Až teraz si uvedomujem, že pri všetkých tých udalostiach, ktoré sa stali, som úplne zabudla na svoju svorku. Indigo, Marysa a Dína ma každé ráno trpezlivo čakajú pred posteľou, Dína dokonca aj ja posteli, hoc z toho nie som nikdy nadšená. Dnes ráno som vstala nezvyčajne skoro, slnko bolo ešte medzi domami. V okamihu, ako som zložila nohy na zem, upreli sa na mňa tri páry dychtivých očí. V okamihu ma zaplavil pocit viny.

„Zlatíčka moje, veď ja som vás nevzala von! Miláčikovia moji..."

Ani som sa nenaraňajkovala, len som otvorila dvere, pritisla si prst na ústa a zbehla po tichom dome do zadnej záhrady. Psy bez hlásku zbehli po schodoch a vybehli dverami von, celé nadšené.

„Teraz sa budeme šaliť!" vykríkla som.

A oni odpovedali nadšeným brechotom. Boli to čistokrvné Nemecké ovčiaky, vychované od šteňaťa. Pamätám si na deň, kedy ich otec doniesol domov. Bol to dar od jedného zo starších, ktorému doma zostali ešte dve. Ako teraz si pamätám otcove slová, keď som otvorila krabicu a von sa vyvalili tri malé huňaté guľky.

„Keď máš psa, musíš si ho vychovať, Nadežda."

Marysa je najposlušnejšia, základné povely si osvojila takmer ihneď, netrebalo ani zvyšovať hlas a kedykoľvek, keď urobila niečo čo nemala a dostala len niekoľko výchovných slov, sklopila uši a celý deň na mňa pozerala ublíženým pohľadom. Indigo bol trochu ťažší oriešok, no aj on sa podal. A Dína...u nej mám pocit, že doteraz nie je schopná pochopiť ani jeden príkaz. Napríklad čo sa týka postele. Marysa a Indigo vždy poslušne čakajú, kým ráno vstanem a dám im jesť, iba ona sa na mňa pozerá z perín ako stelesnenie nevinnosti. Po troch rokoch som sa prestala snažiť ju to odnaučiť a ticho kapitulovala.

Blázili sme sa asi hodinu. Bola som špinavá, strapatá a doškriabaná, lebo občas zabudli skryť pazúre, no nevyčítala som im to. Bielu nočnú košeľu som mala na jednom mieste dokonca roztrhnutú. Napokon som sa absolútne vysilená zvalila do mokrej trávy, rozpustila si vlasy a zložila topánky. Psy ležali vedľa mňa a dychčali, s jazykmi až po zem. Po čase som sa opäť cítila...skutočná. Všetok ten hnev, stres a obavy proste zmizli. Zodvihla som ruku, zložila prsty do správnej polohy a vyriekla formulku. Vzduch zaplavil výbuch malých žiarivých svetielok, ktoré mi vyčarii úsmev na tvári.

Vtedy som zacítila cudzí pohľad. Keď som zodvihla oči, uvidela som Samsona, stojaceho v okne na medziposchodí. Zdola som mu dobre nevidela do tváre, no som si istá, že sa nám pohľady stretli a v tom jeho bolo čosi zvláštne. Trvalo to len sekundu, potom sa otočil a odišiel. A ja by som bola opäť klesla do trávy, keby sa z okna neozval mamin pobúrený hlas.

„Naďa! Zbláznila si sa? Chceš prechladnúť a ochorieť, keď ide leto? Ale už aj dnu!"

A bolo po zábave.

Celý deň som strávila doma, pomáhala som mame s papiermi, učila sa nové transformačné kúzla. Bohužiaľ len teóriu, lebo pán Hoffman napokon súhlasil, že sa ich môžem učiť, no len pod jeho dohľadom. Očividne pochopil, že nemá zmysel mi v tom brániť, tak aspoň nech mám dozor. Som si istá, že otec by nebol rád, ak by na neho zo steny hľadeli nejaké oči alebo zobák po nevydarenom zaklínadle.

Samsona som nestretla. Celý deň bol preč a keď sa vrátil, počula som len zatresnutie dverí a kroky. Rozhodla som sa, že mu viac nedám dôvod na posmešky z mojej kondície a každý deň si dám opakované kolo cvikov. Robím všetky tie brušné, nožné a ručné cviky, ktoré som videla robiť vojakov, no nie v takej miere, samozrejme. Bežať nemám kde a určite to nebudem robiť v meste, to ani náhodou. Keby ma tak videla Hannah! Musím byť opatrná.

Naďa Veberová

23.06.1930

P.S.

Nočnú košeľu som si vyprala aj zašila sama. Nemôžem riskovať, že to uvidí mama. Drahá saténová košela z Paríža, asi by ju roztrhlo!