Večierok bol úžasný. Samozrejme, že som meškala, keďže som sa začala pripravovať neskoro, ale videla som už prvých hostí, ktorí prichádzali. Bolo tu pár otcových spolupracovníkov s ich manželkami, Bauerovci, Blendeovci, Morganovci, pán Castilington s manželkou a aj mnoho iných, no nestihla som z okna vidieť všetkých. Boli tu aj tváre, ktoré mi nič nehovorili, no bola som si istá, že nás otec čoskoro predstaví.

Zišla som dole okolo štvrť na deväť, chvíľu po začiatku. Keď som vošla do miestnosti, hudba stíchla a každý pohľad sa upriamil na mňa. Vedela som, že vyzerám úžasne, predsa som sa ani nie minútu pred tým pozerala do zrkadla. Vlasy som mala natočené do jemných vĺn a zopnuté dozadu, kde mi zakrývali odhalený chrbát mojich nových šiat. Držala som sa maminej rady  a dala som si záležať na každom jednom detaile. Keď som vošla do sály, pohľadom som vyhľadala svojho otca, kde som predpokladala, že bude aj náš hosť. Stál pri stole s občerstvením spolu s vysokým, chudým mužom v strednom veku s jastrabím pohľadom a obaja sa pozerali na mňa. Bola som si istá, že je to on, preto som prešla cez celú miestnosť, zastavila pri nich a ozvala sa rýdzou francúzštinou, ktorú trénujem už niekoľko rokov.

„Dobrý večer, pán Bernardine, dovoľte mi, aby som vás privítala. Je pre mňa veľkou cťou, že ste sa rozhodli prijať naše pozvanie na večierok v našom skromnom (pri tomto slove som sa musela veľmi ovládať, aby som sa nezasmiala) príbytku a želám vám krásny večer."

Mužove modré oči sa na mňa zahľadeli, pomaly položil pohár vína na stôl,  pobozkal mi ruku a jemne sa pousmial.

„Ďakujem, slečna. Bolo by urážkou neprijať toto pozvanie, najmä ak máme tak očarujúcu hostiteľku."

Vtedy zasiahol otec.

„Francois, dovoľ mi, aby som ti predstavil moju dcéru.."

Ale muž ho prerušil tichým smiechom. „Ale no tak, Daniel, myslím, že tvoja dcéra má dosť guráže na to, aby sa predstavila sama, nie je tak?" Blysol na mňa očarujúcim úsmevom. Nenechala som sa vyviesť z miery, podala mu ruku a pokračovala po nemecky.

„Naďa Veberová, teší ma, pane."

„Och, volaj ma Francois," odpovedal ležérne a potom kývol rukou. „Dovoľ mi, aby som ti predstavil môjho syna."

Chlapec, alebo skôr muž, ktorý k nám v tej chvíli pristúpil, by dostal do kolien aj tú najzatvrdenejšiu femninistku. Vysoký, odetý v drahom obleku, vlasy ako uhoľ dokonale upravené a tie blankytne modré oči! Istotne podedené po otcovi. Mala som pocit, akoby som sa pozrela na šíry oceán. Hriešne krásne pery sa mu roztiahli v úsmeve, ako mi vzal ruku do svojej a jemne ju pobozkal. Takmer som sa roztiekla blahom, ale navonok som sa ovládala, ako to len šlo. Ale keď sa ozval jeho chrapľavý barytón, takmer som skolabovala.

„Louis Bernardine, k vašim službám. Smiem vedieť, kde sa tak dlho schovávala taká očarujúca mladá dáma? Bol som si istý, že už poznám každú krásnu slečnu v mojom veku a predsa som vás našiel až teraz. Ako je to možné?"

Po celý čas ma hypnotizoval tým modrým pohľadom, takže som sa nevládala ozvať. Na môj vkus trvalo príliš dlho, kým som zareagovala, ale svojmu povestnému ostrovtipu som zostala verná.

„Zrejme ste nehľadal príliš dobre, pán Bernardine."

„Louis,"  opravil ma hneď, ale jeho oči sa neprestali smiať.

„Tak teda Louis," zopakovala som.

„Máte pravdu," pokračoval. „Očividne som nehľadal dostatočne. Ale teraz som konečne našiel tento krásny poklad."

Hrozne som sa modlila ku každému mágovi, ktorého som poznala, aby som sa nečervenala. Bola som zvyknutá na lichôtky, ale tento muž pozdvihol slovo lichôtka na úplne inú úroveň. Bola som uveličená.

„Ďakujem," odpovedala som s planúcimi lícami.

S Louisom sme sa dnešný večer rozprávali ešte niekoľko krát. Zistila som, že sa špecializuje na cestovné a prenášacie kúzla a pracuje aj na zefektívnení čarodejníckeho cestovania. Škoda, že sa nevenuje transformácii, aj s ním by som si rada vymenila poznatky. Takto budem musieť čakať, kým bude mať Francois chvíľu času.

Najkrajšia časť večera bola rozhodne tá, kedy ma Louis vyzval do tanca. Tancuje ako boh. Jeho dotyk na odhalenej časti môjho chrbta a jeho hypnotizujúci pohľad so mnou robil divy, rovnako ako jeho presné a prudké pohyby v smere valčíka. Áno, niekomu sa mohlo zdať, že sme staromódni, keď existuje toľko moderných tancov, no nikoho z nás nelákalo neurčité natriasanie sa na elektrickú hudbu, ktorá uráža každého s aj chabým hudobným sluchom.

Povykrúcalo ma aj mnoho iných pánov, ale nikto z nich nemal taký švih ako Louis. Keď napokon nastala noc, otec ma požiadal, aby som hosťom, ktorí už plánovali odísť, zahrala na rozlúčku. Usadila som sa preto a vtedy sa ma Louis opýtal, či by bolo nezdvorilé, ak by ma sprevádzal na husliach. Nenamietala som, no v duchu som zajasala. Vedela som, že hraje, pretože mi o tom hovoril a v duchu som tajne dúfala, že to navrhne.

Boli sme perfektne zoslúladení, akoby sme to nacvičovali mesiace. Možno o bolo tým, že som vybrala známu pieseň, ale aj tak sa naša hudba dokonalo rozliehala salónom, v ktorom sa všetci zišli. Louis hral skutočne nádherne. Precítene, až to vyzeralo, že tie husle hladká, nie hrá na nich. Vyslúžili sme si obrovský potlesk a množstvo pochvál, ako nám to spolu išlo. Samozrejme, že každý vie, čo naši otcovia plánujú urobiť, preto boli malé narážky na nás dvoch celkom časté.

Koniec-koncov, bol to úžasný večer. S Hannah som sa nestihla veľmi porozprávať, ale sľúbili sme si, že si to vynahradíme na nákupoch. Bernardinovci odišli okolo jednej do ich letného sídla, ktoré tu vlastnia, samozrejme s prísľubom, že sa čoskoro vrátia. Keď mi Louis podával ruku, čosi mi do nej vtisol, s pohľadom priamo upreným do mojich očí. Neskôr, keď som osamela, zistila som, že je to malý výhonok červenej ruže. No nie je to romantické?

Naďa Veberová
30.05.1930