„Emily!"

Domom sa niesol hromový hlas môjho nahnevaného otca, zatiaľ čo ja som sedela na posteli a nervózne si žmolila prsty v lone.

Dnes nastal deň D, deň, kedy sme mali ísť na ten prekliaty ples. Moje posledné dni vyplňovali rôzne skúšky šiat, čítanie kníh a dokonca môj otec pozval niekoho, kto ma mal naučiť tancovať.

Učiteľ, ktorý si ma vzal do parády, bol možno aj starší od môjho otca, ale zato sa zvŕtal lepšie ako ja. Naučil ma nové tanečné kroky a zopakovali sme si všetky dostupné tanečné štýly, ktoré predpokladal, že budú vypĺňať podstatnú časť večera.

Nik mi nechcel prezradiť viac. Nik ani slovom nezavadil o ples, jedine ak to súviselo so šatami alebo mojim správaním. Ja som tušila, jednoducho som vedela, že je v tom oveľa viac. Doteraz sa takto otec nesprával. Nepožadoval moju poslušnosť a oddanosť v takej silnej intenzite, akou ma podroboval tieto posledné dni.

Nehovoriac o jeho zhoršujúcom sa stave. Tajne som ho podozrievala, že ochorel aj on. Kruhy pod očami nabrali nový, tmavší odtieň, líca mal vpadnuté a na hlave sa mu začala tvoriť plešina. Párkrát som sa ho aj pokúsila opýtať, čo sa tu deje, ale túto tému sa rozhodol striktne ignorovať a upriamil svoju pozornosť jedine na nadchádzajúci ples. Akoby sa tam niečo malo zmeniť, niečo, čomu som ja nerozumela.

Dokonca ma donútil si opätovne naštudovať spoločenskú etiketu, čomu som vlastne vôbec nechápala. Nikdy na to nekládol dôraz, odjakživa sme patrili práve k tým rodinám, ktoré na tom nezakladali. O to viac som sa v tom potrebovala babrať a vŕtať. Musela som tomu prísť na koreň. Moje skúmavé ja dostalo tajnú úlohu.

„Som v izbe." Odpovedala som jemným hlasom, poznačeným vnútorným strachom. Neustále som myslela na to, čo ma dnes čaká. Už od rána, kedy som otvorila oči po nepokojnom spánku, mi v žilách prúdil číry strach. To tajomno, ktoré obostieralo samotnú udalosť, tie tiché šepoty u nás v dome a nevyslovené a nedopovedané vety, to bolo všetko, čo ma trápilo.

Dokonca som sa snažila si nahovoriť, že je to čisto len moja paranoja. Jednoducho tam pôjdeme, odtancujem si povinné tance, predstavím sa otcovým známym a neskôr pôjdem domov spokojná sama so sebou. Kdesi vnútri mňa však bublalo niečo, nejaké podozrenie, že je to všetko úplne ináč a ja dnes len tak pokojne domov nedôjdem.

O niekoľko hodín neskôr sa mi totiž zmenil život na nepoznanie.

„Čo tu takto sedíš? Kde máš šaty? A kde je Elizabeth? Emily, potrebuješ sa už chystať, nesklam ma, prosím." Naliehal otec, keď konečne prišiel k dverám mojej izby a nemusel už kričať cez celý dom.

*

Kráčali sme bok po boku, uličkou k obrovskej a mohutnej sále, uprostred nášho malého mestečka a nervozitou som celá prekypovala. Ruky sa mi triasli, oči privreté a sklonené k nohám. Neustále som kontrolovala, aby som sa, nedajbože, nepotkla a nevyrobila môjmu otcovi ešte väčšie problémy. Všade navôkol to bolo cítiť luxusom a eleganciou, ktorú som ja tak nepodporovala. Bola som spokojná so všetkým, čo mi život dožičil, nepotrebovala som sa vystatovať majetkom.

Všetci sa tu poznali a srdečne vítali. Teda, aspoň to malo pôsobiť takým dojmom. Ja som však videla pod ich masky a pretvárky, ktorými nás chceli všetkých oklamať.

Keď sme vošli cez vyzdobenú bránu dovnútra, zmocnil sa ma ďalší neblahý pocit. Cítila som, že dnes sa niečo stane. Zmocňovala sa ma panika, ktorú som nedokázala nijako zastaviť a márne som sa snažila prehovárať svoje vnútro, aby sa spamätalo. Útechou mi boli jedine spomienky na ten posledný a úžasný večer, kedy Dan pri mne strávil ešte niekoľko hodín a nehľadel vôbec na svoj odpočinok. Vtedy sme boli spolu naposledy.

Dlho do noci sme si šepkali, aby nás náhodou nik nepočul, hladili sme sa navzájom, oddychovali spoločne na mojej posteli a prejavovali si vzájomné sympatie. Neprekročili sme žiadnu ďalšiu hranicu, len sme si užívali jeden druhého. Dan bol milý, charizmatický a nádherný muž. Už od prvého okamžiku, kedy som ho zahliadla u nás na záhrade, mi učaroval. Jeho nádherný a hlavne úprimný úsmev, zohrieval moje vnútro a dovolil mi v ňom konečne odpustiť a rozlúčiť sa s Robom.

„Edward, som rád, že ťa tu vidím." Prerušil náhle tok mojich myšlienok cudzí hlas. Pozrela som na muža, ktorý bol tak isto ako otec, v dobre padnúcom obleku. Pozoroval ma s neskrývaným záujmom a v jeho pohľade bolo niečo iné, niečo zlé. Opísal moju postavu od vrchu po spodok a vôbec mu neprekážalo, že ho pri tom pozorujem a vidím, čo robí.

„Connor," povedal otec a pritiahol si ma bližšie k sebe.

„Som veľmi rád, že si nás poctil svojou úžasnou prítomnosťou a doniesol si so sebou svoju nádhernú dcéru."

Z hlasu toho muža, Connora, sršala arogantnosť. Neverila som mu ani jedno slovo. Otec bol napätý a neobvykle ticho. Toto mi na neho nesedelo. Kedysi dávno, keď moji rodičia oplývali nebývalou slávou, zvykli robievať u nás spoločenské večierky. Bavili sa, tancovali a rozprávali si rôzne príbehy až do bieleho rána. Z môjho otca sa však po tom, ako mama ochorela, stala chodiaca schránka, stále sa však občas dokázal usmievať a dokonca aj zabaviť. Teraz však z neho bola cítiť neobyčajná ostražitosť a istý typ rešpektu, alebo skôr strachu?

„No tak, Edward, nepredstavíš nás? Nevyhneme sa tomu."

Zmätene som vzhliadla na otca a očakávala nejaké vysvetlenie.

„Emily, toto je môj obchodný partner a zároveň aj môj nadriadený, Connor Wisting. Connor, moja nádherná dcéra, Emily."

Predniesol otec nevýrazným hlasom. Pozerala som sa priamo do jeho očí a hľadala odpovede na nevyslovené otázky, žiadne mi však neposkytol. Hľadel prázdnym pohľadom niekam medzi nás.

„Emily, veľmi ma teší. Ani netušíš ako. Tvoj otec má vážne pravdu, si neskutočne krásna." Predniesol istým tónom hlasu a popritom nespustil pohľad z mojich očí.

Kiežby som mohla povedať to isté. Naďalej som však mlčala, zabudla som na všetky pravidlá a obvyklú slušnosť a len mu podala ruku. Jeho pohľad klesol nižšie, až kým sa nezastavil na dlani a jemne ju pobozkal popritom, ako sa sklonil.

„Niekde by tu mal byť aj môj syn a verte mi, nevie sa dočkať."

Prečo moje vnútro odrazu zvierala akási neviditeľná ruka? Zalial ma studený pot v neblahej predtuche, ale nechcela som tomu pridávať nejakú veľkú váhu. Zoznámim sa s jeho synom, čo na tom môže byť také zlé? Len ten jeho hlas mi spôsoboval nepríjemné zimomriavky na celom tele a nútil ma myslieť na to zlé. Dúfala som, že jeho syn nie je z jeho cesta.

Potiahla som si ruku späť k telu a otočila sa k otcovi. Bol celý červený v tvári, v očiach sa mu ligotali slzy. „Oci? Deje sa niečo?" povedala som potichu.

Zatiaľ, čo sa ku mne otočil a pozrel sa mi ospravedlňujúco do očí, pridal sa k nám ďalší muž, ktorý tak uvoľnil napätú situáciu. Otec mlčal a len na mňa hľadel. Možno hľadal tie správne slová, možno sa len potreboval uistiť, že práve ja som tá, ktorá je v poriadku. Netušila som, čo sa s ním deje a on mi svojím mlčaním vôbec nepomáhal.

Stisla som ho za ruky a následne ho pred všetkými objala. Potrebovala som cítiť teplo jeho tela, uistiť sa, že je tu práve on so mnou a dať mu vedieť, pocítiť, že som tu pre neho.

Odkiaľsi sa ozvali prvé tóny valčíka, na čo mi otec pošepky navrhol, aby sme sa vzdialili na parket, čo som s vďačnosťou prijala. Príliš som sa obávala, aby ma do tanca nevyzval jeden z tých namyslených mužov.

Na druhom konci parketu som uvidela natešenú Moiru, ako sa rozpráva s nejakým mužom a určite prijímala jeden kompliment za druhým. Bola naozaj nádherná a žiarila. Bezpochyby bola tým najkrajším, čo tu dnes večer bolo. Svojím exotickým vzhľadom lákala pohľady mužov všetkých vekových kategórií, môjho otca nevynímajúc.

Sledovala som jeho pohľad, ktorý už nepatril mne, ako pozoruje moju najlepšiu kamarátku. Vyčítala som zaujatosť a istým spôsobom aj určitú mieru hrdosti. Určite nebola pravda, žeby ju nemal rád, ako sa mi raz posťažovala menovaná.

Vznášali sme sa na tóny hudby, ladne sa pohybovali po parkete a vyhýbali sa ostatným párom. Pokúšala som sa odosobniť od toho všetkého a aspoň chvíľu si užiť spoločnosť otca, o ktorú ma teraz nikto záhadne neoberal.

Nechala som sa unášať vírom tanca a na chvíľu dokonca zabudla na ten nepríjemný pocit. Ba čo viac, ani pohľad na vysmiatu Elenu, ma nepobúril. Postávala neďaleko veľkej skupiny mladých a sledovala dianie okolo seba. Pohľadom prechádzala po parkete, akoby niekoho hľadala. Vedľa nej stála aj Katrin a v jej tvári bolo badať znechutenie. Už dlhšie som mala pocit, že sa medzi nimi niečo deje. Ale ja som nebola ten správny človek, ktorý by to mal vyriešiť.

Po tých udalostiach, kedy vďaka nenásytnosti Eleny prišiel o život Robert, sme sa rozdelili. Už sme neboli nerozlučná štvorka navždy. Katrin si vybrala jej spoločnosť a Moira zase moju. Ja som si vďaka tomu uvedomila mnoho vecí a videla ich v úplne novom svetle. Veľmi som ľutovala udalosti, ktoré tomu predchádzali, aby som si uvedomila pravú podstatu jej krutosti, no zmeniť minulosť som už nedokázala. Roky ma prenasledovali nočné mory, ktoré sa ukončili až teraz nedávno. Práve, keď som spoznala Daniela a moje vnútro vyplnil pocit, ktorý som ani nedúfala, že niekedy znova pocítim.

Opäť som zamerala svoj pohľad na Moiru, ktorá si užívala pozornosť tých mužov okolo seba, ktorým morálny kompas nič nehovoril. Pieseň dohrala a my s otcom sme spoločne ladným krokom prešli na druhú stranu parketu a pohľadom vyhľadali sedenie. Nebolo zvykom, aby sa skôr tancovalo ako jedlo, ale dnes robili nejaké výnimky z programu.

Otec mi odsunul stoličku a pokynul, aby som sa usadila. Keď sa usadil hneď vedľa mňa, pod stolom vyhľadal moju dlaň a jemne mi ju stisol. Tú svoju mal neobvykle chladnú, veď len pred chvíľou sme spolu tancovali a studená veru nebola. Vnímala som negatívnu energiu, ktorá sa okolo mňa ovíjala a jeho obrovskú nervozitu.

„Oci, prosím ťa, povedz mi, čo sa deje. Viem, že ti niečo je, už dlhšie pozorujem tie zmeny, ale teraz si až neobvykle ticho a si veľmi nervózny, nespíš. Si chorý? Prosím, mám strach o teba." Rozprávala som jedno cez druhé, v konečnom dôsledku to možno nedávalo nijaký zmysel. Pohľadom som sa ubezpečovala, že mi nakoniec len rozumie, keď v tom takmer vyvalil oči na muža, ktorý zastal pred naším sedením.

Silnejšie ma stisol. „Emily, ja som nemohol ináč. Veľmi ma to mrzí. Toto som pre teba nechcel. Ver mi. Nijak ti nechcem ublížiť, ale niet inej cesty."

„O čom to hovoríš?" Krútila som nechápavo hlavou. Čo mi to tu naznačoval?

„Á, tak tu ste. Hľadal som vás."

Doliehal do mojich uší známy hlas a mnou prebehla ďalšia vlna nepríjemného pocitu. Už som si myslela, že na dnešný večer som sa ho zbavila. Mýlila som sa.

„Edward, poďte." Pokynul nám Connor.

Pozrela som sa jeho smerom a neďaleko neho kráčala cez prázdny parket mužská postava. Silný a mužný chlap, ktorého som zatiaľ nevedela identifikovať.

Otec sa postavil a s ospravedlňujúcim pohľadom a úsmevom, ktorý nemal s ním nič spoločné, ma vytiahol na nohy.

„Poď, srdiečko," zašepkal. Nechala som sa ním odviezť akosi porazenecky. Mala som pocit, že sa to všetko, za niekoľko drahocenných chvíľ, vysvetlí. Šli sme niekam poza celý parket, mimo svetiel reflektorov, mimo pozornosti ostatných hostí. Chodba, ktorá bola iba mierne osvetlená, mi bola neznáma a jej nevysvetliteľný chlad mi spôsoboval ešte väčší strach.

Zastavili sme pred dverami, Connor ich otvoril a dovolil mi vstúpiť ako prvej. Musela som sa pustiť otcovej ruky a s veľkými obavami som vstúpila dnu.

Keď som uvidela tvár, ktorá sa na mňa spoza obrovského stola falošne usmievala, ustrnula som v pohybe. Niekoľkokrát som sa musela zhlboka nadýchnuť, čo mi šaty veľmi neumožňovali, pretože mi ich Eli veľmi stiahla, kým som dokázala s prehľadom ustáť túto situáciu.

Do miestnosti následne vošiel aj môj otec s Connorom, pozrela som sa na ich výrazy a začala si dávať jednotlivé dieliky skladačky dohromady. Otec bol celý popolavý a Connor? Ten sa usmieval od ucha k uchu, ako človek sediaci za stolom.

„Emily, Emily. Tak nádherná a tak jemná. Nedotknutá kráska. Či sa nebodaj mýlim?" S otázkou sa otočil na môjho otca.

„Nemýliš," odpovedal mu s miernym odporom. Pohľadom som prešla pomaly z jedného na druhého a následne na tretieho. Ja som mlčala, môj otec mal zvesenú hlavu a tí dvaja, tak podobní, sa usmievali. Neskrývali svoj záujem a otvorene si ma premeriavali.

„Vysvetlí mi tu niekto, čo sa deje?" našla som stratený hlas a odvahu, keď som konečne prehovorila.

„Ja," povedal otec. Ošíval sa, ale nakoniec prehovoril. „Emily, toto je Connor Wisting, už ste sa dnes zoznamovali. Je to otec Erica. Eric Wisting je tvoj budúci manžel." Pohľadom sa presunul na mladíka sediaceho za stolom. Ten sa postavil a ladným krokom obišiel stôl a postavil sa priamo predo mňa.

„Ja,... otec, ja tomu nerozumiem. Prosím?" Nedochádzal mi význam jeho slov.

„Tak je, milá Emily, ako povedal tvoj otec. Som tvoj budúci manžel. Veľmi, ale naozaj veľmi ma teší."

Ten muž zopakoval slová, ktoré mi akosi nedávali zmysel a odmietala som si ich v hlave poskladať na správne miesto. Keď sa to však stalo, otvorila som ústa prekvapením, zlapala po dychu a neustálym zamietavým krútením hlavy kričala jednoduché nie.