M A X I M

„Stále som prekvapený," zahlásil Alan, keď jemu a Emme Maxim povedal, čo sa stalo. Bola nedeľa večer a on sa naozaj musel s nimi poradiť, čo ďalej so životom. Tak zašiel na kus reči k ním domov. Sedeli v obývačke, Emma uvarila špagety a k tomu si s Alanom otvorili pivo.

„Z čoho?" spýtal sa svojho najlepšieho priateľa.

„Že nejdeme na tvoj pohreb," uškrnul sa a nakrčil nos, „vážne som si myslel, že ťa Klazár zabije, keď zistí, že mu obrábaš dcéru."

„Alan, mohol by si sa vyjadrovať ako dospelý chlap a otec, a nie ako nadržaný pubertiak," zamračila sa na neho manželka a vyčítavo na neho hľadela. Naďuška bola ešte u rodičov Emmy, ale jej očividne takéto vyjadrovanie vadilo aj bez prítomnosti ich spoločnej dcéry.

„Veď len žartujem, Emm," mrkol na ňu Alan, „rád si uťahujem z pána profesora."

„Lenže ono to vôbec nie je smiešne," hlesla a zadívala sa na Maxima, „neviem, prečo som od začiatku mala pocit, že sa niečo takéto stane. Že prepadneš nejakej študentke, ale ty si si vybral práve ich dcéru. Ako neviem, čo si čakal, Max? Že ti Klazár a Naďa dajú svoje požehnanie?"

Maxim to samozrejme nečakal, dokonca si myslel, že to naozaj skončí jeho smrťou, ale to by nemohla Naďa zasiahnuť a držať manžela na uzde. „Ja viem, že som to celé posral. Ale láska si nevyberá, no nie? Ani vek, ani farbu pokožky, ani rodičov, status, pohlavie a kopec iných vecí..."

„To máš recht, kamoško," prikývol Alan, „ale nechcel by som byť na tvojom mieste."

„Podľa toho ako rozprávaš o obrábaní študentiek, si nie som taká istá," zamračila sa na neho opäť manželka.

„Ale no tak, Emm," Alan sa k nej nahol a vtisol jej bozk na nos, „ty vieš, že obrábam iba teba."

Emma ho udrela rukou po ramene. „Ty si taký idiot, Alan!"

„Vzala si si ma, musela si o tom vedieť, teraz už reklamácie neprijímam," uškrnul sa na ňu a založil jej prameň tmavých vlasov za ucho.

Maxim sa na oboch iba díval. Ako sa Emma na oko urazila a ako jej Alan prejavoval svoju lásku. Vždy bol za nich šťastný. Stredoškolská láska, ktorá všetko zvládla a vydržala. Aj tie príšerne smutné veci. Milovali sa toľké roky, boli spolu šťastní a on im istým spôsobom, ale v dobrom celé tie roky závidel.

Teraz mal však pocit, že aj on našiel svoju spriaznenú dušu. Páčilo by sa mu každú noc zaspávať pri Liane a tiež sa pri nej aj zobúdzať. Tráviť s ňou každú voľnú minútu zo svojho dňa. Naozaj bol v tom až po uši. Bol však smutný, že jeho nadšenie z lásky nik nezdieľa.

„Poviem vám ešte niečo vtipné. Síce v tej chvíli mi to také neprišlo, ale raz to možno bude veľmi zábavná historka na rodinných oslavách," mrkol na nich Maxim.

„Maxo, ty si taký roztomilý, ako sa už vidíš na rodinných oslavách Klazárovcov," zaškeril sa na neho Alan a Emma ho udrela bielym vankúšom zo sedačky.

„Haha, Alan. Ale počúvajte. Klazár sa opustil a vyčítal Nadi toho otca Arie a mne sa to už moc nepáčilo, kam to zachádzalo, tak som na neho trochu vybafol a nie, ani vtedy, Alan, mi jednu nevrazil. Namiesto toho si kľakol pred ňu na kolená a žiadal ju o odpustenie. Dokonca povedal, že bude aj žehliť oblečenie," vravel im Maxim a kútiky úst mu cukali.

Alan vybuchol smiechom. Pravdepodobne si veľmi názorne predstavoval Klazára, ako kľačí na chodbe Maximovho bytu a žiada o odpustenie. Emma sa tvárila tiež pobavene. A aj on sám mal pocit, že z neho trochu tej ťarchy opadlo.

***

Maxim hneď po vyučovaní zamieril do riaditeľne. Riaditeľka si ho dala zavolať a on vedel, že je zle. Že dnešným dňom sa jeho práca skončí a cítil sa z toho naozaj celkom zle. Srdce mu búšilo, ruky mal úplne spotené, keď ich pokladal na kľučku riaditeľne a nohy sa mu zvláštne triasli.

Spomínal na všetky tie zážitky za posledný rok. Ako ho učenie bavilo, ako sa zasmial na hodinách, ako si veľakrát od svojich študentov vypočul, že je ich obľúbený profesor. Ako celkovo zapadol do profesorského zboru a tiež spomínal na lyžiarsky výcvik. Ostalo mu úzko, ale vedel, že musí niesť následky. Jediné, čo si prial bolo, aby Liana žiadne neniesla. Aby všetko spadlo iba na jeho hlavu. Vedel, že zvládne z toho nejakým spôsobom vykorčuľovať.

„Chcela si ma vidieť?" vošiel dnu a zavrel za sebou dvere.

„Áno, sadni si!" prikázala mu ostrým tónom hlasu a ani sa na neho nepozrela. Iba niečo ťukala do klávesnice a hľadela na monitor svojho notebooku. Teraz vyzerala ako typická riaditeľka, zdalo sa, akoby sa úplne vytratila tá pohodová a večne veselá žena.

Maxima oblial studený pot. Ešte nikdy v živote s ním takto nejednala, ani za jeho študentských čias. Naozaj bolo zle. Sadol si na stoličku pred jej pracovný stôl. Chytil sa jej oboma rukami, lebo mal pocit, že spadne na zem. Srdce mu išlo vyskočiť z hrude, v ústach mal nesmierne sucho a dunelo mu v ušiach.

Riaditeľka odtrhla pohľad od monitoru a pomasírovala si spánky. Potom sa na neho škaredo pozrela a ukázala na neho prstom. „Na začiatku školského roka sme mali dohodu, Maxim a ty si ju porušil!"

„Viem a vážne som nechcel."

„Keby si nechcel, tak by sa to nestalo."

„Ja viem," pritákal, „ale mala by si vedieť, že som sa tomu naozaj bránil a prisahám ti, nech sa pod zem prepadnem, že sme nič nerobili v budove školy a že som s ňou nič nerobil vo svojom kabinete, ani nikdy inde, kým bola moja študentka. Až po maturite."

„To je síce pekné, vážne," uškrnula sa na neho, „ale nič to nemení na situácií, že si zviedol študentku."

Maxim prikývol. Nebol si síce tak istý, kto zviedol koho, ale to naozaj nebolo vhodné jej rozprávať. Vedel, že sa to nemalo stať, nemal to dopustiť, ale bolo to silnejšie ako on. „Ja viem, Táni a rád by som ti povedal, že toho ľutujem, ale nie je to pravda. Zamiloval som sa do Liany a chcem niesť všetky následky za to, čo sa stalo. Pôjdem si pobaliť svoje veci a budem rád, keď ju z toho vynecháme. Prosím ťa."

Riaditeľka sa na neho zadívala svojim veľkými očami a potom si uhladila vlasy. Oprela sa na svojom pracovnom kresle. „Ani nevieš, čo si mi spôsobil, Maxim."

„Mrzí ma to."

„Bolo to jediné pravidlo, ktoré si nemal porušiť!"

„Mrzí ma to."

„Všetci tvoji študenti ťa majú radi. Si dobrý profesor, Maxim. Je vidieť, že ťa táto práca baví a napĺňa a ty si to obetoval kvôli..."

„Kvôli láske," skočil jej náhle do rečí, „a áno, samozrejme, že to ľutujem a máš pravdu. Táto práca ma neskutočne bavila, rád som učil, ale som ochotný to všetko zahodiť, pretože Lianu naozaj ľúbim. Je pre mňa dôležitejšia ako kariéra a práca. Niečo si nájdem iné. Nebude to síce toto, čo ma napĺňa, ale nestratím sa..."

„Ty sa mi snívaš," pokrútila nad ním hlavou.

„Čože?" Akosi nerozumel jej reakcii.

„Kde je viac chlapov ako ty?" uškrnula sa na neho. „Vážne si ochotný vymeniť svoju robotu za ňu?"

„Áno," prikývol Maxim a stále veľmi nerozumel, kam svojimi otázkami mieri.

Riaditeľka mu pár sekúnd hľadela priamo do očí, akoby sa snažila vidieť mu až do srdca a duše a overiť si, či tieto slová myslel vážne. Myslel. Nikdy nemyslel nič vážnejšie, ako toto. Až bol sám z toho prekvapený. „Milujem Lianu," šepol.

„Tie Nadine dcéry majú niečo do seba," zaškerila sa na neho, „aj Samo bol na začiatku takýto z Arie. Teda, trepem, Samo je stále takýto z nej hotový. Máš ten istý zamilovaný pohľad, ktorý ti pravdepodobne už nikdy z tváre nezmizne. Vlastne, keď tak nad tým uvažujem, nie je to iba v jej dcérach, ale aj v nej samej. Veď Klazár dokonca vyžehlil." Zachechtala sa.

„Uhm." Maxim mal tiež chuť sa tomu zasmiať, ale akosi stále nevedel, či si to môže dovoliť, alebo zase prestrelí. Iba čakal, čo sa bude ďalej diať a tak trochu mal pocit, že sa to nevyvíja zlým smerom.

„Urobíme novú dohodu, Max," prehlásila riaditeľka a mrkla na neho, „ja mám naozaj veľa práce s tým, že musím nájsť náhradu za Elu. To asi vieš, že dala výpoveď, že?"

„Niečo som už počul."

„Áno, preplo jej, že chce cestovať po svete. Nuž, ale urobila by mi škrk cez rozpočet a ja musím hľadať niekoho na jej miesto. A naozaj nemám chuť celé leto robiť pohovory aj na tvoje miesto. Takže ťa nevyhodím z práce..."

„Čože?" neveriacky sa na ňu zadíval.

„Počul si," nezopakovala mu to, iba ďalej pokračovala v monológu, „v skutočnosti nikto nemá jediný dôkaz, že mal s Lianou niečo počas jej štúdia. Nedostala sa ku mne za celé mesiace jediná nevhodná klebeta. Od nikoho. Ani na to, že by si obťažoval iné študentky. Jednoducho ste si spolu začali až teraz, alebo cez leto, keby sa náhodou v tom niekto chcel vŕtať. Ale teraz príde varovanie, Maxim!" Zodvihla varovne ukazovák.

„Áno?"

„Ublížiš niekedy mojej krstnej dcére a skončil si. Na plnej čiare!" zamračila sa na neho.

Maxima jej pohľad vydesil. Pôsobila ako stará čarodejnica, s ktorou práve uzavrel pakt o svojej smrti. Na malý moment z nej mal väčší strach ako z Klazára. „Táňa, ja..."

„Ešte som neskončila," skočila mu do rečí a pokračovala, „máš potenciál, Maxim, preto som ťa prijala na túto školu a urobila som dobre. Zapadol si medzi nás a síce si zradil aj moju dôveru, sú veci, ktoré dokážem prekusnúť. Láska je jednou z nich."

Nemohol uveriť jej slovám. Nevyhodila ho z práce, dokonca ho podržala a podporila. Bol jej tak nesmierne vďačný, že to ani nevedel vyjadriť slovami. Habkal a usmieval sa na ňu: „Táni, ja..., som ti nesmierne zaviazaný. Prisahám, že už nikdy..., nikdy nesklamem tvoju dôveru. Neublížim Liane, nikdy."

„To ti radím, kamoško!"

„Táňa, ďakujem, že mi veríš."

„Viac verím Liane ako tebe," uviedla na pravú mieru, „ak si ťa vybrala, tak vedela, prečo to urobila. A teraz utekaj domov, prosím ťa, mám ešte nejakú prácu a potom pre mňa príde minister."

„Vďaka, Táni," usmial sa na ňu Maxim a mal neuveriteľnú chuť ju pobozkať od radosti. „Ani nevieš, čo to pre mňa znamená."

„Ale čo by som nevedela," mrkla na neho, „preto by som ťa nemohla prepustiť. A už maž!"

Vstal zo stoličky a nakoniec sa predsa len vybral k nej a objal ju. „Ďakujem," šepol a pobozkal ju na líce, „si najlepšia riaditeľka akú táto škola mala. Si lepšia ako Klazár."

Táňa sa zasmiala: „Och, to mu poviem!"

Maxim sa iba zasmial. To asi nebola cesta, ktorou by si získal Klazára, ale potreboval jej vyjadriť svoju vďaku. Potom opustil riaditeľňu a mal pocit, že sa mu chce spievať, alebo tancovať. Bol jej naozaj nesmierne vďačný a bol pripravený ju opäť nesklamať. Tak veľmi sa tešil na to, že Liane oznámi, že neprišiel o svoju prácu a že ani ona nebude mať žiadne problémy. Určite bude nesmierne šťastná.

Na chodbe však narazil na Naďu. Jej chladný pohľad ho takmer priklincoval k stene za ním. Síce neprišiel o svoju prácu, ale ona sa na neho sotva pozrela. A to ho nesmierne trápilo. Takto sa na neho nedívala, ani keď jej s Alanom narobili haldu problémov u Klazára.

„Naďa."

„Nechcem sa rozprávať, Maxim," prehlásila a zamierila k svojmu kabinetu.

„Naďa," oslovil ju opäť, „len jednu vec."

Zastavila uprostred chodby a otočila sa jeho smerom. Potom ukázala na svoj kabinet. „Tak poď."

Kráčal za ňou a vošiel dnu, keď odomkla. Zavrela za ním dvere a potom sa oprela chrbtom o svoj pracovný stôl a štekla na neho: „Hovor."

„Táňa ma nevyhodila," oznámil jej, „a predpokladám, že to je aj tvoja zásluha. Len som sa ti chcel poďakovať."

„Ja s tým nemám nič spoločné, Maxim," povedala mu chladne a ruky si zložila na prsiach, „len som jej to oznámila, ako som ti aj povedala, že urobím. Pozri, jedna časť mňa chcela, aby si za to letel. Lenže nie som len matka, Maxim, som aj profesorka a dohliadam na spokojnosť našich študentov. Pripraviť ich o teba, by bola veľká chyba. Táňa sa rozhodla dobre, ja som naozaj všetko nechala v jej rukách."

„Aha, chápem."

„Dobre pre Lianu," dodala ešte Naďa.

Snažil sa v jej očiach nájsť nejakú nádej k zmiereniu, ale vôbec nič také nenachádzal. Bolo mu z toho celkom smutno. „Liana by si nezaslúžila, aby na to doplatila. Nič zlé neurobila, ale pravda je, že ani ja nie. Len sme sa do seba zaľúbili."

„Celkom nevhodne."

„Viem."

„Máš z pekla šťastie, Maxim, tak si to váž," poznamenala.

„Vážim si to," ubezpečil ju, „a už sa to nikdy nezopakuje, pretože ani nemôže. Ja som už lásku našiel."

„Má devätnásť, Max, vážne si myslíš, že vám to vyjde?"

„A prečo nie?"

„Si truhlík," riekla a zahryzla si do spodnej pery, „ale asi máš pravdu. Tiež som si v devätnástich myslela, že muž, ktorého milujem, si ma vezme, že ma bude milovať a budeme mať spolu rodinu. Vekový rozdiel mi nič nehovoril, chcela som byť iba s ním a myslela som si, že on chce byť iba so mnou. Pekelne som sa mýlila. Ale uznávam, to je celkom iný príbeh. Nakoniec bolo dobré, že nám to nevyšlo..."

„Inak by sa Lia nikdy nenarodila," doplnil ju Maxim.

„Áno."

„Mal by si ísť," povedala a ukázala na svoje dvere.

„Samozrejme," prikývol a vybral sa na odchod.

Keď položil ruku na kľučku, oslovila ho. „Počkaj ešte."

„Áno, Naďa?"

„Ďakujem za to, ako si sa včera postavil Klazárovi, keď sa zase rozhodol svojimi rečami vyčítať mi veci, ktoré vôbec nesúviseli s tým, čo sa stalo medzi tebou a Lianou. Som ti zaviazaná," vravela mu a jej tvárou prešla vlna nádeje. „Ďakujem, Max."

Max.

Otvoril dvere a vyšiel z jej kabinetu. Oprel sa o stenu a premýšľal nad všetkým. Neprišiel o svoju prácu. Videl nádej na to, že mu Naďa jedného dňa odpustí, že sklamal jej dôveru. Ale predovšetkým sa už tešil na Lianu dnes večer. Predstavoval si jej tvár, aká šťastná bude, keď jej oznámi všetky tieto novinky.

Normálne uveril, že to všetko môže dobre dopadnúť. Asi mal naozaj z pekla šťastie. 

Pozn. autorky:

O tom, ako mal Maxim z pekla šťastie :D alebo o tom, ako všetci milujú Táňu ešte viac :D