M A X I M

„Asi som už mal dosť, pani riaditeľka," povedal jej, keď mu podávala ďalší pohárik s whisky. Nedokázal jej a Marcelovi konkurovať. Hlava sa mu krútila, ale nielen z alkoholu, ale predovšetkým z Liany Klazárovej, ktorú pozoroval na tanečnom parkete s kamarátkami.

Niečo na nej jednoducho bolo.

Dnes vyzerala úžasné. Žlté saténové šaty jej dokonalo obopínali krivky. Vlny vo vlasoch jej nesmierne svedčali. Vyzerala staršie s výrazným líčením a červeným rúžom na perách. Pri tancovaní mu ani raz nestúpila na topánku, ani raz sa nepomýlila v krokoch. Bolo to, akoby sa vznášala. A on od nej nemohol odtrhnúť pohľad.

„Som šialený," zahundral sám pre seba.

„Vravel si niečo, Max?" nahla sa k nemu riaditeľka a mierne do neho drgla.

„Nie, nič," odvetil jej, „idem sa trochu vyvetrať, vážne som mal dosť."

Vstal od stola, prehodil si sako a vybral sa von z hotela, v ktorom sa konala stužková slávnosť.

Vonku bolo chladno, ale dúfal, že mu to pomôže vytriezvieť nielen z alkoholu, ale aj z myšlienok na to dievča. Áno, bolo to iba dievča, nemohol na ňu myslieť. Nebolo to normálne, nedávalo to žiaden zmysel. Mal jej však plnú hlavu. Keď zavrel oči, videl jej úsmev, jej veselé veľké oči. Už dávno sa mu toto nestalo, že by nedokázal nejakú dostať z hlavy.

Toto však bolo zlé. Nemohol ju tam mať. Nehodilo sa to. Bola jeho študentka a predovšetkým to bola aj Nadina dcéra a on nechcel sklamať jej dôveru. Nehovoriac o tom, že v tomto prípade by sa naozaj bál aj Klazárovej reakcie.

Vážne mi šibe, zhodnotil v duchu, žiadnej reakcie sa báť nemusím, lebo nesmiem urobiť nič proti pravidlám. Je to moja študentka. Bodka.

Prešiel až k tmavému parkovisku a po chvíľke počul známy smiech. Videl ich kráčať ruka v ruke. Naďa sa na niečom smiala, na sebe mala Klazárov kabát. Bolo vidieť, že sa stále veľmi milujú.

„Čo sa tu potuluješ, Maxim?" spýtal sa ho bývalý riaditeľ, keď si ho všimol.

„Musel som zdrhnúť pred riaditeľkou," vymyslel si rýchlo.

„Ide po tebe?" spýtal sa ho ihneď a nadvihol kútiky úst.

„Simon!" ohriakla ho manželka a pevnejšie sa k nemu privinula, pričom sa tvárila pobavene. Vlasy mala trochu strapaté a líca červené. Maxim radšej vypustil myšlienku na to, čo tí dvaja robili v aute.

„To je jej štýl, neboj sa," zasmial sa Klazár neobvyklým smiechom. Očividne mal dobrú náladu. Maximovi napadlo, či nepil, ale keďže v ruke držal kľúče od auta, ihneď to zamietol. Klazár by neporušil takéto pravidlo, na tie on dbal ako oko v hlave. „Aj na mňa to kedysi skúšala, ale základ je, ignorovať to."

„Ale nehovor," zasmiala sa Naďa.

„Láska, miliónkrát som ti vravel, že ženy po mne idú," pozrel sa na ňu a mrkol.

„Nuž, aby som sa začala báť, pán dekan," venovala mu Naďa úškrn a potom sa usmiala na Maxima, „tak, prečo si pred ňou utiekol?"

„Nezvládam s ňou piť," ozrejmil im to Maxim a mal pocit, akoby mal osemnásť rokov.

Klazár nadvihol obočie a potláčal smiech. „Táňa pije ako dúha, jej nemôže nik konkurovať."

„Ale no, Simon," Naďa nad ním krútila hlavou, „to nie je pravda. Nehovorím, že si občas nevypije, ale nie je to žiadna alkoholička. To je dobré, že jej nestíhaš, Maxim, o nič neprichádzaš."

Maxim iba prikývol a cítil sa mierne trápne. Pred chvíľkou myslel na ich dcéru. Keby to boli vedeli, nesprávali by sa k nemu takto priateľsky. Trochu sa hanbil, pozrieť sa obom priamo do očí.

Spoločne sa vrátili do hotela. Maxim si vyvetral hlavu iba čiastočne. Naďa a Simon sa po chvíľke s ním rozlúčili, pretože sa už pobrali domov. Aria ho stiahla na kus reči. Sadol si k jej stolu, vzal si prvý koláč z výberu a pustil sa do neho.

Niečo mu rozprávala, ale veľmi ju nevnímal. Až keď si k ním prisadla Liana a prekvapene nad ním pretočila oči. „Máte rád dobošku?"

„Čože?" vypadlo z neho a kúsok koláča mu zabehol. Rozkašľal sa a Aria ho párkrát buchla po chrbte. Keď sa spamätal, Liana nad ním krútila hlavou a jej pohľad smeroval na tanier. Až potom pochopil, ako svoju otázku myslela. Na tanieri mal dobošku. Narážala na koláč, nie na samú seba. Ako len mohol byť taký idiot?

„Ja dobošku nemusím, kto vie prečo?" nadhodila Liana.

„Inak to je pravda," zasmiala sa Aria, „ani mne laskonky nikdy nechutili."

„Preklatie koláčových prezývok," podotkla jej mladšia sestra a priložila si ruku k ústam, lebo sa jej zazívalo.

„Iba u nás dvoch," pritákala Aria, „Simčo zje každý koláčik a Lívinka miluje narodeninovú tortičku."

„Škoda, že ho nevolajú krémeš," zapojil sa do ich koláčovej diskusie Maxim.

„To hovorím celý jeho život!" uškrnula sa Aria a odpila si z vína, ktoré mala na stole. „Krémeše sú život. Milujem ich."

„Ja ľúbim najviac bábovku," prikývla Liana, vzala svoj pohár a naliala si do neho džús. „A vy, pán profesor?"

„Bábovka môže byť. Ale aj táto doboška je fajn," prikývol a snažil sa znieť normálne, „a krémeš si tiež dám rád a ešte veterník. A milujem pralinky."

„To je príšerne sladké," poznamenala Liana, vypila obsah svojho pohára a potom sa postavila od stola. Trochu sa nahla, že Maxim mal čo robiť, aby sa jej díval do očí a nie do výstrihu našťastie to horko-ťažko zvládol. Liana na neho žmurkla a podotkla. „Užite si zvyšok dobošky, pán profesor."

Potom odkráčala a on sledoval jej zadok v obtiahnutých šatách a snažil sa popadnúť zadrhnutý dych. Aria vedľa neho si nič nevšimla, tiež už čo to popila. Iba sa mierne dotkla jeho ramena, natočila blonďavú hlavu do boku a zrazu vyzerala zvláštne unavene.

„Si v poriadku?" spýtal sa jej.

„Nemala som piť."

„Je ti zle?"

„Nie, tak, ako si myslíš," pokrútila hlavou.

„Máš problémy?" spýtal sa jej starostlivo, lebo chcel byť slušný.

„Uhm," prikývla Aria a hľadela na dno svojho pohára, „ale to je jedno. Nebudem ťa tým zaťažovať, veď nie sme priatelia, ani nič."

„Ak chceš o tom hovoriť," nadhodil.

„Nie," pousmiala sa, poťapkala ho po ramene a potom vstala i ona, „hovoriť o tom, mi aj tak nepomáha. Nehnevaj sa."

„Aria," oslovil ju.

„Áno?"

„Dúfam, že to bude v poriadku," poprial jej, „a si vážne fajn, už ako malá si bola. Môžeme byť priatelia."

„Vďaka," prikývla. A potom odišla na toaletu, pričom sa trochu potackala. O pár minút si prišla po kabelku a Maxim videl, ako pre ňu prišiel manžel. Hodila sa mu okolo krku a on ju odviedol zo sály, pričom pohľadom zablúdil k svojej matke, ktorá tancovala na tanečnom parkete. Tvár mal mierne červenú a rýchlo sa ponáhľal preč. Vôbec sa mu nečudoval.

Maxim dojedal svoj koláč, keď sa pri ňom zastavila jedna zo spolužiačok Liany. Ak si správne pamätal, volala sa Stella a žiadala ho o tanec.

„Prepáč, ale nie, už som na odchode."

„To je ale škoda, pán profesor," riekla dievčina a natáčala si na prst svoje dlhé čierne vlasy.

„Nehnevaj sa," pokúsil sa na ňu usmiať, ale nebol si istý, či to zabralo.

„Vaša smola," dodala urazene, mykla plecami a odkráčala preč.

Iba neveriacky na ňu hľadel. Páchol z nej alkohol a nebolo na nej nič zaujímavé. Aj šaty mala vulgárne, len aby zvýraznila svoj nadupaný výstrih, ktorý ho aj tak nezaujímal. Pokrútil nad ňou hlavou, nalial si minerálku a potom sa naozaj pobral na odchod. V podstate tej dievčine ani neklamal.

Keď stál pri šatni a obliekal si svoj kabát, niekto sa dotkol jeho ramena. Otočil sa a zbadal Lianu.

„Už odchádzate?" spýtala sa a ruky si spojila na prsiach.

„Nemám?"

„To je vaša vec," mykla plecom a sledovala ho pohľadom.

„Mal som sa prísť rozlúčiť, či?"

„Samozrejme," ironicky sa zasmiala, „Stella plače na záchode, že ste s ňou odmietli tancovať, a pritom so mnou..."

„Myslím, že aj toto je moja vec, Liana," rázne jej odvetil a nepáčilo sa mi, že niekto kvôli nemu plače. Ale už práve s ňou prekročil všetky hranice. Nemal s ňou vôbec tancovať a nieto ešte dve piesne. Nebolo to správne.

„Iste," sykla dievčina a tiež sa na neho zamračila.

„Dobrú noc, Liana a..."

„A?"

„Myslím, že Stella by nemala už viac piť," podotkol.

„Je mi to jedno, nemám ju rada," nadhodila a založila si hnedé vlasy za ucho, „a vážne to nie je moja starosť."

„Chápem," prikývol a zapol si zvyšok gombíkov na kabáte. Okolo krku si uviazal modrý šál. Liana tam stále stála a hľadela na neho.

„Uži si ešte zvyšok večera," poprial jej, „stužková je len raz za život."

„Ja už som si to hlavné užila," šepla a zahryzla si do spodnej pery. Urobila k nemu krok a napravila mu šál.

Maxim od nej rázom odstúpil a chytil ju za ruku. „Čo to robíš, Liana?" spýtal sa a hlas mal mierne vyľakaný. Prekvapila ho, keď zbúrala vzdialenosť medzi nimi a dotkla sa jeho šálu. Bola tak blízko a jeho to znervózňovalo.

„Mali ste to pokrčené. Hádam nechcete ísť domov ako vandrák," poznamenala a vytrhla svoje ruky z tých jeho. „Nepreháňajte, pán profesor a netvárte sa, akoby som vám chcela niečo urobiť."

„Maj sa," pozdravil ju a potom sa rýchlo pobral preč, pretože už dlhšie nedokázal na ňu hľadieť. Na tie jej rozkošné červené pery, ktoré sa jej chveli. Mal sto chutí, chytiť ju do náručia a pobozkať. Bolo to šialené. Srdce mu bilo ako splašené a vôbec sa nedíval, kam ide.

Omylom do niekoho narazil. „Pán profesor, prepáčte," ospravedlnil sa mu Lianin brat.

„Prepáč, ja..., nevidel som ťa."

„Ste v pohode?" spýtal sa ho Simon mladší.

„Samozrejme, kreméš, uži si diskotéku," odvetil mu a potom sa pobral preč. Simon za ním zavolal, že ho nemá takto volať, ale Maxim ho úplne ignoroval.

Keď vyšiel pred hotel, v duchu zanadával, keď sa pri ňom pristavilo veľké tmavé auto. Klazár stiahol okienko. „Odveziem ťa domov, naskoč."

Nebolo vhodné, aby to odmietol, tak prešiel na miesto spolujazdca a sadol si dnu. Ruky sa mu zvláštne triasli, keď si zapínal bezpečnostný pás. Myslel na Lianu. Znervózňovala ho a hneval sa sám na seba, že si v mysli predstavoval, ako asi chutia jej bozky.

„Si v poriadku, Maxim? Si nejaký veľmi tichý. Na tvoje pomery, to je divné," poznamenal Klazár, ale neznel nijako znepokojene.

Pravda bola, že okrem toho, že mu nadiktoval adresu, bol naozaj dobrých päť minút úplne ticho. „Som len unavený, aj mne niekedy dôjdu batérky, pán riaditeľ."

„Volaj ma Simon," požiadal ho Klazár.

„Iste, dobre," prikývol zmätený Maxim, „nebude sa Naďa hnevať, že si nešiel rovno domov?"

„Vysvetlím jej to," odvetil mu, „je to len malá zachádzka."

„Ďakujem za odvoz."

„Myslel som, že sa porozprávame," riekol Klazár a preradil rýchlosť, „ako sa ti páči na škole?"

Maxim našiel svoj stratený hlas, konečne sa upokojil a bol schopný sa s ním zhovárať. „Veľmi sa mi tam páči. Učenie mi ide, myslím, že ma aj decká berú. Asi som naozaj našiel to, čo ma baví. Hľadal som to celkom dlho, ale nakoniec sa podarilo."

„Naďa spomínala, že ti to ozaj ide, to je dobrá správa," prikývol Klazár a poškriabal sa na nose, „učenie nie je ľahké a nemôže ho robiť len tak hocikto."

„Mal som skvelý vzor."

„To si mal," povedal Klazár hrdo mysliac na svoju manželku.

„Mimochodom gratulujem k postu dekana, akosi som ti celý večer zabudol povedať..."

„Ďakujem, Maxim."

„Je to paráda, vážne," dodal a pozrel sa na cestu pred sebou, ktorá bola takmer prázdna. Hodiny v aute ukazovali, že je už niečo po polnoci.

„Naďa vravela, že si slobodný," zabŕdol zrazu do tejto témy Klazár.

„Áno, momentálne áno, ale nemysli si, že by som niečo..., no..., vážne, Naďu mám rád, ale..."

„Len pokoj, Maxim," zasmial sa, „na nič také som nenarážal."

„To som rád, vážne, nechcel som, aby si si myslel niečo, čo sa naozaj nedeje," vravel Maxim rýchlo a ospravedlňujúcim tónom.

Zastavili na veľkej križovatke, kde ešte stále fungovala svetelná signalizácia, aj keď bolo už neskoro v noci. Klazár k nemu obrátil tvár. „Ja si nič nemyslím, Maxim. Len som ťa chcel varovať."

„Varovať?"

„Videl som ťa tancovať s Lianou."

Maxim mal pocit, akoby mal práve osemnásť rokov a sedel v riaditeľni a nie v aute. Klazár vyčaroval svoj najviac nevraživý pohľad, aký ovládal a Maxim preglgol. Krvi by sa mu človek nedorezal a naozaj sa snažil znovu popadnúť dych a niečo mu rýchlo povedať. „Pán riaditeľ, to..., bol to len tanec."

„V to dúfam!" zvolal Klazár hlasno a potom zaradil rýchlosť, aby sa rozbehol, keď prepla zelená na semafóre.

„Nie som samovrah."

„Čože?"

„Zabil by si ma..."

„To si píš, chlapče," prikývol Klazár veselo a zatočil do prázdnej uličky, kde nefungovali lampy.

Maxim sa najprv preľakol, ale potom si uvedomil, že zastavil pred jeho bytovkou. „Ďakujem za odvoz," poďakoval sa rýchlo a chcel čím skôr vystúpiť z jeho auta a nerozprávať sa o jeho skvostnej dcére, ktorú mal chuť opäť držať v náručí.

Klazár ho však ešte zadržal. „Nezabudol som na to, čo si povedal, keď ste sa lúčili so školou."

„Žartoval som, Simon, bol som decko," snažil sa mu to vysvetliť Maxim a cítil, že behom tejto jazdy dokonalo vytriezvel. „Prosím ťa, nemysli si, že..."

„Ja si nič nemyslím, Maxim, radšej si nič, nemyslím," zahundral Klazár, „dobrú noc."

„Dobrú noc, pane," poprial mu aj on a potom konečne vystúpil z jeho auta. Nadýchol sa čerstvého vzduchu.

„Som v riti," povedal Maxim nahlas, „som v totálnej a kolosálnej riti. Panebože, ak existuješ, zastav to, pretože sa obávam, že nebudem mať dosť síl. Vážne..., vážne som v riti! Kurva fix!" 

Pozn. autorky:

Viem, že dnes nie je piatok, ale dnes má VeronicaElisse meniny a myslím, že tú mám viaceré Veroniky, tak všetko najlepšie a tu je darček ♥

Vy už dávnejšie viete, kde v akej kaši sa nachádza Maxim, ale scéna so Simonom nemohla chýbať. Chudák, nevedel, kde sa nachádza a ešte ani ako ho osloviť :D veľmi som sa na tom bavila. Je to fajn, že Max má stále zo Simona strach, hehe :D alebo minimálne zdravý rešpekt, len či sa na to o chvíľku aj tak nevykašle. 

Nabudúce bude ešte malý kúsok stužkovej z pohľadu Liany :)