„Vyhýbal si sa mi."

„To znie ako výčitka." Povedal, ale odtrhol odo mňa pohľad. Rýchlymi pohybmi som sa navliekala do svojho oblečenia, no išlo to príliš ťažko. Bola som mokrá a moje oblečenie sa akoby rozhodlo protestovať.

„Pomôžem ti?" Priložil drevo do ohňa.

„Neodpovedal si mi," skúsila som inú taktiku.

„Nič si sa nepýtala." Och, dával teda pozor.

„Tak skúsim to ešte raz," povedala som, nadýchla sa a zapla posledný gombík na košeli. Stále som stála bez nohavíc a jeho pohľad sledoval moje odhalené nohy. „Vyhýbal si sa mi?" tentoraz som položila otázku.

„Vyhýbal som sa ti." Odpovedal bez obalu, bez prikrášľovania.

„Prečo?" chcela som vedieť pravdu. Túžila som po nej. Nepáčilo sa mu bozkávanie so mnou? Chcel hádam zdupkať?

„Potreboval som to spracovať," povedal a rýchlymi krokmi pristúpil ku mne, až ma prinútil trochu cúvnuť. Nie žeby mi prekážala jeho prítomnosť, len som sa zľakla.

„A... a čo?" zakoktala som sa, keď jeho dlaň jemne prešla po mojom líci. Svoj pohľad zakotvil o ten môj a vpíjal sa do mňa. Hľadal vo mne pochybnosti?

„To všetko. Emily, my... my proste nemôžeme. Viem to ja a vieš to aj ty. To nie je správne."

„Ja kašlem na to, čo je a čo nie je správne. Ešte ma nepoznáš a teda nevieš, že vždy som tak trošku vytŕčala z radu." Chytila som ho za dlaň a pritlačila si ju k lícu. Odovzdane som si o ňu oprela hlavu.

„Och, Emily, ani nevieš, čo so mnou robíš. Moje sebaovládanie dostáva riadne zabrať a to nehovorím o tom, keď ťa vidím takto." Otvorila som oči a zadívala som sa do tých jeho smaragdových. Neha, s akou na mňa hľadel, mi stačila na ďalší môj krok.

Pritlačila som sa celým svojím telom o to jeho. Rukami som mu pohladila pevný chrbát, hlavu som naďalej nechala v jeho teplej dlani a užívala som si ten pocit, ktorý sme my dvaja spolu stvorili. Počula som, ako si nahlas povzdychol, no netušila som, či je to dobré znamenie. Pod rukami som cítila, aký je strnulý a povedala by som, že nesvoj. Nie je to ten Dan zo stajne, ktorý mi podľahol.

„Toto nemôžeme," potvrdí moje obavy. Chytí ma pevne za ramená a odtiahne od seba. „My dvaja, nemôžeme. Prepáč." Smutne zvesil hlavu, no stále si ma pridržiaval.

Cítila som, že to takto nemôžem nechať. Niečo ma k nemu tiahlo, neviditeľné lano sa okolo nás ovíjalo a spájalo nás k sebe. Nie, takto som to proste nemohla nechať. Už bolo dosť preplakaných nocí, dosť prázdnoty v mojom živote. Mal ju vyplniť Dan? To som ešte v ten moment netušila, ale jednu vec som vedela. Priťahoval ma, páčil sa mi a vždy bol ku mne pozorný. Nepoznali sme sa dlho, bolo to iba niekoľko dní, ale aj tie mi stačili na to, aby som sa odhodlala prekročiť hranicu a opäť som sa k nemu privinula.

Vzdychol, dlaňami sa ma tentoraz nepokúšal od seba dostať, ale tuho si ma zovrel v náručí.

„Emily,..." nadýchol sa, akoby sa chystal povedať niečo veľmi vážne. „My dvaja. Toto nemôže fungovať. Vieš predsa kto som."

Pousmiala som sa. Takže v tomto bol problém. Kto som ja a kto on. Nie, žeby som sa mu nepáčila.

„Dan, mňa nezaujíma, kto si a odkiaľ pochádzaš. Necítiš to?" ukázala som prstom medzi nami. „Tú príťažlivosť?" vysvetlila som mu, keď som v jeho očiach zazrela mierny zmätok.

„Práveže áno. Och a akú. Ale stále stojím nohami na zemi a viem, aké sú pravidlá. Emily, ty si máš nájsť bohatého, zámožného a uznávaného manžela. A nie paholka, ktorý sa stará o kone."

Teraz som už mierne vytočená na neho vzhliadla, či tieto slová myslí naozaj vážne. V tvári mal vážnosť a očami blúdil po tej mojej, hľadal vysvetlenie na moje činy. Prudko som sa od neho odtiahla a vzdialila sa opäť ku svojim nohaviciam.

„Tak vie čo? Ty paholok. Ak so sebou necháš takto mávať, tak nech. Ja som v sebe aspoň našla odvahu a urobila prvý krok. Neľutujem a ani nikdy nebudem ľutovať, že som to urobila. Ja sa nebojím priznať si svoje city." Vyprskla som mu nahnevaným tónom slová, ktoré určite budem neskôr ľutovať, ale teraz som to takto cítila.

Zdvihla som nohavice zo zeme, opatrne ich oprášila a chystala si ich obliecť. Zozadu ma objali silné paže, ktoré mi v tom zabránili. „Emily, ty nevieš. Netušíš, aké je pre mňa ťažké odolávať ti." Nosom mi jemne prešiel po línii ucha a vyslal milióny jemných iskričiek do celého tela.

„Tak už neodolávaj," doslova som mu to zašepkala pod prívalom pocitov, ktoré vo mne svojím konaním vykonal. Stisk okolo môjho pásu zosilnel, ale dalo sa to vydržať. Nahlas dýchal do ohybu môjho krku, akoby sa snažil zapamätať si moju vôňu.

„Tak úžasne voniaš a ešte teraz, po tom tvojom riskantnom kúpaní, si úplne neodolateľná." Nemýlila som sa.

„Ty si ma videl?"

„Sledoval som ťa, odkedy ste vyrazili zo stajní."

Akoto, že som ho nevidela? Nepočula? Bola som tak hlboko ponorená do vlastných myšlienok?

„To ty si bol na druhej strane?"

„Nie, bol som stále tu, no keď si sa vyzliekla, otočil som sa."

Bol slušne vychovaný, skutočne. Koľko chlapov by sa na mňa pozeralo? Veď som o ňom nemala ani tušenia, a teraz? Nemusel sa ani priznať. No stále mi unikalo niečo. Ten zvuk, ktorý ma prinútil sa vynoriť. Potom to šušťanie trávy na opačnom konci.

„Dan? Nikoho iného si tu nevidel?" opýtala som sa po chvíli, kedy sme stále v spoločnom objatí. Nechcela som túto magickú chvíľku, kedy sme si užívali teplo toho druhého, prerušiť, no myšlienky boli veľmi dotieravé a drali sa na povrch. Nevedela som ich zastaviť.

Svoje zovretie povolil a pomaly si ma otočil vo svojom náručí. Pozrel sa mi do očí, pozorne preskúmal celú tvár a zišiel aj nižšie. Začínalo mi byť pekne horúco a to len z jeho pohľadu. Z predstavy, ako pracujú jeho myšlienky a akým smerom sa to vybrali. Jeho pohľad ma poláskal, bol jemný, ale zároveň tak drsný a to sa ma nemusel ani dotknúť. V jeho tvári som čítala, že by chcel urobiť niečo viac, ale bol slušný, alebo sa možno len bál.

„Nie, Emily, nikoho som tu nevidel. Keď si vošla do vody, odišiel som späť hlbšie do lesa. Jednoducho som ťa nechcel rušiť. Počul som niečo a tak som sa vrátil, ale nikoho som nevidel."

Takže som sa nemýlila a ten zvuk som si nevymyslela. Už som sa začínala báť, že moja myseľ si pod vodou robila svoje.

„Dobre, ďakujem." Usmiala som sa na neho a ukazovákom mu prešla po jeho spodnej pere. Dych sa mu zasekol v hrdle a privrel oči. Svoj dotyk som zosilnila a opísala líniu aj tej hornej. Mal ich dokonalo mäkké a jemné. Túžila som tie pery pobozkať, zapamätať si každý ich nepatrný detail, vpísať si ich navždy do svojej pamäte. Sekundy ubiehali, kedy sme sa pohľadmi do seba doslova vpíjali, nik nekonal, neprekročil pomyselný prah, aj keď tajné bozky sme si už vymenili. Jedine ja som bola tá odvážnejšia a kreslila mu obrázky po jeho tvári.

Tvár mu zdobilo jemné strnisko, bol krásne opálený, kontrastoval s mojou svetlou pokožkou. Natiahla som sa na špičky a skrátila vzdialenosť medzi nami. Očami som kontrolovala jeho reakcie, či nevycúva v poslednej chvíli.

Vtedy ma však prekvapil. Neprešla ani sekunda, kedy prekonal tú malú vzdialenosť medzi nami. Usmial sa a spojil naše pery do dokonalého celku. Ruky som mu akosi automaticky ovinula okolo krku a oddala sa tomu nádhernému pocitu. Naše pery nebojovali, nesúperili o nadvládu nad tým druhým. Dokonale si rozumeli, akoby boli stvorené práve pre seba.

Jemné pohyby prehĺbil do dokonalého bozku a ja som už viac nedokázala a ani nechcela odolávať. Pootvorila som tie svoje pery a vpustila jeho neodbytný jazyk dnu. Hral sa so mnou, jemne ma láskal a popri bozkoch si dovolil svojimi dlaňami preskúmať aj môj chrbát. Podvolila som sa mu a nechala sa viezť. Naše telá viedli tichý tanec, on viedol a ja som sa poddala. Vychutnávala som si plnými dúškami jeho chuť. Chutil tak dokonalo, ako najsladšie ovocie pod slnkom a predsa som nevedela popísať, o aký druh by išlo.

Prstami som mu postrapatila vlasy a pritiahla si ho ešte bližšie k sebe. Chcela som ho cítiť všade, na každučkom kúsku svojho tela. Dan bol ohľaduplný a neprekročil žiadnu hranicu slušného správania.

Neviem, koľko času prešlo, kým sme sa oddávali sebe a bozkávali sa, keď sme však prestali, obom nám došiel dych a aj slová. Tak neskutočný zážitok ma takmer položil na kolená. Spojenie medzi nami bolo priam magické. Nevedela som to opísať, vlastne som ani netušila, či som naozaj pri zmysloch. Obaja sme sa snažili upokojiť naše zrýchlené dýchanie, dotýkať som sa ho však neprestala. Dlaňami som mu prechádzala po pevných ramenách, očami sa vpíjala do tých jeho a zamierila som nižšie. Chytila som ho za dlane, ktoré mal zvesené pri tele a priložila ich na svoju hruď.

Prudko sa nadýchol a ja som privrela oči.

„Emily." Vyslovil trasľavým hlasom, ruky však neodtiahol. Niekoľko sekúnd som nimi nepohla, oči mal neustále pritvorené a ja som zodvihla svoj pohľad k nebu. Bola jasno modrá obloha, kdesi v diaľke poletoval kŕdeľ vtákov. V okolí bolo počuť len šušťanie vetra v korunách stromov, keď som jeho dlane posunula nižšie.

„Panebože, Emily. Toto mi nerob." Požiadal ma, ale ja som nemala dostatok sily to zastaviť. To, čo vo mne vyvolávali tie dotyky, pocit dlho nepoznaný, aj keď pravda bola, že vtedy som si ho nestihla ani vpísať do pamäte. Teraz pri Danovi to bolo však iné, silnejšie, emotívnejšie. Dospela som a aj moje telo.

„Toto nesmieme." Povedal tvrdšie a odtiahol ruky z mojich pŕs. Prekvapene som sa na neho pozrela a v jeho očiach videla tú túžbu, ktorá mnou lomcovala naďalej, preto som nerozumela, prečo prestal. Prečo sa nenechal uniesť tak ako ja?

„Prečo?"

„Och, Emily. Ja ti to neviem vysvetliť, ale keby na to niekto prišiel, ja si to ani neviem predstaviť." Rukami si vošiel do tých vlasoch a na dva kroky ustúpil. Prešla som ho pohľadom a videla všetko, doslova všetko. Nenechala som ho chladným. „Nevieš si ani predstaviť, čo so mnou robíš. Denno-denne na teba myslím a po našom bozku, jednoducho,... musel som sa ti strániť. Porozmýšľať. Mal som chuť odísť a nevracať sa, ale niečo ma tu drží."

Jeho priznanie mi spôsobilo mierne šoky, zlapala som po dychu a rukami si prekryla tvár. Nie, toto nebolo možné.

„Dan, a nemôžeme proste,... stretávať sa tajne?"