„Eliii,"  plná radosti som sa rozbehla  priamo do jej otvorenej náruče. „Tak si mi tu chýbala," skríkla som jej priamo do ucha, až podskočila.

„Čo blázniš? Veď si bola každý deň pri mne." Zasmiala sa tak úprimne.

Celú, celučičkú som si ju obhliadla a bola som prekvapená, ako rýchlo sa jej všetko zahojilo. Keď uvidela, kam smeruje môj zrak, skryla ruky za svoj chrbát.

„Prosím, nerob to." Poprosila som ju nežne. „Mne to neprekáža." Vysvetlila som jej, hľadiac na jej smutný výraz.

„Budú tam už navždy," povedala smutným hlasom, presiaknutým emóciami.

Ešte raz som ju objala na povzbudenie. „To predsa nevadí. Ženy s jazvami sú predsa oveľa krajšie. Aj ja mám jednu a nevieš mi odolať." Zapriadla som jej do ucha, kým som rýchlo odskočila a zobrala si jablko.

Smiech naplnil kuchyňu a ja som si samou radosťou pospevovala a tancovala presne v jej strede. Eli ma pozorovala s obrovskou radosťou a po jej smútku či obavách nebolo ani stopy.

Od tej noci, kedy ma otec prebudil z mojej nočnej mory ubehlo niekoľko dní a mne bolo každým prežitým okamihom stále lepšie a lepšie. Rob ostal v spomienkach, ale už neboli bolestivé, či obviňujúce. Zmierila som sa s jeho smrťou a teraz už naozaj skutočne.

„Čo sa to tu deje?" Prerušil moju chvíľku oslavného spevu a tanca nahnevaný hlas môjho otca.

V okamihu som zastala a zadívala sa na neho. Kruhy pod očami nemizli, azda sa mi zazdalo, že viac tmavli, oči mal vpadnuté a vlasy mu stáli dupkom. Čo sa to s ním dialo? Je pravda, že som ho niekoľko dní nevidela, v dome akoby nebol.

„Eli sa vrátila a ja som sa tak tešila, že som si zatancovala a zaspievala," priznala som mu. Cez tvár mu preletel tieň, akási pochybnosť, ale v okamihu to bolo preč a zadíval sa na Eli.

„Výborne, tak sa aspoň môžeš pripraviť na ten ples. Elizabeth, prosím, sprav to, na čom sme sa dohodli. A teraz dámy, ak dovolíte, idem si oddýchnuť." V sekunde sa otočil a kráčal preč.

„Oci!" kričala som na jeho vzďaľujúcu sa postavu. Pred schodiskom som ho dobehla. „Oci. Ten ples. Ja tam nechcem ísť."

Zodvihol pohľad od prvého schodu a smutne sa usmial.

„No, musíš zlatko a ja tiež. Takže, prosím, neprotestuj a nechaj, nech ti Elizabeth pomôže. Je to dôležité."

„A pre koho?"

„Pre mňa, pre teba a vlastne pre všetkých."

„Niečo sa deje, oci?" 

Hlas mal nasiaknutý smútkom a únavou, ktorá mu zdobila každý kúsok jeho tváre.

„Áno, zlatko. Ale to nech ťa netrápi," odpovedal takmer ihneď. Bez emócií. Posledný pohľad do jeho strápených očí a už vystupoval nahor. Chvíľu som tam ostala zarazene stáť a v hlave si premietala rôzne scenáre, čo za tým všetkým môže byť. Čo otca zasiahlo natoľko, že evidentne nespí? Niekoľko dní som ho nevidela, a keď sa zjaví, je z neho chodiaca mŕtvola?

Zaumienila som si zistiť, čo sa tu deje v pozadí, ale najprv vyhrali raňajky s mojou okúzľujúcou Elizabeth.

Povedať, že bola prekvapená, by bolo slabé. Eli doslova naprázdno otvárala ústa, keď som sa jej odvážila povedať, čo som zažila s Danom pri jazere. Vtedy, úplne skrytí pred svetom a v spoločnom objatí, sme si darovali množstvo bozkov. Skúmavých, nežných, ale aj drsných a opisujúcich nepoznané hranice. 

Bol ku mne milý a pozorný, viac sme si však netrúfali. Dan láskal moje pery zbožne, venoval im toľko pozornosti. Perami obkresľoval tie moje, jazykom preskúmal každučký ich detail a ja som tiež nebola pozadu. Už si nedovolil sa ma viac dotknúť, jeho ruky spočívali na mojich bokoch, kedy si ma neprestajne k sebe pritláčal. Cítila som jeho vzrušenie, chcela som viac, no zároveň som sa bála. Nielen odmietnutia, ktoré by mi dozaista daroval, pretože bol neskutočný gentleman a ja som vedela, že to niekde tam v ňom je, tá bariéra, cez ktorú on jednoducho nechcel prejsť, ale aj toho všetkého nového, čo moje telo ešte nezažilo.

Nerozprávali sme sa, naše telá si svoj príbeh rozpovedali samé. Hladila som ho po tvári, strapatila vlasy a spoločne sme sa smiali, keď som sa nemotorne, stále vyvedená z miery, obliekala do úzkych nohavíc. Dohodli sme sa, že sa budeme stretávať tajne a uvidíme, čo z toho nakoniec bude.

Ja som nemusela veľa premýšľať. To, čo som pri ňom cítila, mi postačovalo. Vedela som, čo chcem, ale neostávalo mi nič iné, iba si počkať aj na jeho súhlas. Keby to bolo nutné, ušli by sme niekam preč. Tam, kde by nás neodsúdili a dovolili by nám milovať sa. Nemali by výhrady proti takému vzťahu. No na druhej strane som taktiež vedela, že by to nebolo jednoduché a ja sama by som nedokázala toto všetko opustiť. Mala som veľkú dilemu.

Domov sme šli oddelene, ak by nás náhodou niekto sledoval, či len zahliadol, nespojil by si to dohromady. Vedela som však, že tam niekde v pozadí cvála za mnou a ako vždy, dohliada.

„Emily," povedala zmierlivým hlasom, keď som ukončila svoj monológ.

„Čo?"

„Vy dvaja, ehm, nemôžete."

„Ako ty s Adamom?" neovládla som sa. Nevedel som uveriť tomu, čo sa mi tu snažila povedať.

„To nie je fér, Em, a ty to vieš. Hlavne aj to, že to nie je to isté. Ja s Adamom nemáme také postavenie, ako máš ty. Vieš, že ti to tvoj otec nikdy neschváli? A aj keby, och, Em."

„Čo je to, čo mi nikto z vás nepovie?" tušila som to už dlhšiu dobu, vlastne odkedy sa obarila tou vodou. Vtedy mi skoro niečo povedala a neskôr, keď som sa na to pýtala, len krútila hlavou a nechcela mi to prezradiť.

„Ja nie som tá pravá, ktorá ti to má povedať. Prepáč." Zvesila ramená a pohrúžila sa do svojej roboty.

„A kto teda?"

„Tvoj otec. On je ten, ktorý by ti to mal povedať, ale evidentne sa k tomu nemá. Zajtra pôjdeme vyskúšať šaty, mám sa o teba postarať a nieže budeš protestovať. Mám príkaz od tvojho otca a nehodlám to nejako porušiť. Prosím, spolupracuj, Em. Nevyhneš sa tomu, naozaj." Videla mi priamo do duše a prehovárala k nej. Nechcela som tam ísť, a už vonkoncom nie po týchto slovách. Čo sa to tam chystá?

Nechala som ju v kuchyni a vyšla von na terasu. Rada by som niečo robila, zabila čas nejakou činnosťou, ale nikto mi nič nedovolil. Ja som predsa nemala panské ruky. A dokonca ani maniere. Bola som ako oni. Lenže nikto ma nebral vážne. Nemali pre mňa pochopenie.

Vybrala som sa k stajniam. Moje kone ma vždy dokázali upokojiť a hlavne, tajne som dúfala, že tam stretnem jeho a nemýlila som sa. Práve čistil boxy a nevšímal si dianie okolo seba. Chvíľku som ho pozorovala, skrytá v úzadí. Sledovala som aj dianie okolo neho, pretože tu nebol sám. Ak by si ma niekto všimol, ako ho takto pozorujem, nevrhalo by to práve najlepšie svetlo na nás dvoch. Keďže sme sa dohodli, že to budeme tajiť, nesmela som sa nijako prezradiť.

Odkašľala som si, aby som na seba nakoniec upozornila a pomalými krokmi som prešla k Ewe.

„Slečna Emily," povedal nežne a uklonil sa mi.

„Daniel." Na oplátku som na neho tajne žmurkla. Zbožňovala som našu komunikáciu, kedy si nik nič nevšimol.

Adam mi pomohol pripraviť koňa na jazdu, obula som si čižmy, vyviedla Ewu pred stajne a vysadla. Dnes som nemala chuť ísť ďaleko, len vypnúť a pokochať sa krásami naokolo. Poznala som tu každý strom, každý kút, či steblo trávy, avšak neustále ma dokázala prekvapiť príroda naokolo svojimi krásami. Popohnala som koňa a vybrali sme sa známymi trasami.

Slnko osvetľovalo priľahlý chodník a zohrievalo všetko navôkol. Dýchala som zhlboka, oči dokorán a každý detail okolo mňa som zaznamenávala do svojej pamäte. Ak mi raz bude ťažko, na toto som si chcela spomenúť.

Rozmýšľala som nad nadchádzajúci udalosťami, prečo je vlastne také dôležité, aby som tam šla. Nikdy som na takom plese nebola. Otec s mamkou pravidelne navštevovali také udalosti, ešte keď som bola malá a neskôr sa snažili  vziať aj mňa. No pre mňa to skutočne nebolo. Asi som nezdedila tie správne gény. Nikdy na mňa netlačili a keď som nechcela ísť, nechali ma proste doma.

Teraz bolo niečo iné. Otec chcel a doslova ma do toho tlačil, aby som tento rok absolvovala ten hlúpy ples. Zajtra ma čakala skúška šiat a ja som sa vôbec netešila. Hádam to s Eli prežijem, ona jediná mi môže byť útechou. Rozhodla som sa, že cestou zoberieme aj Moiru a konečne sa budeme môcť porozprávať. Posledné dni bola neustále zatvorená doma a maľovala. Moja úžasná Moira mala totiž obrovský talent a so štetcom dokázala divy. Nechcela som ju rušiť, či brať jej múzu, a tak som si jednoducho počkala. No moja trpezlivosť už dosiahla najvyššej hranice a zajtra si ju už ukradnem. Veď aj ona určite pôjde na ten ples, tak jej to padne vhod.

Z premýšľania ma vytrhol dupot koňa. Nemusela som sa ani otočiť a hneď som vedela, kto ma nasleduje. Šťastne som si povzdychla, ale pokračovala v ceste. Ešte sme neboli na našom tajnom mieste, bola som preto radšej opatrná.

Raz pri našej tajnej jazde, neskoro popoludní, keď sa slnko chystalo dať posledné zbohom dňu, sme spoločne vyrazili na jazdu a našli sme toto miesto. Šli sme neznámymi cestičkami, ktoré som ja doteraz nepoznala, až sme narazili na čistinku, kde vládol absolútny pokoj a prekypovala toľkými farbami, až to nebolo možné. Rôzne druhy kvetov, rastlín a stromov nadchýnali pozorovateľa. Nevedela som uveriť, že doteraz to bolo miesto nedotknuté a nepoznané. Mala som chuť sem doviezť Moiru, ale neodvážila som sa prezradiť naše tajné miesto. Odvtedy sme tu boli ešte dvakrát a teraz sme sa tu ocitli opäť.

Nemali sme veľa času na seba, čochvíľa sa bolo potrebné vrátiť, zbytočne sme na seba nechceli pútať pozornosť. Stačilo, že Dan bol neustále na koni práve vtedy, keď ja. Už to mohlo pre niekoho niečo znamenať.

„Chystá sa ples."

„Viem."

„Nechcem tam ísť."

„Aj to viem."

„Dan, pre boha. Komunikuj so mnou normálne." Povedala som smutným hlasom. Už len to, že vedel niečo, čo ostatní nie, ma privádzalo do rozpakov, no zároveň som bola zvedavá, odkiaľ niečo také vie.

„Pozri sa, Emily. Viem, že sa chystá ples. Viem, že naň musíš ísť a viem aj to, ako ty veľmi nechceš. Viac neviem." Skonštatoval zrejmé.

„To myslíš naozaj vážne?" oborila som sa na neho nahnevaným hlasom.

„Čo odo mňa chceš počuť?"

Čo sa to s ním stalo? Bol ako vymenený. Takéhoto som ho nepoznala. V jeho očiach som zazrela hnev zmiešaný so smútkom, žiadna radosť v nich nebola. Ale na čo sa hneval?

„Čím som si zaslúžila tvoje správanie? Ak si nemal chuť byť so mnou, nemal si ísť. Naozaj nepotrebujem tvoju spoločnosť, ak má byť takáto."

Už som sa na neho ani nepozrela. Ewu som potlačila a ukázala jej smer jazdy. Rozbehli sme sa naprieč lúkou a Dana s Portossom sme ponechali ich úvahám kdesi za nami. Toto som si nezaslúžila. Ja som mu neurobila nič zlé, vždy som bola na neho milá a on mi takto stroho a bez emócií vracal odpovede.

Začala sa okolo mňa ovíjať známa neistota a mierna bolesť kdesi v hrudi. Nie, toto nie. Ešte je skoro na to, aby som bola zamilovaná. Nie, nie.

Popohnala som Ewu k ešte lepším výkonom a uháňali sme preč. Ďaleko od lesa, od čistinky a ďaleko od Daniela.