Prebudenia bývajú ťažké, hlavne po takých nočných morách, aké som mávala ja. Chcela som sa im všemožne vyhnúť, ale nevedela som ako. Roky ma nechali na pokoji, dali mi spávať spánkom spravodlivých, ale len nedávno sa vrátili.

Tuho som premýšľala, čo bolo dôvodom, no nič mi nedávalo zmysel. Spomienky ostali naďalej hlboko pochované, ani na cintoríne som nebola, pozdraviť ho a nechať mu kvetinu. Nesnažila som sa v myšlienkach vracať do našim spoločných chvíľ, pretože som vedela, kam ma zavedú.

Tak prečo som teraz ležala na posteli, oči otvorené dokorán a na lícach som mala vyschnuté cestičky po slzách z noci? Moje telo sa zmietalo v kŕčoch a plač napĺňal ticho nočnej izby, odrážal sa od stien, aby sa mi ako hlasná ozvena vracal späť do uší.

Takto som ďalej fungovať nemohla. V kúpeľni som sa osprchovala, umyla si dôkladne tvár a neskôr som sa obliekla do voľných šiat. Dole po schodom som šla opatrne, pretože moje telo bolo stále nestabilné, chýbal mu zdravý spánok. Prešla som cez prázdnu halu a pohodlne sa usadila v kuchyni za stôl, na ktorom ma už čakali raňajky. Zlatíčko, Eli, sa o mňa stále starala.

„Emily, si v poriadku?" dobehol ma hlas spoza chrbta. Otočila som sa a uvidela môjho otca, ako si ma so záujmom prezerá.

„Áno. Prečo by som nemala byť?"

„V noci som niečo počul," začal nerozhodne a pomalými krokmi sa presunul bližšie ku mne. „A vidím, ako vyzeráš." S hlasným povzdychom som sklonila hlavu.

„Znova sa mi sníva o ňom," povedala som mu pravdu. Nebol čas na zapieranie, otec ma poznal veľmi dobre. No ďalším bodom bolo aj to, že moja tvár prezrádzala príliš veľa a v tomto prípade všetko.

„Ako často?" opýtal sa a jemne ma objal. Schúlila som sa v jeho náručí a do očí sa mi opäť začali tlačiť slzy. Bola som taká slabá a taká smutná.

„Každú noc."

„Och, zlatko," povedal a ihneď si ma zobral zo stoličky a ešte tuhšie objal. Rukami ma hladil po chrbte a tíšil moje nariekanie, ktoré sa s každým jeho pohybom len posilnilo. Už som to nevedela a vlastne ani nechcela zastaviť. Toľko preplakaných nocí, dní strávených osamote v izbe. Schúlená do klba a túžiaca po vykúpení.

„Len plač, zlatko. To ti pomôže." Chlácholil ma.

Bola som chvíľami šťastná a chvíľami som sa zadúšala plačom, ktorý sa mi rinul z očí. Otec trpezlivo čakal, kým ma moje najväčšie trápenie prejde, ale ja som vedela, že to bude opäť len na chvíľu. Veď koľko takýchto pokleskov som už mala za sebou? Nevedela som zabudnúť, neprestala som si to vyčítať. Všetko to bolo kvôli mne a kvôli jej hrdosti. Keby len tak ustúpila, keby,... možno by bolo všetko ináč.

„Ehm, prepáčte, pán Roberts. Nechcel som vás vyrušiť, ale potrebujeme vás v záhrade." Danielov hlas prerušil našu chvíľku pohody a láskania. Vykukla som spoza otca a prešla ho pohľadom. Vtedy sa mu dych zasekol, očami skúmal moju slzami zmáčanú tvár a  mihlo sa mu nimi mierne zúfalstvo. Ale prečo?

„Slečna Emily. Veľmi sa ospravedlňujem." Dodal a otočil sa na odchod. Mlčala som. Otec ma chytil pevne za ramená, posunul si ma na dĺžku paží a kontroloval.

„Budem v poriadku, len choď." Nechcela som ho nijako zdržiavať a nakoniec, stále som sa z toho dostala sama, alebo mi bola nápomocná mama. A aj teraz som sa rozhodla vyhľadať jej spoločnosť.

Otca som nechala s miernymi obavami v očiach stáť na mieste a rýchlymi krokmi som sa vybrala za ňou. Vyšla som na poschodie, rukou som poláskala zábradlie okolo schodiska a zabočila v ľavo, na stranu rodičov. Tretie dvere. Trafila by som k nej aj poslepiačky. Opatrne som otvorila dvere, aj keď som vlastne nemala koho vyrušiť, bol to proste zvyk.

Podišla som k posteli a stisla jej studenú ruku. Ani to s ňou nepohlo. Pozerala som sa na ňu a hľadala nejaký dôkaz, niečo, čo by mi prezradilo, že ma vníma, že vie o mojej prítomnosti. Nepohol sa ani len vzduch okolo nej. Bola tu, ale zároveň bola niekde inde. Koľko z jej momentálnej existencie ešte vnímalo dianie okolo seba?

Tieto otázky som si pokladala každý deň. Odpovede som sa však nedopátrala. Jej prítomnosť v tomto dome, v tejto izbe ale upokojovala zase moju zranenú dušu. Boli časy, kedy som tu sedávala a plakala od rána do večera. Potom prišli časy krutého uvedomenia, že sa to nezmení. A nakoniec prišiel moment totálneho otupenia a prijatia nevyhnutného. Moja mama sa už nepreberie.

Bolelo to a veľmi. Každý jeden deň som prosila toho tam hore, vysielala mu tiché modlitby, ale nič sa nemenilo.

Jedno však ostávalo medzi nami nezmenené aj po tom, čo bola pripútaná na lôžko. To zvláštne porozumenie, tá čistá láska, puto medzi nami. U nej som vždy našla pochopenie, porozumenie a oporu. Za čias, kedy bola proste mama milujúca svoje dieťa a aj za čias, kedy bola na posteli. Spovedala som sa jej, využila ju ako svoju bútľavú vŕbu, jej som dokonca dokázala povedať viac, než Moire.

Mama vedela všetky moje tajomstvá, a tak som sa jej zverila aj s tajomstvom menom Dan. Povedala som jej, ako ma upútal hneď v prvý okamih, keď som ho uvidela. Ako ma podržal pri problémoch s Ewou, ako na mňa dohliadal a aj o našom nočnom dobrodružstve. Vnímala som ho ináč ako iných mužov v mojom živote a bála som sa vlastných pocitov. Musela som to však zo seba dostať a pravdupovediac, som sa obávala aj reakcie Moiry, kebyže jej to prezradím.

Boli sme vychovávané ináč, iným spôsobom. Mali sme patriť zámožným mužom, rozširovať majetky a statky. Pre mňa však bola táto idea neprijateľná. Ja som chcela lásku. túžila som opäť zažiť ten pocit, ktorý si pamätám. To úplné a dokonalé naplnenie citmi. Odovzdane milovať toho druhého. Čo by som mala z toho, ak by mi vybrali partnera, ktorého som ani nepoznala?

Sedela som ešte v tichosti niekoľko minút, kým som s posledným objatím a dotykom rúk mamu opustila. Na schodoch som sa stretla s ustarosteným otcom.

„Je všetko v poriadku?" opýtala som sa ho, nevenoval mi však veľa pozornosti.

„Samozrejme." Strohá odpoveď a pohľad upretý hore.

„O tri týždne je ples. Pôjdeš tam so mnou. Budú tam všetci dôležití ľudia, ktorých potrebuješ poznať. Prosím, dohodni sa s Elizabeth na skúške šiat a všetkého, čo budeš potrebovať. Jej som už povedal, čo všetko od teba potrebujem." Hlasom, ktorým na mňa prehováral, mu neprechádzala žiadna emócia, akoby rozprával naučené frázy.

Ani raz sa na mňa nepozrel, neopýtal sa, či po niečom takom túžim, nič. Jednoduché oznámenie, pôjdeš a bodka. Nestaral sa o môj pohľad. Opäť sa vrátil ten človek, ktorý svoje pocity zamkol pred niekoľkými rokmi hlboko do svojho vnútra a vypustí ich von iba v ojedinelých prípadoch. Ako dnes ráno, keď ma zbadal. Teraz je tu opäť však ten prísny otec, ktorého veľmi nemusím.

Pokračoval v ceste a na mňa sa ani nepozrel, nechal ma tam stáť s otvorenými ústami. Čo som komu urobila? Tých pár schodov som zbehla rýchlosťou blesku a chystala sa vyhľadať Eli. Bola som nepozorná, mysľou stále pri otcových slovách a posledný schod sa mi stal osudným.

Noha sa mi šmykla, pohyb môjho tela sa stal akoby rýchlejší, vlasy mi vírili do všetkých smerov. Ja som dala pred seba ruky v snahe zabrániť najhoršiemu, aby som nespadla rovno tvárou na tvrdú podlahu.

Skôr ako sa tak stalo, skôr ako som stihla vôbec pocítiť chladný povrch podlahy, ma zachytili niečie ruky.