M A X I M

Keď sa Maxim po prázdninách vrátil do školy, v zborovni narazil na Naďu a Marcela v družnom rozhovore o Vianociach a Novom roku.

„Aké bolo výročie svadby, blondína z Londýna?" vyzvedal Dolanský so šálkou kávy v ruke. Maxim sa nepozastavil nad tou prezývkou. Pamätal si ju ešte zo svojich školských čias, že ju tak zvykol volávať.

„Krásne, ako vždy," vravela Naďa a potom sa si všimla Maxima, ktorý vošiel dnu. Rozbehla sa k nemu, pobozkala ho na obe líca. „Krásny Nový rok, Max a nech sa ti darí v práci a aj v osobnom živote."

„Ďakujem," usmial sa na ňu a líca mu trochu horeli z jej teplých pier, „aj tebe, samozrejme. A tebe tiež, Marcel." Pozrel sa i na kolegu.

„Vďaka, Maxim," prikývol Dolanský a odpil si zo svojej kávy. Potom sa usadil k stolu v zborovni, pretože mala nasledovať krátka porada.

Maxim svoj pohľad opäť nasmeroval na Naďu, ktorá žiarila. Na sebe mala čierne pletené šaty a vlasy mala vyčesané do zložitého drdola. Na ušiach mala výrazne diamantové náušnice, ktoré jej Marcel pochválil, a tak Maxim zistil, že to bol darček od jej manžela k výročiu svadby. Klazár mal očividne dobrý vkus.

Tiež usadil, v ruke držal pero a zborovňa sa postupne zaplňovala ostatnými profesormi. Na záver prišla riaditeľka a tiež mala šálku s kávou v ruke. Usadila sa za vrch stola a privítala ich veselo v Novom roku. Najdôležitejší bod, ktorý na porade riešili bol lyžiarsky výcvik.

„Tak som to rozdelila do dvoch turnusov. Prváci a tretiaci pôjdu spolu a tam máme plný počet, čo sa týka dozoru," vravela riaditeľka, „a druháci a maturanti pôjdu v druhom turnuse a tam od vás potrebujem ešte jedného dobrovoľníka, čo sa podujme na týždeň s nimi v horách. Zapísal sa tam Marcel a Ela."

„Ak nikto nemôže ísť, nemám s tým problém," riekla Naďa, keďže všetci boli nejako ticho.

„Teba tu ten týždeň potrebujem. Prebieha školenie na Ministerstve a ja sa ho musím zúčastniť, takže to tu budeš mať na starosti, drahá moja," vravela Táňa a pozrela do papierov pred sebou.

Maxim ich veľmi nepočúval, kreslil si srdiečka na papier. Celé prázdniny mal v hlave Lianu, hoci sa snažil, aby tam nebola. Dokonca sa nechal od Emmy nahovoriť na rande s ďalšou jej kamarátkou. Vyvíjalo sa to celkom sľubne, ale keď prišlo sex, Maxim to jednoducho nemohol urobiť. Nechcel tú ženu zneužiť, pretože naozaj bola fajn a nebola to nijaká hlúpa krava ako väčšina kamarátok Emmy.

Cítil sa už celkom slušne ako magor, ale aj tak si prikázal, že sa bude Liane za každú cenu vyhýbať a už sa desil dnes poslednej hodiny, kedy ju zase uvidí. Určite sa nebude sústrediť na vyučovanie a všetko bude zase na prd. Lenže za tie dva týždne mu neskutočne chýbala a v podstate sa aj tešil na to, ako ju dnes zase uvidí.

„Maxim, a čo ty?" prerušila ho z myšlienok riaditeľka.

„Ja čo?"

„Lyžiarsky, hm, nechcel by si ísť?" spýtala sa ho.

Maxim sa na ňu mierne prekvapene pozrel a potom jej úprimne odvetil: „Myslel som si, že keď som tu prvý rok, tak takéto akcie idú mimo mňa. Ale samozrejme, problém s tým nemám." Chcel preukázať ochotu.

„Výborne, tak pôjdeš s Marcelom a Elou," prikývla riaditeľka a zapísala si jeho meno do papierov.

Marcel na neho mrkol a Maxim sa na neho usmial. Aspoň vypadne niekde na hory a vyčistí si hlavu, možno mu to celé aj dobre padne.

Kým tak nad tým rozmýšľal, zborovňa sa takmer vyprázdnila. Ostala tam iba Naďa, Marcel a Táňa. Marcel stále sedel, dopíjal svoju kávu. Naďa stála nad ním a ruky mu omotala okolo krku. „Dohliadni potom na tie moje deti, jasné?" Sklonila k nemu hlavu a pobozkala ho na líce.

Maxim, ktorý sa práve napil z minerálky, sa rozkašľal na plné kolo. Takže si hlavu rozhodne nevyvetrá, keď Liana ide na lyžiarsky tiež. Prečo mu to to nenapadlo, že by mohla ísť? Nemal súhlasiť, mal si niečo vymyslieť, prečo nemôže ísť. Teraz už ale bolo neskoro to riešiť. Nechcel spôsobovať riaditeľke ďalšie problémy a na niečo sa vyhovoriť. Bude musieť zaťať zuby a jednoducho si Lianu nevšímať ani na horách.

„Neboj sa, blondína z Londýna, ako oko v hlave ich budem sledovať," zasmial sa Marcel a opäť mrkol na Maxima.

„A žiaden alkohol, Marcel," podotkla Naďa, rozstrapatila mu vlasy a sadla si vedľa neho na stoličku. Načiahla sa po fľaši minerálky, ktorá ležala na stole i za plastovým pohárikom a naliala si piť.

Marcel nad jej poznámkou iba pretočil očami a potom opäť mrkol na Maxima. No ten bol rozhodnutý, že piť alkohol v prítomnosti Liany rozhodne nebude a v podstate ani nesmie. Bude to očividne dlhý týždeň.

„Mám novinku," povedala riaditeľka, keď odložila papiere do zásuvky v stole, „minister a ja máme za sebou prvé rande."

„Čože?" Naďa sa na ňu prekvapene zadívala. „To si nám prečo nepovedala hneď?"

„Aj ste si zašukali?" vypytoval sa Marcel okamžite.

„Zase je v móde to slovo na š?" nadvihla Naďa obočie a ošila sa na stoličke.

„Jasné, že sme šukali," prikývla Táňa bez problémov a líca jej mierne zružoveli.

„Takže mu stojí, super," zasmial sa Dolanský a v lícach sa mu urobili jamky. Napravil si okuliare, ktoré mu od prekvapenia trochu skĺzli na nose.

„Bolo to fajn a dnes mi písal, že by sme si to mohli zopakovať," pochválila sa im Táňa, „tak som zvedavá, mohlo by z toho niečo byť. Aj ja sa chcem konečne ku niekomu vracať domov."

V jej hlase Maxim začul naozaj smútok. Vždy bola taká veselá, ale dobre to chápal. Vracať sa do prázdneho bytu deň, čo deň bolo naozaj pochmúrne. Ona už mala svoj vek a nikto nechce byť na staré kolená sám.

„Určite to vyjde, Táni," usmiala sa na ňu Naďa, „som za teba šťastná a teším sa na novinky."

„Na horúce novinky," doplnil ju Marcel. Hojdal sa na stoličke a ruky si založil za hlavu, ktorú si nimi podoprel.

„Ty si idiot, Dolanský, neskutočný!" ohriakla ho Táňa. „Čo máš málo sexu?"

„Nie, nemám," uškrnul sa na ňu a Maxim si až teraz všimol, že sa mu na prste ligoce obrúčka. Ani nevedel, že je ženatý a našiel toho pravého. „Mám ho dosť, zlatko."

„To som šťastím bez seba."

Dolanský sa otočil k Nadi. „Mimochodom, pani dekanova, v sobotu sa vidíme. Ruženka má tú oslavu narodenín. Roztočíme to."

„Áno, už sa teším," zasmiala sa Naďa, „aj Simon sa teší, dávno ťa nevidel."

„No veru."

„Kto je Ruženka?" spýtal sa Maxim a keď si uvedomil, že sa mieša do niečoho, do čoho by sa asi nemal, rýchlo dodal: „Len ma zaujalo to meno, je také nezvyčajné."

„Je to moja neter," odvetil mu Marcel, „a má už devätnásť rokov. Ale áno, meno má nezvyčajne. Moja švagriná je trochu magor, ale mám ju rád. No nič, banda, idem ja. Uvidíme sa neskôr a Maxim, už sa teším na našu spoločnú lyžovačku. Dúfam, že jazdíš dobre, hm?"

„Obstojne," prikývol menovaný.

„Výborne, aspoň budem mať parťáka, lebo Ela sa bojí čiernych zjazdoviek," podotkol Marcel, prehrabol si blonďavé vlasy a potom odišiel zo zborovne.

„Kam sa to inak ide?" opýtal sa Maxim, ktorý si nejako nevedel vybaviť lokalitu.

„Donovaly," odvetila mu Naďa.

„Super, tam som ešte nelyžoval."

„Bude sa ti tam páčiť," riekla mu milo, „moje deti to tam milujú. Odmalička tam chodíme lyžovať, aj teraz cez jarné prázdniny žiaľ nepôjdeme. Simon má toho veľa v práci. Lyžiarsky si však ujsť nikdy nenechajú. Simi je na športy dosť a Liana rada lyžuje i snowborduje. A Lívinka tá má najradšej krasokorčuľovanie, ale na lyžiach jej to ide tiež. A Aria, ona..."

Pri mene najstaršej dcéry sa jej trochu zlomil hlas a odvrátila tvár, ktorá jej zosmutnela. Maxim sa nepýtal, nechcel sa vypytovať. Iba si všimol, že si Naďa a Táňa vymenili akési zvláštne prázdne pohľady.

Zodvihol sa, poprial obom pekný deň a potom opustil zborovňu. To si na seba zase uplietol bič, keď súhlasil s tým lyžiarskym výcvikom. Dúfal, že sa mu podarí aj tam, vyhýbať sa Liane. Veď cez deň sa bude snažiť čo najviac času tráviť s Marcelom, alebo Elou. A po večeroch sa nebude zúčastňovať žiadny diskoték a podobných večierkov. Rozhodol sa, že si vezme notebook a knihu a bude sa venovať radšej práci a oddychu.

Samozrejme, že sa prerátal ako obyčajne.

***

Keď Maxim z autobusu videl zasnežené hory, zistil, že sa na tento týždeň aj celkom teší. Lyžoval naposledy pred dvoma rokmi, keď s Alanom jednu sobotu vybehli do Rakúska na svah. Teraz ho čakal celý týždeň zimnej dovolenky a športu. V skutočnosti bol nadšený a na pár minút sa mu podarilo zo svojej mysle vypustiť Lianu.

Tá sa mu však pripomenula hneď, ako vystúpila z autobusu a omylom do neho narazila. Hnedé vlasy mala sčesané do dvoch zapletených vrkočov. Na sebe mala cyklámenovú zimnú bundu a okolo krku omotaný šedý šál. V ruke držala šedú čiapku, ktorý si okamžite dávala na hlavu. „Prepáčte, pán profesor," ospravedlnila sa mu a venovala mu úsmev.

Posledný takmer mesiac sa mu darilo vyhýbať sa jej v škole. Na spoločných vyučovacích hodinách a na doučovaní z účtovníctva sa snažil, čo najmenej dívať sa priamo na ňu. Niekedy išlo viac, niekedy menej, ale našťastie ona nevyhľadávala situácie, aby spolu boli sami. Dokonca sa už neprišla dlhé týždne pozrieť na Kamoša. Na jednej strane jej za to bol vďačný, na druhej strane cítil akýsi pocit prázdnoty, keďže Ela ani zďaleka nezdieľala jeho lásku ku škrečkovi.

„Nič sa nestalo," odvetil jej Maxim a pomáhal šoférovi vybrať kufre študentov. Medzi tým našiel aj ten svoj a Marcel mu zatiaľ podával kartu od izby.

„Bývame každý zvlášť," riekol mu, „mali dosť voľných izieb. Všetko na jednom poschodí. Poďme sa ubytovať, o pol hodinu je obed a potom stíhame poobedné lyžovanie."

Maxim prikývol a pozrel sa na hotel pred sebou. Nebol to ten najlepší hotel v stredisku, ale vyzeral pomerne dobre a nie ošarpane. Pre študentov bol určite tak akurát. Pred vchodom si oprášil sneh z topánok a pomohol Zare s kufrom. Dievčina tam očividne vliekla tóny oblečenia, inak si to nevedel predstaviť, lebo bol neskutočne ťažký.

Na piatom poschodí sa pobral doprava, zatiaľ čo Zara s Lianou vyrazili doľava. Vo výťahu sa bavili o tom, ako sa veľmi tešia. Maxim si uvedomil, že na lyžiarskom sú iba ony dve a nie aj tie dve ďalšie utárané Lianine kamarátky, ktoré mu značne liezli na nervy.

Našiel číslo svojej izby a otvoril ju kartou, ktorú mu dal Marcel pri autobuse. Vošiel dnu, zavrel za sebou a vyzul si topánky, aby v izbe nemal mokro. Kufor nechal v chodbe, chcel si ho vybaliť neskôr.

Izba bola celkom svetla a dosť veľká. Pre neho samotného až dosť. Nachádzala sa tam manželská posteľ s voňavým bledomodrým povlečením. Oproti nej bol stolík, dve stoličky a zrkadlo. Do izby viedla úzka chodba, ktorú lemovala vstavaná skriňa. Mala aj samostatnú kúpeľňu so sprchovým kútom a toaletou. Tiež tam bol aj televízor, trezor, mini chladnička a klimatizácia, ktorú v zime nevyužije.

Zložil si veci. Tašku s notebookom položil na stolík. Vyzliekol si tmavomodrú bundu a zavesil ju na vešiak v chodbe.

Najviac ho zaujal balkón, ktorý ihneď otvoril a pokochal sa výhľadom na hory a zjazdovku. Dobilo ho to celkom novou energiou a tešil sa na sneh. V Bratislave už skoro vôbec nebýval a pravda bola, že mu to ani nejako zvlášť nechýbalo. Na horách to malo svoje čaro a on sa cítil ako malý chlapec.

Zo strechy trčali dosť veľké cencúle a on sa trochu zatriasol od zimy. Pozrel sa na hodinky a vrátil sa do izby. Bol čas vyrazil na obed a jemu už riadne škŕkalo v bruchu. Dúfal, že v hotelovej reštaurácii dobre varia, lebo čo sa týkalo jedla, vedel byť vyberavý. Našťastie sa nemusel obávať, hotelová kuchyňa bola skvelá a on sa v spoločnosti Marcela a Ely naobedoval.

Potom vyrazili na svah. Marcel, ktorý bol šéf zájazdu (ako ho skromne pomenovala Zara) rozdelil inštrukcie študentom. Väčšina z nich boli skúsení lyžiari a menšiu skupinu tvorili začiatočníci, ktorých mala na starosti Ela a profesionálne zaplatený zamestnanec lyžiarskej školy v stredisku. Ostatní mohli lyžovať na vlastnú päsť, ale samozrejme, že im Marcel pohrozil, že ich bez milosti pošle domov, ak sa nebudú správať zodpovedne. Naozaj mali pred ním rešpekt a Maximovi to pripomenulo staré dobre časy. Spomínal si, že aj on ho úprimne rešpektoval a mal ho ako profesora rád.

Skipasy mali v aplikácii mobilných telefónov. Maxim iba skontroloval, či má ten svoj zapnutý, aby mu fungoval. Potom ho Marcel pobádal na lanovku, keď zavelil definitívny rozchod.

Chvíľku čakali v rade a potom nastúpili na sedačkovú lanovku. Maxim si užíval ten výhľad a Marcel mu rozprával o tom, ako mu chýba jeho manžel a ako dúfa, že sa mu podarí za ním prísť na dva posledné dni. Ale vraj mal toho v práci dosť veľa.

Bola celkom zima, hoci našťastie nefúkalo a pekne svietilo slnko. Maxim mal už celú tvár červenú a ťahalo mu na nos. Ľutoval, že si zabudol na izbe dať ochranný krém na tvár. Pritiahol si vyššie šál a rozhodol sa, že v obchodoch pozrie nejakú kuklu, akú mal Marcel a omnoho lepšie mu chránila tvár.

Keď zliezli z lanovky, čakal ho prvý kopec. Marcel na neho mrkol a pustil sa dole. Maxim iba chvíľku sledoval všetkých na okolo. Napravil si okuliare, rukavice a dobre chytil lyžiarske palice. Potom sa i on spustil po svahu dolu. Išlo mu to ako po masle, svah bol skvelý, nebol zľadovatený. Bolo to ako zo zimnej rozprávky. Naozaj si to užíval a po chvíľke sa do toho úplne dostal.

Dali si Marcelom pár jázd a potom zakotvili v bufete, ktorý mal tvar iglu. Marcel mu ihneď podával jeden na zohriatie. „Volajú to black husky, je to super chuť."

Maxim ochutnal. Očividne to bol vodka a čučoriedkový sirup, ale zahrialo mu to celé telo, lebo sa celkom slušne klepal od zimy. Nos mal isto neskutočne červený a keď sa ho dotkol, zistil, že aj poriadne ľadový. Zložil si okuliare a rukavice a vychvaľoval svah.

„Donovaly sú skvelé," prikyvoval Marcel, rozopol si lyžiarsku bundu, keďže v bare bolo celkom príjemne a potom niekomu zamával.

Maxim dúfal, že to je Ela, ale nemal pravdu. Po chvíľke sa u nich pri stole objavila Liana so Zarou. Obe mali tvár vyštípanú od mrazu, ale vyzerali spokojne a uvoľnene.

„Ak si dám aj ja jeden, budeš to bonzovať mame?" spýtala sa Liana Marcela a drgla do neho. Maxima prekvapilo, že mu tyká, ale potom si uvedomil, že sa poznajú aj iným spôsobom ako len zo školy, keďže Marcel bol blízky priateľ jej mamy.

„Len jeden, dámy!" prízvukoval im Marcel.

Dievčatá i Marcel odbehli k baru a o chvíľku sa vrátili. Marcel podával Maximovi ešte jeden do druhej nohy.

„Tak na skvelý lyžiarsky!" zodvihol jeho kolega pohárik.

„Na to si rada pripijem!" zvýskla Zara.

„Áno, užijeme si to," prikývla Liana, zložila si čiapku z vlasov a jej pohľad smeroval k Maximovi.

Zahľadel sa jej do očí a úplne stuhol. Zadrhol sa mu dych a chvíľku mu trvalo, kým sa spamätal z jej pohľadu. V očiach jej hrali šťastné iskry, usmievala sa. Líca mala červené od mrazu, ale vyzerala tak krásne. Sťažka si povzdychol a preglgol. Rýchlo si so všetkými pripil a na ex stiahol svoj pohárik, pričom sa pozeral radšej na svoje lyžiarky.

„Tak čo, pán profesor," mrkla na neho Zara, keď po pár minútach zodvihol pohľad a stretol sa s tým jej, „venujete mi dnes večer na diskotéke jeden tanec?"

„A ja som od macochy?" spýtal sa jej okamžite Marcel a Maxim bol zatiaľ ušetrený odpovede.

„Ale keďže, pán profesor, s vami som rátala ako s prvou voľbou. Ste predsa náš triedny a ja vás mám ozaj rada. Okrem toho s vami som už tancovala viackrát. Minulý rok, i na stužkovej," vysvetľovala mu Zara a ružové vlasy jej ladili k bledoružovej bunde. „Ale túto s pánom profesorom som ešte nemala tú česť."

„Nie som moc na diskotéky," poznamenal Maxim, ktorý konečne našiel svoj stratený hlas.

„Ale na tanec ste, no nie? Na stužkovej ste tancovali s Liou," pripomenula mu Zara.

Mal to živo v pamäti, až mal pocit, že mu z toho horia líca. Tanec s Lianou patril medzi jeho obľúbené spomienky a posledné mesiace naň a na ňu myslel naozaj často. „Uvidíme, Zara," venoval jej úsmev a ďalej túto tému nechcel rozmazávať.

Liana dopila svoj pohárik a položila ho na stôl. „Budeme môcť ísť niekedy aj na nočné lyžovanie?" spýtala sa Marcela, pričom zaklipkala mihalnicami.

„Dnes nie, zlatko."

„Dnešok som nemyslela, myslím, že budeme poriadne unavení. Ale iný deň, napríklad v utorok?" vypytovala sa.

„Dohodneme sa, dobre?" prisľúbil jej a žmurkol na ňu.

„Dobre teda. Keď mne to nočné lyžovanie príde také romantické a pekné. A na zjazdovkách je menej ľudí," vysvetľovala im svoje dôvody Liana.

„Nepôjdeme už?" spýtala sa jej Zara. „Chcem nájsť Simona."

„Iste," prikývla Liana, „tak zatiaľ. Pa Marcel," nahla sa k nemu a pobozkala ho na líce. „Dovi, profesor." Mávla Maximovi na pozdrav.

„Dávajte si pozor, baby!" volal za nimi Marcel. „Mám tie baby rád, budú mi chýbať, keď skončia školu." Povzdychol si.

„Ako každá trieda, ktorej si bol triedny, však?"

„Samozrejme," prikývol Marcel. „Ale Liana je moja rodina. Je to iné. Našťastie ju uvidím aj po škole a určite často. Moji kolegovia vravia, že je hrozná. Že je diktátor a drzá, ale nie je to pravda. Liana je v skutočnosti veľmi milé dievča, lietajúce niekde v oblakoch. To má po blondíne. Je navonok trochu tvrdá, ale je to len forma, podobná akú vždy hrá jej otec. Áno, povahou sa mu podobá, ale keď sa k nej dostaneš bližšie, zistíš, že má veľké srdce a rozdala by sa pre tých, ktorých miluje. Rovnako ako moja blondína z Londýna."

„Pekne o nich hovoríš," usmial sa Maxim.

„Viem, máš Naďu tiež rád. Pravdepodobne ovplyvnila voľbu tvojho povolania. Je to jedna z najlepších žien, aké som v živote stretol," prikývol. „Ozaj, nikdy som sa ťa nepýtal. Máš nejakú priateľku?"

„Momentálne nie," odvetil mu Maxim a celkom ľutoval, že jeho kolega zmenil tému. Páčilo sa mu, keď mu rozprával o Liane. Tiež z nej nikdy nemal pocit, že by bol diktátor a nepríjemná, ako to spomínala napríklad Ela na začiatku školského roka.

„Ale si na baby, že?"

„Riadne."

„Neboj sa, nechcel som ťa baliť!" zasmial sa Marcel. „Som ozaj šťastne ženatý."

„Nebral som to tak," uškrnul sa na neho i Maxim, „som za teba samozrejme rád. Ja som ešte akosi nemal šťastie na tú pravú."

„Aj to príde, neboj sa."

Maximovi myšlienky leteli k Liane. Naozaj o nej uvažoval ako o tej pravej žene pre seba? Veď bola taká mladučká. Určite by sa nechcela zahadzovať s niekým, kto raz toľko starý. Dievča, ako ona, určite sníva o niekom inom a výrazne mladšom partnerovi. Asi by sám mal konečne zostúpiť z oblakov.

Keď sa s Marcelom zohriali v iglu, poobliekali sa späť a pobrali sa zdolať ešte niekoľkokrát svah, kým sa poobedné lyžovanie v stredisku skončí.

Maxim ani len netušil, čo všetko sa udeje počas nasledujúcich dní. 

Pozn. autorky:

No, čo Vám poviem, aj vy by ste vraždili za trochu lyžovania? Lebo ja áno, celkovo za zimnú dovolenku ... fňuk.

Lyžiarsky klasicky a štandardne na Donovaloch :D (inak plánujem na túto zimu aj príbeh so zimnou tématikou, ktorý sa celý bude odohrávať na Donovaloch).

Ešte jedna vec ... áno, Marcel je ženatý, ja dúfam (keďže všetci viete, že tento príbeh sa odohráva tak cca 20 rokov od tohto roku), že to už bude normálne a raz povolia sobáše aj ľuďom rovnakého pohlavia. To len aby niekomu neprišlo divne, že je ženatý, práve tu som využila tú ďaleku budúcnosť, v ktorej sa príbeh odohráva. 

A tešte sa na pondelok :D