráviť mnoho času a možno to sa mu nepáčilo. To, aký vzťah medzi nami vznikal.

Mama mi veľmi chýbala. Bolelo ma už len pomyslenie na to, že ma opustí. Že nás opustí, aj keď otec sa niekedy správa, akoby tu už nebola.

Ani som si nepamätala, kedy ju bol naposledy navštíviť, len tak sám. Pravdou bolo, že so mnou chodil, ale mala som pocit, akoby tam ani nebol. Myšlienkami pri nej nestál, nepohladil ju po ruke, ako to stále robieval, nešepkal jej povzbudivé slová, nečakal, kým zaspím a nepreniesol ma do mojej postele.

Otec sa jednoznačne zmenil a ja som si zaumienila, že prídem na to, čo v tom je. Zdal sa mi iný, viac rozmýšľal, nesledoval tak dianie okolo seba, pohľad mal často zastretý, akoby tuho nad niečím premýšľal. Neustále. A vo mne sa postupne stále viac a viac usádzal pocit, že s otcom nie je niečo v poriadku. Aj ten jeho nezmysel, aby mi Eli vykala. Niečo tu proste nehralo.

Bála som sa však o neho. Je pravda, že mi chýbali časy, keď sme boli my traja tak šťastní. Keď sme žili pre seba, jeden pre druhého, nemysleli na nič iné. Dom prekypoval láskou a šťastím, neustále bolo počuť smiech a vravu. A teraz? V dome bývalo ticho, ľudia sa už na seba neusmievali, záhrada chradla, presne tak ako mama. Keby som mala tú moc a tú silu, aby som to všetko vedela vrátiť.

Opäť som sa v mojich myšlienkach a spomienkach vracala späť a premýšľala, kde sa stala chyba. Prečo sa nám to stalo? Komu sme niečo urobili, alebo sme nejako ublížili, že nás osud takto trestal. Odpovede sa mi však nikdy nedostalo.

Bola som unavená, moje telo bolo skrehnuté, strnulé a bolelo ma celé vnútro. Na večeru som nebola a teraz si to pýtalo svoju daň. Opatrne som zvesila nohy z postele na chladnú podlahu a pristavila som sa pri zrkadle.

Nebol na mňa príliš príjemný pohľad, ale čo už. Mala som za sebou odplakaných niekoľko hodín, oči opuchnuté, kruhy pod nimi sa zväčšovali, ale mňa to v tej chvíli absolútne netrápilo. Von bola predsa už tma, všetci určite spali na svojich lôžkach. Nebála som sa, žeby som takto v noci na niekoho natrafila.

Tichými a hlavne jemnými krokmi naboso som pomaličky našľapovala chodbou vedúcou k obrovskému schodisku. Všade v dome vládol absolútny pokoj, nič nenarúšalo moju predstavu o tajnom vyjedaní kuchyne.

Keď som konečne dorazila k objektu mojej túžby, zbožne som otvorila prvú poličku, ktorá mi padlapod ruku. Eli si vždy dala záležať na strave a jedle, ktoré nám s takou láskou chystala. Obdivovala som ju, ja by som sa v tom tak babrať nedokázala.

Vybrala som si prvé, na čo mi padol pohľad a jemným ťuknutím svojím bokom som ju opäť zatvorila. Všetko som si postavila na pult a chcela som si ešte naliať čerstvej vody, pretože moje vnútro akosi vyschlo počtom litrov vyplakaných sĺz.

Prerušilo ma však jemné zakašľanie a ja som stuhla na mieste. Takže môj plán byť úplne nenápadná asi nevyšiel. Ale kto takto neskoro v noci ešte v dome strašil?

Pomaly som sa otočila a za stolom stál jemne prekvapený Daniel. Obočie nadvihnuté v nemej otázke. Od tohto obrazu, ktorý bol rovno predo mnou, mi padla sánka.

Bol neskutočne krásny. Stál tam, v prítmí prechodu a nepohnuto na mňa hľadel. Vlasy mal rozhádzané okolo hlavy, akoby práve vstal a nestihol sa upraviť. Jeho oči, tak krásne zelené, a tak žiarivé, spočívali skúmavo na mne a vpíjali sa do tých mojich. Akoby sa potreboval uistiť, že som to skutočne ja. A ja? Ja som bola ako z nejakého hororu. Daniel bol nádherný chlap, evidentne starší odo mňa, ale to mi nebránilo v tom, na ňom nechať tie svoje zvedavé oči.

„Čo, ... čo tu robíš?" opýtala som sa, no hneď som sa spamätala. „Prepáčte, Daniel. Čo tu robíte?" Pokrútila som hlavou nad svojím omylom.

Daniel sa pousmial, asi nečakal takúto moju reakciu. Ledva som vôbec dokázala pri ňom uvažovať, nie to ešte hovoriť a takto neskoro? Och a ten jeho úsmev. Koľko som už snívala snov o ňom a jeho perách? A koľko ho vlastne poznám? Dva dni a aj to necelé a moja myseľ, moje bytie, po ňom túžilo, len som zatiaľ neprišla na to, akým spôsobom.

Niečo ma jednoducho k nemu ťahalo ako nejaký magnet, vyhľadávala som jeho spoločnosť. Teraz to bolo však naozaj neúmyselné.

Jeho pery sa znova zvlnili, úsmev ešte viac rozšíril a ja som si uvedomila, že už pozeral niekam inam, ako na moju tvár. Asi som tu nebola jediná, ktorá sa viditeľne, či už chcene alebo nechcene rozhliadala. Svojím skúmavým pohľadom prechádzal pozdĺž môjho tela a svoju púť chcel ukončiť na mojich prsiach. Videla som, ako sa zdržal na holých nohách, priam som cítila, akoby sa ich dotýkal rukami. Jeho oči boli nenásytné a v tom prítmí som ledva rozoznala ich farbu.

Tentoraz som si odkašľala ja.