M A X I M

Potešilo ho, keď prišli výsledky z praktických maturít a Liana zmaturovala na jednotku. Nemala síce plný počet bodov, ale získala ich najviac zo všetkých študentov v tomto ročníku. Bol na ňu hrdý, ale nemohol to priznať nahlas v zborovni ako jeho iní kolegovia. Okrem toho bol rád, že až na dvoch študentov prešli všetci z tých dvoch tried, ktoré tento rok učil účtovníctvo. Bol to skvelý pocit, že aj vďaka jeho hodinám a vysvetľovaniu, svoje praktické maturity zvládli.

Keď vyšiel zo zborovne, na schodoch vo vestibule zbadal Lianu a jej priateľky. Teraz si uvedomil, že aj Zara prešla a to dokonca s trojkou. Tu pripisoval veľkú zásluhu práve Liane a jej najlepšia priateľka by jej mala za to nohy bozkávať.

Chcel okolo nich prejsť, aby sa Liana na neho usmiala, ale uprostred schodiska ho zastavila Elina ruka.

„Zabudol si si ten rozpis komisie na ústne," riekla mu a podala mu do ruky papier.

„Ďakujem, Ela," prikývol, „nevšimol som si."

„V pohode, Max. Dopadlo to dobre, no nie? Ešte aby prešli aj na ústnych. Aspoň väčšina teda, nech nemáme v septembri toľko roboty," zaškerila sa a upravila si neposlušný tmavý vlas.

„Určite áno," odvetil jej.

„Pôjdeš so mnou na obed?" mrkla na neho.

„Samozrejme," prikývol a usmial sa na ňu.

Ela mu úsmev opätovala, poťapkala ho po ramene a rukou ho pohladila po chrbte. Robievala to často, nikdy si to nejako neuvedomoval. Bral ju ako svoju priateľku. Všetko to, čo sa medzi nimi raz stalo, si vysvetlili a ani jeden sa k tomu viac nevracal.

Zatiaľ čo ona zbehla schody, Maxim sa otočil a jeho pohľad sa stretol s Lianinim. Mračila sa, doslova ho prepaľovala. Očividne si všimla Elino gesto a to sa jej nepáčilo. Veľmi sa tomu nedivil, tiež by sa mu asi nepáčilo, keby sa Liany dotýkal iný.

Očami ju prosil o odpustenie a potom sa vybral do svojho kabinetu, pretože zazvonilo na hodinu. Vzal si učebnice a pobral sa do triedy.

Stále ho však prenasledoval nahnevaný pohľad Liany. Rozhodol sa, že sa musí s Elou porozprávať a rozumne jej vysvetliť, aby sa ho nedotýkala na chodbách. Nevedel ešte, ako to zdôvodní, ale rozhodne bude musieť niečo vymyslieť.

***

Po dlhom dni sa vracal domov. Zaparkoval kúsok ďalej od domu, kde sa mu podarilo nájsť voľné miesto. Vzal si svoj kufrík a pobral sa k bráne. Prekvapene však zastal, keď ju tam zbadal.

„Liana? Čo tu robíš?"

„Pamätám si, že tu bývaš. Viezli sme ťa sem z lyžiarskeho," povedala mu, „chcem sa rozprávať mimo pôdy školy. Neboj sa, nik nás neuvidí. Aspoň ma konečne pozveš k sebe, no nie?"

Maxim na ňu stále prekvapene hľadel. Trochu sa obával toho, aby ju vzal k sebe do bytu. Bál sa, že by stratil tie posledné zábrany, ktoré ešte mal a konečne sa s ňou pomiloval. Lenže Liana vyzerala stále nahnevane a očividne nešlo o milostnú návštevu. Bol presvedčený, že sa chce rozprávať o Ele a nebol si istý, čo jej má povedať. Či pravdu, alebo si vymyslieť nejaú milosrdnú lož. „Dobre, poďme."

Otvoril bránu a viedol Lianu chodbou až k výťahom. Vyviezli sa na tretie poschodie a Maxim odomkol svoj dvojizbový byt. Nechala mu ho mama, keď odišla do Írska, ale Maxim stále platil hypotéku, ktorá nemala konca kraja.

Nechal Lianu, aby vstúpila prvá do tesnej chodby. Vyzula si topánky a vyzliekla koženú bundu, ktorú zavesila na vešiak. Maxim si vyzul svoje tenisky a kufrík položil k botníku.

„Poď ďalej a cíť sa ako doma," povedal jej a ona ho nasledovala do obývačky.

Maxim si uvedomil, že nemá dvakrát poriadok. Prah neutretý, aj povysávať by sa zišlo. Na čiernej koženej sedačke sa váľala košeľa zo včera, ktorú neodniesol do špinavej bielizne. Na konferenčnom stole rovnakej farby bol pohár zo včera, aj šálka z rannej kávy a tiež aj miska s nedojedenými arašidmi, ktoré chrúmal večer, keď pozeral Pulp Fiction.

Rýchlo vzal košeľu a odniesol ju do kúpeľne na pranie. Keď sa vrátil do obývačky, Liana sedela na sedačke a rozhliadala sa okolo seba. V podstate v obývačke nič extra nemal. Okrem sedačky, stolíka, vysokej čiernej lampy, stolíka s televízorom a veľkej skrine, kde mal svoje oblečenie. Jeden kvet v kvetináči, ktorý nejakým zázrakom prežíval, aj keď ho polieval tak raz za mesiac.

Prisadol si preto k Liane na sedačku a pozrel sa na ňu. „Asi viem o čo ide."

„Áno a o čo?" ironicky sa ho spýtala a preložila si nohu cez nohu.

„O Elu."

„Ela," precedila cez zuby jej meno, akoby vyslovila hroznú nadávku.

„Je to len kamarátka," snažil sa ju ubezpečiť Maxim.

„Kiežby to bola iba kolegyňa," odsekla mu a ťažko si povzdychla.

„Lia..."

„Mal si s ňou niečo?" spýtala sa ho ihneď. Náhle sa pozrela do zeme a ruky si položila na kolená. Očividne sa nechcela túto otázku spýtať, lebo sa bála odpovede.

„Liana," oslovil ju a rozhodol sa byť k nej úprimný. Veď na každú lož sa vždy príde. Nemalo zmysel jej klamať. „Áno, mal."

„Super," zodvihla pohľad a oči sa jej leskli.

„Nič to neznamenalo. Ani pre mňa a ani pre ňu. Stalo sa to len raz a obaja sme usúdili, že to nebolo ono," vysvetľoval jej náhle, „a celé sa to udialo za divných okolností. Začínal som ťa mať plnú hlavu a bránil som sa tomu. Myslel som si, že keby to s Elou vyšlo..."

„Spal si s ňou, ale bol si už zamilovaný do mňa?"

„Zamilovaný nie, ale páčila si sa mi už."

„Aha," potiahla nosom, „vieš čo? Toto celé je smiešne!" Rozhodila rukami. „So mnou spať nechceš a s ňou si chrápal, len aby si na mňa zabudol. Tváriš sa akoby nás hocikto mohol vidieť a ani raz ti nenapadlo, aby si ma zavolal sem do tvojho bytu, kde nie je šanca, aby nás niekto odhalil?"

Maxim nevedel, čo jej má na to povedať. Liana zvyšovala hlas a on naozaj nerozumel tomu, prečo robí takú drámu pre jednu noc s Elou, ktorá vôbec nič neznamenala. Pripisoval to iba jednej veci, a preto jej rýchlo odvetil: „Liana, nemusíš na Elu žiarliť."

„Ja nežiarlim!" odvrkla, prekrížila si ruky na hrudi a odula spodnú peru.

„Nevzal som ťa sem preto, lebo takto to nechcem, Liana."

„Ale s ňou ti to bolo jedno. Hlavne, že si ju pretiahol, však? Myslel si pritom na mňa?"

„Nie."

„To je jedno."

„Iba sa ti snažím povedať, že s tebou to je iné. Sľúbil som ti skutočné randenie. To naozaj chcem." Snažil sa dať všetko do poriadku, lebo Liana sa stále mračila a bola odutá. Nechcel jej vytknúť, že sa správa ako malá, pretože to zrejme ani nebola pravda. Správala sa ako typická žena. Žiarlila na Elu a nenechala si nič rozumne vysvetliť.

„Ja by som sa potešila aj obyčajnej večeri u teba doma. Mohli sme si pozrieť film a potom..." Pozrela sa mu do očí, pričom si hrýzla spodnú peru. „Čo vôbec pre teba som, Max? Chceš ma vôbec? Pretože ja mám pocit, že nie."

„Samozrejme, že ťa chcem, Liana, ako si môžeš myslieť, že nie?"

„Pretože si so mnou ešte nespal!"

„A to je vari merítko?"

„A nie je?"

„Nie," rázne pokrútil hlavou.

Liane po tvári tiekli slzy a rýchlo si ich utierala. „Je mi smutno z toho, že s ňou si chrápal a so mnou nie..."

„A čo s tým mám teraz urobiť?" nahnevane fľochol Maxim, pretože už sa nedokázal ovládať. Hnevala ho, tie jej jedovité slová a celé jej nezmyselné správanie. „Mám ťa vziať do spálne a tam ťa pretiahnuť ako ju?"

Vyvalila na neho svoje tmavé oči a chvíľku myslel, že mu strelí jednu za ucho. „Ako ju," zopakovala jeho posledné dve slová a potom sa náhle postavila zo sedačky.

„Kam ideš?"

„Kam asi?" odsekla mu. „Do spálne určite nie!"

Rozbehla sa do chodby a obúvala si topánky. „Takže takto to bude? Utečieš pri prvej výmene názorov?"

Liana sa postavila a podišla k nemu. Bojovne zodvihla hlavu a odpovedala mu na otázku. „A podľa teba je v poriadku, že sa ťa cudzia ženská len tak dotýka? Myslíš si, že som slepá a že si to nevšímam celú tú dobu? Neustále s tebou flirtuje. Možno to pre teba nič neznamenalo, ale pre ňu áno."

„Mýliš sa."

„Ale prosím ťa," zaškerila sa.

„Ty si sa rozhodla profesorku Fábryovú nenávidieť dávno predtým, ako sa naše cesty preťali, Liana. Čo vy dve medzi sebou máte, je vaša vec a mne to je srdečne jedno. Nebudem sa s tebou dohadovať, na toto som už naozaj starý. Ako som ti povedal, to s Elou nič neznamenalo. Už je to len na tebe, ako sa k tomu postavíš!" Snažil sa byť stále rozumný a nepovedať jej, ako ho jej správanie sklamalo. Nemal rád žiarlivosť a nemal rád, keď niekto popieral jeho slová.

Liana mu hľadela do očí, akoby sa snažila v nich prečítať, či jej naozaj hovorí pravdu. Potom sklopila zrak a pokrútila hlavou. „Ako mi asi má byť, Maxim, hm? Keď si predstavím, že si s ňou spal a ešte máte aj spolu kabinet? Mám to všetko pre očami..."

„Ty mi nedôveruješ?"

„Dôverujem," prikývla Liana a opäť sa mu pozrela do očí, „ale jej nie!"

„Preháňaš, Liana."

„Preháňam? So mnou spať nemôžeš, lebo som stále tvoja študentka? Čo ak to už nevydržíš a zase pretiahneš prvú ženskú po ruke, len aby si upokojil svoje libido?"

Maxim sa hlasno nadýchol. Nebol ďaleko od toho, by kričal, ale stále sa ovládal a povedal jej: „Mala by si ísť domov."

„Čože?"

„Počula si."

„Vyhadzuješ ma?"

„Ja neviem," rezignoval a zložil si ruky na hrudi, „tvoje posledné vety ma celkom urazili. Vážne, Liana, čo odo mňa vôbec chceš?"

Po tvári jej tiekli slzy a jemu to bolo ľúto. Lenže tento raz ho naozaj nesmierne vytočila a to si myslel, akú pokojnú povahu má. Bol na omyle a jej posledné slová ho vo vnútri zožierali. Neverila mu. Tvárila sa, že áno, ale v skutočnosti mu nedôverovala. Bola ešte veľmi mladá, životom neskúsená a to bola chyba, prečo neboli na rovnakej vlnovej dĺžke.

Hľadel na ňu a snažil sa pochopiť jej zmýšľanie, ale na to už nemal bunky. Mal ju rád, skutočne rád, dokonca si bol istý, že ju ľúbi, ale jej správanie bolo prehnané a on naozaj nemal náladu riešiť pubertálne výlevy dievčaťa. Netušil, ako sa z toho vymotá. Hoci bola Liana v mnoho dospelejšia, táto jej reakcia na Elu, bola krokom späť.

„Neviem, čo chcem," šepla Liana a potom si vzala z vešiaka svoju koženú bundu, „zrejme som iba čakala, že mi k tomu povieš niečo viac. Že ma presvedčíš, že po mne túžiš. Že niečo spravíš..., napríklad, že povieš Táni, alebo mame, že s tou kravou nechceš mať spoločný kabinet, ja neviem..."

„To neurobím."

„Super," poznamenala a obliekla si bundu. Pozrela sa mu do očí a pohľadom ho vyzývala, aby zmenil svoj názor.

Neurobil to. Ela bola pre neho iba priateľka a kolegyňa. Vôbec po nej netúžil a nevidel dôvod na to, aby menil svoj kabinet preto, lebo Liana si to tak praje. „Tak sa maj, Max." Šepla, otvorila dvere na jeho byte a potom ich aj zabuchla.

Vedel, že by mal utekať za ňou, ale nedokázal to urobiť. Pretože by sa tým nič nezmenilo. Trval by na svojom, nechcel by zmeniť kabinet, alebo pretrhnúť kontakt s Elou. Akoby to vôbec vysvetlil? Či už Ele, alebo riaditeľke?

Možno robil chybu, možno takto Lianu stratí, ale jej nevyzreté správanie ho iritovalo. Dúfal, že sa o pár dní upokojí a rozumne si to všetko vysvetlia. Že konečne pochopí, že v jeho živote sa nachádza iba ona a Ela pre neho vôbec nič neznamená, čo sa romantického vzťahu týka.

Dobre však vedel, že je Liana príšerne tvrdohlavá. 

Pozn. autorky:

Problémy v raji musia byť :D ešte predtým, než Lianu odsúdite za jej správanie, musím sa priznať, že mňa by to na jej mieste tiež hnevalo a to mám o dosť rokov viac :D ale zase ja som celkom slušne žiarlivá. Ale na druhej strane nedivím sa Maxovi, že stratil na toto trpezlivosť a že v tom nevidí žiaden problém, proste chlapi :D 

Nabudúce budú už ústne maturity a no uvidíte :D ale o tom v piatok :)