Premýšľala som nad udalosťami, ktoré ma dostali na toto miesto. Niekto na mňa zaútočil a potom na Hanu. V mojom dome bol nejaký zlodej. Naši rodičia, najvýznamnejší mágovia v krajine, dostali výhražný odkaz. Niekto ma sledoval, keď som sa vlámala do budovy univerzity. A boli by sme ho s Ernestom chytili, nebyť toho jeho šialeného kúsku. Koľko mágie musel mať, keď dokázal prerušiť permanentné levitačné kúzlo len na tú sekundu, čo preletel cez strechu a skočil dole?

Čoraz viac si uvedomujem, aké mám šťastie, že mám Ernesta za učiteľa. Už nie je tak nepríjemný ako na začiatku našich lekcií, je trpezlivý a opakuje veci, ktorým nerozumiem, až pokým si nie je istý, že mu rozumiem. Mala som veľa učiteľov, no každý z nich mi postupne prestával stačiť. Boli obmedzení a predpojatí, snažili sa ma krotiť a nahovárali mi, že zložité kúzla nie sú pre mladé slečny ako som ja. Ernest taký nie je. Včera mi navrhol, že ma môže uviesť do základov krvnej mágie.

„Myslela som, že je to nebezpečné a zakázané,“ reagovala som na náš posledný rozhovor o krvnej mágii.

Sedeli sme na terase pri raňajkovom stole. Zložil príbor, utrel si ústa obrúskom a pozrel na mňa.

„Je to nebezpečné, keď nevieš, čo robíš. A je to zakázané, pretože na krvná mágia sa nedá vykonávať bez prirodzeného talentu. A keď ho máš, následky krvných kúziel môžu byť nedozerné."

„Tak prečo ma to chceš naučiť?“ nerozumela som. „Rozumiem, že ma krvné kúzla priťahujú, kvôli typu mojej mágie, ale môžem tomu predsa odolať. Potlačiť to a...“

„Potláčanie mágie je ešte horšie, než netrénovaná mágia," prerušil ma. „Môžeš svoje pudy ignorovať a do určitej miery sa do dá. No keď tú mieru prekročíš, tvoje telo, tvoja myseľ sa ti pomstí.“

„Nerozumiem."

Mávol rukou a taniere s príbormi odleteli do kuchyne.

„Je to ako s kresťanskými kňazmi. Žijú v celibáte, pretože si myslia, že to od nich ich Boh vyžaduje. Avšak potláčať sexuálny pud sa nedá naveky a napokon si to odnesie prinajlepšom prostitútka, pri najhoršom mladí chlapci."

„Och." Priam som cítila, ako mi červeň stúpa do tváre.

„Teraz už rozumieš, prečo ťa to musím naučiť."

„Čo keď to nezvládnem?“ zúfala som. „Čo keď neovládnem mágiu a niekomu ublížim, alebo...“

„Naďa," povedal vážne a položil mi ruku na rameno v upokojujúcom geste. „Spomeň si na svoju mantru. Zopakuj mi ju."

Neverila som, že to zaberie. Boli to len slová... Ale vo chvíli, keď som ich vyslovila, spomenula som si na svoje pocity a myšlienky z toho dňa na jazere. Na vedomie, že môžem byť kýmkoľvek chcem. Zaplavil ma pokoj.

„Hnev je skrytý strach. Poznám svoj strach a dokážem ho ovládnuť. Ovládnutím strachu ovládnem hnev. Ovládnutím hnevu ovládnem seba."

V očiach mal láskavosť. „Dobre. Nezabudni na nich. Je to spojenie s tvojím vnútorným pokojom."

„Bojím sa," priznala som a zovrela jeho ruku. „Otec má toho veľa, mama je neustále chorá...Hana sa síce po telefóne tvárila, že je v poriadku, ale poznám ju, viem kedy sa bojí. Louis a jeho otec čakajú, že sa zasnúbime, ale popravde...nechcem o tom ani premýšľať. Ale musím, pretože to všetci očakávajú.“

„Nie som v tvojej situácii," povedal. „Ale dovoľ mi, aby som ti povedal, ako ťa vidím ja, keď sa pozriem do budúcna."

Hľadel na mňa a v jeho pohľade som cítila skrytú nehu. Usmial sa, zodvihol ruku, odhrnul jeden prameň vlasov, čo mi padal do očí. Pokožku mal príjemne teplú.

„Vidím ťa, ako mladú ženu, ktorá má pred sebou celý život a má stovky možností, ako ho využiť. Vidím ťa ako mocnú čarodejnicu, ktorá môže urobiť veľa dobrého. Vidím ťa ako niekoho, kto neprijíma rozkazy, kto sa nenechá ovládať a berie veci do vlastných rúk. Vidím ťa ako tú, ktorá rozkazy dáva.“

Bolo to tak iné, než všetko, čo mi doteraz hovorili! Buď poslušná, neodvrávaj, vždy počúvaj vyšších mágov, drž sa svojho miesta. Si žena, ktorá raz bude viesť svoju domácnosť, bude pomáhať svojmu manželovi... Jeho slová boli pre mňa kľúčom v časti mojej mysle, ktorá bola doteraz skrytá.

„Ale to všetko je budúcnosť,“ pokračoval. „Máš pred sebou ešte dlhú cestu. Nič nedosiahneš bez obetí.“

Mala som premýšľať nad svojou budúcnosťou, nad tým, kým sa chcem stať, čo chcem v živote robiť. Ale stalo sa to znova - jediné, na čo som dokázala myslieť, boli naše spojené ruky a teplo, ktoré do mňa skrze ten dotyk prúdilo. A tie jeho oči, čierne ako uhoľ a havranie vlasy, čo mu padali do čela.

Potom sa pohol, pustil ma, akoby ho čosi uštiplo a rýchlo vstal. Jeho tvár nadobudla ten prísny učiteľský výraz. Vyhlásil, že dnes budem pracovať na útočných kúzlach na figurínach, čo vytvoril a zmizol kdesi za domom.

Začínam blázniť! Prisahám Laryzeovi, inak sa to nedá vysvetliť. Nemôžem byť opantaná týmto mužom - nie, keď poznám jeho protivnú povahu! Určite je to tým, že sme spolu tak dlho sami. To by predsa stmelilo aj tých najhorších nepriateľov. Nechcem na neho myslieť, nechcem myslieť na nikoho. Chcem sa len zlepšovať v svojej mágii a postarať sa o to, aby som už nikdy nikoho nepotrebovala.

A presne to aj urobím. Budem trénovať dlhšie a prísnejšie, než doteraz. Nebudem na neho myslieť. Budem sa mu vyhýbať, ako sa dá. A začnem hneď.

Naďa Veberová

30.07.1930