„Tie sú nádherné. Sedia ti ako uliate a si prekrásna ako princezná."

Moira sa zahľadela na môj odraz v zrkadle a v očiach sa jej leskli slzy. Tuho som ju objala a ďakovala, že ju mám. Takúto osobu som si snáď ani nezaslúžila. Eli postávala neďaleko nás a obzerala si ďalšie nádherné kúsky, ktoré tu mali.

Väčšinou šili na zákazku a na mieru, ale niektoré strihy mali už k dispozícii. Keďže náš termín plesu sa nezadržateľne blížil a vďaka nešťastnej udalosti, sme nemali dostatok času, musím si vybrať niečo z už ušitého. Nestihli by totiž pripraviť šaty načas.

Mne to ale vôbec neprekážalo, nechcela som zbytočne na seba pútať pozornosť a hnať teraz šičky do roboty.

„Eli, nechceš si nejaké vybrať aj ty?" opýtala som sa jej. Zdvihla rozpačitý pohľad od jedných nádherne žltých a plných šiat a v očiach mala taktiež nevyslovenú otázku.

„A na čo by mi asi tak boli?"

Počuteľne som sa zasmiala, no pred Moirou som nechcela nič prezrádzať.

„No, nejaké príležitosti by sa predsa len mohli nájsť. Veď vieš," povedala som tajomne a žmurkla na ňu. Jej úsmev sa rozšíril poznaním, kam a na čo narážam.

„Asi som mimo." Zhodnotila svoju momentálnu situáciu Moira. Pohľadom nás obe preskúmala a zúžila oči, akoby mohla niečo vyčítať len z nášho postoja.

Nakoniec sa Eli podelila so svojím tajomstvom, pretože už nedokázala dlhšie odolávať tlaku a dotieravým otázkam. Ja som vedela, čo je medzi ňou a Adamom, a tak som nechala vypočúvanie len na Moire. Bola šťastná za nich oboch, videla som tie iskričky v jej očiach, priala im to. Mala rada našu Eli rovnako ako ja sama. Keďže sme spolu trávili časy v podstate už od detstva, žiadna z nás ju nebrala ako nejakú pomocníčku, či kuchárku, bola jednoducho naša kamarátka. Príjemne sme sa zabavili, zasmiali a vyskúšali ešte niekoľko šiat.

Moira si vybrala princeznovské ružové šaty, mali kopec volánov a veľkú, širokú spodnú sukňu. Môj vkus to úplne nebol, ale tie šaty jej pristali. Vznášala sa v nich, cítila sa príjemne, a tak sme nevideli žiadnu prekážku. Veď to je predsa najdôležitejšie, aby sa ona sama cítila dobre. Neznášala som šaty, ktoré nás sťahovali a upínali tak, že sme nevedeli ani dýchať.

Ja som si nakoniec vybrala hneď tie prvé, ktoré som si skúšala. Boli príjemnej staroružovej farby a v oblasti dekoltu mali jemné aplikácie v podobe kvetov, ktoré šatám dodali ten správny šmrnc.

Kúpila som jedny aj Eli. Na moje dlhé presviedčanie nakoniec prisvedčila a nechala sa prehovoriť na jednoduché svetlomodré spoločenské šaty, ktoré jej siahali až po členky.

Po dlhom čase som sa cítila opäť príjemne a naozaj šťastná, aj keď kdesi v mojom vnútri driemali nepríjemné pocity z posledného stretnutia s Danom. Neviem, čo do neho vošlo, prečo sa správal tak, ako sa mi predviedol. Cítila som, že vie niečo viac, čo aj ovplyvnilo jeho konanie, no istá som si nebola. Keďže mi nič viac neprezradil, tápala som len vo svojich pocitoch. No tie ma doteraz nikdy nesklamali. Až na tú jednu bolestivú spomienku.

Za všetko sme zaplatili otcovými peniazmi, pohľad predavačky mi nebol príjemný, ale nedávala som tomu veľkú váhu. Možno sme len boli hlučné, netuším.

Cestou domov sme si po uliciach hlasno vyspevovali, vlnili bokmi do rytmu hudby a Moira nám predvádzala svoje tanečné umenie. S Eli sme ju odprevadili naspäť domov, odkiaľ sme ju ráno vyzdvihli a iba dve sme pokračovali ďalej. Neďaleko nášho domu som zazrela medzi stromami za hranicou lesa stáť Dana. Bol tam sám, opieral sa o strom a hľadel naším smerom.

„Choď za ním," pošepkala Eli. Pozrela som sa znova jeho smerom, hľadel mi priamo do očí, aj z takej diaľky som to vedela rozoznať. Pokrútila som zamietavo hlavou, ešte stále som bola sklamaná z jeho posledného konania, a tak som sa jednoducho otočila a pokračovala cez vstupnú bránu cez záhradu až k domu. Možno som bola krutá a možno len naivná a dúfala v jeho väčší boj o mňa samotnú.

Vedieť ale, že ho to mrzí a nejakým spôsobom sa snaží dostať až ku mne, ma hrialo pri srdci. Ostalo mi len veriť, že ho nik nezahliadol, ako nás tam vyčkáva.

Zbytok dňa som trávila s Eli v dome, pomáhala som jej v kuchyni, aj napriek jej neustálym protestom. Ona mi na oplátku až do večera ďakovala za šaty, ale pre mňa to bola jednoducho maličkosť. Bola som nesmierne šťastná, že som jej mohla vyčariť tak krásny úsmev na tvári. Ak sme mali istotu, že v dome nik nie je, alebo nás nemôže nik počuť, preberali sme rôzne scenáre, ako by tie šaty mohla s Adamom využiť. Chcela som im pomôcť, naplánovať romantickú večeru, či posedenie pri sviečkach. Lenže, potrebovala som k tomu ďalšieho spojenca. A presne som vedela koho.

*

Jemné zaklopanie na moje dvere ma prebralo z chabého spánku. Poobzerala som sa, kde to vlastne som. Ležala som na posteli a v rukách mi spočívala otvorená kniha. Pri jej čítaní ma zmohla únava. Klopanie sa zopakovalo.

Zatvorila som knihu, jemne dotľapla na chladnú podlahu a podišla ku dverám. Kto takto neskoro môže niečo chcieť?

„Dan?" moje prekvapenie nemohlo byť väčšie. Rýchlo som otvorila dvere a vpustila ho do svojej izby.

Otočil sa, usmial a pozorným pohľadom si prezrel moju izbu. Zatvorila som za ním dvere a pre istotu aj zamkla.

„Ako si vedel, ktoré dvere?"

„Eli mi prezradila. Počkal som, kým sa všetci odoberú na spánok." Akoby čítal moje myšlienky a obavy z toho, že ho tu niekto takto neskoro v noci môže zahliadnuť. Toto by sme už veľmi ťažko vysvetľovali.

Ruky som si založila na prsiach v obrannom geste. Prečo ma takto v noci prepadol?

„Prepáč, Emily. Nemal som sa k tebe tak správať. Mal som toho veľa, ja viem, to ma neospravedlňuje. Proste mi prepáč. Dokážeš to?" opäť mi čítal myšlienky a jeho úprimnému pohľadu a slovám som viac nedokázala odolávať. 

Skrátila som tu malú vzdialenosť medzi nami, rukami ho objala a pozrela do tých nádherných zelených očí. Tie mi napovedali viac ako ktorékoľvek iné slovo, či ospravedlnenie, a ja nerozumiem, že som to doteraz nevidela. Mal v nich toľkú nehu a úprimnosť. Hľadel na mňa neuveriteľne láskavým pohľadom, pohládzal ním moju tvár, prezrádzal tajomstvá aj bez slov.

Čo viac som si mohla želať? Možno snáď pochopenie okolia, súhlas otca?

„Dan, ty mne prepáč. Myslela som iba na seba."

„To je v poriadku. Ja som predsa muž, mal som sa zachovať lepšie, múdrejšie. Možno som nemal,... tak reagovať."

Stále myslel na moje dobro a ja som bola taká hlúpa a taká malicherná. Skoro som zahodila to, čo medzi nami vznikalo, len pre nejaké moje dohady. „Tak si odpúšťame navzájom, čo ty na to?"

Odpoveďou mi bolo jemné pohladenie pozdĺž mojej chrbtice, úprimný úsmev a krásny bozk na pery. Odtiahol sa a znova sa poobzeral.

„Máš to tu pekné. Naozaj."

Cítila som, ako mi stúpa červeň do líc. Odstúpila som od neho, aby si to tu mohol poobzerať.

„Dan? A kde máš ty izbu?" odvážila som sa opýtať.

„No, požadoval som samostatnosť a tvoj otec mi vyhovel. Ponúkol mi tvoj starý domček."

Prekvapene som na neho vyvalila oči. Konečne som si pospájala všetky súvislosti. Áno, veď v dome som ho videla iba niekoľkokrát a nikdy nie dlho. Akoby tu netrávil žiaden čas a prísť sem bola len určitá povinnosť.

„Takže môj domček. Ten je naozaj pekný a verím, že sa ti tam páči."

„Nie tak, ako tu u teba."

Ach, skoro mi zabehlo. Daniel sa viac osmelil a prišiel naspäť ku mne, tuho ma objal a šepkal krásne slová. Neviem, ako dlho sme ostali takto v spoločnom objatí a užívali si prítomnosť toho druhého. Bola som veľmi šťastná, že našiel v sebe odvahu, riskoval a prišiel. Vedela som, že to pre neho nie je jednoduché, veď práve on bol ten, ktorý náš tajný vzťah zo začiatku nepodporoval a som si istá, že keby som sa ho na to opýtala teraz, tiež by hovoril, ako nemôžeme, nesmieme a podobné veci.

Hladil ma vo vlasoch, občas mi zaspieval nejakú tichú melódiu a spoločne sa sme pohupovali do jej rytmu. Naše telá do seba jednoducho zapadali, čo ma ešte viac utvrdzovalo v mojom presvedčení. My k sebe jednoducho patríme.

Bola som si vedomá toho, že robíme hlúposť. Ideme hlavou proti múru a to nikdy nedopadlo dobre. Lenže, v tejto chvíli som si dovolila dúfať. Dúfať a možno aj trochu veriť, že pre nás by mohol mať svet predsa len nejaké pochopenie.

V tom momente, kedy sme v tichosti mojej izby zdieľali spoločný kyslík a vymenili si niekoľko ostýchavých bozkov, vtedy by som si nebola ani len pomyslela, koľko nám toho ešte osud nadelí. A že ma čakalo niekoľko nemilých prekvapení. Ani som len netušila, čoho všetkého sú niektorí ľudia schopní.