Vrátili sme sa k šermu a bojovým kúzlam. Zo začiatku som sa bála, snažila som sa len brániť, ale útočil tak prudko, že som nemala inú možnosť, len začať útoky opätovať. Celé doobedie sme strávili šermom a poobede, hoc som bola zničená, ma prinútil precvičovať bojové kúzla. Formulky a pohyby prstov pre útočné kúzla sú jednoduché a krátke, narozdiel od štítov, navrhnuté tak, aby ich mág vedel vysloviť intuitívne a nemusel nad nimi príliš premýšľať.

„Zabudni na boj srdcom," inštruoval ma. „Bojuje sa hlavou. Sleduj protivníka, predtým než zaútočíš. Kríva na jednu nohu? Nakláňa sa do strany? Škúli, alebo sa mu chvejú ruky? Nájdi slabú stránku, ktorú môžeš využiť. Zdá sa to bezvýznamné, ale sekundové opozdenie z jeho strany môže znamenať výhru pre teba.“

Snažila som sa robiť to, čo mi povedal. Pred súbojom sme okolo seba krúžili ako supy okolo koristi. Prepaľoval ma pohľadom, až som mala pocit, že mi vidí až do duše - zatiaľ čo on bol pre mňa ako nepriehľadná maska. Neprejavoval žiadnu z vlastností, ktoré opisoval, nekríval, nechveli sa mu ruky. Postoj tela mal naopak pevný, nohy mierne pokrčené, ramená napnuté, pripravený zaútočiť. Čierne vlasy si sťahoval stužkou, aby mu nepadali do vlasov, sledoval ma prižmúreným, sústredeným pohľadom.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch nájsť jeho slabinu som začala napodobňovať jeho postoj. Sústredila som sa na seba, na svoje postavenie nôh svoje ruky, zvierajúce meč. Šerm je zložité popísať; vlastne ani neviem, ako vy som všetky tie výpady, údery a obranu nazvala. On ma vždy necháva zaútočiť ako prvú, ale ukončí súboj s čepeľou namierenou na miesto, ktoré som si zabudla ochrániť. Rada by som povedala, že sa zlepšujem, ale to by som ozaj preháňala.

Dnešok som sa rozhodla vykúpať. Zaslúžia som si to, po dni plnom práce. Psy šli so mnou, Dína už tiež vyzerá trochu lepšie, hádam že lieky pomohli. Voda v jazere je príjemne chladná, oproti čoraz teplejšiemu vzduchu. Vyčarovala som svetielka všelijakých farieb, krútila ich do rôznych tvarov a púšťala do vzduchu. Volala som Ernesta okúpať sa tiež, ale kategoricky to zamietol, akoby to bolo pod jeho úroveň. Jeho strata.

Zvyšok večefa sme s strávili v kuchyni. On povedal, citujem „Odmietam jesť tieto úbohé kúzelné náhrady skutočných jedál.“ a rozhodol sa, že večeru urobí sám. V živote som ho nevidela variť, vlastne nikoho iného, okrem našej kuchárky, preto som si pritiahla stoličku a sledovala som, ako začal vyberať suroviny.

„Mal by si si dať zásteru," ukázala som na stenu, kde visela.

„Tú kvietkovanú ohavnosť si na seba nedám, ani keby mi hrozili mučením,“ vyhlásil.

„Lenže si zašpiníš šaty," trvala som na svojom, hoc v skutočnosti som ho v tom len chcela vidieť. „Navyše táto je očarovaná. Zabraňuje špine padať na zem."

Škaredo na mňa zazrel. Zasmiala som sa.

„Keď si taký skúsený kuchár, potom vieš, že musíš mať zásteru," uškŕňala som sa.

Zavrčal, no pustil varechu, prešiel k zástere a zmenil jej vzor na čisto čierny. Potom si ju obliekol a vrátil sa k linke.

„Spokojná?“

„Nie celkom," pripustila som. „Myslím, že ružová by ti šla lepšie." A nenápadne som zmenila farbu látky na tú najkrikľavejšiu ružovú.

Čo nasledovalo, sa dá opísať len ako vojna. Zmenil farbu naspäť na čiernu, ja zase na ružovú. A on zase na čiernu. A ja zase na ružovú. Ani neviem, kde sa vo mne vzala toľká drzosť a v ňom toľká hravosť. Zatiaľ čo väčšinou by ma okríkol nejakou nepríjemnou poznámkou, tentoraz vyčaroval veľkú čiernu guľu a vrhol ju po mne. Uhla som sa, ale na stene za mnou, kde sa rozpľasla, ostal čierny fľak. Opätovala som paľbu bez rozmýšľania, ale tiež sa uhol, ale ružovej strele.

„Toto si dobre rozmysli, Naďa!“ varoval ma, no trhalo mu kútikmi úst.

„Vzdávaš sa? “ opytala som sa, skrytá za provizórnym múrom zo stola a vrhla som jeho smerom niekoľko ružových gúľ.

Odpoveďou mi bola ďalšia salva.

Väčšiu zábavu som nezažila! Kuchyňa sa premenila na bojové pole. Ani neviem, ako dlho sme sa ohadzovali, vyhrážali jeden druhému, že ho zničím a prinútim prosiť o milosť. Napokon sa mi podarilo nastaviť časové kúzlo, ktoré na neho nepretržite vrhalo gule, aby to vyzeralo, že som stále na svojej strane. Preplížila som sa k jeho stanovisku, nahla sa cez múr zo stoličiek a zosypala mu na hlavu obrovskú ružovú guľu.

Zodvihol zrak, prebodol ma pohľadom. Prášková ružová substancia sa rosypala všade po jeho tvári, na šatách, no proste všade. Neovládla som sa a začala sa strašne smiať.

„Ja-ja som vravela, že ti bude ružová pasovať!“

Vzápätí aj mňa zasiahla do hrude farebná guľa a čierny prášok mi vošiel aj do nosa. Ale nemohla som sa prestať smiať.

A potom ma prekvapil ten zvuk. Nečakaný a absolútne neznámy, no keď som ho začula, bolo to, akoby sa zaplnila časť, o ktorej som ani nevedela, že je prázdna.

On sa smial. Smial sa tak vrúcne a veselo, pery sa mu roztiahli, ukázal biele zuby, okolo očí sa mu vytvorili jemné vrásky. Bolo to vôbec prvýkrát, čo som ho videla sa usmiať - a vyzeral ako úplne iný človek. Akoby omladol o desať rokov. Odrazu sa všetky problémy vzdialili a boli sme len my dvaja, stojaci uprostred rozbombardovanej kuchyne a smejúci sa nad vlastnou hlúposťou.

26.07.1930