Ani netuším, čo napísať ako prvé či sa snáď začať sťažovať hneď od začiatku, alebo postupovať usporiadane a chronologicky, ako vždy. Už nikdy nepôjdem tmavou ulicou sama, nikdy.

Sobota začala skvelo. S Hannah sme sa stretli v ich byte v centre mesta, pretože tam ostala spať hneď, ako sa vrátila z nášho večierka. Taxík nás obe zaviezol cez civilné mesto do čarodejníckej časti, kde sme prešli snáď každý obchod v okolí. Nakúpila som si toho mnoho - šaty, stužky, svetríky a Hannah ma dokonca prehovorila ku jednému páru spodnej bielizne, ktorá viac ukazovala, ako zahaľovala.

„Veď sa čoskoro vydáš," zdôvodnila kúpu.  „Tvoj manžel bude nadšený, keď ťa v tom uvidí."

Najprv som chcela namietať, ale keď som si predstavila Louisove oči a jeho horúce prsty, ako sa kĺžu po mojej takmer nahej pokožke, nerozvážne som súhlasila. Akosi my sama myseľ do role môjho budúceho partnera dosadila toto očarujúceho francúza.

Hannah sa mi zdôverila,že aj ona sa bude čoskoro vydávať. Jej otec jej našiel akési Petrohradské knieža, mladého chlapca, ktorému ešte nebolo ani šestnásť. Avšak spolu s ním by prišiel aj jeho majetok a to už bolo niečo, nad čím sa dalo uvažovať.

„Máš výhodu," povedala som jej a zatvárila sa svetaskúsene. „Ešte to nie je úplný muž. Môžeš si ho vychovať podľa svojich predstáv."

Hana súhlasne prikyvovala. Po únavnom dni plnom nákupov sme si sadli do kaviarne a objednali si latté. Trkotali sme ako na kľúčik. Dokonca som sa jej priznala s tým, ako na mňa Louis pôsobil.

„A kto by tak neuvažoval?" zasmiala sa a zaklonila nežnú hlávku potom sa naklonila ku mne a začala šepkať. „Videla som, ako sa na neho pozerala polovica vydatých žien v salóne. Ale najviac žena pána Castilingtona! Tej by podľa mňa nevadilo, keby ju niekde za rohom oprel," dodala ležérne.

„Hanah!" napomenula som ju s červenými lícami a poobzerala sa, či nás snáď niekto nepočul. Ale smiala som sa tiež. „Potichšie. “

Moja blonďavá priateľka len pokrčila útlymi ramenami.

„No a? Ten chlap je chodiaci sex, to musíš uznať aj ty.“

Teraz som sa červenala už úplne. „Hana! Keby ťa len niekto počul!“

„Ale nepočul," žmurkla a ja som sa proti svojej vôli zasmiala. „A mám pravdu."

„Máš," uznala som po chvíli. V Louisovej prítomnosti som skutočne myslela na veci, ktoré moja puritánska výchova označuje za „neprístojné".

Rozlúčili sme sa neskoro večer. Naše panstvo nie je ďaleko od jej bytu, preto som šla pešo. Bola tma, ale pouličné osvetlenie bolo dostatočné. Šla som naľahko, pretože veci som si nechala domov doručiť  Mohlo byť možno desať hodín, keď som zabočila na ulicu, ktorá viedla ku vysokej kovanej bráne, ktorá strážila vchod na náš pozemok, keď som pocítila, ako sa mi zježili vlasy na krku. Netušila som, čo sa deje.
Nasledoval úder. Ktosi na mňa zaútočil - nie kúzlom, ale civilne, podkopol mi nohy a zrazil ma na zem. Zatmelo sa mi pred očami. Nepamätám si toho veľa. Zem bola chladná a špinavá. Postava bola maskovaná a jej päste presné a bolestivé. Pár úderov do tváre a brucha ma však prinútili skrútiť sa do klbka. Koľko to bolo, minúty, hodiny? Zdalo sa to ako večnosť. Hlavu som mala prázdnu. Vnímala som len tlmené svetlá ulice, tupú bolesť a zahalenú tvár toho človeka.

Keď som precitla, bola som sama, útočník bol preč a z úst mi vytekal tenký prameň krvi. Nikto nechodil. Ulica bola prázdna. Hodnú chvíľu som sa nedokázala pohnúť. Všetko bolelo, tak bolelo, že som myslela, že zomriem. Podarilo sa mi posunúť ruky k sebe a prsty zložiť tak, že som vyslala volanie o pomoc, avšak nikto nechodil. Hodinky som mala rozbité, preto som netušila, ako dlho tam už ležím. Napokon som sa prinútila vstať. Šlo to ťažko, celé telo som mala v jednom ohni, ľavú nohu som mala v členku neskutočne bolestivú a brucho oveľa viac. Stonajúc, vzlykajúc a krívajúc som sa cez slzy potácala ku bráne. Odrazu sa tých pár metrov zdalo tak ďaleko. Každý centimeter posunutia ma stál veľké množstvo sebazaprenia a sily. Pred očami sa mi zahmlievalo. Napokon som odpadla a keď som sa opäť prebudila, ležala som v posteli vo svojej izbe a nás lekár mi vlhkou handričkou utieral čelo.

Toto píšem už na druhý deň. Viem len to, čo mi povedali. Moje kúzlo ku nim nikdy nedorazilo - správa bola slabá a rozplynula sa zrejme niekde pred domom. Ale keď som dlho nechodila, šli ma hľadať. Bolo asi jedenásť hodín, keď ma našli v bezvedomí ležať na zemi tesne pred bránou, vzali ma dnu a dali do rúk toho lekára. Možno je to hlupák, ale prácu odviedol dobrú. Uzdravil mi zlomené rebrá aj vyvrtnutý členok. Na rozťatú peru som dostala hojivú masť a na modriny rovnako. Potom ma nechali samú.

Celý dom je na nohách. Otec je rozzúrený na najvyššiu možnú mieru. Nedokáže pochopiť, ako sa mohlo stať, že niekto brutálne napadol jeho dcéru a tak blízko pri dome. Všade je počuť krik a dupot, v dome sa strieda množstvo strážcov zákona, policajtov, úradníkov. Všetko sa deje pomimo mňa. Som zavretá celé dni v izbe a jediný človek, ktorého vídam, je ten protivný lekár.

Jediná vec, ktorá teraz trápi moju myseľ je - kto to urobil a prečo? Kto by profitoval z môjho zranenia?

Naďa Veberová

31.05.1930

venované VivianDiablo