Zdrhala som do svojej izby, skočila na posteľ a pobavene dychčala...

Netrvalo dlho a moju pozornosť upútal neznámi tlmený zvuk. Posadila som sa na posteľ a svoju pozornosť zaujala na dvere, bolo to dačo za nimi. Chvíľu som váhala, no potom som vyšla z izby...

Nikde nebolo ani duše... teoreticky jedinou živou dušou som tu ja, ale veď hádam sa chápeme. Vyšla som z izby, zavrela za sebou a čo najtichšie kráčala sídlom, nasledujúc zvuk. Prešla som chodbou, párkrát zabočila a stála pred dverami za ktorými bolo počuť ten tlmený zvuk.

Najskôr som váhala, potom som však vošla do miestnosti...  akási izba... ale... čudná. Bola tam pohovka, nočný stolík atď, atď... skrátka všetky tie hovadiny, ktoré sú vo všetkých izbách, veď hádam viete. Ibaže tu chýbala posteľ a bola tu len akási hovadina vypadajúca ako stredoveký mučiaci nástroj. Tá taká "skriňa", ktorá má v sebe ostne... netušila som čo v tej miestnosti robí, ale ako mučiareň to tu rozhodne nevypadalo. V tom som zasa začula ten tlmený zvuk, no tentokrát oveľa hlasnejší... dačo ako tiché buchotanie. Započúvala som sa do zvuku, vychádzalo to z tej "skrine". Najskôr som váhala a potom som tú chujovinu opatrne pootvorila, nadskočila a skoro zinfarktovala keď odtiaľ vyletel malinký vták! Padla som na zem od ľaknutia a rýchlo sa pozviechala..

"To ty si robil ten zvuk? Asi si sa odtiaľ chcel dostať, však?" Povedala som, pousmiala sa a vykročila k vtáčikovi sediacemu na zemi. Prišla som tak meter od neho pozorovala ho len pár sekúnd... keď sa mi pred očami zjavil obraz... minulosť:

Behala som po tráve pri dome a smiala sa, sestry bežali za mnou a všetkých nás naháňal otec, ktorý sa s nami často hrával. Dobehol sestry, oni sa otočili a vrhli naňho čím ho zvalili na zem a ja som sa pridala. Smiali sme sa a začali sme tata štekliť... bola to ohromná zábava! V tom nás mama uvidela a začala sa smiať. Rozbehli sme sa po nej všetci štyria a naháňali ju po dvore, keď v tom som uvidela vtáka, zastavila a hľadela mu do očí... bol priam zrkadlovo podobný tomu terajšiemu... v tom sa spomienka rozmazala a vytratila spred mojich očí.

Ani neviem ako padla som na kolená, ruky položila na stehná a začali mi tiecť slzy. Ucítila som ako sa bolesť a smútok derie von. Všetko to čo som v sebe veznila akoby nič sa vydralo na povrch. Slzy sa zmenili na plač... a zachveli sa mi ruky. V sebe som pocítila vytie a len tak, tak ho v sebe zadržala!

"Nie! Nie tu a teraz!" Rázne som si povedala, pomaly prestala plakať a upokojila sa. Ruky sa prestali triasť a miesto vytia sa mi z úst vzdralo tiché vzdorné zavrčanie. Pomali na mne neboli vidieť žiadne zmienky smútku, postavila som sa a poobzerala po miestnosti... prešla som pohľadom všetko ale toho vtáka som nikde nevidela! Nechápala som to! Zrak mi spočinul na okne... bolo zavreté! To nebolo možné! To vtáča som tu predsa videla! Bolo tu! Zostala som pozerať do okna a všetko ignorovala (doslova som vypla všetky zmysly). Keď spozornela začula som už len to ako niekto pootočil kľučkou. Prutko som sa otočila, vo dverách stál Ayato a obarene civel...

"Čo tu dopekla robíš!?" Vyšlo z neho a už mi bolo jasné, že mám problém, a to veľký!.. 

Takže dnešná čať je o trochu kratšia len okolo 550 slov, takže tu to ukončím a ďalšia sa možno podarí zajtra! Názory a osoby, ktoré chcete zabiť píšte pokojne do komentov!