„Takto to chceš?" povedal nahlas do ticha izby naďalej sa skrývajúc. Pohľadom som preletela malý priestor, na ktorý som zo svojho úkrytu dovidela.

Vedela som práve jednu vec, a to ako ma chcel jednoducho vylákať. Keby som sa ozvala, vedel by poľahky zistiť kde som a to nebolo v pláne. Apropo plán, ten som žiaden nemala. Nechcela som zdvihnúť hlavu ani o milimeter vyššie a úplne potichu som sa pokúsila pohnúť v úzkom priestore pod posteľou.

Bolo to až neuveriteľne komické, pretože sme sa správali ako dve malé deti. Ešte pred malou chvíľou som tu bola sama iba so svojimi dotieravými myšlienkami a teraz sa pred ním skrývam.

„No taaaak, Emily, ukáž sa mi," zapriadol sprisahanecky.

Po chrbte sa mi rozbehli jemné zimomriavky, akoby mi práve v tejto chvíli niekto fúkol na nahé telo. Zatvorila som oči a užívala si tento krásny moment. Hlava opäť zablúdila do neďalekej minulosti, kedy mi tie zimomriavky spôsoboval on sám.

„Emilyyyyyy, už si po teba idem!"

Vôbec som ho nepočula prikradnúť sa, v sekunde ma chytil za členky, skríkla som do ticha izby a v ďalšej sekunde ma už ťahal von.

Hurónskym smiechom som zaplnila izbu a poľahky sa ku mne pridal aj Dan. Zodvihol ma na nohy, tuho objal a perami mi skúmal najprv kľúčnu kosť, kde som zacítila aj vlhkosť jeho jazyka. Razom ostala izba opäť tichá a od stien sa odrážal iba môj zrýchlený dych.

„Ty si sa mi chcela schovať?"

Pokračoval naprieč mojím krkom, zastavil sa na pulzujúcej tepne a venoval jej patričnú pozornosť. Kolená sa mi začali podlamovať a nebyť jeho tuhého zovretia, som znova na zemi. Rukami som skúmala jeho silné paže a pátravým dotykom som prešla na jeho mohutný chrbát. Pod svojimi rukami som cítila telo, na ktorom bolo cítiť známky tvrdej práce. Tak mi chýbal. Bol to iba deň, ale moje srdce túžilo len po ňom. Aj keď som bola klamaná, aj keď mi nevedomky ublížil, nedokázala som sa na neho hnevať dlho.

Odrazu mi oboma dlaňami schytil tvár a zapozeral sa priamo do očí. Dlane poznačené manuálnou prácou ma jemne pošúchali na líci. Vnímala som intenzitu jeho pohľadu, oči sa mu leskli túžbou a ja som sa strácala v ich zelenej farbe. Och, tie jeho oči. Od prvej sekundy, kedy som ich uvidela, si ma naplno získali.

„Emily, moja krásna Emily," šepol.

Vedela som, že to, čo robíme, nie je správne. Dan mi to neustále opakoval. Už od začiatku som cítila obrovskú náklonnosť, no snažila som sa jej brániť. Toľké dni a noci som samú seba presviedčala, ako je to cez čiaru, nevhodné, odsúdenia hodné a nesprávne. Dá sa však láske rozkázať? Vedela som, že nás spoločnosť neprijme. Čo spoločnosť, ale otec a hlavne po tom všetkom, čo pre mňa prichystal. Keby mama bola pri vedomí, tá by isto nebola proti. Nezničili by lásku. Toto bol oriešok, ktorý sa nedal rozlúsknuť.

Bohaté dievča z dobrej rodiny a obyčajný sluha, chudobný a o pár rokov starší. Kto by toto dovolil? Ja som manžela mala vybraného už dávno, ale neľúbila som ho. Bála som sa ho, v očiach mal taký plameň, ktorý neveštil nič dobré. Akoby z neho sálalo samotné zlo. Po uliciach si chodil tak vznešene, pripadal mi ako nedotknuteľný, akoby sa ničoho nebál. Jeho meno síce znamenalo veľa, ale ako človek mi nevyhovoval. Veľakrát ho prichytili pri bitke, robieval zle mladým chalanom, ale nikdy ho nepotrestali. Jeho ocko ho zo všetkého dostal.

„Bojím sa, Dan. Keď na to príde otec, zošalie."

Jemným zovretím môjho zápästia ma umlčal a opäť prilákal pozornosť na jeho krásnu, slnkom pobozkanú tvár.

„Emily, ja sa o teba postarám, sľubujem, o to sa ty neboj."

Chcela som mu uveriť a ako veľmi. Spoliehala som sa na neho, na jeho slová a možno aj sľuby. Po ničom inom som netúžila.

Pomaly sa sklonil a jemným bozkom umlčal aj poslednú snahu sa vzpierať či protestovať. Proti nemu som proste nemala šancu.

Od prvého momentu, prvej sekundy, kedy mi ho otec predstavil, som vedela, že bude pre mňa znamenať problém. Už vtedy som cítila náklonnosť, ktorá medzi nami panovala a tušila som, že sa mu páčim. Iskrilo to medzi nami. Tie jeho pohľady. No medzi nami nemohlo k ničomu dôjsť. Tradície a hlúpe predpisy spoločnosti.

Vždy som sa ale neočakávane ocitla na miestach, kde Dan pracoval, trávila som voľné chvíľky v záhrade s ním, pozorovala som ho pri práci, len preto, aby som ho mala nablízku. Obdivovala som jeho mužné ruky, vypracovaný chrbát a dokonalý hrudník s bruchom.

Otec mu zakazoval sa predo mnou vyzliekať, aby ma nepohoršoval, no ja som tajne vyzerala z okna, keď šiel napájať podvečer kone a zmorený prácou a slnkom si vyzliekol tričko. Mávala som tajné sny o nás dvoch, spolu sa prechádzajúc našou rozkvitnutou záhradou, neskôr cválajúc na koňoch so západom slnka za pätami. Koniec koncov, sme si párkrát aj spoločne zajazdili. To boli moje najkrajšie spomienky.

Jeho pery boli dokonalo mäkké a práve v tejto chvíli neexistovalo na svete nič krajšie, nič lepšie, nič dokonalejšie ako my dvaja spolu. Jemné pohyby spojených pier, zrýchlené dychy nás oboch, jeho ruky mi jemne spočívali na drieku a ja som mu svoje obmotala okolo krku. Nechcela som, aby táto chvíľka niekedy skončila.

Neviem, ako dlho sme takto spolu strávili čas. Sadli sme si na posteľ a rozprávali sa. Navzájom si prezrádzali tajomstvá, opäť sme sa bozkávali a aj rozprávali. Dan mi vysvetlil, prečo prestal. Jednoducho to musel urobiť. Jeho mama ho tak nevychovala. Podľa jeho slov som si zaslúžila niečo lepšie ako smradľavú stajňu a určite nie pred manželstvom. Bol to počestný muž, to som už vedela. Mohla som ho milovať ešte viac? Zatiaľ som sa mu to ale nedovážila povedať.

Čas uplynul priveľmi rýchlo a nastal okamih, kedy sme sa mali rozlúčiť. Nechcela som ho nechať odísť, ale musela som. Slzy som mala na krajíčku, ale vedela som, že to tak musíme urobiť. Keby sa náhodou niekto dozvedel, že je tu, mohli sme mať problém obaja.

Silno som ho objala, akoby som ho nemala už vidieť a zodvihla k nemu hlavu. Usmieval sa.

„Vymyslím niečo. Postarám sa o teba, ja to dokážem." Prehovoril tlmeným hlasom. Videla som, že tiež bojuje sám so sebou, aby tu ostal a neodišiel.

„Verím ti."

Sklonil sa a daroval mi krásny bozk. Bol ale na rozlúčku?

„Emily! Čo má toto znamenať?"

V tej chvíli som zdesením odskočila od Dana a pozrela sa na rozzúreného otca. Z očí mu šľahali blesky a nebezpečne sa k nám približoval. Dan ma skryl poza svoj chrbát. Razom bolo po najkrajšom zážitku v mojom živote.

„Pán Roberts, dovoľte, aby som vám to vysvetlil," začal Dan hovoriť, kým ja som sa ukrývala za neho a v očiach ma začínali opäť štípať tie zradné slzy. Dovolila som si krátky pohľad do otcovej tváre a vedela som, že toto neskončí dobre.

„Tu nie je čo vysvetľovať. Ako si si to mohol dovoliť? Moja dcéra? Naozaj, Daniel? Dal som ti prácu, strechu nad hlavou, živil som ťa a ty sa mi takto odvďačíš? Mal som jednu, jedinú podmienku. Jednu!" skríkol otec, až som nadskočila.

Dan sa napriamil a snažil sa pôsobiť, akože sa môjho otca nebojí. V kútiku duše som dúfala, že by nám to predsa len mohol povoliť. Mohol by nás akceptovať. Možno, keby som sa priznala, ako veľmi ho milujem, nenechal by ma tomu druhému.

„Tú vašu jedinú podmienku, ako tvrdíte, som nedokázal splniť. Nevedel som odolať, snažil som sa zo všetkých síl, ale vaša dcéra mi učarovala a ja som sa do nej zamiloval."

Po týchto slovách som vystúpila z tieňa muža, ktorého som milovala snáď rovnako. „Naozaj?" šepla som užasnuto a usmiala sa na neho. Kývol hlavou na znak súhlasu a jemne mi prešiel prstom po líci. Viem, že niektoré veci mi stále nedávali zmysel, ale jeho priznanie mi vyrazilo dych.

„Tak a dosť!" opäť skríkol otec. „Toto musí skončiť!" Ukázal prstom medzi nami dvomi, kým sme si s Danom preplietli prsty spolu na rukách.

Zrazu som z chodby počula tlmený smiech a spoza dverí sa vynoril on. Pozrela som raz na neho a raz na otca. Zaváňalo mi to veľkým problémom, ale môj otec sa tváril veľmi pokojne. Celej tejto situácii som nerozumela, nechápala som, čo tu robí Eric. Ten sa hrdelne zasmial a nenútene pokračoval, „v lepšom momente som ani nemohol prísť. No tak, Edward, nebuď slaboch a daj mi tvoju dcéru."

„Otec, čo to hovorí?" vykríkla som vyľakane a vypleštila na neho oči. On sa začal len ošívať a ja som prebehovala pohľadom medzi ním, Ericom a svoju púť som zakončila na Danovi. Ten mal v tvári veľmi smutný a rezignovaný výraz. Nakoniec ju sklonil. „Ty si o tom vedel?"

„Ste smiešni! Emily, poď!" povedal rázne Eric a už ma chytal za voľnú ruku. Silou ma k sebe pritiahol a bola som nútená pustiť môjho milovaného. „Nieeee, Dan, prosím, ociii, prosím!" kričala som na dvoch mužov môjho života.

Ani jeden však nepohol ani brvou, otec sklonil hlavu a Dan,... Danovi poklesli ramená na znak rezignácie. On o tom vedel. Uvedomenie ma neskutočne zabolelo. Akoto? Veď ja som mu nič neprezradila. Bolo to azda to, čo každý v dome vedel, len ja nie? Že aj keby som sa snažila najviac na svete, nikdy by som pred tým neušla?

„Nieeeee," opäť som zakričala a snažila sa vymaniť z jeho silného zovretia. „Otec, toto mi nemôžeš urobiť, ja ho nemilujem!"

„Si smiešna a naivná, Emily," prehovoril Eric. „Toto nie je o láske, ale o prostom obchode. Keď ti to v tej tvojej krásnej hlavičke dôjde," rukou ma pohladil po vlasoch, až som sa mykla. „Prestaneš sa toľko brániť. Ináč tvoji rodičia prídu o všetko."

Zasmial sa. Jeho smiech sa niesol v tichu izby ako taký duch, vypĺňal každučký milimeter voľného priestoru, zachádzal pod kožu, spôsoboval zimomriavky. No nie príjemné. Desil ma.

Vtedy som to všetko pochopila. Obaja to vedeli, otec aj Dan, že Eric si po mňa skôr, či neskôr príde a teraz s tým nič neurobili, iba sa prizerali. Môj milovaný nepohol ani prstom, len sa prizeral, ako si ma Eric berie z izby. Dovolila som si posledný pohľad na neho a v jeho očiach som uvidela prísľub.

„Prídem si po teba!" zneli jeho posledné slová.