Prečo mi celou cestou domov v ušiach rezonoval jeho hlas? Bol tak slizký, tak falošný. Mala som pocit, že sa neovládnem a zapchám si uši. Obmotával sa okolo mňa ako nejaký dotieravý had a snažil sa ma oklamať. Chcel ma zlákať na svoju lož.

Čo ma ale viac prekvapilo, bola reakcia mojej kamarátky. Po očku som sledovala, ako zbožne na neho hľadí, akoby bol svätý obrázok, ktorý hladkáme v kostole. Upierala na neho oči a nespúšťala pohľad ani vtedy, keď sa ten neznámy zahľadel na mňa.

V jej očiach bolo badať mierne sklamanie, no hneď to zakryla. Veselo zatrilkovala a zasmiala sa nejakému vtipu, ktorý zrejme povedal. Ja som ho nepočúvala, moja hlava odmietala prísun informácií od neho, dokonca som prepočula aj meno.

Tento chalan, teda muž, mi bol vrcholne nesympatický. Čierne havranie vlasy mal dokonale upravené, tmavé oči mal vsadené okolo dokonalého nosa. Bradu mal precízne zostrihnutú a ja som nadobudla pocit, že každý jeden chĺpok má presnú dĺžku.

Nevravím, že starostlivosť o zovňajšok je zlá, veď aj ja sa o seba starám, ale pri ňom mi to prišlo jednoducho prehnané. Pôsobil drzo, vyzývavo pohľadom skúmal moju postavu a ani sa neostýchal. Ruky mal zložené vo vreckách oblekových nohavíc, neprejavil ani štipku slušnosti.

Moira, tá sa jednostaj chichotala a z jej radosti, ktorá pravdepodobne vyplynula jeho spoločnosťou, mi chrbtom prebehli zimomriavky. Akoby som ju v ten moment nespoznávala.

„Tebe sa páči," začala som opatrne rozhovor, keď sme konečne osameli a boli primerane ďaleko, aby nás niekto počul.

Zasmiala sa, chytila ma za ruku a poskočila o jeden krok dopredu. „To sa teda mýliš."

Ten tón a to, ako sa pri tom usmievala a jemne sklonila hlavu, akoby si pozerala na topánky a hneď na to sa o malý kúsok vzdialila, mi niečo napovedal. Poznala som ju až príliš dobre a teda som odhalila jej malé klamstvo. No pre tentokrát som to hodila za hlavu a nestarala sa. Moira bola dospelá a vedela čo robí.

Rozhodla som sa, že sa ďalej týmito vecami nebudem zaťažovať, pretože moja hlava aj tak neprijímala už viac malicherností a nateraz bola téma, ohľadom toho neznámeho, zabudnutá.

Zohla som sa a pravou rukou som odtrhla kvet priamo zo zeme. Keby ma len videla naša suseda, hneď by skríkla na mňa aj z kilometra. Nesmela som trhať kvety, od takej mladej dámy sa to vraj ani nepatrilo.

Hm, mladá dáma. Vôbec som sa tak necítila. Šaty, ktoré som mala na sebe, ma tlačili, trup som mala ako vo zveráku. Keď som sa chcela zhlboka nadýchnuť, doslova som zvádzala boj sama so sebou. S obliekaním mi zvykla pomáhať Eli a tá sa rada smiala na výraze, ktorý som stále nenápadne hádzala na svoj odraz do zrkadla. Dnes ma však stiahla o čosi silnejšie, pravdepodobne to bol nejaký druh jej pomsty.

S Moirou sme si vykračovali vyľudnenými uličkami a opäť sme sa zhovárali. Tu a tam som spočinula pohľadom na krásnych a pestovaných záhradách v našom okolí. Niekedy som ich zatracovala a inokedy zbožne milovala. Večný rozbroj vo mne samotnej.

„Čo myslíš? Kedy nás budú chcieť zosobášiť?" opýtala sa ma.

„Ja dúfam, že čo najneskôr. Vôbec sa na to necítim. Nechcem, aby mi vybrali manžela. Vieš si to predstaviť, byť s niekým bez lásky?" povedala som jej po pravde. Ja som nikdy neskrývala svoje antipatie k tomuto hroznému systému, nezniesla som len tú predstavu, aby som sa stala ženou niekoho neznámeho.

Na manželstvo som sa ani v najmenšom necítila. Síce som mala obraz dokonalého manželstva, v podobe mojich rodičov, každý deň pred očami, to však musela byť náhoda. Osudová náhoda.

No v poslednej dobe sa mi zazdalo, akoby okolo mňa bola len samá faloš a zrada.

„Ja sa totiž neviem dočkať. Už by som si azda aj našla muža." Prehovorila po chvíľke ticha, akoby potrebovala nabrať odvahu, aby mi to prezradila.

Hneď v ten moment, kedy moje uši započuli jej správu, som sa zasekla v pohybe a nechápavo na ňu hľadela.

„Čo to kecáš, Moira?"

„Nekecám. Ja chcem muža. Chcem chlapa, ktorý sa o mňa postará a ja konečne nebudem musieť byť na všetko sama. Chcela by som, aby ma odtiaľ zobral preč, ďaleko od všetkého. Aby som už konečne nemusela hľadieť týmto ľuďom do očí, počúvať ich pozdravy a pritom vedieť, ako sa do mňa a mojej rodiny po večeroch obúvajú. Veď si to len vezmi, Emily. Sme samé, nemáme súrodencov. Keby sme nemali seba, kde by sme boli?"

Mala pravdu. Teda aspoň z časti. Naozaj, keby sme nemali samých seba, asi by som sa zbláznila. Bez nej by môj život nemal zmysel. Mamka na smrteľnej posteli, otec, ktorý sa snaží zachrániť aj to posledné a v poslednom rade ja, mladá rebelantka, ktorá sa tak vymyká z predpísaných pravidiel.

No to, že moju najdrahšiu trápia akési povery, či ohovárania, na to som ani nemyslela. Vždy sa mi zdala byť nad vecou, pôsobila úplne uvoľnene. Bola som tou správnou kamarátkou?

Ani som sa nenazdala a boli sme pred našim sídlom. Pobozkala som ju na obe líčka a dohodli sme sa na večer. Na rozlúčku sme si ešte zakývali a poslali vzdušnú pusu.

Rezkým krokom som po príjazdovej ceste vykročila a stále som si dookola v hlave prehrávala náš dnešný rozhovor, pred očami sa mi mihol jej úsmev, akým hľadela na toho muža v parku. Skoro som si ani nevšimla, čo sa deje u nás. V diaľke, medzerami v živom plote som badala mierny rozruch v záhrade.

Poponáhľala som sa, aby som uvidela všetky detaily, keď ma do kolien zrazil úsmev. Ten najkrajší úsmev, aký som vo svojom krátkom živote videla. Krásne tvarované, ružové pery, už z diaľky pôsobili nádherne nadýchané. Spoza nich svietili naokolo dokonalé biele zuby, ktoré s prehľadom zahanbovali aj mňa.

Bezostyšne som sledovala, komu ten úsmev patril a musela som sa poriadne nadýchnuť. Och, tie blbé šaty! Veľmi ťažko sa mi dýchalo a hlavne teraz, cítiac potrebu nasať viac a viac vzduchu, mi práve tie hlúpe šaty marili moje snahy.

Doľahol ku mne hlas. Pokývala som hlavou, v snahe vyčistiť si myseľ a dovoliť môjmu vedomiu porozumieť jeho významu. „Emily, poď ku mne, zlatíčko! Mám pre teba to prekvapenie."

Prinútila som nohy k pohybu a konečne rozhodným krokom vykročila k otcovi. Ten ma radostne objal a daroval mi bozky na obe líca. Cítila som, ako mi do nich postupne stúpa červeň, no nerozumela som prečo.

„Emily, dovoľ, aby som ti predstavil našu novú posilu. Toto je Daniel, paholok, ktorý sa postará o naše kone, záhradu a pomôže aj Elizabeth v kuchyni, ak to bude potrebné," prehovoril otec, zatiaľ čo ma otočil smerom k tomu nádhernému mužovi.

Slnko vykuklo spoza mrakov a osvietilo naše postavy. Jeho teplé lúče ma pohladili vo vlasoch a naopak, v tých jeho akoby iskrili. Zahľadela som sa tým smerom a postupne schádzala pohľadom po jeho dokonalej tvári. Nejavila žiadne známky únavy.

Prekvapilo ma oblečenie, ktoré sa vôbec nepodobalo tomu sluhovskému. Daniel bol oblečený pekne a slušne. Keby som ho stretla niekde na ulici, poľahky by som ho zaradila k nám, nie k nim.

„Daniel, toto je moja dcéra, Emily. Prosím, správaj sa k nej s úctou a o čokoľvek ťa požiada, splň jej to. Všetko však v rámci našej dohody." Nechápavo som sa zahľadela späť na otca mysliac na to, že mi tu pravdepodobne niečo ušlo.

Pristúpil ku mne bližšie a opatrne zobral do dlane moju ruku. Užasnuto som sledovala, ako sklonil svoju hlavu v miernom úklone a venoval mi jemný bozk na hánky mojich prstov. Takmer nebadateľný a jemný dotyk jeho mäkkých vankúšikov však na malý moment ochromil moje vedomie. Nevnímala som pohyb vedľa seba, nepočula som ani čo otec povedal, len som pohľadom sledovala Daniela, ako sa opäť napriamil a usmial.

„Teší ma," prehovoril zastretých hlasom. Jeho dotyk, úsmev a ten hlas vyvolali vo mne vlnu nepoznaných pocitov. Celé moje telo vnímalo blízkosť tohto muža, pokožka mi akoby horela, chĺpky vstávali dupkom a celá moja teória o tom, že nikdy nechcem lásku a princa na bielom koni, išla niekam na dovolenku. Vzduch okolo nás citeľne oťažel a ja som nevnímala prítomnosť nikoho iného, než jeho.