dačo ma chytilo za plecia. Trhla som sebou a danú osobu ošpliechala vodou z fontány...

Daná osoba od ľaknutia poskočila a cúvla. Bol to Ayato... nečakane. Neudržala som sa a zasmiala sa. Vrhol na mňa zabijácky pohľa a skočil na mňa, ja som sa však uhla a on skočil priamo do fontány. To už som sa neudržala a skácala sa na zem od smiechu. Ešte vtipnejšie bolo keď ma zabíjal pohľadom a na jeho hlavu skočila žaba. Zasa som dostala záchvaty smiechu, no jemu do smiechu nebolo. 

Vyrútil sa z vody a ja som sa ledva rozbehla. Cítila som jeho hnev a to ako ma prepaľuje pohľadom až do stredu kostí. Ani neviem ako dlho som bežala, ale ak som celú vonkajšiu časť sídla neprebehla 20x tak ani raz! V tom som zasa uvidela toho vtáka prutko zasatavila a civela naňho ako na zjavenie. Ayato po mne z celej sily skočil, vrazil do mňa, no ani to mnou nepohlo. Popravde ani som si to nevšimla, keby sa nezrútil k zemi a tam na mňa divno necivel. Ten pohľad som vnímala to hej, ale čo sa týka okolia... čistý ignor.

Ayato mi pred očami mával rukou a nechápavo na mňa zazeral. Schmatla som mu ruku a  silnoju stlačila. Zapišťal bolesťou, ja som ju stláčala stále silnešie a on sa tam chudák skrúcal ako dáky červík a popri tom pišťal a sipel bolesťou. Ignorovala som to... podstatný bol ibaten vták, nič iné som nevnímala.

"Sarasi!! SARASI!! PUSTI MA!! FUJ TO!!... LUNA!!" V tom momente ako povedal moje meno som začala vnímať, trhla som sebou a ruku pustila. Pozrela som sa na Ayata,  bol skrútený na zemi a držal si ruku. Jeho ruka... bola celá modrá, otlačky nehtov do krvi... To som bola ja!? Nie! NIE! to som nemohla byť ja! hrnulo sa mi hlavou. 

"A-ayato! Tvoja ruka! T-to som bola j-j-ja!?" Pozrel sa na mňa nechápavým pohľadom..

"Ty si to nepamätáš!!? Stláčala a drvila si mi ruku a až na meno si vnímala!" Nechcelo sa mi tomu veriť! To som nemohla byť ja! Nechcela som to byť ja! Padla som do kolien a rozmýšľala.. Ayato sa pozeral do zeme a ticho sa spýtal..

"Čo si zač?" Neodpovedala som..

"Čo si zač??" Zase som neodpovedala..

"Čo si dopekla zač!!?" Stále som čušala..

"LUNA DOPEKLA HOVOR!!" Ziapal po mne, no ja so stále čušala a hľadela do zeme. Potom som pohľadom prešla na toho vtáka.. stále tam bol.. sedel a pozoroval nás. Pokojne som Ayatovi položila otázku, no pohľadom som zostala na vráčati..

"Prečo si nepoužil svoju upírsku silu? Raz dva by si sa vymanil." Aj keď som hľadela na operené stvorenie cítila som na sebe jeho nechápavý pohľad..

"A- ako prosím!? Ja som ju použil! Teda aspoň som sa pokúšal, no na teba to vôbec nezaberalo! Ako by som sa bol človekom proti upírovi! Jediné čo som ti spôsobil celou silou je tamto!.. Pohľadom som prešla na svoju ruku, no bola úplne v poriadku! 

"Ayato asi nechápem." Bola som úplne pokojná, znela som tak mŕtvo, ako by som ani nemala dušu. Prezrela som si jeho ruku, no ani na tej už nič nebolo.

"A-ayato.. tvoja r-ruka." Zase som hovorila pokojne.. Pozrel sa na ruku, pousmial sa a dodal..

"Zrýchlené hojenie. Upíri a vlkodlaci to tak majú. Ake ako je možné, že tvoja ruka na ktorej si mala obrovskú modrinu mojou zásluhou je preč!!??" Narozdiel odo mňa nebol zrovna pokojný..

"Neviem.. to možno kvôli ehm... to je jedno." Nehodlala som mu povedať to, že som shifterou.. ani nič viac. Stačí mu to čo vie teraz. 

Zrazu ma chytil za tričko, pritiahol bližšie a hľadel mi do očí. Nechápavo mi na ne civel ako dieťa na pelendrek! Neznášam keď dáva tieto svoje pohľady!

"Sarasi nemáš náhodou hnedé oči!?" Pustil ma, ja som o krok ustúpila a bezducho prikývla..

"Dobre, tak mi teda vysvetli jednu vec. AKO JE MOŽNE, ŽĚ SÚ ŽLTÉ!??" Oj.. tak s tohto sa už nevykecám!! Prebleslo mi hlavou.

"No.. ehm.. to je jedno. U mňa je to bežné, zvykaj si." Uhla som pohľadom naspäť na vtáka. Sledoval ma ako smrť svoju obäť!

"Tak dosť! Čo si zač!? Prečo si v tom lese povedala tomu upírovi, že nie si človek!? HOVOR, LEBO ŤA DONÚTIM PO ZLOM!!" V tom momente som sa už neudržala a zvrieskla po ňom ako po malom decku..

"TAK FAJN! skús ma donútiť!" Chvíľu bolo ticho... ktoré som prerušila..

"HM.. Myslela som si. Chcel si vedieť čo som zač? Dobre! Poviem ti to..." Víťazoslávne sa usmial..

 "Nie som človekom! To ti musí stačiť.." v sekunde mu úsmev prešiel to asi agresivity? Ja neviem on má nervy tak často a tak často sa usmieva, že už je to na nerozoznanie. Skôr ako stihol dačo povedať pozrela som sa na tohoo vtáka. V tom momente zapípal a ja som sebou trhla, Ayato nepochopene zastenal..

"Boha Sarasi zasa nie!!!" V tom momente zasa tá istá vydina z minulosti..

Sestri, ja otec... naháňali sme mamu a na koniec zasa ten vták..

 Hneď ako som začala vnímať som si uvedomila, že plačem.. Zasa som sa tak cítila a zase ten vták zmizol. Nevydržala som to a zavyla. Bolo to najhlasnejšie vytie aké som kedy vydala, bolestnejšie ako keď som prišla o rodičov a prenikavejšie ako vytie vlkov z lesa a Alfy, ktorý sa ku mne pridali.. V momente ako som prestala vyť som stratila vedomie. Jediné čo si pamätám je to ako som zavierala oči a Ayato stál len kúsok odomňa...

Tak čo páčilo sa vám pokračovanie? Inak napadlo ma či by ste nechceli "Ask na postavy". Ak hej napíšte otázky do komentov (Koľko chcete budem len rada)