Všetko sa zlieva dokopy. Ruka sa mi tak trasie, že takmer nedokážem písať. To už nikdy nebudem mať pokoj?

Hannah prišla dnes ráno na návštevu. Sadli sme si v záhrade a rozprávali sa takmer celé dopoludnie. Jej dar ku označeniu mi vyrazil dych rovnako, ako Louisov, keď nie viac. Bol to nádherný jantárový náramok, ktorý mi doniesla z Moskvy. Hneď som si ho dala na ruku. Potom, samozrejme chcela vidieť moju značku, tak som jej ju ukázala. Dostalo sa mi ochkania a achkania, ktoré Hannah vydávala, rozplývajúc sa nad okrúhlym vypáleným znamením.

Povedala som jej, ako ma Louis pozval na večeru a vypočula si salvu nadšeného pišťania.

„Pri Laryzeovi!" zvolala. „To je úchvatné, Naďa! Musíš byť úžasná! Osobne sa o to postarám."

A tak sme zvyšok dňa strávili v mojej izbe, kde sme vyberali ti najlepšie šaty, make-up, šperky a topánky. Hannah okolo mňa poskakovala a nadšene vyberala rôzne kúsky zo šatníka.

„Čo tieto? A tam tie? Nie, tieto budú perfektné!"

Ku večeru Hannah odišla a ja som pripravená na nadšená čakala na môjho francúzskeho milovníka. Pred šiestou zastalo pred domom luxusné čierne auto, dvere sa otvorili a vystúpil Louis.

Oblečený v elegantnom tmavozelenom obleku, vysoký, štíhly a absolútne dokonalý. Takmer som zabudla dýchať a málo chýbalo k tomu, aby som sa rozbehla dole. Ale potom som sa zarazila.

Čo to má znamenať? Správam sa, akoby bol nejakou celebritou a ja bláznivou fanúšičkou. Sme si rovní, pripomenula som si, keď som pomaly kráčala dole schodmi. Obaja sme deťmi veľmi významných mágov, máme pred sebou sľubnú budúcnosť a veľký majetok. Obaja sme krásni, elegantní a vychovaní. Nemám dôvod sa mu podlizovať. Naopak, on bude ešte bojovať o mňa!

S takými myšlienkami som pokojne a dôstojne čakala vo vstupnej hale, kým sa Louis neohlásil a nevošiel do miestnosti. Keď ma uvidel, žiarivo sa usmial a podal mi kyticu červených ruží.

„Vyzeráte nádherne," povedal a ja som sa zľahka pousmiala a nechala si od neho pobozkať ruku.

„Ďakujem. Aj vám zelená neobyčajne pasuje. Zdá sa mi to, alebo sme sa zladili?"

Mala som na sebe jednoduché zelené šaty, siahajúce až po zem. Uvažujem, že keby som mala to všetko opisovať, neskončila by som ani ráno, ale zároveň to považujem za dôležité, aby som sa vedela v zápiskoch orientovať.

Takže, kvety som vložila do vázy, potom ma vzal pod rameno a odišli sme. Spomenula som, ako mi mama prízvukovala, aby som urobila dojem a bola milá? No, presne toto som bola ochotná urobiť, aby som tohto chlapa dostala. Čokoľvek.

Cesta autom netrvala dlho. Zastavili sme v centre mesta, Louis mi ako pravý gentleman otvoril dvere a spoločne sme vošli priamo do vysvietenej reštaurácie. Pri vchode povedal naše mená a pekná čašníčka sa otočila, aby nám ukázala naše miesta. Očakávala som, že zakotvíme medzi klasickými stolmi, ale čašníčka nás viedla ďalej, ďalej až ku výťahu, ktorý nás vyviedol až na strechu. Otvoril sa nám krásny výhľad na staré mesto. Bolo to nádherné, rovnako ako stôl na veľkej terase, ku ktorému sme sa posadili. Na ňom horeli sviečky a vo váze trónili červené ruže. Očividne má na nich Louis slabosť.

Chvíľu sme sa rozprávali o nepodstatných veciach, keď nám doniesli perfektnú kačku nadivoko. Najedli sme sa, slnko zapadlo na na mesto ľahla tma. Louis potom vstal, podišiel ku klavíru, ktorý stál neďaleko, v rohu terasy.

„Nie som síce v hre na klavíri taký zručný ako vy, ale snáď by som nám mohol spríjemniť večer," povedal a ja som prikývla, sadajúc si na stoličku otočenú ku nemu.

Hral precítene, aj keď nie úplne čisto. Pár krát som silne odolávala pokušeniu skriviť tvár pri nepeknom tóne, ale ovládla som sa. Napokon, robil to pre mňa.

No raz mu ruka ukĺzla a fulstrovane zastonal, no aj po niekoľkých pokusoch sa mu nepodarilo vylúdiť z klavíra ten správny tón. Zdvihla som sa, posadila sa vedľa neho a zľahka naviedla jeho ruku ku správnemu pohybu. Po niekoľkých pokusoch to šlo skvele.

Odtiahol ruku, no stále ju držal v mojej. Chvíľu na mňa hľadel, než sa naklonil a zľahka, úplne nežne obtrel svoje pery o moje.

Takmer som sa roztopila blahom, no dokázala som sa na neho usmiať, keď sa odtiahol a pohladil ma veľkou rukou po tvári.

„Viete," začal, zovrel jednu moju ruku a vážne sa na mňa zahľadel. „Keď mi otec povedal, že mi našiel moju nastávajúcu mal som len pár dní na to, aby som sa spamätal. Ja neviem..." odmlčal sa a uprel zrak do diaľky. „Najprv som si predstavoval, že budete hlúpa, škaredá, namyslená a protivná..."

Myklo mi kútikmi úst. Zrejme ho to povzbudilo, lebo sa usmial tiež.

„Ale vy ste mi úplne vzala vietor z plachiet," vydýchol a oči sa mu zaleskli. „Vaša elegantcia a kultivovanosť, to, aká ste krásna..."

Začervenala som sa.

„Ja som o vás veľa počula ešte pred naším stretnutím," povedala som. „Musel ste určite aj vy."

„Zo zásady neverím tomu, čo ľudia hovoria. Veci sú potom oveľa jednoduchšie."

„Máte pravdu," uznala som. „Aj ja som si predstavovala všetko možné, hoc mne nebolo tak vhodené do tváre, že si vás musím vziať. Ale keď to podáte takto...vlastne áno. Aj ja som si predstavovala kto vie čo. Prekvapil ste ma."

Mávla som s rukou a vyčarovala dve poháre vína. Prekvapene zažmurkal, keď sa mu zhmotnil v rukách, no potom si s úsmevom odpil.

Zbytok večera sme sedeli na terase, rozprávali sa, pili víno a napokon sme okolo jedenástej zišli dole, Louis mi pomohol obliecť kabátik a ruka v ruke sme vyšli do tmavého mesta na prechádzku.

Všetko bolo perfektné. Mala som pocit, ž sa od samého nadšenia vznášam, keď v tom udrela krutá realita.

Už si presne nespomínam, odkiaľ priletela prvá kliadba. Viem len, že bola páliva a silná, a že hneď za ňou priletela ďalšia. Louis ma skryl za seba, ale nepomohlo to, pretože sme odrazu boli zahaľovaní paľbou neznámeho útočníka, schovávajúceho sa v tieni. Teraz hlboko ľutujem, že som na hodine obrany nedávala pozor. Mohla som vedieť aspoň jedno útočné kúzlo, aspoň jedno jediné, aby som nás dokázala obrániť, no takto som mohla len vyčarovať chabý štít a spojiť ho s Louisovým. Nešlo to ľahko. Nemohla som stúpiť na ľavú nohu, pretože šialene bolela, v ušiach mi hučal treskot zrážjúcich sa kúziel. Louis bojoval ako o život, no ani on sa nedokázal dlho brániť. Keď mu jedna červená kliatba trafila ruku, vykríkol, jeho štít sa rozplynul a klesol na zem.

Rozplakala som sa. Čo som mala robiť? Obaja sme krvácali a môj štít zmizol rovnako a kliadby...

Potom som si uvedomila, že kliadby prestali. Na chvíľu bolo mŕtve ticho, než sa z vedľajšej budovy ozval ohromný treskot, okná vyleteli pod náporom červenej mágie a z jedného z nich vyskočila tmavá postava. Rozbehla sa k nám, ale keď som už chcela kričať o pomoc, spoznala som v nej nášho lekára. Nikdy v živote som nebola viac šťastná, že vidím ten jeho otrasný ksicht. Pribehol ku mne a keď uvidel Louisa, bezvládne ležiaceho, zaklial, odstrčil ma a vzal ho na ruky.

„Čo sa stalo?" hlas mi preskakoval. „Povedzte niečo? Videli ste toho, čo zaútočil?"

Prehĺtala som slzy, no on len mumlal cudzie slová nad Louisovým telom, jeho lekárska značka na pravej dlani zažiarila na modro a energia, ktorá z nej vyplávala, pomaly obomkla zranenú ruku a pokračovala ku bruchu. Netušila som, že bol zranený aj tam. Až krv, ktorá mu zafarvila zelený oblek, mi to ukázala.

Napokon Samson vstal, použil značku na ľavej ruke, vzniesol Louisa do vzduchu a začal kráčať bez slova preč.

„Počkajte!" zakričala som za ním. „A čo ja? Mám zranenú nohu!"

Zastal, otočil sa a premeral si ma tým chladným pohľadom. Potom mávol rukou ku najbližšiemu stromu, zlomil dve vetvy, kúzlom ich ošúpal a priniesol ku mne.

„Barly," upresnil, keď som sa na neho stále nechápavo pozerala. „Nie ste tak vážne zranená ako pán Bernardine a ja nemôžem udržiavať dve ozdravujúce kúzla. Poďme. Do najbližej zastávky taxíka je to ďaleko."

Chcela som mu tresnúť tou barlou o hlavu, ale nechcela som v tom tmavom zákutí ostať sama, preto som zaťala zuby a v duchu ho preklínajúc som krivkala dopredu. Idiot. Kretén. Toto poníženie mu nedopustím do smrti.

„Čo ste tu vlastne robil?" vybehla som na neho, keď som ho dohnala.

Mlčal, preto som otázku zopakovala.

„Šiel som okolo," povedal nakoniec. „Počul som krik a zvuk súboja, preto som sa priblížil. Videl som vás a pána Bernardina. Útočník sa skrýval hore na druhom poschodí budovy, ale aj keď som ho dohnal a odzbrojil, utiekol mi." Na tvári mu bolo vidieť nespokojnosť so sebou samým. „Nemohol som ho sledovať, lebo som vedel že ste takmer určite obaja zranení,preto som sa vrátil."

„Ten výbuch, to bola vaša práca?"

Prikývol.

No pri Laryzeovi. Nikdy by som obyčajného lekára netipla na také magické schopnosti.

Potom šlo už všetko veľmi rýchlo. Dokrivkali sme až ku prvému taxíku, ktorý stál na prázdnej ulici, Samson vysolil niekoľko bankoviek a po boľavej ceste sme sa dostali ku domu. Všade bola tma, každý spal. Pomohla som mu vyniesť Louisa do modrého salóna a chcela som zburcovať slúžky, ale tu ma zastavila jeho ruka.

„Nevolajte nikoho. Bol by z toho iba zbytočný škandál. Zavolajte iba svojho otca a pána Bernardina staršieho. Ja sa už o zbytok postarám."

Urobila som, čo povedal, až neskôr som si uvedomila, že bez rečí a hneď.

Keď som sa vrátila aj s otcom, Louis už spal, ošetrený na gauči a lekár si bez slova balil svoje veci. Otec mu poďakoval, povypytoval sa na pár vecí a potom rozrušene odišiel.

Unavene som si sadla do kresla a vyložila som si zranenú nohu. Pri tom všetkom som zabudla na bolesť, ktorá sa vtedy vrátila plnou silou. Samson si to okamžite všimol. Oznámil mi, že mám vyvrtnutý členok, potom mi ho po chladiacom kúzle pevne obviazal a pomohol mi do izby.

„Nemyslím si, že ste tam bol náhodou," povedala som, keď odchádzal. Mala som taký pocit už od začiatku. Ale až teraz som sa rozhodla ho s tým konfrontovať.

Zastavil, potom sa pomaly otočil. Jeho pohľad bol snáď tisíc krát mrazivejší, než inokedy.

„Dejú sa tu zlé veci, slečna Veberová," precedil cez zuby. „Mali by ste sa mať na pozore pred tým, komu veríte."

A bol preč.

Naďa Veberová
11.06.1930