„To hádam nemyslíš vážne!" rozhadzovala som rukami, akoby som sa snažila vzlietnuť, no nepomáhalo mi to odbúrať tú namrzenosť, ktorá mnou prúdila a dávkovala jedno škaredé slovo za druhým do mojej hlavy s cieľom niekoho uraziť.

„Emily. Už hneď na začiatku som ti povedal, že to nie je niečo, čo by som ti mal prezradiť ja. Naozaj. Pre odpovede budeš musieť klopať na iné dvere."

Sedel na kresle oproti mne, bol uvoľnený a musela som uznať, vyzeral už omnoho lepšie. Connor mi ďakoval každý deň, odkedy jeho syn začal opäť jesť. Prešlo už niekoľko dní, kedy sme sa my dvaja počas dňa vytratili z domu a následne si celé dopoludnie a odpoludnie krátili prechádzkami po záhrade a jeho priľahlých pozemkoch.

„Ale ty ma odtiaľ aj tak nepustíš," protestovala som zo zdvihnutou bradou a pomaly si odpila zo studeného čaju. Kvapôčka potu mu lenivo liezla naprieč jeho peknou tvárou.

„To máš síce pravdu, pretože, Emily, nechcem, naozaj si neprajem, aby si zmizla z môjho života. A viem, jednoducho to tak cítim, že keby som ti dovolil odísť, už by si sa nevrátila."

„Prečo si si taký istý svojím tvrdením?" pozrela som sa mu priamo do očí. V tých jeho sa odzrkadľovala odhodlanosť.

„Pretože on stále pracuje pre tvojho otca." Zvesil plecia. Žeby si bol istý mojimi citmi, ktoré neustále prechovávam k Danielovi?

Neprešiel ešte ani jeden deň, aby som na neho nemyslela. Chýbal mi a to veľmi. Ešte viac ako moja vlastná rodina a to ma desilo. „Myslíš, že keby som sa s ním videla, už by som sa nevrátila?" načo som sa ho to vlastne opýtala, keď odpoveď bola úplne zrejmá.

„Emily, ty naozaj netušíš, do akých problémov sa tvoj otec dostal, však?"

Záporne som pokrútila hlavou.

„Keby si odišla a naša dohoda by padla, skončili by ste na ulici. A to nepreháňam," na dôvažok svojich slov sa prehol a rukou zablúdil k mojej nohe. Inštinktívne som sa stiahla, nakrčil obočie a vrátil sa do svojej pôvodnej pozície. „Prepáč mi to."

Neviem, kam sa podel ten Eric z toho neslávneho večera, no tento sa mi pozdával stále viac a viac. Sedeli sme v tichosti, vychutnávali si obedný čaj a strácali sa vo vlastných myšlienkach. Čakala ma skúška šiat, z ktorej som nebola nadšená. Vlastne, bola som zúfalá. Večere som trávila hlavou zaborenou vo vankúši a ronila tiché slzy. Prosila som, modlila sa a nakoniec nadávala. Pred dvoma dňami ma večer navštívila Greta, odmerala si ma a s tichým porozumením sledovala moju červenú tvár a opuchnuté oči. Neprehovorila však. A čo, bola by mi pomohla? Veď oni boli jej pánmi, nemohla predsa vystúpiť proti nim.

Naopak, čo som cez deň oceňovala, bola Ericova starostlivosť. Mala som pocit, akoby nepotreboval prácu, alebo, sa len skrýval pred svojim otcom, dni trávil so mnou a po nociach pracoval. Nech už to bolo akokoľvek, bola som za jeho prítomnosť aj kdesi v kútiku duše vďačná. Čo by som si tu počala sama?

„Emily?"

„Áno?"

„Bola si duchom neprítomná. Hovoril som, že môže tvoj otec prísť k nám a možno ti sám odpovie."

Vyskočila som z kresla. „To by si pre mňa urobil?" samou radosťou som zvýskla.

„Nechcem byť zlý, Emily, ale je to v mojej povahe. Takže, niečo za niečo."

*

To, čo som zo začiatku považovala za nemysliteľné, sa dialo. Koľkokrát som sa sama seba pýtala, či som normálna? Či je toto vôbec možné? Aby som dokázala odpustiť, a nielen to, ale sadnúť si s týmto človekom za jeden stôl, osamote, a spoločensky konverzovať? Musela som sa zblázniť, bezpochyby.

„Emily, o dva dni príde tvoj otec. Dnes som všetko dohodol. Ďakujem, že si súhlasila s touto dohodou."

Chcela som mu odseknúť, ako som nemala na výber, ako ma takpovediac pritlačil k stene a nedal mi na výber, no neodvážila som sa protirečiť. Stanovil jasné pravidlá, a keď ich budeme obaja dodržiavať, každí z nás dostane to, po čom túži. Avšak, moje priania boli v celku jednoduché a tie jeho? Mala som obavy, kam to všetko povedie.

„Aj ja ďakujem, že si pre mňa urobil tento ústupok," znela moja odpoveď, napriek všetkých protichodným myšlienkam v mojej hlave.

Zaborila som vidličku do lahodného mäsa a nechala si ním vyplniť ústa, aby som znova niečo nepokašľala, pretože toto bola jedna z tých príležitostí, kedy sa mi mohol viac otvoriť. Kedy som ho mohla viac spoznať a uvidieť toho Erica, ktorý je tu teraz.

„Môžem sa ťa na niečo opýtať?"

Zodvihol ku mne jeho tmavé oči plné pobavenia. „Samozrejme, drahá. Taká bola dohoda."

Ošila som sa stoličke, pretože som tušila, že zatnem do živého. „Čo sa stalo Abigail?" A nemýlila som sa. Pohľad mu klesol na stôl, prsty zaťal do pästí a odrazu krútil nesúhlasne hlavou.

„Prečo práve toto?" pýtal sa niekoľkokrát za sebou. Odrazu ma premkol divný pocit, niečo, čo som si ani nemyslela, že voči nemu pocítim, ale doľahlo to na mňa plnou silou. Ľutovala som ho a v mojom vnútri som mu túžila uľaviť od tej bolesti, ktorá sa mu každou sekundou vpisovala do každého kúsku tela. „Och, Emily," pozrel sa mi do očí. „Toto je niečo, na čo sa snažím už roky zabudnúť a tebe práve to nedá spávať?"

Nadýchla som sa, „našla som tie knihy, ktoré si tam s určitým úmyslom zanechal ty sám," trochu som zvýšila hlas. Odložila obrúsok na stôl a odvážila sa vstať. „Počula som, čo hovoríš, keď si si myslel, že spím, ako mne už neublížiš. Tak mi prosím ťa vysvetli, s akým zvieraťom sa to chystám žiť. Povedz mi konečne pravdu, lebo ma tu potom už neudrží nik. A ver mi, že po týchto slovách budem schopná odísť, rozlúčiť sa so všetkým a všetkými a žiť hoc aj na ulici." Oči sa mu rozšírili poznaním, že to naozaj myslím vážne. Ale bola by som toho naozaj schopná? Ohroziť mamu a jej pohodlie v dome, otca, aj keď ma zapredal, Dana, hoc ten by si robotu istotne našiel, Elizabeth a Adama, ich rodiacu sa lásku. Och, uvedomila som si, že ani neviem, ako to s nimi vlastne dopadlo. Z domu ma zobral už pred niekoľkými dňami a nemám žiadne správy.

„Upokoj sa, Emily a sadni si. Som pripravený ti niečo povedať, aj keď to, čo vyjde teraz z mojich úst, ťa možno viac vystraší, akoby si len mala hádať."

Počúvla som a čakala na ten verdikt, ktorý nie a nie prísť. Eric sa dlho odhodlával, v očiach strach zmiešaný so smútkom, ruky sa mu na stole začali triasť. Vidieť tak na oko suverénneho človeka, ako sa snaží z celej sily nevyzerať zle a neprejaviť ani kúska citu, bolo pre moje oči veľa. Sklopila som ich teda a čakala. Mlčky som mu dodávala silu. Ja, čo ma odtrhol od rodiny s úmyslom si ma vziať za ženu, ja, ktorá opustila svoju lásku a prečo? Sama som netušila, kam to všetko vedie, v sebe som bojovala so stovkami myšlienok, ktoré mi nedávali spať. A nakoniec, aby toho nebolo málo, som uzavrela túto smiešnu dohodu. Za stretnutie s otcom, kedy mi môže, ale aj nemusí dať odpovede, som mu dala bozk. Teda, sľúbila. Dnes, po večeri. Jeho hlúpe niečo za niečo. Večera a bozk za stretnutie s otcom.

„Moja sestra bola o niekoľko rokov mladšia a vždy som ju chránil ako oko v hlave. Raz mi otec povedal, že keď sa jej niečo stane, ponesiem za to zodpovednosť a nikdy si to neodpustím. Čo je v konečnom dôsledku aj pravda." Nadýchol sa a zobral pohárik, poriadne si odpil. No výborne. „Keď som dospieval, začal som, ehm, skúšať." Zasmiala som sa." Vidím, že ma moja povesť predchádza."

„Iba trochu," nesmelo som mu kontrovala, aj keď môj nanič výsmech by ho mal skôr nahnevať, jeho to však pobavilo.

„Pozri sa, Emily. Mám rád ženy a ženy majú rady mňa," zodvihol obočie a čakal na moju reakciu. „Neusmievaj sa tak. Ja nie som svätý, princezná."

Och, to oslovenie.

„Prepáč." Ihneď sa snažil napraviť svoju chybu. „Dobre, ale odbočili sme. Takže, kde som to skončil? Ach, áno. Začal som skúšať a na svoju maličkú sestričku som už nemal čas. Otec mi častokrát pripomínal, aké sú moje priority, ale ja som bol mladý a zahľadený iba do seba. Miloval som ju, áno, ale vtedy do mojich plánov nezapadala. Emily, ťažko zvládam svoj hnev, to si mala možnosť vidieť a čosi, neviem, ako ti to mám popísať, čosi sa so mnou deje. A to sa stalo aj v ten osudný deň."

Na chvíľu prestal a zahľadel sa kamsi mimo, jeho pohľad síce mieril na horizont a zapadajúce slnko, avšak nebol prítomný. Určite nie v tento deň, v túto chvíľu. Dala som mu čas.

*

Vliekli sme sa schodiskom navrch, Eric vedľa mňa, držiac ma za ruku. Ticho, ktoré nás obklopovalo, sa dalo doslova krájať, no bolo v ňom cítiť určitý prísľub. Prísľub nevysloveného, prísľub nedokončeného, prísľub nového, ale zároveň večného. S každým ďalším schodom sa môj dych zrýchľoval a srdce bilo prudšie a prudšie. Vedela som, čo ma čaká.

Ešte posledný a ocitli sme sa na samom vrchu. Jemne ma k sebe otočil a zahľadel sa do očí. Neuhla som. Nezvesila hlavu. Nepovedala ani slovo. Nečakal na pozvanie, taký predsa on nebol. Dohoda mala platiť za každých okolností. A Eric je muž činu, nie slova.

Pustil moju dlaň, jednou rukou si ma pritiahol bližšie a tou druhou vošiel do zapletených vlasov. „Máš nádherné vlasy," sotva zreteľne zašepkal. Sklonil sa a málinko potiahol nosom, akoby si ma chcel ovoňať. Priložil pery na tie moje, nútilo ma to zavrieť oči, aj keď som bojovala s pocitom, že sa chcem pozerať, vidieť jeho tvár, jeho oči, ktoré by mi napovedali, čo cíti on.

Tie jeho boli teplé a mäkké, vláčne. Opatrne pritvrdil a jeho zovretie okolo môjho pása zosilnelo. Pootvoril pery a vydal jemný vzdych, ovanul moje pery pripravené na čosi viac. Bojovala som sama so sebou, vnútri viedla krutú vojnu medzi pocitmi, ktoré vo mne vyvolával Danov bozk a to, čo som pociťovala práve teraz. Prečo sa mi to tak páčilo?

Vpustila som jeho jazyk dnu a dovolila mu preskúmať ten môj. Rukami som ho objala okolo krku a pritlačila sa na neho ešte viac. Musela som uznať, že bozkávať sa vedel fantasticky, až som musela samú seba pokárať, nad čím som to vlastne uvažovala. Dlhé sekundy, ba čo minúty, sme sa bozkávali, ticho okolo nás naplnili slastné vzdychy od nás oboch. A vtedy som si to uvedomila.

Odtlačila som ho od seba, chytila si rukou napuchnuté pery a pozrela sa mu priamo do očí. Nemohla som poprieť, ako ostal zaskočený, pretože túto moju reakciu asi nečakal a hlavne po tom, ako som ochotne vychádzala v ústrety. Bože, Emily, čo si to len porobila. V očiach sa mu zračil záblesk túžby, obrovského chtíča a túžby po pokračovaní.

„Skóre vyrovnané," prehovorila som zadýchane.

Zodvihol kútiky úst, „nateraz, milá Emily," a zanechal ma samú. Iba sa po ňom zaprášilo.

Keď som už ležala pod svojou prikrývkou, neustále som sa vracala k nášmu rozhovoru a prechádzala si všetko, čo mi bol dnes ochotný zo seba ponúknuť. Jeho priznanie trhalo dušu na niekoľko kúskov, srdce pukalo od žiaľu a aj napriek tomu, čo by som si o ňom mala myslieť, bolo mi ho ľúto. Vedela som, že o takú emóciu on vonkoncom nestál, avšak som sa postavila od stola a vrúcne som ho objala. Aj keď si to nechcel nikdy priznať a asi si to ani nikdy neprizná, on za nič nemohol. To, čo sa stalo Abigail, bola všetko iba škaredá zhoda náhod, za ktorú si on do dnešného dňa pripisuje nepotrebné zásluhy.

Krátko predtým, ako som sa oddala blahodárnemu odpočinku, som si prstom neprítomne prechádzala po opuchnutých perách a nevedela si z hlavy vyhodiť ten neskutočne dobrý bozk, ktorý som mu viac ako ochotne venovala.