Daniel

Ten deň, keď si ju odviedol, mal som chuť skoncovať so životom. Pohľad na jej trápenie, slzy v očiach, keď kričala raz na svojho otca a raz na mňa, lámal moje srdce na milión kúskov.

Bol som hlupák, veľký hlupák. Takto nepekne sa dozvedela, čo ja som už dlhšiu dobu vedel, aké má s ňou plány jej vlastný otec. Bodalo ma v hrudi ešte dávno potom, ako tí dvaja opustili jej izbu, možno aj dom a možno aj toto mesto. Netušil som, kde Wisting býva, kde má to svoje sídlo, ktorému už nevelí jeho otec, ale on sám.

„Takto je to lepšie a vieme to my obaja," ozval sa ku mne po chvíli Edward.

„Áno? A ktorý otec takto nehanebne predá svoju dcéru za najvyššiu ponuku?" Strácal som trpezlivosť a hlavne svoju opatrnosť, ktorú som voči svojim pánom dlhé roky preukazoval. Nikdy som sa neodvážil na žiadneho z nich čo i len hláska zdvihnúť, vždy sklonená hlava a s úctou som počúval ich rozkazy.

Nikdy sa mi nežilo zle, pretože som veľmi dobre vedel, kam patrím a že takmer so stopercentnou istotou som nikdy ani nikde inde patriť nemal. S mojou matkou sme nemali peňazí na rozdávanie, preto som už za mlada začal pracovať, aby som zabezpečil dôstojný život svojej mladšej sestre, keďže matka sa snažila, ako vedela, no nedokázala zarobiť dosť. Ako kuchárka šla z domu do domu, nesťažovala sa, no potrebovala sa usadiť a dať dobré vzdelanie svojej dcére.

„Daniel, ako sa opovažuješ?"

„Neviem, čo všetko je za týmto tu," teatrálne som ukázal prstom okolo seba, „ale vedzte, ja si po ňu naozaj pôjdem. S ním nikdy nebude šťastná."

„A s tebou áno? Máš peniaze, aby si jej zabezpečil dôstojný život? Veď si iba obyčajný sluha. Čo jej môžeš ponúknuť ty?"

Iba jeden okamih, kedy som sa tomu človeku pozrel priamo do očí a videl to množstvo peňazí, ktoré kedysi vlastnil, mal, prehajdákal. „Lásku, Edward. Dám jej lásku a tá prekoná naozaj všetko."

Ten deň bol pre mňa plný prekvapení, pretože nakoniec ani večera medzi Elizabeth a Adamom sa nekonala. Nakoľko Emily odtiaľ Eric zobral násilím, celý zvyšok večera strávila Eli v jej izbe a balila jej šaty. Všetko, čo pre ňu niečo znamená, zabalila do jedného kufra a ostatné do ďalšieho. Emily si nikdy nepotrpela na prepych, to som vedel od prvého okamihu, kedy som ju zazrel. A neskôr, keď som spoznal jej láskavé a dobrotivé srdce, som sa v tomto presvedčení len utvrdil. Nechápal som, ako je možné, že to jej otec nevidel. Pokojne by sa vzdala bohatstva a všetkého svetského, len pre dobro iných a Edward ju tak ľahko zapredal inému.

Netušil som, v akých veľkých problémoch je, čo všetko ho prinútilo k tejto alternatíve, jedno som však vedel s istotou. Ak si ešte raz otvorím ústa a vzopriem sa svojmu pánovi, prácu mať nebudem a moje plány tak budú ohrozené.

Od tohto dňa som sa k nemu správal opäť úctivo a klonil hlavu zakaždým, kedy sa uráčil v našom okolí ukázať. Jedného dňa, bolo už dosť neskoro večer, som zazrel pri fontáne záblesk tmavých kučeravých vlasov, tak podobných tej žene, ktorá ma nedávno ešte v stajniach varovala. Nechal som prácu prácou a opatrne sa priblížil k domu. Všade už bol pokoj a ticho, ľudia sa vybrali na svoj odpočinok, mali sme za sebou opäť horúci deň plný práce.

„Čo tu robíš?" pýtal sa Edward mierne naľakane, keď ho tá žena objala.

„Predsa tu už nie je, či sa mýlim?" udivene na neho vzhliadla. Mal som pocit, akoby som ju sám poznal. Pozrel som sa pozornejšie a musel som uznať, že táto žena by mohla byť tak vo veku Emily a Edward bol pre ňu o dosť starší. A k tomu všetkému, pre boha, veď mal ženu, ktorá bola pripútaná na lôžko. Čo si to myslel?

A vtedy, vtedy keď ju pán tohto domu oslovil, mi to všetko došlo. „Moira, Emily len pred niekoľkými dňami odišla, daj mi čas." Nevydržal som už dlhšie čakať a počúvať kdesi opodiaľ a odvážil som sa vyjsť z tieňa. V sekunde, keď ma obaja uvideli, mierne od seba odstúpili, zatiaľ čo mal Edward v tvári miernu paniku, Moira sa iba usmievala. Teraz som si bol istý, že to bola tá istá žena, ktorá ma toho času varovala v stajni.

Jeho slová nevyvážili nič z toho, čo sa ten večer udialo, čoho som bol svedkom. Nemusel nič popierať, svoj obraz som si urobil sám. Nedokončené vety, siahodlhé uvažovanie, premýšľanie nad každým tvrdením, ktoré sa chystal vypustiť z úst, pre mňa už nič neznamenalo. Už nemohol odčiniť obraz, ktorý som si sám vytvoril. Možno som bol malicherný, možno som sa správal nedospelo, ale práve v tie momenty, tie drahé minúty, kedy sa snažil vysvetliť nevysvetliteľné, som pochopil. Svoju dcéru vymenil za jej priateľku, ak som ju tak ešte mohol nazvať.

Ďalšie dni šlo všetko z kopca. Na statku bolo cítiť jej neprítomnosť, v dome chýbal jej zvučný hlas a nedalo sa poprieť, ako chýba jej prítomnosť koňom, ba dokonca aj záhrade. Bolelo ma každé pomyslenie na ňu, čo asi robí, či si ten gauner na ňu niečo skúsil a ako musí bojovať sama za seba. Bez rodičov, bez priateľky a bez poriadnej opory. Myslel som na ňu každý jeden deň, každú minútu, ktorú sme strávili od seba. Bol som tak dokonalo pobláznený, až nebolo pochýb, že ju jednoducho milujem. V hlave som spriadal plány, ako by som ju mohol nájsť, uniesť ju a utiecť odtiaľ tak ďaleko, aby nik nikdy neprišiel na to, kam sme odišli.

Ale ako šli dni ďalej, ani čas nebol ochotný na chvíľu zastaviť a dovoliť mi vydýchnuť, nadobúdal som pocit, že moje šance sa zmenšujú. Od toho dňa, kedy som tu zazrel a aj prekvapil jej kamarátku, tu chodievala častejšie, nie však cez deň, kedy by ju osadenstvo mohlo vidieť, zakrádala sa sem väčšinou po večeroch. Ostatní pomocníci už dávno odpočívali vo svojich posteliach, keď som cez okno svojho záhradného domčeka zazrel záblesk jej kučier, ako jej viali počas pomalého behu smerom k domu. Už som viac nepotreboval vedieť, naozaj, naozaj som nechcel nikoho súdiť bez dôkazov, no na tento ich vzťah som ani žiadne nepotreboval. Jeho vina, ľútosť a aj istý ostych vpísaný v tvári hovoril o všetkom.

Bolo niečo okolo poludnia, slnko už konečne dalo zbohom tým horúčavám, ktoré sa nedali ani vydržať, keď ma za plece chytila akási veľká dlaň. S vidlami v ruke som sa otočil a takmer ich namieril na tohto človeka.

„Ty?" vyslovil som s veľkou nevôľou.

Pousmial sa. „Mal by si mať viac úcty," odporučil mi.

„Myslím, že o úcte by sme mohli viezť iný rozhovor," nedal som sa. Toto mu len tak ľahko neprejde. Napriamil som sa, pustil vidly z rúk, na tento rozhovor som ich predsa nepotreboval.

„Daniel, však?" napriamil dlaň pre seba s otázkou, na ktorú aj tak poznal odpoveď.

„Správne, Eric."

Opäť vyčaril úsmev, „výborne, formality máme za sebou. Môžem ťa na chvíľu vyrušiť,... ehm, v práci?"

„Myslím, že všetky zdvorilosti môžeme nechať bokom," povedal som a podišiel k nemu bližšie. Chcel som byť zoči voči človeku, ktorý mi zobral priateľku, ženu, lásku. Človeku, ktorý sa neštítil a všetko schoval za pochabú výhovorku, ako je všetko o obchode, keď sme už obaja dobre vedeli, že je za tým oveľa viac. „Prečo si prišiel, Eric?"

Pokýval hlavou, vykrivil pery do úškľabku, kým prehovoril. „Rovno k veci, Daniel. Páči sa mi to. Bol by z teba dobrý obchodník, mať vyhovujúce vzdelanie. Ale máš pravdu, pre niečo som prišiel. Bol by som rád a myslím, že nielen ja, ak by si nás prišiel navštíviť a poctil svojou prítomnosťou drahú Emily. V posledných dňoch je veľmi nešťastná a sám dobre viem, za akých podmienok som si ju z tohto domu odviedol." Na malú chvíľu prestal hovoriť, zatvoril oči a mal som pocit, akoby ním lomcovalo niekoľko emócií naraz. Určite s niečím bojoval. „Každopádne, budem naozaj rád, ak ešte pred našou svadbou prídeš a budete mať možnosť sa rozlúčiť."

Tak rýchlo, ako sa zjavil, tak aj odišiel a mňa nechal na obrovských pochybách a v hlave mi vírilo niekoľko zásadných otáznikov. Bol to od neho nejaký ďalší ťah, ako si zahrať ďalšiu smiešnu hru spolu s Edwardom a Moirou? Celý čas z neho však vyžarovala rozhodnosť a ten výraz, ktorý som už u neho videl. Taký nezlomný, vševediaci, rozhodný. Keď však došlo na jeho slová o svadbe, celkom iste zneistel. Akoby ho to mrzelo, bolelo, či dokonca premýšľal nad tým, že by si Emily ani nevzal. Nerozumel som tomuto človeku. Bol plný protichodných emócií, vydával signály volajúce o pomoc.

A na základe jeho pomoci, ktorú som vonkoncom neočakával, som momentálne stál pred jej dverami a jemne zaklopal. Za nimi bolo počuť jemné vzlyky. Bože, moja Em. Čo si to tu musela vytrpieť? Nik však neotváral, a tak som klopanie zopakoval a potom ešte tretíkrát. Keď som už myslel, že to vzdám, predsa len, Eric ma sem dostal, no nezaručil mi nič viac, počul som za dverami pohyb, vzal som celú odvahu do svojich rúk a s obrovským odhodlaním tie prekliate dvere otvoril. Vidieť ten jej úžas, neskutočné prekvapenie vpísané v každej bunke jej tváre, bolo obrovským vykúpením môjho smútku za ten posledný skoro mesiac.

„Ahoj, Em," prehovoril som, urobil dva kroky jej smerom a prudko za sebou zatvoril. Okamžite mi padla do náruče a tiché vzlyky prepukli v obrovský plač. „Ale no tak, Emily. Ššš, neplač. Už som tu. To som ja, Daniel, už sa viac nemusíš ničoho báť." Vôbec som netušil, či jej hovorím pravdu, pretože som to nevedel ani ja sám. Vedel som však jednu vec. Pred odchodom Erica zo stajne, ma poprosil o jednu veľkú láskavosť. Tým, že som mu vyhovel a niečo sľúbil, nesmel som dnes Emily nielenže nič viac prezradiť, ale v žiadnom prípade som ju nesmel nahovárať na útek. Zaručil som sa vlastným životom a životom mojej sestry a matky a to som nesmel za žiadnych okolností porušiť.

Odtiahla sa a so zaslzenými očami sa zahľadela priamo do tých mojich. Mal som na krajíčku aj ja sám. „Si to naozaj ty?" Zodvihla ruku a dvoma prstami jemne prešla po mojom strnisku.

„Som, Em. Som to ja."

„Panebože," prehovorila zachrípnutým hlasom, chytila sa za hrdlo a spustila taký plač, o akom som nikdy v živote ani nepočul. V zúfalej snahe nabrať do pľúc potrebný kyslík natriasala telom a ja som netušil, ako by som jej mal pomôcť. Moje silné objatie a neustále tíšenie nepomáhalo, tak som ju zodvihol do náručia a spoločne s ňou si uľahol do postele, pritúlil si ju k sebe a upokojujúco ju hladil. Rátal som minúty, každý jeden jej nádych a prepočítaval ešte zostávajúci čas, ktorý nám ostával. Po niekoľkých minútach sa konečne dokázala upokojiť natoľko, aby zodvihla hlavu a opäť sa mi zahľadela do očí.

„Neverím, že si tu. Ako si sa sem dostal?" odrazu som uvidel v jej pohľade paniku, nový príval adrenalínu, ktorý ju doslova prinútil vstať z postele. „Dan, musíš odtiaľto vypadnúť. Keď ťa tu nájde, ... kriste, keď zistí, že si sem prišiel, ublíži ti." Začala sa hýbať akosi prirýchlo a náhle sa potkla. Jej pádu som už nedokázal zabrániť tak, ako to bývalo kedysi, mohol som len riešiť dôsledky.

„Nič sa mi nestane, nemaj obavy, Em." Hladil som jej útle telo, mal som pocit, akoby sa dvojnásobne zmenšila. „Ješ tu vôbec niečo?" Zachvátila ma vlna paniky, že jej odopierajú aj stravu, no náhle sa mi vynorila spomienka na niekdajší rozhovor s pánom tohto domu, kde ma prosil, aby som jej dohovoril. „Emily, nesmieš odmietať jedlo, vodu a ani základnú starostlivosť. Nič, naozaj, nič ti za to nestojí, aby si sa takto trápila." Pohľad do jej slzami zaliatych očí ma nenechával chladným a odrazu som začal ľutovať, že som vôbec nejakú dohodu s tým diablom v ľudskej koži uzavrel. 

Dal som jej čas. Chvíľu chodila sem a tam, chvíľu na mňa obviňujúco hľadela, kým som sedel zo založenými rukami a chvíľu akoby sa mi chystala niečo povedať, na v závere si to stále rozmyslela. „Emily, som tu, aby som ti dohovoril. Nechcem, aby si bola nešťastná, nejedla, poprípade sa o seba nestarala. Chcel som ťa ešte vidieť, predtým než,... než sa za neho vydáš." Slová zo mňa vychádzali veľmi ťažko. To, čo som jej nepovedal a čo som vlastne ani nemohol, som si stále nechával v sebe. Dusil som sa vlastnou slabosťou a neschopnosťou nič zmeniť.

„To myslíš vážne?" zastavila sa na pár sekúnd, aby sa mi úprimne zapozerala do očí a videla v nich to, čo som jej ani sám nechcel ukázať. „Ty vieš o mojom otcovi a Moire? Vieš, čo urobila za našimi chrbtami?" Chytila ma za ruky a silno ich stlačila. „Vedel si, že celé toto tu bola len jedna obrovská lož a dohoda medzi ňou a Ericom? Žiaden obchod? Žiadna záchrana rodiny?" pomaly zvyšovala hlas a doslova trhala s mojimi rukami. Panebože, čo to tu s ňou urobili? „Vedel si, že odtiaľ nesmiem odísť, pretože Moira siahne na moju,...?"

Dvere sa otvorili a dnu vplával ladným krokom usmiaty Eric. Emily razom pustila moje ruky a odstúpila, ja som sa zatiaľ postavil. V tichosti zavrel dvere.

„Vidím, že si trafil správne."

„Ty?" nechápavo preskakovala pohľadom medzi nami Emily.

„Drahá," pristúpil bližšie k nej a upokojujúco ju začal hladiť po ramenách. Hore a dolu. Mne sa z toho pohľadu nebezpečne dvíhal tlak. Dlane som zavrel do pästí. „Hádam si si nemyslela, že by Daniel vošiel do tohto domu bez prislúchajúceho doprovodu," vysvetlil jej. „A teraz, ak dovolíš, mali by ste sa už naozaj rozlúčiť. Váš čas pominul." Naklonil sa bližšie k nej a vo mne vzkypel hnev. Nerozumel som tomu, čo to tu predvádza. Pred niekoľkými dňami bol za mnou iný človek, alebo som ho len zle odhadol? Pobozkal ju do kútika pier a ja som takmer vyskočil z kože. Toto som mal urobiť ja. „Vtedy som vám to nedovolil, vzal som si ťa prirýchlo. Dávam vám čas, aby ste si povedali nevyhnutné, budem pri knižnici." A s týmito slovami ju pustil, odstúpil niekoľko krokov vedľa a zastavil sa priamo predo mnou. Nepotrebovali sme slová, rozumel som mu aj bez nich. Jeho pohľad, tiene v jeho očiach mi napovedali všetko.

A tak, ako nám jeho prítomnosť vôbec dovolila, som si ju pritiahol opäť do tuhého objatia a chlácholil jej tiché vzlyky. Hladil som jej nepoddajné vlasy, vrýval si do pamäte každý jej jemný záhyb, na ktorý som dosiahol a už teraz som ľutoval každú jednu minútu, ktorú som premrhal v práci namiesto toho, aby som o túto ženu aktívne bojoval. Ľutoval som strateného času, kedy som v mylnom presvedčení myslel na jej dobro, jej vlastné blaho v nádeji na lepšie zajtrajšky, a pritom to bolo tak evidentné, že som mal chuť smiať sa ešte aj teraz. Lepšie zajtrajšky nás nečakajú. Po bokoch iných partnerov nikdy nenájdeme šťastie.

Jemné zakašľanie ma vyrušilo z mojich myšlienok a odtiahol som si Emily na dĺžku paží. Nedokázala zodvihnúť pohľad. Schytil som jej bradu medzi palec a ukazovák a nadvihol ju tak, aby sa mi zahľadela priamo do duše. Po lícach jej ticho stekali slzy, nedokázal som ju utíšiť. Posledný bozk z lásky som jej venoval práve vo chvíli, keď vyslovila najväčšiu pravdu vo svojom živote a ja som vedel, že som zlyhal.

„Milujem ťa, Daniel." Slová mi utkveli v hlave a dlho po mojom odchode z tej izby mi rezonovali v ušiach spolu s jej hlasnými vzlykmi, keď za mnou jej nadchádzajúci manžel zatvoril dvere. Chcel som jej povedať, ako milujem ja ju, ale vedel som, že práve to bolo niečo, čo by Eric už neprekusol. Možno mi dovolil ju pobozkať, naposledy ju objať, ale opätovať jej city? To už bolo veľa aj nad jeho pomery.