Toto píšem na druhý deň poobede, lebo sa toho toľko udialo, že som potrebovala čas na strávenie.

V knižnici som si včera našla návod na prípravu elixíru na vystopovanie magického podpisu, no okrem toho, že je to neuveriteľne zložitý elixír, ktorý sa varí niekoľko dní, idú do neho ingrediencie, ktoré doma nemáme. A keď som od pána Hoffmana zisťovala ich cenu, nemilo ma prekvapilo, že stoja omnoho viac, než koľko mám v peňaženke. Preto som dlho neuvažovala a šla za otcom - nikdy nemal problém mi dať peniaze, najmä keď šlo o výučbu. Keď sa opýtal, na čo ich potrebujem, povedala som že na šaty a kozmetiku. Viac nepotreboval vedieť. Len mávol rukou a prihodil pár bankoviek. Ešte pred obedom sa zastavil Louis, len pozdraviť, šli s otcom niekde preč z mesta. Pobozkal ma, ale nedokázala som sa uvoľniť. Jeho pery mi prišli v tej chvíli také studené a cudzie, že som sa len tak-tak neodtiahla. Očividne to vycítil. Odišli rýchlo.

Vybrala som sa teda do obchodu zo zásobami, o ktorom som len počula, nikdy som tam nebola. Bol presne taký, ako ho pán Hoffman opisoval. Malý, plný tisícok krabičiek, fľaštičiek a sáčkov a s malým, učupeným stolíkom v strede. Maličký starček sa usmial a začal vyberať prísady, ktoré som mu diktovala. Kožu z kobry kráľovskej, extrakt zo zlatoočky, vysušené krídla vážky. No keď som požiadala o zub bieleho tigra, mužíček sa zastavil v pohybe a podozrievavo na mňa pozrel.

„A má slečna povolenie?“

Povolenie? Očividne to vyčítal z výrazu mojej tváre, lebo sa pustil do vysvetľovania. 

„Zub z bieleho tigra je veľmi vzácna a nebezpečná prísada. Predáva sa len Majstrom alebo keď máte povolenie. Ste mladučká, Majster nie ste a povolenie...“

„Nevedela som, že ho potrebujem," povzdychla som si. „Nedalo by sa to vybaviť inak?“

Pohoršene pokrútil hlavou. „Voľný predaj nie je zakázaný zo zábavy, slečna. Neodborná manipulácia by mohla mať nedozerné následky.“

A bolo po elixíre. Namrzene som zaplatila za ostatné zásoby a vrátila sa domov. Vyzeralo to, že je môj plán odsúdený na zánik, keď som dostala ďalší, omnoho nebezpečnejší nápad. Univerzitný sklad bol vždy odspodu po vrch naplnený všetkými prísadami. Iste, odomykacie kúzlo poznal len profesor elixírov, ale v prípade núdze boli všetky zapísané v zozname a ten bol schovaný zborovni. Univerzitu poznám naspamäť, s otcom som tam chodila celé detstvo. A každý polrok tam chodím skladať skúšku.

Plán bol jednoduchý. Posledný z univerzity odchádza rektor okolo desiatej a ostáva tam len nočný strážnik. Cez zadný dvor vedie malá cestička, ktorá ústi pri pivničných dverách. Tie sa nikdy nezamykajú. Viem to, lebo som sa tam ako dieťa skrývala.

Pri večeri som ustavične zívala a  napokon som vyhlásila, že som veľmi unavená, idem si ľahnúť a nech ma nikto neruší. Vedela som, že to budú rešpektovať, lebo zatvorené dvere sú u nás sväté.

Pripravila som sa veľmi dôkladne. Obliekla som si čierny nohavicový kostým, nemohla som ísť v šatách. Obula som si pevné kožené poltopánky, ktoré veľmi nenosím, sú neelegantné, avšak na túto príležitosť perfektné. Vlasy som zopla a strčila pod klobúk, aby ma kvôli nim nikto nespoznal. Pre istotu som zo sebou vzala jednu z otcových strieborných dýk a kožené vrecko, kde vložím svoj lup.

Z domu som vykĺzla okolo desiatej. Ešte predtým som si dala záležať, aby ma otec videl, ako vchádzam do izby a ani mu nenapadlo ma ísť skontrolovať. Cesta k univerzite pešo trvala asi dvadsať minút, možno aj kratšie, lebo som od vzrušenia priam letela. Univerzitná záhrada nebola oddelená plotom, teda som vošla úplne bez ťažkostí na pozemok. Budova univerzity sa v tme zdala omnoho väčšia a desivejšia. Chodník som našla ľahko, svetlo z pouličných lámp prenikalo aj sem. No keď som zahla do húštia, ocitla som sa v absolútnej tme a zo strachu z odhalenia som postupovala potme, len popamäti. To moju cestu omnoho predĺžilo, nečakala som, že bude taká tma.   Nakoniec som dorazila k múru. Aj napriek teplému letnému večeru bol vlhký a chladný. Oprela som sa oň, spojila ruky a začala odriekavať. Bolo to špeciálne kúzlo s názvom Mačacie oči. Umožňovalo vidieť v tme. O niekoľko sekúnd som pocítila v značke mravčenie, ktoré sa presunulo do očí. Zažmurkala som a zrak sa mi rozjasnil. Bolo to zvláštne, síce som videla, ale akoby som mala pred očami závoj.

Pivničné dvierka boli zhrdzavené, ale po niekoľkých neúspešných pokusoch sa mi podarilo ich otvoriť. Keď som chcela vojsť, prepadli ma pochybnosti.

Skutočne sa to chystám urobiť? Vlúpať sa do univerzitnej budovy? Dcéra najvyššieho mága, keby ma len tak niekto videl! Potom som si spomenula na to všetko, čo sa udialo. Prečo toto celé vlastne robím. Ak sa niekto opováži zaútočiť na Naďu Veberovú, tak ona sa opováži vykradnúť školu!

Vyšla som z podzemia na prvé poschodie. Nikde živej duše, ani hláska. Počula som len svoj zrýchlený dych a tlmené kroky. Najprv som si to zamierila do zborovne. Prešla som cez širokú mramorovú chodbu a zastavila pri dverách. Mám šťastie, že mám vynikajúcu pamäť, tak som vyriekla odomykacie kúzlo, ktoré používal pán Hoffman a fungovalo.

Už ako malá som sa túžila pozrieť na to tajomné miesto, kde učitelia trávia voľný čas. Vždy som si myslela, že tam majú niečo úžasné, keď si to tak úzkostlivo strážia, a aj keď mi racionalita vravela, aby som nebola decko, nemohla som necítiť mierny záchvev sklamania, keď som uvidela len rad stolov a veľkú knižnicu.

Kniha ležala na poličke v jednej zo skriniek. Nájsť odomykacie zaklínadlo na sklad bolo jednoduché. A ešte tam bola nakreslená aj poloha rúk! Zasmiala som sa nad amatérizmom týchto ľudí. Aj keď, kto by kradol v univerzite? Na posvätnej pôde?

Aha. Ja.

Sklad bol na tom istom poschodí. Stále si nikto nič nevšimol, presunula som sa ako duch po chodbách a zastala pri sklade. Priložila som ruku dlaňou ku kľučke, zložila prsty a zašepkala formulku. Značka zažiarila na zeleno a ozvalo sa cvaknutie zámku. Moje vydýchnutie bolo vtedy počuť asi na kilometer. Srdce mi búšilo až niekde v krku, keď som vošla dnu a zavrela sa sebou dvere.

Sklad bol obrovský. Nedá sa to inak popísať. Neviem čo som čakala, ale dlhočižnú miestnosť so stovkami regálov plných všemožných fľaštičiek, krabičiek, vrecúšok a pohárikov nie. Toto situáciu dosť komplikovalo. Bolo takmer jedenásť hodín. Otec chodí spať o polnoci. Ak so zmyslí, že ma pôjde skontrolovať... Pár sekúnd som doslova panikárila, dych sa mi zrýchlil a nohy roztriasli. Musela som sa oprieť o stenu a zhlboka dýchať. Racionálne som si hovorila, že sa musím ovládať a nepodľahnúť emóciám, no skutočne som sa spamätala až keď som si uvedomila, že by ma tu mohol niekto vidieť.

Nemôže to byť také zložité, povedala som si. Prešla som niekoľko radov, označených číslami a malými tabuľkami s rôznymi názvami. Tibetská medicína, suroviny na transplantačné elixíry, Ženevské obličky, Matkin lalok...bolo nemožné nájsť v nich čo som potrebovala. Ale nevzdávala som to. Vrátila som sa na začiatok a rozhodnutá zostať tu aj celú noc a prejsť každú poličku. Postupovala som systematicky a čo najrýchlejšie, ako som vedela. V absolútnom tichu som počula len svoje kroky a zrýchlený dych.

Všetko sa zdalo byť v poriadku, no keď som bola asi pri treťom regáli, začula som šuchot. Prišlo to od dverí. Niekto tam bol. Zakričala som, ale nikto sa neozval. Podišla som bližšie, no kúzlo Mačacích očí začalo pomaly vyprchávať. A vtedy na mňa zozadu niekto zaútočil. Pocítila som úder do chrbta. Nebol taký silný, aby som spadla, no aj tak sa mi zahmlelo pred očami. Zapotácala som sa a udrela o regál.

Ešte pred pár týždňami by som len pasívne prijímala údery. Avšak tréning, ktorý mi otec zaobstaral, mi dodal odvahu. Schmatla som prvú vec, ktorú som na poličke nahmatala a vrhla ju na útočníka. Zvuk treštiaceho sa skla mi napovedal, že to očividne bola fľaša. Nečakala som ani sekundu a rozbehla sa preč. Vybehla som na chodbu a rozbehla sa k schodom, keď sa spoza roha vystrčila ruka, schmatla ma a stiahla do prázdnej miestnosti. Chcela som kričať, ale ústa mi zakryla dlaň. Rovnako sa mi pri uchu ocitli pery a začula som známy hlas.

„Ticho! Nechcem vám ublížiť.“

Samson!

Rozzúrene som ho odstrčila.

„Čo tu robíte?" zasyčala som.

Mrazivo na mňa zazrel. „Strážim vás. Iba vám by napadlo vykradnúť samej univerzitný sklad, keď sa okolo pohybuje nejaký maniak.“

„Ako ste vedeli, že tu budem? Vy ma špehujete?“

Uškrnul sa. „Nie ste taká nenápadná, ako si myslíte. To okázalé zívanie pri večeri sa nedalo prehliadnuť. A potom ešte že vás nemá nikto rušiť? Som šokovaný, že vaši rodičia sú takí naivní.“

„Nepotrebujem vašu ochranu!“ vyštekla som hlasnejšie, než som mala v úmysle. Hneď na to som stlmila hlas. „Ak mi neveríte, poradím si aj bez vás.“

Mala som pocit, že mu chýba veľmi málo, aby prevrátil očami. Podišiel dopredu a založil si ruky na hrudi.

„Samozrejme. A ako prvé sa vydáte uprostred noci sama rovno do náruče človeka, ktorý na vás už dvakrát zaútočil. Veľmi dospelé.“

Vtedy som sa spamätala, čo sa vlastne deje. Značka na ruke mi zahorela na oranžovo a on si to všimol.  Podišla som k dverám a nazrela von. Na chodbe nikto nebol.

„Vráťte sa. Počkáme ešte chvíľu a potom odídeme.“

Posmešne som si odfrkla. „To ani náhodou. Už ho nenechám újsť.“

Vyšla som na chodbu a obnovila kúzlo. Za sebou som počula jeho hlas: „Okamžite sa vrátte!“

Po špičkách som sa vrátila do skladu. Na zemi bola len rozbitá fľaša, inak žiadne stopy po útoku. Samson ma dobehol a okamžite začal provokovať.

„Čo si myslíte, že dosiahnete, keď ho nájdete?“

„Nájdem ho, zavesím dolu hlavou a budem štekliť dovtedy, kým všetko nevyklopí," odsekla som. „Čo si asi myslíte?“

„Pri vás si to netrúfam odhadovať.“

Chcela som sa ďalej hádať, ale zachytila som pohyb v hornom poschodí vedľajšieho krídla. Tmavú postavu, presúvajúcu sa od okna k oknu.

„Tam je!“

Nečakala som na neho, no koniec koncov to nebolo potrebné - sledoval ma ako na povrázku. Vybehla som po schodoch a prebehla spojovacou chodbou do vedľajšej budovy. Vlasy sa mi uvoľnili zo stuhy a rozleteli sa mi okolo hlavy, ale nemala som čas to opravovať. Keď som vbehla do haly, osoba zahalená v čiernom bola odo mňa vzdialená len pár metrov.

„Stoj!“ vykríkla som.

Otočil sa. Asi sekundu sme sa seba hľadeli, než sa spamätal a vrhol na mňa kliadbu. Tentoraz som neuhla. S hlasným treskotom sa jeho kliadba stretla s mojou v strede miestnosti. Okolie osvietil oranžový a červený záblesk. Vtedy vybehol Samson za mnou a keď ho útočník uvidel, okamžite sa otočil a rozbehol sa preč.

Neváhali sme. Strhla sa zbesilá naháňačka - pomedzi beh sme obaja vrhali kliadby, ale unikal nám ľahúčko ako mačka. Sledovali sme ho stále vyššie a vyššie, zanechávajúc za sebou spúšť. Rozrazil dvere a vybehol na strechu. Za sebou som začula Samsonove zakliatie. Zastavil, no ja nie. Na streche sme boli sami. Muž zmizol. Alebo žena?

Existovala len jediná cesta, ktorou mohol zmiznúť. Rozbehla som sa k okraju. Bolo to bláznivé, najmä zo Samsonovho pohľadu a jeho zdeseného výkriku: „Stojte!“
Šťastie, že som vedela, čo robím. Keď som začala padať, pocítila som jemné zachytenie kúzla, ktoré ma vyzdvihlo do vzduchu. Levitovala som asi tridsať metrov nad zemou a dva od okraja strechy.

Samson dobehol k okraju a po zdesenom výraze nebolo ani stopy. Nahradil ho nahnevaný.

„Vy ste sa totálne zbláznili! Ako...ako ste vedeli... Na takéto kúzlo nemáte dosť energie!“

Odrazu ma prepadla neskutočná eufória. Rozosmiala som sa na plné hrdlo.

„Nie je moje," smiala som sa. „Toto je od vekov najobľúbenejšie miesto Berlínskych samovrahov. Kto by nechcel umrieť s výhľadom na celé mesto? Tak to očarovali. Permanentné levitačné kúzlo."

Urobila som niekoľko krokov vo vzduchu. Luskla prstami a spravila pomalé salto. Vlasy mi levitovali tiež.

„Zmizol nám," poznamenal.

Pokrčila som plecami. „No a? Príde zas. To už budeme pripravení.“

Prešla som k okraju a jemne dosadla na zem. Spoza horizontu sa pomaly začínali vynárať prvé ranné slnečné lúče, sfarbujúce svet a ružovo.

Samson zodvihol môj klobúk, oprášil ho a podal mi ho.

„Mali by sme ísť. Ak vás vaši rodičia nenájdu ráno v posteli...“

Otočil sa.

„Počkajte!“ natiahla som sa a mimovoľne ho schmatla za ruku. „Zub z bieleho tigra! Preto som sem prišla, nemôžem bez neho odísť. Je to dôležité.“

Otočil sa a pokojne na mňa pozrel. „Mám licenciu. Môžem vám ho kúpiť.“

Sklopila som zrak a pustila ho. Mlčal. Zhlboka som sa nadýchla. Vedela som, že musím ešte niečo povedať a možno už nedostanem lepšiu príležitosť.

„Ja...chcem sa ospravedlniť. Za ten môj výbuch. Nie ste najpríjemnejší človek, ale ani vy ste si nezaslúžil to všetko, čo som vám povedala. A ja som si nezaslúžila, aby ste pre mňa klamali. A to nie je veľmi váš štýl, takže vám...ďakujem.“

Málokedy som sa takto ospravedlňovala. Ale cítila som, že je to správne. Opatrne som zodvihla oči a uvidela jeho ako vždy kamenný výraz. Teraz bol však o niečo miernejší. Možno až...láskavý?

„Žasnem nad tým, ako aj do ospravedlnenia dokážete zahrnúť urážku,“ povedal sucho. „Ale prijímam to.“

Nadšením som v duchu kričala, no navonok som len zhlboka vydýchla. Musela som povedať ešte pár vecí.

„Myslím, že máte pravdu."

Nadvihol obočie. „Skutočne? A v čom?“

„Som naivná. Aspoň čo sa týka Louisa. Ale skúste ma pochopiť, prosím! Nie som žiadna femme fatale, pred ním som bola len nepobozkané dievča a on prišiel, zo svojím šarmom, spôsobmi  a...a...“

„A ukázal vám, ako chutí vášeň,“ dopovedal za mňa.

Nemo som prikývla. Cítila som sa taká hlúpa a zraniteľná, že som si to nevšimla skôr. A on mi to hovoril celý čas!

Podišla som k okraju strechy, sadla si naň a nohy spustila dolu. Svet sa prebúdzal, tma pomaly ustupovala rannému zore. Po ulici občas prešlo auto. Aj keď bola letná noc, striaslo ma od zimy.  Pocítila som, ako si sadol vedľa mňa a cez plecia mi prehodil svoj plášť. Mlčali sme, hľadiac na prebúdzajúce sa mesto.

„Neviem, či je to...relevantné, vzhľadom k situácii," začala som po chvíli. „a viem, že by som sa nemala sťažovať, mám sa predsa lepšie, než väčšina ľudí, ale...proste už neviem, čo mám robiť. Nie som si ničím istá...ničím. Nemôžem sa ani s nikým porozprávať. Mama je vždy chorá, otec má prácu a nemám ani súrodenca. Chcela by som niekomu všetko povedať, všetky pocity, všetok strach z posledných týždňov, všetko, ale tu nikto nepočúva. Každý má dosť svojich problémov a ja nechcem ešte pridávať.“

Jeden žiarivý lúč preťal tmu a narazil do budovy, na ktorej sme sedeli. V tej chvíli bol jediný kúsok svetla naokolo.

Samson sa pomrvil, vystrel a napokon pomaly prehovoril. Hlas mal jemný ako hodváb.

„Toto bude znieť trochu teatrálne, ale myslím, že sme začali zle.“

Vystrel ruku a pozrel na mňa.

„Ernest Samson. K vašim službám.“

Zasmiala som sa.

„Prečo mám pocit, že takéto druhotné zoznamovanie nerobíte často?“

„Nerobím.“

Pozeral na mňa a v očiach mal zvláštny odtieň láskavosti, skrytý hlboko pod vážnosťou. Pozrela som na jeho ruku a potom opäť na neho. Myslel to vážne. Nevysmieval sa.

Spolu s vychádzajúcim slnkom sa stretli aj naše dlane.

„Naďa Veberová. Rada vás spoznávam.“

Domov sme sa vrátili až okolo piatej. Nemohla som odolať vidieť východ slnka nad mojím mestom, presvedčila som ho, aby sme zostali. Frflal, no už mi to prišlo zábavné, nie frustrujúce. Keď sme sa rozchádzali na chodbe, ešte ma zastavil. Z toho, čo mi povedal, ma doteraz mrazí.

„Môžete si byť istá, že to, čo vám pán Bernardine ukázal, nebola ani stotina zo skutočnej vášne, slečna Veberová.“

08.07.1930
Naďa Veberová