Celý včerajší výlet bol nanič! So Samsonom sme uvarili elixír (trvalo to šesť hodín!) ale keď sme ho použili na kúsok odkazu, nefungoval. Nič, žiadna stopa, ani oblak plynu alebo pary, ako by som čakala. Ale nič. Papier, teraz mokrý od tekutiny, nevinne ležal na stole v jeho izbe a tvári sa, akoby sa ho to vôbec netýkalo.

„No super!“ tresla som rukou do stola.

Lekár ma zmeral pohľadom a potom sa znova pozrel na papier.

„Nerozumiem tomu,“ povedal ľadovo pokojne. „Elixír sme uvarili správne, nie je dôvod, aby nefungoval. Iba že...“

Zvedavo som na neho pozrela.

„Iba že čo?“

Zodvihol zrak a vystrel chrbát.

„No, je tu možnosť, že je opatrený kúzlami proti vystopovaniu. Ale tie by som cítil. Ale toto je len kus papiera, nič viac.“

„Možno je to tak dobré maskovacie kúzlo, že ho ani vy nezacítite," navrhla som uštipačne.

Ako vždy ma ignoroval.

Chcela som, aby sme elixír uvarili znova, ale odmietol. Vraj zub z bieleho tigra je vzácny a on ho nebude znova míňať, najmä keď si je istý, že postupoval správne. Odkaz zostal záhadou a náš lekár ma vyhnal preč s tým, že má prácu. 

Takže som až do obeda študovala knihy od pána Hoffmana, najmä tie o transformácii a ochranných štítoch. Existuje mnoho typov ochranných kúziel, každé, sa zameriava na ochrnau pred iným typom útoku a štít je jedno z jednoduchších, odrážajúcich útočné kúzla.  Ale aj on má mnoho odrôd, zložitejších a ešte zložitejších. To, ktoré som použila, keď nás s Louisom napadli, bolo to najjednoduchšie a najľahšie zlomiteľné. Zaumienila som si, že sa naučím ovládnuť aj zložitejší štít. Hneď po poobedňajšej sieste s matkou som sa vybrala do záhrady, najďalej ako sa len dalo. Nestála som o neželaných divákov, baviacich sa na mojom neúspechu.

V kútiku záhrady obrasteným vysokými dubmi s mäkučkou trávou som rozložila deku, vzala do ruky knihu a našla požadovanú časť.

„Pre ochranný štít druhej úrovne je potrebných niekoľko predpokladov. Po prvé, sústredenie. Po druhé, energia. Po tretie, správna formula a magická značka. Jedno bez druhého nedokáže vyčarovať správny štít a kúzlo sa rýchlo môže obrátiť proti vám. Mnoho čarodejníkov zomrelo len pre to, že zlyhalo pri vytváraní štítu."

Po chrbte mi prebehol mráz. Mohol by ma vlastný štít zabiť? Ani ten, ktorý som vyčarovala nebol boh vie aký, ale len zmizol, keď sa do neho vpila prvá kliadba. Bolo by možné, že by ma vtedy zabil?

„Ako prvé si pre učenie nájdite tiché, pokojné miesto. Pre učenie sa štítu sa to môže zdať ako hlúpe, predsa štít sa nepoužíva v pokojnej situácii, ale pri učení je potrebné pochopiť podstatu kúzla, aby ste ho dokázali použiť aj vo vypätej situácii. Pre úplné zvládnutie teda potrebujete pokojné miesto, kde vás nebude nikto rušiť.“

Miesto som mala. Bolo tiché a nikto sem nechodil, ani záhradník, lebo pod stromami nerástla vysoká tráva.

„Sadnite si, zatvorte oči. Vyprázdnite myseľ. V duchu si opakujte formulku a zloženie prstov, až dokým ich nebudete vedieť naspäť. Každé slovo má svoj vlastný význam a spoločne tvoria magický podpis, ktorý uzavriete zložením svojich prstov na ruke, kde máte značku.“

Nohy som zložila pod zadok do tureckého sedu (mama by ma zabila, vedieť že sedím takto) a zavrela som oči. Formula znela:

„Scutum meum servat vires hostium terra formare.“

V duchu som na ruke spojila prstenník a palec, dlaňou k sebe, tak ako bo nakreslené v knihe. Potom som zohla malíček, zatiaľ čo ukazovák a prostredník zostávali vystreté v tvare v. Potom som okrúhlym pohybom lakťa urobila vlnu a vystrela ruku dlaňou pred seba a spojila som ukazovák a prostredník. Zloženie prstov nebolo zložitejšie, než pri transformácii, tam musel čarodejník počas odriekavania prsty neustále presúvať podľa požadovaných slov.

„Keď ste si istý, že viete formulku a zloženie prstov, otvorte oči a nahlas vyslovte slová, aby sa vám vryli do pamäte. To urobte aj z prstami, zatiaľ však nečarujete. Pokusy zrýchľuje a nezabudnite, že čím pohotovejší budete, tým bude štít silnejší. Ak ste si istý, že ovládate obe časti naspäť, môžete začať čarovať.“

Zopakovala som latinské slová niekoľkokrát. Zdali sa mi príliš dlhé na vyčarovanie štítu - predsa ten potrebujem zhmotniť okamžite a hoc som sa snažila, keď som slová vyslovila príliš rýchlo, jazyk sa mi zamotal. A tým pádom bolo aj moje sústredenie preč. Rozhodla som sa, že sa nateraz zamerám len na zvládnutie kúzla a potom ho budem vylepšovať.

Postavila som sa, aby som napodobnila obranný postoj a sústredila sa na mágiu, prúdiacu z môjho vnútra do značky. Cítila som jej zdroj, jemné chladivé plynutie sily v celom tele, vždy prítomné. Mágia zo mnou bola každý deň, každú sekundu, ale aj tak som si jej prítomnosť uvedomovala najviac pri čarovaní.

Nadýchla som sa a začala odriekavať a zároveň vykonávať gesto. Pocítila som prúd energie, ako si prerazil cestu od hrude cez rameno až do dlane. Značka sa rozžiarila na červeno, potom na oranžovo a nakoniec zbelela. Vystrela som dlaň pred seba a z nej vyrazil oranžový ovál asi v mojej výške, široký asi meter.

Fungovalo to. Štít držal aj naďalej, kúzlo bolo stabilné a cítila som, ako zo mňa pomaly odčerpáva energiu. Štít sa trblietal a vlnil ako voda, ale bola som si istá, že by vydržal kliadbu. Nikdy predtým som nevidela ochranné kúzlo v takejto forme. Bola to čistá energia, spútaná do určitého tvaru  Ešte chvíľu som sa kochala jasnou, žiarivou stenou, než som kúzlo ukončila.

Vyčerpaná, ale nadšená som to zopakovala ešte niekoľkokrát, stále sa snažiac vyčarovať štít rýchlejšie a plynulejšie, ale stále to nebolo tak rýchle, ako som chcela. Napokon som už v tele nemala kúska energie nazvyš a musela som svoju snahu ukončiť. Aj tak som bola svojim úspechom nadšená a zaumienila som si, že pri najbližšej príležitosti to Samsonovi predvediem.

Vrátila som sa do domu a šla na večeru. Tam sme sa zišli všetci, mama, otec, Samson. Konverzácia bola nepríjemná a stuhnutá, ale o včerajšej noci nikto nič nepovedal, k mojej úľave.

„Pani Göringová mi pred chvíľou volala," povedala mama po hlavnom chode. „Hannah sa pôjde zotaviť do Paríža k svojej tete. Tej čo má to nádherné sídlo na vidieku.“

Vzhliadla som od stola. Prečo mi to Hannah nepovedala skôr?

„Ozaj? A ako dlho tam bude?"

Mama na napila vína.

„To neviem, zlatko. Jej zranenia sú vážne, možno aj pár týždňov. Och a aj synovec pána Bernardina Nathanael ide naspäť domov. Vraj neodkladné záležitosti.“

„Ten chlap, čo vyzerá ako mrkva s parochňou?“ zaujímal sa otec. Neovládla som sa a tlmene sa zasmiala.

„Ale prosím ťa, Ewald!“ zahriakla ho mama. „Takéto reči ničomu preprospievajú. Najmä pred dámami."

Pohľad mi zablúdil k Samsonovi, ktorý sa zamyslene hrabal v jedle. Očividne bol tak ponorený v myšlienkach, že rozhovor nevnímal.

„Zavolám Hane po večeri," oznámila som. „Je to čudné, že mi nezavolala.“

Mama prikývla. „A ešte - pánovi Samsonovi posiela pán Göring vďačný pozdrav za to, ako sa o Hannah postaral. Ich liečiteľ už nie je ich liečiteľ.“

Prisahám, že v tej chvíli som na jeho bledej tvári zahliadla škodoradostný úsmev, no ako prišiel, tak zmizol.

Po večeri som okamžite vytočila číslo domu Göringovcov. Zodvihol ich komorník, André.

„Slečna je veľmi slabá a pripravuje sa na cestu," oznámil mi stroho.

„Len minútu, viac ju nezdržím," naliehala som.

„Mám jasný príkaz nijako ju nerušiť," oponoval. Drzáň!

Už už som sa nadychovala k nejakej nepríjemnej poznámke, keď som v slúchadle z diaľky začula hlas mojej priateľky.

„Je to Naďa? Už aj mi to dajte, André, ďakujem. Naďa! Tak rada ťa počujem!“

Hlas mala stále slabý, ale nestratil bežnú hravosť.

„Takže Francúzsko?“ uisťovala som sa.

„Áno," povzdychla si a v slúchadle zaprašťalo. „Teta Gizelle ma k sebe pozvala. Má najlepších liečiteľov v Európe a vidiecky vzduch mi prospeje."

„Rovnako ako Francúzska spoločnosť," neodpustila som si.

Zachichotala sa. „Nezabúdaj, že z nás dvoch ja som tu zasnúbená. Knieža mi píše takmer každý deň, odkedy sa...to stalo.“

Nechcela som, aby náš rozhovor nabral na horkosti, tak som rýchlo zmenila tému.

„Pozdravuj odo mňa tetu, Hannah. A píš mi. To sídlo musí byť nádherné.“

„A ty si užívaj Louisovu spoločnosť," odpovedala. „Už musím ísť. Mám ťa rada.“

„Ja teba tiež," povzdychla som si.

A obe sme položili slúchadlá.

Naďa Veberová
09.07.1930