Niekoľko dní bol u nás relatívny pokoj. Otec zohnal na čas neprítomnosti Eli novú kuchárku a pomocnú silu, s ktorou som si ale nerozumela. Moje bežné dni, kedy som stála Elizabeth za zadkom, sa zmenili na utrpenie pri osobe, ktorá o mňa nejavila žiaden záujem.

Náš večer na koňoch sa vôbec nekonal. Po návrate od doktora sme prehodili sotva pár slov. Veľmi som mu bola vďačná, so slzami v očiach pozorovala, ako pomáhal Eli vystúpiť, ako sa o ňu úprimne staral a s obavami jeho vlastnými, jej pomohol do izby. Usadili sme ju na posteľ a podali jej ďalšie utlmujúce lieky.

V aute plakala, nariekala a opakovala tie isté slová. Ako jej je všetko ľúto. Ako všetko pokazila a ako sa bojí. S Danom sme sa o ňu taktiež veľmi báli, dupol na plyn a pridal, aby sme jej čím skôr uľavili. Ku doktorovi sme s ňou nešli, počkali sme pred dverami, kedy som sa zviezla na pristavenú lavičku a jednoducho som podľahla svojím emóciám.

Plakala som už aj ja. Dan ma tíšil, upokojujúco hladil a opakoval tie isté slová dookola. „Bude v poriadku." Ozývalo sa mi neustále v ušiach. Chcela som tomu veriť, potrebovala som to.

Cestu domov som si pamätala len matne. Išli sme už pokojnejším tempom, Eli mi odpočívala na ramene. Slzy mala dávno vyschnuté, v očiach ukrytú prežitú bolesť.

„Dnes to nevyjde." Boli slová, ktoré mi adresoval po tom, ako jemne a nehlučne zatvoril za Elizabeth dvere. Nepýtala som sa prečo, iba pokorne zvesila hlavu a pokývala na znak porozumenia. A behom sekundy ho nebolo.

Teraz som sedela v tráve na záhrade a pozorovala som vtákov. Sú takí voľní, lietali si dookola. Pospevovali si známe aj neznáme melódie, ich zvuky ma upokojovali. Po chvíľke som si ľahla a oddala sa jemnému spánku. V mysli som si udržovala spomienky na krásne časy, usmievala sa pri predstave, že som tu nebola sama.

Prerušilo ma až hlasné zaerdžanie vychádzajúce zo stajne. Rýchlym krokom som sa tade vydala. Bála som sa, čo tam objavím. No to, čo ma tam čakalo, som v tej chvíli radšej vidieť nemala.

Bol tam sám. Pohyboval sa s takou istotou, akoby tu poznal každý milimeter. V rukách držal sedlo, práve ho odkladal a pri tom pohybe sa mu na celom tele zavlnili svaly. Od úžasu som zabudla aj dýchať a len som ho pozorovala. Nedokázala som urobiť ani o krok naviac.

Schúlená, pripadala som si ako tajný pozorovateľ. Z neďalekej skrinky vybral vedro a kefu. Napustil vodu a jemne prechádzal po Portossovi, v snahe očistiť ho od prachu. Všimla som si, ako si tie pohyby kôň užíval a nielen on.

V mojej mysli sa zrazu objavili myšlienky na to, aké by bolo cítiť jeho dlane na svojom tele. Keby mnou prechádzal tak jemne a tak zbožne. Opísal by každý jeden kúsok môjho tela v snahe vryť si ho do pamäti. Láskal by ma pohľadom, venoval by mi celú svoju pozornosť. Sklonil by sa pre bozk. Keby som len vedela, ako chutia jeho pery.

Nevedomky som si prstami prechádzala po tých svojich, skrytá pred jeho pohľadom, s úvahami na naše spoločne ukradnuté chvíľky. Čo sa to so mnou dialo? Nikdy som sa takto necítila, netúžila po mužskej pozornosti, nesnívala som o bozkoch, ktoré nemôžem dostať.

Čo sa zmenilo?

Vyrástla som, dospela a túžila som opäť zažiť to krásne, čo môže byť medzi dvoma ľuďmi. To, čo som dávno pochovala s jeho smrťou.

Vzdychla som, no priveľmi nahlas a pri tom zvuku spozorneli všetky kone, a nielen oni.

„Je tu niekto?" opýtal sa Daniel.

„Ja." Bolo by zbytočné popierať svoju prítomnosť, poľahky by ma našiel. Vyšla som zo svojho úkrytu a pomalými krokmi som sa vydala priamo k nemu.

Jeho oči blúdili po mojom tele, pristihla som ho.

„Slečna, Emily." Prehovoril zhrubnutým hlasom. Ani som si neuvedomila, že mám na sebe šaty, ktoré som si v slabej chvíľke rozopla. Cítila som jeho pohľad, pálil, ale zároveň zbožňoval. Tušila som, že nemôže byť imúnny večne. Iskierka nádeje vo mne začala planúť väčšou silou. Čo ak mám nádej? Nádej na niečo pekné? Po tak dlhom čase?

„Čo, ... čo tu robíte?" Mierne sa zakoktal. Usmiala som sa na neho, posmelená ani neviem čím. Kde som nabrala tú odvahu? Možno som už nevládala čakať, možno už bol čas vyjsť von z tej ulity, kde som sa ukrývala roky a dúfala v lepšie zajtrajšky.

„Sledovala som ťa." Pristúpila som o ďalší krôčik bližšie.

„Mňa?" Jeho hlas znel prekvapene.

„Áno, Daniel. Teba." Ďalší nepatrný krôčik bližšie k nemu, pohľad som nespúšťala z jeho dokonalej tváre. Strnisko mal o niečo dlhšie, oči zúžil v očakávaní, s čím na neho vyrukujem a pery spojil do úzkej čiary.

„Nerozumiem. Prečo?"

„Pretože,... pretože sa mi páčiš." Vyšla som s pravdou von. Načo by som chodila okolo horúcej kaše? Bola to pravda. Áno. Daniel sa mi páčil a veľmi. Nielen ako vyzeral, nebolo to len tým. Už niekoľkokrát mi dokázal, že mu na mne záleží snáď viac, ako by bolo potrebné a nutné.

Videla som to prekvapenie, ktoré sa mu mihlo tvárou, no nakoniec sa mu na nej usadilo zamietavé mračenie.

„Nie, slečna Emily, to nie." Krútil stále hlavou, no nepohol sa z miesta.

Pohľadom som prešla po jeho pevnom tele bez trička, opísala som jeho svaly na hrudi a bruchu, poláskala som pevné ruky. Nohavice mal mierne dole, videla som asi aj viac, než bolo vhodné. On však neskrýval rozpaky, videl, kam svojím pohľadom mierim, ale neurobil žiaden pohyb. Nemal snahu sa zakryť. Myslím, že mu po tvári prebehol aj jemný úsmev, bol spokojný.

„Ja sa ti nepáčim?" opýtala som sa mierne sklamaná jeho predchádzajúcim zamietavým gestom.

„Och," rukou si nervózne vošiel do vlasov a prehrabol sa v nich. „O to predsa nejde."

„A o čo teda ide?" zaujímala som sa mierne nahnevaným hlasom. Kam sme sa to od môjho priznania dostali?

„Toto," ukázal prstami medzi nami dvoma, „nemôže fungovať. Nesmie." Pokrútil hlavou. „Nie." Zopakoval ešte raz.

Pristúpila som k nemu na minimálnu vzdialenosť. Vzhliadla som hore, bol vyšší odo mňa a pohľadom som sa vpíjala do jeho očí.

„Prečo nie?"

Všimla som si, ako tuho premýšľal, zvažoval každé jedno svoje slovo. Sánka sa mu pohybovala, ako zatínal zuby. Jednu ruku mal naďalej na Portossovi, druhá ležérne spočívala pozdĺž tela. Nabrala som ďalšiu dávku odvahy a chytila som jeho dlaň do svojej ruky. Preplietla som naše prsty a jemne stisla. Toto gesto mu malo napovedať viac, pomôcť odpútať sa od nejakých pravidiel, ktoré všade navôkol vládli.

„Och, slečna Emily, ja nemôžem."

„Nie som, slečna Emily, iba Emily. Pre teba, Emily." Usmiala som sa, postavila sa na špičky a letmým dotykom spojila naše pery. Prudko sa nadýchol a ten moment prekvapenia som využila, pomaly som jazykom vkĺzla do jeho pier a poláskala mu ten jeho.

Nereagoval hneď, prekvapila som ho dostatočne. Keď však pohol tým svojím, vyslal do môjho tela milióny vibrácií a môj vytúžený vzdych sa zmiešal s tým jeho.

Pustil kefu a rýchlym pohybom si ma pritiahol na svoje telo. Bozkával ma tak nežne a zároveň tak tvrdo. Prijímala som každý jeho výpad jazykom, každé poláskanie perami, každé jemné zakusnutie. Odovzdala som sa mu a zároveň aj on mne. Skúmala som, zisťovala, overovala si. Láskala som, hladila ho všade, kde moje ruky dotiahli a vôbec som nedbala na to, že pri nás stojí Portoss, ktorý by to mohol každú chvíľu prerušiť. Jeho ruky neboli také skúmavé ako jazyk, držal si ma za pás pevne pri sebe, nedovolil mi pohyb naviac.

Užívali sme si sekundy, ktoré plynuli ale akosi rýchlejšie. Nevedno kedy, odtiahol sa. Oči mal prižmúrené od prežitých okamihov, spracovával všetko, čo sme zažili, zrýchlene dýchal.

Ja som nebola pozadu, moja hruď sa nadvihovala v prudkých nádychoch a výdychoch, ktoré vo mne vyvolal práve on. Nemo sme sa seba hľadeli, rozprávali sme sa aj bez slov. Vpíjali sa do seba. Odrazu ma stiahol za koňa.

„Emily, toto musí ostať medzi nami. Nik sa o tom nesmie dozvedieť." Upozorňoval ma. Prstom prešiel po mojej pere, obkresľoval ju a poslednýkrát pobozkal. Ľahko a jemne. Zanechal si odtlačok. Zdalo sa mi to, alebo som počula nejaký zvuk?

Pozrela som sa na jeho vzďaľujúci sa chrbát a o Portossa sa postarala sama. Večer v posteli som nevedela zaspať a neustále sa vracala k nášmu prvému bozku. Tak rada by som si to zopakovala, ale bála som sa, že ma odmietne. Nemohla som povedať, žeby sa mu to nepáčilo, videla som a aj cítila, čo to s ním robilo. Rozhodne ho to nenechávalo chladným. Ale tak isto som vedela, že ho viaže nejaká povinnosť a tie hlúpe pravidlá, ktoré si spoločnosť vymyslela.