Utierala som si slzy, ktoré sa mi rinuli po lícach a zrýchlene dýchala. Neverila som tomu. Nie, toto nemohla byť pravda. Pochodovala som po celej dĺžke izby a nervózne rozhadzovala rukami.

„Emily, len sa upokoj."

Hnev prevzal kontrolu nad mojím správaním, keď som k nemu pristúpila a z celej sily ho udrela do tváre. Dala som mu facku, až to zasvišťalo v tichu izby, kde sa ozývali iba moje kroky a vzlyky. Nikdy predtým som to neurobila. Čo sa to so mnou dialo?

„Mám sa upokojiť? Zobral si mi všetko. Zničil si mi život a teraz mi priznáš ešte aj toto? Ako dlho? Odpovedz mi, prosím."

Schytil mi obe ruky a silno tlačil na svoju hruď. Mykala som sa, plakala, kričala. Nič nepomáhalo. On naďalej mlčal a ja som pomaly prichádzala o všetky sily. A aj o rozum?

Ako mi to mohla urobiť?

„Viac ako tri roky."

Svojím priznaním mi dokonale vyrazil dych. Vyvalila som na neho oči, ak som to vôbec ešte nejako dokázala a vehementne krútila hlavou.

„Pusť ma!" kričala som na neho.

„Emily, nie, len sa najprv upokoj."

„Nevrav mi, čo mám robiť!" opäť som kričala a on ma nepočúval. Ruky ma od jeho tlaku boleli, nohy od toľkého zapierania pomaly vypovedali službu. Po niekoľkých pokusoch sa vytrhnúť jeho zovretiu, som sa nakoniec bezvládne zvalila do jeho náruče a okolo mňa sa ovinula podmanivá vôňa. Zodvihol ma do náruče, pritlačil na tvrdú hruď a niesol. Ucítila som mäkkú posteľ, keď ma uložil a nakoniec aj prikryl.

„Oddýchni si," povedal jemne, skoro šepkal. Zacítila som jemné pohladenie.

Zatvorila som oči a chcela vypnúť. Možno by som prijala sa už nezobudiť. Takúto zradu som nemohla len tak prehltnúť, aj keby som sa sebe viac snažila. Ako? Čo som komu urobila? Netrpela som už dosť? Prišla som o lásku, priateľky, o domov. A teraz aj o ňu? Stále som tomu nerozumela a Eric mi nechcel nič vysvetliť.

Videla som ju. Prebehla okolo nás, snažila sa vyhnúť pohľadu, ale nepodarilo sa jej to. Asi nepočítala s tým, že tam budem. Že my budeme v záhrade. Videla som, ako stŕpol, ako sa prekvapene najprv zahľadel na ňu a následne na mňa. Zľakol sa a právom. Dobre som ju videla. Tentokrát si moja myseľ nič nedomyslela.

Pretočila som sa na bok a sledovala ho, ako sa postavil a pomaly došiel ku knižnici. Prstami pohladil chrbty niektorých kníh, ktoré som práve ja prečítala a ostal tam stáť. Bol naozaj zvláštny.

Odrazu sa zvrtol a vyšiel von dverami, ktorými sme sem prišli. Osamela som. Len ja a moje myšlienky. Ako dlho potrvá, kým prejde aj táto zrada? Ešte stále som tomu nerozumela a možno sa môj mozog s tým ani nechcel zmieriť. Nie ona a nie on. Čo sa to s ňou porobilo?

Zobudila som sa mierne dezorientovaná a chvíľu mi trvalo si uvedomiť, kde som to vlastne bola. Telo ma bolelo, ale nie fyzicky, skôr psychicky. Moje emócie v posledných dňoch dostali zabrať a ja som im nevedela poskytnúť vytúžený oddych.

Ako nejaká víchrica sa do mňa znova opreli a nútili ma myslieť na udalosti posledných hodín. Poobzerala som sa vôkol, bola som stále sama. Navštívila som kúpeľňu a opláchla si tvár. Takto to ďalej jednoducho nemohlo pokračovať. Von sa už pomaly stmievalo a tak som si v izbe, na toaletnom stolíku, zapálila sviečku. Opäť som prebehla pohľadom knižnicu, keď ma upútali nové kúsky. Kedy ich tu pridal?

Prešla som bruškami prstov po ich tvrdých obaloch a skúmala každú jednu osobitne. Všetky boli v červenej farbe, malý tvrdý, ale za to na dotyk jemný obal, ktorý lákal k hladkaniu. Usadila som sa na stoličku a dve zo štyroch som si vzala k sebe.

Otvorila som prvú a prekvapene zlapala po dychu. Hneď na prvej bolo venovanie krásnym ozdobným písmom. Tmavé čiary sa postupne strácali, pohlcoval ich hrubý papier.

Pre moju jedinú

*

Nemohla som oklamať samú seba, aj keď by som sa snažila akokoľvek. Hlad zvíťazil nad ostychom, či obozretnosťou. Tma pohltila izbu a mňa vyhnala von. Eric sa stále nevracal, už som na neho viac nemohla čakať. Zožierala ma obrovská zvedavosť.

Kto je Abigail?

Zostúpila som obrovským schodiskom do tichého domu. Akoby v ňom nik nebol. Aké jednoduché by bolo odísť. Ale nesledovala som cestu sem, neviem, kde presne sme, môžeme byť míle od môjho domu. Som síce zdatná, ubehla by som obrovskú vzdialenosť, ale takto na noc som po tom naozaj netúžila.

„Emily? Prečo nespíš?"

Vyľakane som poskočila a priložila ruku na ústa, aby som nevykríkla. „Ty ma strašíš," zabedákala som na neho.

„To ty mňa," povedal a pristúpil bližšie. Ani neviem odkiaľ sa vlastne objavil, ale odrazu stál priamo predo mnou a vpíjal sa do mňa svojim temným pohľadom.

Teraz alebo nikdy. „Kto je Abigail? A prečo Moira? Prečo môj otec? Kedy mi všetko povieš? Prečo ma tu držíš? Nemôžeš ma jednoducho pustiť? Ja nie som tá pravá, nie..."

Oprela som si hlavu o jeho hruď aj napriek môjmu obrovskému presvedčeniu, že sa ho už nikdy nedotknem a neprejavím svoju slabosť. Objal ma pevnými pažami a ponoril nos do vlasov. Zhlboka sa nadýchol.

„Asi je načase, aby som ti niečo povedal." Zodvihla som hlavu a v jeho pohľade videla bolesť.

Keď sme sa vrátili späť do jeho izby, usadili sme sa spoločne na posteľ, uvoľnene si položil ruky do svojho lona. Sledovala som ho.

„Čím začnem?" otočil sa na mňa.

„Eric, čímkoľvek, len chcem vedieť konečne pravdu."

Urobil niekoľko nádychov a hlasno vydýchol, akoby zbieral odvahu. Predtým, než vôbec prehovoril, zodvihol zo stolíka tú knihu.

„Abigail bola moja sestra. Zomrela pred mnohými rokmi."

Všade bolo ticho, pozeral na obal knihy a podvedome ho hladil. Pohľad mal ale zahmlený, ponorený do možno dávnych spomienok. Táto situácia ma nenechala chladnou, nikdy som sa nestavala odporom k ľudskému utrpeniu, veď aj ja som si toho zažila mnoho. Aj mne zomrel niekto, koho som milovala, nevedela som si ani predstaviť keby som prišla o člena rodiny.

Pohladila som ho po paži. „Čo sa stalo?"

Pokrútil hlavou a zatvoril oči. „Nie. Ja nemôžem. Ja som jej ublížil a jednoducho sa s tým nikdy nezmierim."

Vyrazil mi dych a ruku som odtiahla. Bála som sa ho teraz viac? Nemohla som ho odsudzovať, predsa som nevedela celú pravdu. Veď to mohol povedať len tak, že sa cítil byť vinný a nie že jej on naozaj nejako fyzicky ublížil, a preto zomrela. Prekonala som v sebe určitý odpor a znova sa ho dotkla. Pozrel sa mi do očí a nepatrne sa usmial.

„Veľmi mi ju pripomínaš." Bruškom palca prešiel po mojej dlani.

„Ja nie som ona," vyslovila som zjavné.

„Viem a ani to nechcem. Veď kto by už chcel mať v posteli sestru?"

Starý Eric bol naspäť. A ten jeho úsmev tiež. Iba na chvíľu sa mi odhalil, ukázal aj ďalšiu svoju stránku, ale len na chvíľu.

„Eric, prosím." Zvesila som hlavu aj ramená. Nemala som chuť bojovať. Nie s ním. Ale vzdať som sa tiež nechcela. Potlačil ma, aby som si ľahla, otvorila som oči a prekvapene na neho hľadela, pripravená sa brániť.

On však zobral prikrývku a zakryl ma ňou. „Oddýchni si, potrebuješ to. Pokračovať môžeme inokedy." Kedy sa však dozviem všetko? Ako dlho to bude trvať, kým pochopím, že sa odtiaľ možno nikdy nedostanem? Pretože to on nedovolí?

Predlžuje každý môj deň tajnosťami, na ktoré chcem poznať odpovede, ale nedopraje mi ich.

„Eric?" zastihla som ho ešte predtým, než stihol dôjsť až ku knižnici, kde sa chystal odložiť knihy. „Ako do toho všetkého zapadá ona?" nemusela som viac povedať, presne vedel na koho myslím.

„To by ti mala povedať skôr ona, ja nie som práve ten oprávnený. No môžem ti dať aspoň miernu nápovedu. Za všetkým hľadaj svojho otca. A teraz už vážne spi. Aj zajtra je deň." Sfúkol sviečku na stolíku a zavítal vo svojej pracovni.

Odtiaľ sa po stenách niesli jemné tancujúce tiene a zvuk listovania.

Za všetkým mám hľadať svojho otca? Vedela som, že to, kde som teraz, je jeho vina, veď mi to sám Eric povedal, keď ma bral. Bol to obchod, ináč moji rodičia prídu o všetko. Odrazu jednotlivé skladačky do seba začali zapadať. Predsa, niektorí naši paholkovia odišli, otec ich prepustil. Doktor nás nenavštevoval tak často, ako predtým. Mohla byť za tým nejaká kríza? Nemal otec dostatok peňazí? Naozaj som mu stála za to, aby ma vymenil za nejaký majetok?

Najviac ma však trápilo to, že Moira ma zradila. Došlo mi, že niektoré veci musela referovať ona, prezradila na mňa, kde chodievam, čo robím a hlavne, musela ma zradiť aj ohľadom Dana.

Odkiaľ by Eric vedel, čo sme spolu robili? Nik tam nebol, bola som si istá, alebo som len opäť zatvárala oči pred zjavnou pravdou?

Vždy som sa poriadne presvedčila či sme sami, či nás nik nesleduje. Urobili sme chybu, bola som si toho vedomá, boli sme príliš nápadní. Ale môj otec o nás netušil. Ja som jej prezradila zopár tajomstiev, ale bola som si istá, že ona ich udrží.

Čím som si to zaslúžila?

Zradili ma postupne všetky.

Elena, Katrin a teraz to všetko zavŕšila Moira. A prečo?

Elena ľúbila Roberta, ale nie čistou láskou, nesebeckou. Chcela ho len pre seba, aj keď vedela, že Rob miluje mňa. Zaútočila na mňa a ja mám vo vlasoch pamiatku na celý život. Katrin sa k nej pridala, aj keď na plese som videla jej váhanie.

A Moira? Zapredala ma, donášala, tajne sa s ním stretávala. A prečo? Odpoveď pozná Eric. Dnes mi len načrtol, čo za tým všetkým je. Môj otec. Ale ako do toho všetkého ešte zapadal?

Jemný dotyk na mojich nohách prerušil tok myšlienok a zastavil prívod vzduchu do pľúc.

„Uvoľni sa," zašepkal.

„Eric, nie, prosím."

Pokračoval vyššie, smerom od kotníkov cez kolená až na pravé stehno. Oči som mala tuho privreté a v hlave odriekala modlitbu. Nie, nie, toto sa nemohlo stať. Takto som to nechcela. Prudko som sa posadila a zhodila jeho ruku zo svojich nôh.

„Nie!" vykríkla som.

„Ale no tak, drahá. Budeš moja, či sa ti to páči, alebo nie."

Jeho hlas bol niečím iný. Nespoznávala som ho. Teda,... takéhoto som ho už videla. Vtedy v parku. Áno. Bol akoby úplne niekto iný. Nie ten milý a prívetivý, so sklonenou hlavou, keď sa k niečomu priznával.

Predo mnou sedel ten Eric, ktorý si po mňa prišiel. Ten, ktorý túžil po mne, pretože si zmyslel, že ma bude mať.

„Nepáči sa mi to," snažila som sa viezť hovor, aby ďalej nepokračoval.

Uchechtol sa, skrivil ústa, v tej tme to bolo ťažko poznať, ale jeho oči svietili. Niečím temným, nepredvídateľným. „Ale bude sa ti. Naozaj." Prisunul sa bližšie.

Srdce mi bilo stále rýchlejšie, nohy som si prisunula úplne k hrudi a pevne ich objala. Stále sa usmieval. Čo som mohla urobiť? Pozbierala som všetky sily a dlaňami sa mu zaprela do hrude, keď sa nahol ešte bližšie a pokúšal sa potiahnuť mi nohy. Spadol na posteľ chrbtom, nečakal moju reakciu a ja som rýchlo zutekala. Pri dverách ma však dolapil, prudko otočil a tresol mnou o dvere.

V hlave mi to zaprašťalo, slzy sa tlačili do očí od tej náhlej bolesti. Prišpendlil ma svojim telom a bezostyšne putoval rukami pozdĺž môjho tela. Hnusila sa mi predstava toho, čo sa so mnou chystá urobiť. Dvíhal mi šaty a chladné dlane som zacítila na odhalenej pokožke.

Vykríkla som.

To ho povzbudilo ešte viac. Márne som ho búchala a rukami odtláčala. Bol silnejší.

„Nie, nie, nie,..." opakovala som dookola, odtláčala jeho dobyvačné ruky a stránila sa jeho neznesiteľným bozkom, ktorými posieval môj odhalený krk. Pritláčal sa proti mne, neudržiaval medzi nami žiadnu medzeru, na chrbte som cítila drsný povrch mohutných dverí.

„Eric, nie, nie, nie,.... prosím, nerob to!"

„Môžeš kričať, princezná. Tu ťa aj tak nebude nik počuť. Už si zvykli." Zašepkal mi do ucha a oblízal ho. Striasla som sa.

„Nie, nie, nie,..." ozývali sa izbou moje zúfalé výkriky.