Sedela som v kuchyni a viedli sme tichý rozhovor, aby nás nik nepočul. Síce v dome nebolo ani nohy, ale bála som sa, že môj otec má uši všade. Eli som dôverovala, a tak som jej prezradila, čo sa mi iba pred malou chvíľkou stalo.

Pred istým a určite aj boľavým pádom ma zachránil sám Daniel. Zachytil ma tesne pred zemou svojimi silnými rukami a v sekunde si ma pritlačil k sebe. Dlhé sekundy nik z nás neprehovoril, iba ja som zrýchlene dýchala a dívala sa do jeho očí tak zelených a krásnych, až sa mi ten dych nie a nie upokojiť.

Stále ma držal svojimi pažami okolo pásu a pritískal k svojmu silnému telu. Pri každom nádychu som mohla cítiť, ako je dobre stavaný, hruď mal pevnú a pod tričkom sa mu rysovali svaly, ktoré si poctivo vytrénoval prácou. Stačilo len zodvihnúť ruku a jediným pohybom si to overiť. Na to však bola moja myseľ priveľmi opantaná jeho krásou v tvári, jeho pohľadom, ktorý sa uisťoval, či som v poriadku aj bez slov.

Súhra našich tiel pokračovala ďalej, keď ma jemne od seba odtisol, skontroloval a potom ma pustil.

„Ste v poriadku?" tichá otázka prerušila túto napätú situáciu medzi nami. Nebola som schopná odpovedať, príliš ma opantala jeho mužnosť, jeho dokonalosť, aspoň v mojich očiach.

Prikývla som mu na súhlas a neochotne urobila jeden krok vzad.

„Dávajte na seba pozor," upozornil ma, posledný pohľad venoval celému môjmu telu, akoby ma kontroloval, či som naozaj v poriadku a neochotne začal stúpať smerom hore.

„Ehm, Daniel," prehovorila som, keď už bol skoro na vrchole schodiska. Prekvapene sa otočil a čakal.

„Dnes večer. Môžeme si zajazdiť? Spolu?" po dlhých sekundách som nabrala odvahu a opýtala som sa.

Uvidela som to prekvapenie, ktoré mu prešlo cez tvár, následné pochybnosti, keď uvažoval, či je to vôbec správne. Sekundy ubiehali a ja som si už nebola taká istá, mala som radšej držať ústa zatvorené.

„Môžeme," povedal po niekoľkých sekundách. Usmial sa, tak milo a tak nežne a už ho nebolo.

S hlavou v mrákotách a prihlúplym úsmevom som sa vyrútila znova za Eli.

Tá sa na mňa usmievala a usmievala, nič nehovorila. Sledovala som, ako močí cestoviny do vriacej vody, pripravuje omáčku a strúha syr. Chcela som jej pomôcť, ale ona stále z nejakej hlúpej povinnosti voči môjmu otcovi, odmietala akúkoľvek moju snahu.

„Emily, tebe sa páči, však?" nemusela dodať kto, presne som vedela, že naráža na neho.

„Áno," priznala som, nemalo cenu zatĺkať, aj tak to na mne videla a spoznala. Zapieraním by som len všetko potvrdila ešte viac. „Dnes si ideme večer zajazdiť na koňoch."

„Och, Em, len si dávaj pozor." Upozornila ma nežne. Očami sledovala moju reakciu.

„A prečo?"

„Daniel nie je pre teba."

Zatvárila som sa nechápavo, nerozumela som, o čo jej ide. Veď kto tu niečo o takom niečom hovoril? Povedala som len, že si ideme zajazdiť.

„Eli, prepáč, ale ja ti nerozumiem. Ideme si len zajazdiť." Trvala som na svojom, aj keď kdesi vo svojom vnútri som tušila, že triafa presne. A možno len netriafa, možno to všetko na mne bolo vidieť oveľa viac, než som si dokázala pripustiť.

„Dnes to je len zajazdiť, zajtra to bude večerná prechádzka a čo ďalej? Emily, Daniel je náš paholok, tak ako ostatní. Vieš, ako sa k nim stavia tvoj otec? Naviac, o tri týždne ideš na ples, kde ti tvoj otec,..." nestihla však dorozprávať, vpredu buchli vchodové dvere. Vyľakane som naskočila, Elizabeth sa vrátila k príprave cestovín a z chodby bolo počuť tiché kroky.

„Čo môj otec? Dopovedz mi to." Prosila som ju tichým hlasom. Odpovede sa mi nedostalo, pokrútila záporne hlavou a zrazu sa otvorili dvere.

Dnu vošiel Adam, správca našich lesov.

„Slečna Emily, Elizabeth." Pozdravil sa nám a uklonil. Kde to do frasa sme?

„Adam. Vitaj u nás. Čo ťa sem privádza?" udržiavala som si milý tón, nebola som ochotná im vykať. Od detských čias som s nimi trávila svoje chvíle a nechystala som sa meniť zaužívané.

Už sa mi chystal odpovedať, keď Eli vypadol z rúk hrniec a škaredo rozliala vriacu vodu všade navôkol.

„Panebože, Eli, si v poriadku?" ihneď som k nej priskočila a všimla si slzy v očiach. Obliala si ruky, mala ich červené a začínali jej nepríjemne puchnúť. Dýchala zrýchlene, ale zatiaľ nevydala ešte ani hlásku.

„Nájdi Daniela, prosím. Potrebujeme s ňou ísť rýchlo k doktorovi." Adam pohľadom skontroloval Eli, vpíjali sa do seba, na jeho tvári som videla zúfalstvo a nejakú potrebu. Ona však prikývla a hneď sa vyrútil z kuchyne.

„Poď, posaď sa." Viedla som ju mimo toho bordelu, ktorý bol navôkol a držala ju v lakťoch, aby som jej ešte viac neublížila. Videla som, ako premáhala bolesť, ako s každým nádychom zadržiavala bolestivý povzdych a slzy sa jej len tak-tak že nespustili. Bola silná.

Na rukách jej navierali pľuzgiere, bála som sa o ňu. Sekundy ubiehali, sedeli sme a nahlas dýchali. Podporovala som ju, ale zbytočnými rečami by som jej aj tak nepomohla.

„To bude dobré," opovážila som sa ju chlácholiť a rukou jej prešla po chrbte.

Do kuchyne sa prirútil prekvapený Daniel s Adamom v pätách. „Panebože, Emily, ste v poriadku? Čo sa tu stalo? Prečo tu ešte nikto nie je?" Chrlil jednu otázku za druhou.

„Ja áno, ale Eli. Obarila sa vriacou vodou. Potrebuje k lekárovi."

Nikomu z nás neušla jeho starosť, ale o nesprávnu osobu. Adamovi bolo na tvári badať pochopenie, ale zakryl to hneď v tom okamihu, keď sa pretrhla neviditeľná hrádza a Eli začala nekontrolovateľne plakať. Pribehol k nám a jemne, až zbožne ju pohladil po líci.

Obaja s Danom sme hľadeli na tú intímnu chvíľku, kedy si obaja nedali pozor a prejavili city. City tak hlboké a vrúcne. Teraz mi už viacero vecí dávalo väčší zmysel a pochopila som aj zdanlivo nesúvisiace. Nechcela som kaziť ich chvíľku, najradšej by som odišla, aby mohli byť spolu, ale v tomto prípade sa to nedalo.

„Prepáčte, ale musíme." Ihneď sa spamätali, Adam odstúpil a Elizabeth odovzdane zvesila hlavu.

„Nikomu to nepoviem," pošepkala som jej tajne. Usmiala sa na ňu a spolu s Danom sme jej pomohli na nohy. Cestou v hale zobral kľúče od auta a ponáhľali sme sa, čo nám sily dali. Potrebovala súrne ošetrenie. Také popáleniny som ešte nevidela a obávala som sa veľmi. Na Eli mi záležalo a v tomto momente som sa nebála len o jej zdravie, bola som si istá, že jej doktori pomôžu. Bála som sa totiž o jej budúcnosť v tomto dome.

Čo urobí otec? Ako sa k tomu postaví? Zotaví sa dostatočne rýchlo, aby sa vrátila ku svojej práci?

Za sebou sme nechali Adama, ktorý len smutne hľadel a keď sme s autom vychádzali z príjazdovej cesty, všimla som si pohyb jeho dlane po tvári. Toto bola skutočná emócia, skutočná láska.