„Sedí sa ti pohodlne?"

Doliehal ku mne jeho otravný hlas. Nebolo v ňom ani stopy po nejakej starosti, len samá pretvárka.

Prešiel okolo mňa a zapálil sviečku. Všetky pohyby mal nejako úsporné a neurobil ani krok naviac. Opantala ma jeho omamná vôňa, ale nesmela som si dovoliť mu nejako podľahnúť. Predsa len, nemohlo sa to stať dnes. V rohu izby som si všimla nádherný toaletný stolík.

„To je pre mňa?" ukázala som na neho prstom.

Pozrel sa smerom, ktorým som ukázala a pokýval hlavou.

„Pripravil si sa?" bola ďalšia moja otázka.

Trošku zneistel, zastavil v pohybe a pozrel sa mi priamo do očí. Na malú chvíľočku, ale naozaj možno len na sekundu, zhodil masku neohrozeného a ukázal mi svoju skutočnú tvár. Zahliadla som obrovskú bolesť. Práve vo chvíli, keď som sa ho na to chcela opýtať, prudko otočil hlavu.

„Je tvoj!" povedal drsne.

Sklonila som hlavu a pozrela na prepletené prsty. Cestou sem som neprehovorila ani slovo, mlčala som. Cestu som nevnímala, po lícach mi tiekli horúce slzy a bolelo ma to trpké uvedomenie. Otec to tak plánoval, jednoducho ma predal a dnešná večera? Mala byť posledným bodom k môjmu predaju.

Čo ma však bolelo omnoho viac, bola Danova rezignácia. On to vedel a nič sa s tým nepokúšal urobiť. Neuniesol ma, neutiekli sme spolu niekam preč. Nechal to všetko tak, aby si ma tento človek odvliekol. Jeho pohľad bolel najviac. Utešovala som sa jedine jeho poslednými slovami, ktoré som na chodbe započula, kým ma Eric nasilu odvliekol preč.

Bojovala som s jeho mocným objatím, kopala a kričala na celý dom. Nik tam nebol, nik mi nepomohol. Aj to bolo súčasťou plánu. O tom som už nepochybovala.

„Budeš tu spávať so mnou," povedal už o čosi miernejším hlasom.

Prekvapene som zodvihla hlavu, „prosím?"

„Čomu nerozumieš? Budeme manželia. Ani sa ťa nedotknem do svadby, ale budeme spolu spávať v jednej posteli. Už mi neutečieš, Emily."

Bol krutý a na svojich slovách sa dokonca zabával.

„Nie, toto mi nemôžeš urobiť!" Poposadla som si na posteli, aby som na neho videla. Odniekiaľ som vzala aj zvyšky svojej odvahy a dívala sa na neho, ako prešiel cez celú obrovskú miestnosť, ktorá slúžila ako spáleň a zabočil za stenu vytvorenú policami plnými kníh, kde bola ďalšia veľká miestnosť slúžiaca ako jeho pracovňa. Mal tam veľký pracovný stôl, zaprataný mnohými papiermi, niekoľko kresiel a aj samostatný vchod.

„Ale môžem a aj chcem. Si moja, Emily. Jednoduchý obchod, ktorý tvoj otec podpísal." Doliehal na mňa jeho mohutný hlas spoza kníh.

Toto sa vážne dialo. Ak som doteraz možno aj čo i len trošičku dúfala, že je to sen, tak týmto vyhlásením potopil všetky moje nádeje.

„Eric!" skríkla som na neho. Položila svoje vratké nohy na podlahu a vstala z postele. Urobila som zopár krokov, ale moje telo už nevládalo. Toľko som sa bila a protestovala a navyše, po tom včerajšom behu už pomaly vypovedalo službu.

„Áno, drahá?" zapriadol.

„Vysvetli mi to! Prosím. Buď ku mne úprimný a povedz mi celú pravdu."

„A čo by si chcela vedieť?"

Vyšiel spoza regálu a zadíval sa na mňa. Musela som sa zachytiť okraja postele, moje telo ma nepočúvalo.

„Si v poriadku?" prehovoril už o čosi prívetivejším hlasom, dokonca by som povedala, že v ňom boli aj mierne obavy.

„Som veľmi unavená," povedala som mu po pravde. Nebol čas zavádzať, klamať alebo sa dokonca hrať na hrdinku. V tejto chvíli som túžila iba po odpočinku. Rozmýšľanie a možno konečne aj pravdy museli počkať. Otočila som sa mu chrbtom a znova sa pokúsila prejsť tých niekoľko krokov späť na miesto, kde ma pred nejakým časom usadil.

Nevedela som, čo si oblečiem, ako sa tu vyspím a či vôbec smiem. Eric bol taký neústupčivý a teraz dokonca vážny, až som nadobudla pocit, že mi to zakáže.

Prekladala som nohu pred nohu a v hlave si opakovala dookola, že to jednoducho zvládnem. Niekoľko dní vydržím, budem sa hrať na vzornú a prezriem si celý dom. Nájdem tajné miestnosti, zákutia, zistím, ako to tu chodí a potom utečiem. Ďaleko od neho, od otca a od domova. Možno neskôr vyhľadám Dana a možno ostaneme spolu. Teraz však na tom vôbec nezáležalo, teraz som nutne potrebovala oddych.

„Poď, pomôžem ti." Chytil ma za ruku a pomohol mi dokráčať späť na miesto. Jeho ruka bola silná, ale zároveň jemná. Nemal ju drsnú ako Dan, nebola poznačená prácou. V tejto chvíli som ale ocenila jeho prístup a pomoc a nechala sa usadiť.

„Donesiem ti veci a nechám ťa oddýchnuť." Otočil sa a kráčal niekam poza posteľ s nebesami. Nestihol mi to tu ani celé ukázať. Zo svojho miesta som videla na knižnicu plnú kníh, za ktorými sa črtala jeho pracovňa. V ďalšom rohu miestnosti bol ten nádherný toaletný stolík, ktorý som ani nestihla preskúmať. Vedľa krásnych a veľkých okien, ktoré momentálne ponúkali výhľad na tmavú záhradu, boli ďalšie dvere, ktoré ukrývali tajomstvo.

„Nech sa páči," vyľakal ma. Ocitol sa opäť predo mnou a podával mi nočnú košeľu.

„Ty budeš spať tu?" Prstom som ukázala na voľné miesto vedľa mňa.

„A kde inde?" Zasmial sa.

„Tak potom si toto neoblečiem. Chcem nohavice!"

A znova vybuchol v hurónsky smiech. Prekrížila som si ruky cez prsia a nohu preložila cez nohu. Vôbec som nechápala, čo bolo také smiešne, veď som povedala iba pravdu. Pred mužom som takto odhalená nebola a už vôbec som s ním nespala v jednej posteli. Nemohol predsa očakávať, že sa to takto rýchlo zmení. Aj keď si myslí, že sa jedného dňa staneme manželmi.

„Emily," pohladil ma po tvári. „A to, čo si robila s Danielom? Vtedy si sa nehanbila? Bože, si taká sladká. Neviem sa dočkať."

Vyrazil mi dych a pozerala som na neho s vyvalenými očami.

„O,.. o čom,... o čom to hovoríš?" koktala som.

„Nesnaž sa. Nerozmýšľaj, neodporuj. Viem veľa vecí. Na to nezabúdaj. Tak a teraz nie je čas na nejaké priznania a bolestivé pravdy. Prezleč sa a ľahni si. Na naše rozhovory bude času dosť. A, Emily," upozornil ma, keď mi zobral ruky do dlaní. „Nepokúšaj sa odtiaľ utiecť. Všade mám svojich ľudí. Mysli na to, keď budeš v tej svojej nádhernej hlavičke spriadať opäť nejaký plán."

Sklonil sa a dal mi pusu na čelo. A čo som urobila ja? Nechala som ho. Nemala som sily protestovať, presne ako ma upozornil. Žiadne vysvetlenia, odporovanie sa nekonali. Otočil sa a vrátil sa späť do svojej pracovne. Pri knižnici sa poslednýkrát otočil a prstom mi ukázal, kde nájdem kúpeľňu. Akoby presne vedel, na čo myslím. Desilo ma to. Bála som sa jeho právd, toho, čo mi mohol povedať.

Viac som sa však bála uvedomenia, že tento človek naozaj vie o mne niečo, čo nik iný. Akoto, že vedel, čo som robila s Danom? Naozaj ma sledoval? Boli jeho ľudia aj u nás a všetko mu povedali?

Týmito a ešte inými otázkami som ničila svoje vedomie počas krátkych úprav pred blahodarným spánkom. Ledva som opäť dokráčala späť do postele, bez jeho pomoci to šlo naozaj ťažko. Zahliadla som ho sedieť za stolom a čítať nejaký dokument. V ruke držal pohár s jantárovou tekutinou. Nezavadil o mňa pohľadom, len ďalej čítal. Ani som sa nesnažila ísť za ním a žiadať vysvetlenia.

Ľahla som si a prikryla sa prikrývkou až po uši. Ak sa ma tento človek v noci náhodou dotkne, zabijem ho. Bola som rozhodnutá sa nevzdať tak ľahko. Určite na niečo prídem. To, že oblečenie, ktoré mi ponúkol mi sadlo úplne presne, som akosi opomenula a vo svojej hlave sa nastavila iba na plány.

V posledných sekundách môjho vnímania ku mne doľahol jeho hlas.

„Už je tu.... Áno spí.... Nie neboj sa, už sa to nezopakuje, to by som si nikdy neodpustil.... Áno, otec, ten starý Eric sa už nevráti.... Budem slušný, sľubujem...."

Mala som pocit, že sa mi to sníva, tie slová ku mne doliehali akoby z diaľky. Oči som mala zatvorené, telo uvoľnené a dych spomalený. Už som nemyslela, len vnímala silu prítomného okamihu. Všetky svaly mi ochabli, keď som im dožičila odpočinok.

Jemné pohladenie vo vlasoch, skúmavý prst putujúci naprieč mojou bradou. Teplý dotyk mäkkých vankúšikov na mojich perách zastavil moje strácajúce sa vedomie. V nose ma pošteklila vôňa akéhosi alkoholu.

„Tebe neublížim."