„Emily, bola by si taká láskavá, preukázala nám tu česť a naobedovala sa s nami?"

Zastavila som sa v chôdzi a pomaly sa otočila k zdroju hlasu. Nestačilo ma pozvať?

„Áno, rada." Falošne som sa usmiala. Bola som si istá, že takto by som sa za žiadnych okolností správať nemala, veď ako každá mladá dáma som bola vzorne vychovaná, ale už len prebývať v tomto dome sa mi priečilo, a nie to sa tu predvádzať a hrať sa na vzornú návštevu, či som tu vlastne bola.

Veľký stôl oplýval jedlom, ktoré mi nielen že nevoňalo, ale aj svojou pestrosťou a výraznými vôňami, farbami a hlavne tým ukrutným množstvom, spôsobovalo doslova mdloby. Tento „náklad" by skutočne uživil viac ako päť rodín. Kde sa hrabe nejaká jednoduchosť, či šetrnosť?

Sledovala som pohľad Connora, ktorý sa na mňa slušne usmial a posunkou mi naznačil, aby som si sadla. Pohľadom som zablúdila na ostatných členov domácnosti a hostí, ktorí s nami sedeli za jedným stolom. Očividne tu jeden člen chýbal a ja som si mohla viditeľne vydýchnuť.

Jeho otec prešiel očami na môj krk, ktorý momentálne zdobil mohutný náhrdelník, ktorý mi mimochodom venoval ešte v ten deň, keď ma jeho syn takmer zabil. Zabil vlastnými rukami. Keď som kričala tak, že som si takmer vykričala hlasivky, siahol na moje hrdlo a takmer ma zahrdúsil. V jednej sekunde, kedy sa mi už oči zatvárali a ja som pomaly ale isto upadala do bezvedomia, tlak na mojom krku zmizol a ja som sa mohla konečne nadýchnuť.

Vtedy som si uvedomila, že to Connor, Ericov otec, ho odo mňa odsotil a tým mi doprial dávku tak potrebného kyslíka. Ďalšie sekundy a minúty sa vliali do jednej rozmazanej škvrny, kedy bolo počuť výkriky, tie však nepatrili v žiadnom prípade mne.

Zachránil ma? Alebo ako som to mala brať? Keď som si sadala poza stôl, jeden z jeho sluhov za mnou prisunul stoličku, cítila som sa fakt zle, pretože som mu doteraz nebola schopná pozrieť do očí a poďakovať. Aj teraz som sa vehementne vyhýbala jeho očnému kontaktu, aj keď to bolo dosť problematické, nakoľko tu, v tejto spoločnosti, som poznala práve iba jeho. 

„Drahá, Emily, pokojne sa ponúkni," vyzval ma k jedlu. Teraz bola tá šanca. Aspoň jeden jediný pohľad, aby vedel, že som mu nesmierne vďačná. Aspoň to by som mala urobiť. Pomaly som zodvihla pohľad od svojho prázdneho taniera za vrch stôl, kde sedel a pozrela sa mu priamo do očí. Mierne som uklonila hlavou, sklopila oči a potichu poďakovala. No ešte predtým, ako som tie oči privrela, v tých jeho som uvidela ľútosť.

„To je v poriadku, len sa najedz. Eric mi prezradil,..." na niekoľko okamihov sa zastavil, všetko v miestnosti stíchlo a ja som neskutočne stŕpla. Hlboký nádych a čakala som, ako bude pokračovať. „No, skrátka, povedal, že si toho veľa nejedla, aby sme sa o teba postarali. Tak, jedz, prosím ťa."

Nemohla som už čakať na ďalšie jeho slová, zobrala som si kúsok chleba a jemne sa zakusla. Už naozaj dlho som nič nejedla a bola som viac než vyčerpaná. Obed prebiehal ďalej v tichosti, čo mne fakt len vyhovovalo. Hlavu som dvíhala minimálne, ani som nepotrebovala poznať našich spoločníkov.

„Nová izba sa ti páči?" doľahol ku mne jeho hlas.

Otočila som sa, ešte toľko slušnosti som v sebe mala a pozrela sa do jeho očí, očí otca takmer vraha. Len som prikývla. Ešte stále nemám v poriadku hlas a každé jedno slovíčko ma bolí. Dorozumievam sa posunkami. A možno aj niekde hlboko vo mne som chcela, aby videl, že trpím, aby videl, čo mi jeho syn urobil.

„Sú to tri dni, drahá. Môžeš už rozprávať," chytil ma za lakeť a odviedol do záhrady. Ovanul ma ťažký, horúci vzduch a zhlboka som sa nadýchla. Greta nám pripravila čaj, kým sme sa my usadili do pohodlných kresiel.

„Chcem, aby si vedela, že je mi to veľmi ľúto. Naozaj!" prízvukoval, keď videl môj neveriacky výraz. Čosi v jeho pohľade ma nútilo, aby som neodvracala oči. „Eric je ťažká povaha, nezvláda svoj hnev, svoje pocity. A to, čo sa stalo, nemôžeme na to zabudnúť?" Voľnou rukou zobral šálku a odpil si.

Z krku som si zložila ťažký náhrdelník a ukázala mu modriny, ktoré ho zdobili. „Myslím," odkašľala som si, „myslím, že môžeme," stále to však bolelo. „Ale toto," podala som mu jeho dar, „už odteraz potrebovať nebudem."

„Si silná žena, Emily. Uvidíš, zvykneš si tu." Svoj dar si odo mňa späť nezobral, tváril sa, že nič nevidí.

„Poviete mi jednu vec?" každé slovíčko som vyslovovala s obrovskom námahou. Nemal ani len potuchy, ako ma tak obyčajná vec, ako je rozprávanie, bolela.

„Samozrejme, moja drahá." Zobral mi ruky do svojich a pobozkal. Neodtiahla som sa.

„Prečo mu to všetko tolerujete? Veď ma skoro zabil a vy ho tu obhajujete. Zobral si ma násilím od mojej rodiny a vy ste mu to odobrili. Keby ste vtedy neprišli, keby ste ma nezachránili, keby,..."

„Ššš,..." palcom utrel zatúlanú slzu. „Ako som povedal. Si silná žena, zvykneš si."

O tom to bolo? Aby som si zvykla? Nie o tom, aby som to chcela? Keď ma po niekoľkých minútach nechal osamote, pohľadom som blúdila po rozľahlej záhrade. Musela som si nájsť nejakú činnosť, niečo, čo by ma aspoň prácou oslobodilo. V izbe som už viac času tráviť nedokázala, bola som tam samotná, opustená medzi štyrmi stenami. Od toho incidentu mi Connor ponúkol novú izbu, na druhom poschodí, úplne mimo tej Ericovej. Na toto poschodie nemal dovolené ani len vstúpiť. Jeho otec sa pravdepodobne chcel vyhnúť podobnej udalosti, ktorú už máme za sebou.

Na ten večer som nerada spomínala.

V jeden deň sa mi otvoril, ukázal svoju milú, súcitnú stránku, povedal niečo zo svojej minulosti a hneď na to sa premenil na muža, ktorý si vezme to, po čom túži, aj bez dovolenia. Čo by sa stalo, ak by ma nepočul jeho otec?

Nechcela som na to ani pomyslieť. 

Stále ma trápili myšlienky, prenasledovali každý môj krok, či som išla cez ľudoprázdny dom, alebo cez pestrú záhradu. Chýbal mi Dan, chýbali mi moje kone a chýbala mi aj mama. Kdesi hlboko vnútri som vedela, že mi chýba aj otec, ale nechcela som si to pripustiť.

„Tak tu si." Jeho hlas ma vyľakal, až som nadskočila. „Emily, skôr ako niečo povieš, či urobíš, prosím, odpusť mi."

Ani som sa neotočila, len som pokračovala ďalej. Odtrhla som si jednu červenú ružu, pripomínala mi krv. „Emily, stoj, prosím ťa. Potrebujem sa s tebou porozprávať."

Tak on niečo potreboval?

„Emily,.." jeho hlas bol príliš blízko, príliš nízko, príliš všetko. Odrazu ma premkla obrovská hrôza, keď jeho dlaň zajala tú moju.

„Nie!" vykríkla som, čo mi hrdlo ráčilo a dovolilo. Bolesť sa vrátila, slzy naplnili oči a bála som sa otočiť. V tom momente ma pustil.

„Prepáč. Och, Emily, prosím, odpusti mi, ak to dokážeš."

„Ak,.." zastala som, ale neotočila sa. Nedokázala som sa mu pozrieť tvárou v tvár. Ublížil mi, bojím sa ho a vôbec netuším, či tu dokážem po jeho boku ostať. Jeho otec mi stihol prezradiť, že svadba sa bude konať od dnešného dňa presne o mesiac. Čo ak sa cez to všetko dovtedy neprenesiem? Nebudem schopná mu čeliť z očí do očí ani v kostole? Čo to o nás prezradí?

„Emily," jeho tiché oslovenie mnou prešlo ako tieň. V hlase som mu počula toľko výčitiek, toľko nevyslovených ospravedlnení.

Keď už som sa konečne odvážila otočiť, bol preč.

Večer, vo svojej novej izbe, som si sadla za toaletný stolík a uvažovala som. Neviem, či by som mu bola schopná odpustiť, to asi nie, ale pokúsiť sa s ním vyjsť? Existovať v jednom dome? To by som predsa len mohla skúsiť. Každý potrebuje druhú šancu, ale aj za takú cenu, ak by zapredal svoju dušu? Pretože ak by som ja dokázala Ericovi dať druhú šancu, isto by som tú svoju zapredala.

*

„Čo vám môžem ponúknuť, slečna Emily?"

Greta bola veľmi milá a ústretová a vždy poslušne klonila hlavu, aby nemusela pozerať na moje modriny. Hrdo som teraz chodila odhalená, ukazovala som všetkým, čoho je pán tohto domu schopný. Nie som si istá, čo myslel tým vyhlásením, že si môžem kričať, koľko len chcem, ako tu sú na to zvyknutí, ale toto bola priama pripomienka toho, akým v skutočnosti bol.

„Čaj, ďakujem."

Každým dňom sa môj hlas dostával do normálu a modriny slabli. Jediné, čo stále silnelo, bolo cnenie. Chýbal mi domov. Toto tu dookola, bolo všetko tak neosobné.

„Isteže, slečna Emily."

„Greta, bude stačiť, ak mi budeš hovoriť iba Emily. Som jednoducho Emily, ďakujem."

Čaj som si so sebou zobrala na záhradu, kde bol oveľa krajší výhľad, ako na prázdny a zatiaľ pre mňa nevľúdny dom. Vpíjala som do seba tú pestrosť, o ktorú sa tu postarali a nasávala hlbokými nádychmi horúci vzduch.

„Môžem sa pridať?"

Opäť som mierne naskočila, ten človek sa ku mne dostával doslova ako duch.

„Isteže, toto je predsa tvoj dom," sarkasticky som mu odvrkla, ani som sa na neho nepozrela.

„Emily," podišiel bližšie, až som rozšírila oči. Cítila som jeho podmanivú vôňu, ktorá sa mi kúsok po kúsku páčila stále viac a to ma miatlo. „Dovoľ mi, aby som ti niekoľko vecí vysvetlil." Prehovoril opäť o čosi bližšie.

Stále som sa neotočila, pohľad som zavŕtala do horizontu a kdesi v hĺbke duše som sa neustále modlila, aby to prebehlo všetko v poriadku. V prvom momente som si začala nadávať, že som zašla tak ďaleko od domu a keby sa znova o niečo pokúsil, dnes by mu to určite vyšlo. Tu by ma naozaj nik nepočul.

„Ani sa na mňa nepozrieš?"

A mohla som to vôbec urobiť? Po tom, čo ma tento človek nielen že takmer zabil, ale bol by schopný si ma zobrať násilím?

„Dobre, chápem," povedal porazenecky. V jeho hlase som počula toľko smútku, toľko hanby. „Zaslúžim si to tvoje správanie, všetkými desiatimi. Žiadam ťa iba o chvíľku."

Konečne som sa odvážila na neho pozrieť a to, čo som uvidela, ma takmer zrazilo na kolená. Porazený Eric predo mnou stál, ruky až nevkusne visiace popri tele, na sebe špinavé oblečenie a v tvári neskonalý smútok a akýsi druh odovzdania. Čierne kruhy pod očami svedčili o obrovskom nedostatku spánku, líca vpadnuté, akoby týždne nejedol. „Si v poriadku?" vyšlo zo mňa neuvážene.

Pousmial sa, kým odpovedal. „Ani by som nepovedal, ale späť k tebe. Mrzí ma to, Emily. Ani si nevieš predstaviť ako. To, ... panebože, to, čo som skoro urobil," pohľadom zablúdil na môj krk a nesúhlasne pokrútil hlavou, „ja,... jednoducho, nemalo sa to stať. Prosím, odpusti mi!"

Nesmelý pohľad od jeho očí mi napovedal, že to skutočne ľutuje. „Máš pravdu, nemal si to urobiť, ale predsa si na mňa zodvihol ruky a pokúsil si si vynútiť niečo. Eric, ja som nikdy s mužom nebola, chápeš?"

Hoci s ním pri mojich slovách trhlo, videla som aj ten mierny úsmev na jeho perách. „Viem, Emily a viem aj to, aký obrovský omyl som urobil. Nemal som, jednoducho,... pochop ma. Vo mne sa niečo stalo a videl som len tvoje nádherné telo, nedotknuté, nepreskúmané, také hodvábne. Tvoje nohy ma doslova lákali a potom,... potom som sa nevedel stopnúť."

Čo to povedal? Jeho slová sa do mňa zabodávali, preberali jednu bunku za druhou a pri opise môjho tela mi zovrelo hrdlo. Bolo to však strachom?

„Nepamätám si všetko, čo sa udialo, bol som akoby v hmle, nevnímal som tvoj krik, tvoje protesty. Neskôr mi to otec vytmavil a presunul ťa preč. Aby som už na teba nevztiahol ruku. Celkom ho chápem." Nadvihol ramená.

„A teraz?"

„Ako to myslíš?"

„Teraz by si na mňa vztiahol ruku?" s obavami som sa opýtala.

„Nie," vytrvalo krútil hlavou. „Nie, Emily. Takto už nie. Pokiaľ to nebudeš chcieť aj ty, už sa ťa ani nedotknem."

Prechádzali sme sa po záhrade, niekoľko krokov od seba. Ja som šla kúsok pred ním a on ma poslušne nasledoval. Odpovedal na moje otázky, všetky čo som mu vôbec kedy položila a nadšene mi popisoval svoje detstvo. O sestre však neprehovoril ani slovo a k Moire sme sa taktiež nedostali, ale sľúbil mi, že ďalší deň môžeme pokračovať. Tak isto sa vyhýbal všetkým otázkam týkajúcich sa mojej rodiny. V podstate sa mi otvoril, iba v určitých ohľadoch, no aj za to málo som bola vďačná. Prešli sme celú záhradu, okolie domu sme preskúmali spoločne, ukázal mi aj prázdne stajne a sľúbil mi koňa.

Po večeri, ktorú Greta pripravila a my sme ju zjedli v tichosti, ma odprevadil po schodisku až k druhému poschodiu, kde mi pobozkal dlaň a s prianím dobrej noci ma tam opustil a odišiel do svojej spálne.

Keď som za sebou zatvorila dvere, zviezla som sa na zem plná rozpakov a ešte viac nezodpovedaných otázok ako doteraz. Eric bol plný tajomstiev, otázky sa okolo neho hemžili ako roj múch a neochvejne o sebe dávali vedieť. Bol tajomný, skoro by som povedala, že opradený legendami, pretože zlé jazyky o ňom tvrdili hádam aj nemožné. Ja som dostala možnosť ho istým spôsobom spoznať. Strácala som sa v tom celom, v sebe samej a hlavne, strácala som sa v ňom. Čo sa to so mnou dialo? Prečo som cítila nutkavú potrebu ho poznať?

S poslednými záchvevmi viečok, kedy som sa chystala dať zbohom tomuto dni, som niečo počula. Niečo, ako otvorenie dverí, no nebola som si celkom istá. Moje vedomie sa pomaly vytrácalo, keď som pocítila jemný dotyk. Dotyk teplej dlane, ktorá ma akosi podivne upokojovala.