media: Gregory Sinister

„Deti moje!"

Cesta hustým lesom po úzkej prašnej ceste plnej jám a kameňov sa vliekla. Priechod im čistili jeho chlapci na motorkách, kontrolujúc okolie. Mali hlásiť akúkoľvek cudziu aktivitu, ale v okolí desiatok kilometrov nebolo živej duše. Keď konečne dorazili na miesto, v diaľke sa už obzor stával jasnejším. Dva landrovery zaparkovali neďaleko čistinky, na ktorej by obyčajný smrteľník nikdy nerozpoznal ostatky pohanského obradu. Kamene, v kruhu rozložené okolo, v strede nepostrehnuteľné zvyšky vypáleného triskelionu. Ale to všetko bolo zanedbateľné, oproti tej energii, ktorá elektrizovala vo vzduchu, vôni, ktorá omamovala zmysly vlčích pohanov a burcovala v nich ich divokú stránku. Štyri motorky zastavili hneď vedľa áut, muži, odetí v čiernom, s žiarivo modrými pásmi na hrudiach zostúpili a hneď začali otvárať batožinový priestor.

Gregory vystúpil z landroveru ako prvý, nasledoval ho Andreass. Potom dvaja muži, ktorí niesli mladého chlapca, omegu. Nechal ho spútať v okamihu, ako vstúpili do landroveru. Nebránil sa, celé telo sa mu nepretržite chvelo a z úst unikali hlasné vzlyky. Taký vydesený. Pravdepodobne najväčším ohrozením, ktoré zažil, bol nedostatok vitamínu C. Teraz však bol tichý, až na jeho splašený dych. Kráčal dobrovoľne a rezignovane, hlava sklonená k zemi.

Kučeravý muž nepotreboval vydať žiadne rozkazy - jeho vojaci dopredu vedeli, čo majú robiť. Utáborili sa na východnej strane čistinky, rozložili dva stany a niekoľko veľkých svetelných stojanov. Jeden z nich našiel vhodný strom, ku ktorému priviazali chlapca. Gregory povedal Andreassovi ešte niekoľko slov, potom si vzal stoličku, rozložil ju a sadol si vedľa trasúceho sa chlapca. Jeho žiarivé oči ho pozorne skúmali. Omega bol vydesený. Pokožka vlhká, pery chvejúce sa, zreničky rozšírené. Skláňal pohľad smerom k zemi, jasný znak poníženia. Alfa natiahol ruku, stisol mu bradu a prinútil ho pozrieť sa mu do očí.

„Nechápem," preniesol po nemecky, no so silným prízvukom. Potom mu prehrabol vlasy, prezrel zuby, ponaťahoval chudé ramená. „Čo ju mohlo na tebe tak zaujať, že tak strašne riskovala. Kosť a koža, bledý ako mlieko, pravdepodobne si každú chvíľu chorý. Tak čo?"

Žiarivá modrá pozorne študovala každý pohyb malej omegy. Chlapec sa okamžite skrčil a pritisol ku stromu, o ktorý bol priviazaný, čo najďalej od neho. Gregory sa pohodlne oprel do stoličky a zopäl ruky.

„Čo po mne chcete?" ozval sa chlapec šeptom vôbec po prvýkrát tej noci. Hlavu držal sklonenú, pod dominantným pohľadom modrookého muža to ani inak nešlo. Hlas sa mu triasol a preskakoval.

„Nie je to jasné? Si jej drahý. Moja dcéra mala vždy len jeden dôvod, prečo riskovala - svoju rodinu. Nebude dlho trvať, než sem príde."

„Nerozumiem vám," vzlykol omega. „O kom to hovoríte?"

Gregory naklonil hlavu na stranu. Bola teplá noc, až horúca, no ten maličký sa aj tak triasol. Bola mu zima? Jeho muži, zvyknutí na chlad a sneh sa určite necítili komfortne, ale títo nemci boli očividne zvyknutí na teplo. Zložil si preto vestu, ktorú mal na sebe a prehodil ju cez jeho útle ramená.

„Nebuď nechápavý, zapoj trochu rozumu, cucciolo."

Pri poslednom slove sebou chlapec trhol. Následne sa mu rozšírili oči.

„Vy...vy...ste Antalliin otec?"

„Nie len jej," muž sa usmial a vrátil sa na stoličku. „Ale je mi z mojich detí najmilšia." Potom k nemu posmešne natiahol ruku. „Gregory Sinister."

Blondiak sa pozrel na ruku a potom naspäť na muža. „Jullian Antools." Bol to výsmech, lebo mal ruky priviazané za stromom? „Prečo toto robíte?"

„Ja a Antallia sme sa nerozišli v najlepšom. Obviňuje ma z množstva vecí a vo väčšine má pravdu. Ale mala dlhý čas na upokojenie sa. Teraz sa musí vrátiť, spolu s jej súrodencami a započať cestu, na ktorú som ich všetkých pripravoval."

„Cestu?" nechápavo zašepkal Jullian. „Čo tým myslíte?"

Muž si prehrabol fúzy. „Takže ti nič nepovedala. Múdre od nej. Chcela ťa chrániť, vedela, že prídem. Vždy mala problém s emóciami, veľmi ľahko sa naviaže a veľmi ťažko potom necháva milovaných ísť. Si toho živúcim príkladom."

„Mýlite sa," pokrútil hlavou chlapec. „Nikdy ma nemilovala. Povedala mi, že sa nikdy nezaujímala, že som pre ňu...nikým."

To slovo mu očividne spôsobovalo veľkú citovú bolesť, lebo privrel oči za silne si zahryzol do pery.

„Oh," vydýchol Gregory. „Kedy?"

„Včera. Povedala mi, že ju nudím, že som bojazlivý a ona na mňa už nemá čas. Že som ju...omrzel." tie slová povedal zo slzami na krajíčku. „Preto nemáte pravdu. Nikdy...proste ku mne nechovala city. Žiadne."

Privrel oči a nešťastne oprel hlavu o drsnú kôru stromu. Belasé oči, skryté pod viečkami, sa topili v ublížených slzách. No odmietal ich ukázať.

„Žasnem," zvolal alfa prekvapene. „Je to dokonca ešte vážnejšie, než som si myslel. A to som si bol istý, že po Mauríciovi..."

Na chlapcovej tvári sa zračil veľký zmätok. Gregory sa vzrušene naklonil dopredu, zreničky rozšírené.

„Čo to nevidíš, maličký? Toľko oddanosti... Tak veľmi si ju očaroval?"

„Ja...čo tým myslíte?"

Muž vstal a rozrušene sa začal prechádzať dookola.

„Poznám svoju dcéru. Aj ona pozná mňa. Nikdy by nedovolila, aby som sa dozvedel, že medzi vami niečo bolo. Čo to nevidíš?" podišiel k nemu tak blízko, až sebou Jullian trhol. „Tak veľmi jej na tebe začalo záležať, až sa rozhodla, že to radšej zničí, než by si mal dôjsť k úhone."

Nemôžem...." začala, zaťala ruky v päsť. „Nemôžem ťa viac ochrániť, Jull, pochop to. Teraz tomu ešte nerozumieš, ale raz budeš. Už ťa nemôžem viac ochrániť, keď mi to takto sťažuješ."

Chlapec roztvoril oči. „To-to nie je pravda," zahabkal. „Počul som ju! Povedala mi to priamo do očí!"

„Zapoj rozum, maličký," zopakoval Gregory. „Všetko bolo dokonalé, však? A potom to odrazu uťala. Len tak, z ničoho nič. Nebolo ti to trochu podozrivé?"

„Myslel som, že ju na to niekto nahovoril," zamrmlal Jullian. „Viem, že to teraz nemali ľahké, tak že ju možno niekto presvedčil, že to bezo mňa bude lepšie..."

„Takže predsa len niečo vieš," vyhlásil alfa.

„Viem, že sú...že ste pohania. Zistil som to náhodou, prerušil som ich obrad a oni ma prinútili dokončil ho s nimi. Ale potom mi nechceli nič povedať, tak som..."

„Ty si podstúpil obrad," povedal Gregory skôr sám pre seba. „A si stále medzi živými. Možno už chápem, prečo si ťa vybrala. Pokračuj."

Jullian prehltol. „No...robil som si taký výskum, o pohanoch a ich zvykoch. Chcel som proste vedieť viac. Antallia na to prišla a varovala ma, aby som to nerobil, ale ja...chcel som len, aby si ma všimla. Vyzerala byť pevne rozhodnutá absolútne ma ignorovať, ale po čase... myslím si, že cítila rovnakú príťažlivosť, to nutkanie byť spolu. A podľahli sme obaja."

„Fantastické," zašepkal kučeravec ohromene. „Je to omnoho lepšie, než v čo som dúfal."

Prstami zablúdil do hustej brady a pohľadom vyletel ponad končiare kopcov. Všetko šlo veľmi dobre, bol spokojný. Jeho deti boli také predvídateľné. Síce nepredpokladal, že sa aj ostatní takto naviazali, avšak postačila aj ona. Vedel, že ju budú nasledovať.

„Odkiaľ to vlastne všetko viete?" ozval sa za ním tenký hlások. „Vravel ste, že by nedovolila, aby ste sa dozvedel..."

„Možno ma Antallia pozná, ale nie natoľko, ako ja poznám ju," prerušil ho. „Veľmi ľahko podľahla presvedčeniu, že je v bezpečí. Že nikto nedáva pozor. Prestala veriť, že ju milujem. Ale čo by som to bol za otca, ktorý by svoje deti pustil bez dozoru tak ďaleko?"

Otočil sa na priviazaného chlapca a povzdychol si.

„Bohužial, ty nestačíš. Antallia by kvôli tebe určite zabila, mal si možnosť to vidieť. Ale pre ostatných si len ďalšia omega. Neprišli by len kvôli tebe. Ani by nežmurkli, ak by som ťa pred ich očami zastrelil."

Jullian sa zachvel. Ten muž vyslovoval tie strašné slová s takou ľahkosťou, akoby hovoril o varení.

„Čo to znamená?" opýtal sa s chvejúcim hlasom.

Gregory sa usmial, jeho oči zažiarili.

„To znamená, že ostatných budeme musieť...motivovať."

***

Antuškinou prvou reakciou, keď sa zobudila, bol hnev. Bolo očakávané, presne preto ju Kristián a Anmie pevne držali, aby jej zabránili bezhlavo sa rozbehnúť za Jullianom.

„Pustite ma!" revala a Kristián mal čo robiť, aby jednu neschytal. Jej oči zmenili farbu a bolo jasné, že používa svoju silu. Preto boli obaja súrodenci červení ako papriky.

„Len keď sa spamätáš," odsekla Anmie a zovrela ju pevnejšie. Ale to nezabralo. Antuška sa začala mykať ešte viac a jej rev prenikal domom. Ak toto nepočuli susedia, bol to zázrak. Pustil som obväzy, ktorými som ju chcel ošetriť a pristúpil k nej bližšie. Kristián ma varoval pohľadom. Nevšímal som si ho, len som natiahol ruky a opatrne sa o nej pritisol, objal ju okolo ramien, pritisol sa k nej najviac, ako to šlo.

„Antuška," zašepkal som. „Ja viem, že ho ľúbiš. Ja viem! Vždy som to vedel. Ale ako mu pomôžeš, keď sa nedokážeš ovládať? Určite sa hrozne bojí. Potrebujete silnú alfu, ktorá ho ochráni. Tvoj strach je jeho strach, tvoja odvaha je jeho odvaha. Musíš byť odvážna kvôli nemu."

Prestala sa mykať, ruky jej ochabli. Pustili ju a ona ma okamžite silne objala. Nepovedala nič, lebo všetko som už povedal ja. Stačilo to.

„Ehm...nechcete mi preložiť, o čom je reč?" ozval sa za mnou Hans. Začali sme rozprávať po taliansky tak automaticky, že som si to ani nevšimol.

„Len som ju upokojoval. Už je to v poriadku."

Antallia mi dovolila ošetriť jej rozťaté obočie aj napuchnuté oko. Chcel som, aby si vytiahla aj košeľu, ale odmietla. Pravdepodobne to nebolo niečo, čo chcela ukazovať.

„Mali ste dávať pozor," prehovorila drsným hlasom. „Kde ste kurva boli?"

„Nepočuli sme. Celý večer som bol v nejakom opare. Leo si myslí, že sme mali niečo v pití."

„V pití," zopakovala stoicky. „Ja som nič také necítila."

„Leo si tiež myslí, že on chcel, aby si to videla. Preto si nič nemala."

„A ty si vôbec myslel, Kristián? Nie, mám lepší nápad!" vyskočila na nohy a skrčila čelo. „Čo keby si nechal hovoriť Lea za seba? Lebo mám pocit, že on je jediný, kto z vás rozmýšľa!"

Zvrtla sa na päte a o chvíľu na to už domom otriaslo tresnutie dverí. Anmie prevrátila očami a Kristián zaťal zuby. Bez slova som vložil nepoužité obväzy do lekárničky, lekárničku vyložil nad chladničku a vybral sa preč.

„Kam ideš?" zastavil ma Hans.

„Za ňou predsa. Nemôžeme ju nechať samú, aby niečo vyviedla."

„Anta a niečo vyviesť? Nebuď smiešny," zasmiala sa Anmy nervózne.

Rozhorčene som sa otočil. „Toto nie je sranda! Je späť a vy sa tvárite, akoby sa nič nedialo!"

„Kto je späť?" opýtal sa Hans.

„Náš otec."

„Nie sme si tým istí," zamrmlal Kristián.

„Chceš povedať, že je tu?" zvolal Hans šokovane. „Ale čo tie ochranné...krvné...veci, čo sme robili?"

„Obrady," zavrčala Anmie. „Očividne ich prelomili."

Mykol som ramenami. „Antuška nám povie viac."

Otec...otecko. Bol tu. Prišiel nás chrániť, ako mi vždy hovoril?

V pivnici sedela moja najstaršia sestra obklopená všetkými svojimi zbraňami, pozorne obzerajúca každú z nich. Kľačala, jemne pohybujúc telom do rytmu, pery jej odrapkávali neznáme slová. Vyzerala byť duchom na kilometre vzdialená. Prstami jemne hladila každú čepeľ rad radom, niektoré vzala a poťažkala v ruke, iné zasunula za opasok.

„Ozbrojiť sa, ozbrojiť sa... Jullian... Jag ska befria min älskade, Jag kommer att besegra mina fiender.¹"

„Čo hovorí?" znovu sa opýtal Hans. Prsty nervózne zatínal do dlaní.

„Je to staré pohanské zariekavadlo. Používa ho bojovník, keď sa pripravuje na pomstu," vysvetlil Kristián. Tvár mu zosinala. „Pri bohoch, je hrozne rozzúrená."

Konečne začal brať veci vážne. Hans podišiel dopredu, aby Antušku zastavil, ale to už ho Anmie schmatla za ruku.

„Nie! Nemôžeš ju prerušiť, ublížila by ti. Teraz nevníma."

Bola to pravda. Jej oči žiarili, pery sa jej pohybovali bez prestávky, celé telo bolo v tranze. Slová v starom jazyku mali obrovskú moc. Dokázali ovládnuť myseľ človeka viac, než by si to priznal. Vedeli sústrediť silu, znásobiť odhodlanie, vedeli bojovníka posilniť a pripraviť. Pokiaľ to robil správne.

„Zvoláva Vlčieho boha, aby jej pomohol zachrániť jej omegu," prekladal Kristián Hansovi. „Jeden z najväčších hriechov, ktoré môže pohan urobiť, je oddeliť alfu od jej omegy. Náš otec to urobil, preto má Antallia plné právo vzývať Vlčieho boha a prosiť ho o požehnanie jej pomsty."

„Navyše to nie je jediné, čo urobil," precedila Anmie cez zuby.

„Prečo to nerobíte tiež?" opýtal sa bledý Nemec.

„Toto nie je náš boj," odvetil Kristián. „Je to jej omega, ktorú uniesol, jej syn, ktorého zabil. Nemôžme sa do toho miešať. Nemáme právo na zariekavadlo."

„Ale bol to predsa váš synovec!" zvolal Hans pobúrene. „Je to vaša povinnosť, pomstiť ho!"

Nikto mu neodpovedal. Nepoznal naše zvyky, nerozumel nám. Nemalo zmysel mu to vysvetľovať čokoľvek. Namiesto toho sme len čakali. Antuškino zariekanie netrvalo dlho. Keď jej hlas stíchol slová sa rozplynuli do tmy, zostala hľadieť na zem, kľačiac v obklopení strieborných čepelí. Strašná ťarcha mi padla na plecia.

„Antuška?" hlesol som potichu, pristúpil bližšie.

„Chcem, aby ste pomohli," povedala ticho. „Žiadam každého z vás, aby pomohol."

„Aby zabil?"

Prudko otočila hlavu, v jej očiach som uvidel svoj odraz. A pochopenie.

***

Museli sme pristúpiť na otcove podmienky, nemali sme na výber. Antuška chcela, aby som zostal doma s mamkou, ale to som hneď odmietol. Mama bola vystrašená, ale ja sám by som jej veľmi nepomohol, ak by po ňu otec poslal svojich mužov. Napokon s ňou zostala Anmie. Ani ona nechcela, ale Antuška bola neoblomná. Nemohla nechať mamu samú a ja som s ňou súhlasil. Mamka sa sama nevedela brániť, potrebovala ochranu. Anmie zúrila, ale poslúchla.

Čerstvé kaloe nám došlo, poslednú várku som urobil pred dvoma dňami. Museli sme sa spoľahnúť len na svoje schopnosti. Antuška po ukončení svojho zariekania vzala svoje zbrane, na krk si zavesila triskelion. Po chvíli ho však zložila. Kristián zo svojho boxu vybral štíhly modrý kladkový luk a cez plece si prevesil tulec plný šípov. Mne strčili do ruky len jednu dýku a po krátkom zaváhaní aj pištoľ s krátkym dostrelom. Studený kov mi spôsobil zimomriavky, no nebolo to len tým. Už dávno som nedržal zbraň, ak nepočítam obrad. Bol to zvláštny pocit. Bola studená a trochu strašidelná. Čo keď dnes niekoho postrelím? Čo keď niekoho zabijem?

„Vráť sa domov," povedala Antuška Hansovi.

„Som tu, aby som vám pomohol," zaprotestoval.

„Najviac nám pomôžeš tak, že sa uistíš, že je rodina v poriadku," ozval sa Kristián z rohu miestnosti. „Ale vezmi si toto-" podišiel dopredu a podal mu jednu zo svojich dýk, zasunutých za opaskom. „Pre istotu."

Kristián sa bál. Tak hrozne sa bál, až dal cudzej alfe vlastnú zbraň. Ako veľa pre neho to dievča znamenalo? Toľko čo pre Antušku Jullian? A pre mňa...pre mňa Bastien. Zachvel som sa, spomínajúc si na jeho dotyky ešte spred niekoľkých hodín.

Ale to bolo preč a ďaleko, ďaleko od terajšej chvíle. Teraz sme čelili väčšiemu démonovi, než bola láska. A ten démon mal meno.

Hans prijal zbraň a rukoväť zovrel pevne v dlani.

„Neviem, ako to použiť," zamrmlal.

Brat k nemu pristúpil bližšie, položiac mu ruku na plece. „Ostrým koncom vpred. Keď to príde, nebudeš potrebovať návod."

Zmizol Hans, zmizol náš dom, zmizlo aj imaginárne bezpečie, ktoré som cítil. Boli sme tu už len my a on.

Bežali sme. Mal som trochu problém udržať s Antuškou krok, pretože sa náhlila bez jedinej prestávky. Utekali sme tak rýchlo, až sa svet okolo nás rozmazával a spolu s ním aj moje myšlienky. Zbraň, schovaná v puzdre, mi trpko pripomínala, čo sa deje.

Že sa do deje.

Mamička!

„Prečo si nezavolala Ševčenkovi?" opýtal sa Kristián Antušky, keď sme zastali. Jeho oči žiarili. „Bolo by nás viac."

Antuška sa akoby po dlhom čase naozaj zamyslela. Aj jej oči boli už dávno modré, no to len zvyšovalo zlý pocit. Ani sme sa nedohodli, nič nám nepovedala, len vyrazila a my sme ju nasledovali. Ako vždy, bez reptania. Boli sme svorka a ona bola našou alfou.

„Potrebujem...potrebujem s ním o niečom hovoriť. Mŕtvola mi toho veľa nepovie."

„Nikdy by som mu nedovolil ho zabiť," vyprskol. „A ani ty. Tak prečo ho v tom nechávaš?"

Antuška mykla plecom. „Motivácia."

Kristián aj napriek situácii neudržal pobavené vyprsknutie.

„Čo budeme robiť?" opýtal som sa tlmene. Jasne som cítil v lese prítomnosť niekoľkých ďalších pohanov. Ale bolo ich málo. Ak nás chcel otec zajať, prečo ich nevzal viac? Tak málo nás ocenil? „On s nami neprišiel bojovať. Nie so siedmimi vojakmi."

Prikývla.

„Dobre vieš, že nás bude chcieť presvedčiť, aby sme sa vrátili sami. Aby to bolo naše rozhodnutie. A ak sa mu to nepodarí, začne nás vydierať. Povie, že Jullianovi ublíži, že ho...že ho..." zmĺkla, lebo sa jej hlas nebezpečne stenčoval. Kristián jej položil ruku na plece.

„Stojíme tam, kde ty. Ale potrebujeme vedieť, čo robiť."

Zovrela pery a ruka jej skĺzla na rukoväť dýky, zasunutej v puzdre. Oči jej zažiarili ešte viac.

„Pôjdem len ja. Vy musíte oslobodiť Julliana."

„Nemáme sa ako zamaskovať," namietol som. „Nemám už..."

Zmĺkol som, keď z vrecka vytiahla malú fľaštičku.

„...Lupník." vydýchol som. „Odkiaľ ho...?"

„Mám zásoby. Na."

Podala mi ho a rovnako Kristiánovi. Bez meškania sme do hrdla obrátili obsah fľaštičky a vrátili jej ju. Odteraz bola naša vôňa nerozpoznateľná.

„Ja otca zabavím. Budem vyjednávať, hádať sa s ním, proste hocičo, získam vám čas. Oslobodíte ho a schováte sa v lese. Ja sa vrátim po mamu a Anmie a stretnem sa s vami."

„A čo potom?" zareagoval Kristián. „To chceš zase utekať?"

„O to sa nestaraj," odsekla. „Urob to čo máš a nestrať pri tom Lea. Má síce viac rozumu ako my dvaja dokopy, ale rozum sa za neho biť nebude."

Kristián sa zatváril nesúhlasne. „Antallia..."

„Urob. Čo. Máš. Kristián." sestrine oči prebodávali brata a dominancia v hlase bola očividná. Nestrpela spochybňovanie svojich príkazov. Kristián sklopil oči v rezignácii a zamračene na mňa kývol.

„Fajn. Poď, piccolo."

Čistinka, na ktorej sme pred niekoľkými mesiacmi previedli obrad bola od nás vzdialená niekoľko kilometrov, ale už sme nebežali. Na bratovu žiadosť som prepojil naše mysle a tak sme sa s obtiažmi dokázali zhovárať telepaticky. Udržiavať pre mňa spojenie bolo ale náročné, preto som bol rád, že nás neženie ako Antuška. Cítil som ju, ako kráčala rovnakým smerom ako my, ale omnoho pomalšie.

Priblížili sme sa k čistine, spomaliac. Prikrčení k zemi sme sa priblížili až ku posledným stromom a zatiaľ čo on pozorne sledoval dianie, ja som sa sústreďoval na naše mysle. Dosiahnuť správne prepojenie nebolo ľahké a s takým minimálnym množstvom času som sa čudoval, že som to dokázal.

*Otec s Andreassom sú pod stanom na pravej strane,* informoval ma. *Toho blondiaka strážia dvaja po každej strane, dvaja sú pri motorkách a zvyšok hliadkuje okolo. Jeden stojí vedľa otca.*

Andreass bol tu. Vybral si ho otec ako ďalšieho syna? Vždy bol ku mne láskavý. To nevidel, čo za monštru slúži?

Samozrejme, že nie.

My sme to nevideli. Možno preto, lebo sme boli rovnaké monštrá.

*Obídeme to. Musím sa dostať bližšie, aby som videl, ako je pripútaný, aj či je schopný sám kráčať. Potom premyslíme, ako sa zbaviť tých dvoch.*

Možno to boli niekdy naši kamaráti. Možno s nimi niekdy lovil alebo bol na misii a teraz...plánovali sme ich chladnokrvnú vraždu. Možno to tak bolo dobré. Možno sme proste nemohli mať nikoho blízkeho, len sami seba.

Prikývol som a obaja sme sa odplazili preč. Začul som Antušku, ako vstúpila na čistinku, ozbrojená, jej palica pripravená zabiť. Ublížiť prinajmenšom. Zachrániť. Možno.

Obišli sme to veľkým oblúkom, aby sme sa nestretli s niekým neželaným. Dvaja muži skutočne obchádzali čistinku oproti sebe, presne, ako povedal. Stretali sa vždy na mieste, kde bol priviazaný Jullian. Počkali sme, kým nebudú na opačnej strane a Kristián sa nenápadne vyštveral na jeden zo stromov. Robil to tak opatrne a ticho, až sa zdalo, že trvá celé hodiny, kým sa dostal do výšky niekoľkých metrov. Ja som čakal v bezpečnej vzdialenosti.

*Som priamo nad nimi. Je priviazaný povrazom o strom, ruky má za chrbtom. Musia ho pekelne bolieť, ale utekať bude môcť. Teda dúfam. Antallia mala vždy záľubu v cintľavkách.*

*Nepodceňuj omegy,* napomenul som ho. *Raz sa ti to vypomstí.*

*Vidím Antalliu,* ignoroval ma. *Rozpráva sa s otcom.*

*Čo hovoria?*

*Nemôžeš to počuť? Myslel som, že si nás spojil.*

*Pre zrakový kontakt by som potreboval viac času. Ledva zvládam rozhovor.*

*No...Otec je zatiaľ pokojný. Čo sa nedá povedať o Ante. Ledva sa ovláda. To ju ten chalan tak...?*

*Kristián! Sústreď sa! Tie povrazy, vieš s nimi niečo urobiť?*

*Možno by som ich vedel prestreliť,* navrhol. *Ale to by sa nesmel hýbať.*

Vycítil som jeho úmysel a opatrne sa priblížil naviac, ako som vedel. Vystúpil som trochu vyššie, než Kristián, prikrčil sa za stromom. Jeden z mužov bol teraz pri mne tak blízko, že ak by som sa natiahol, dotkol by som sa jeho nohavice. Hustý porast a tma ma však spoľahlivo kryli.

*Buď opatrný,* varoval ma Kristián. Keď som zodvihol zrak, mohol som vidieť kus jeho topánky medzi konármi.

Jullian ležal na zemi, chrbtom opretý o strom, ruky bolestivo vykrútené. Oči mal opuchnuté od plaču, ale hruď sa mu dvíhala pravidelne. Pohľadom sledoval Antalliu, ktorú som teraz už videl aj ja. A počul.

„Ak myslíš, že to pomôže," povedal otec zrejme na nejakú Antuškinu žiadosť. Mykol rukou a muži, ktorí hliadkovali, sa stiahli k nemu. Vďaka, Antuška.

„Včera ich bolo viac," vrčala Antallia. „Zabila som najmenej jedného. Kde sú ostatní?"

Otec si prehrabol bradu. Robil to často.

„Sme tu, aby si sa aj so svojimi súrodencami ku mne vrátila, nie aby si spochybňovala moje vedenie."

Antuška nakrivila tvár. „Ak chceš nás, pusť Julliana. Nemá tu čo robiť, toto sa ho netýka."

Uprene som sa na omegu zahľadel. Netrvalo dlho, kým si uvedomil, že ho niekto sleduje a očami začal nervózne tekať po okolí. Keď ma napokon uvidel, vytreštil oči a mykol sa. Okamžite som pritisol prst na ústa a naznačil mu, aby sa nehýbal. Prstom som ukázal hore a on len nebadane, rezignovane kývol.

Pochopil.

*Môžeš,* povedal som Kristiánovi. O dve sekundy na to už zhora cez lístie zletel tenučký duralový šíp. Kde dopadol, som nevidel, lebo mi vo výhľade stál jeden z mužov. No očividne to bola dobrá strela, lebo chlapec sebou trhol, no ani nepípol a opatrne začal mykať rukami. Nikto si nič nevšimol.

„Ako by som ho mohol pustiť?" zvolal otec. „Je zárukou, že tu ostaneš, že si vôbec prišla."

Na územie lesa vstúpilo niekoľko nových pohanov, ich vôňa ale bola ešte príliš ďaleko. Nervózne som sa pozrel na Julliana, ktorý vyzeral, že každú chvíľu hodí šabľu. Prestával strácať rozvahu a zúfalo mykal rukami v snahe ich oslobodiť.

*Prezradí sa,* zavrčal Kristián. *Musím sa tých dvoch zbaviť skôr, než si to všimnú.*

*Nezabíjaj ich,* poprosil som. *Postačí uspanie. Ak sa všetko podarí, budeme o pár hodín preč. Nemusíme si pripisovať ešte aj ich.*

„Chcem sa len porozprávať, dcérka. Len to."

Neodpovedal. Ale vedel som, že mi rozumie. On nebol nerozvážny a prudký ako Anmie, svoje kroky starostlivo vážil a nikdy zbytočne neubližoval. Narozdiel od nej. Dobre, že ostala doma.

Dve rýchle, sekundou oddelené šípy sa s chirurgickou presnosťou zabodli do ramien mužov. Nestihli ani vykríknuť, lebo jed, ktorým boli napustené, ich absolútne paralyzoval. Padli na zem ako podťatí.

„Pusť Julliana a ja prisahám, že ťa vypočujem," počul som Antušku. „Alebo to môžme vyriešiť starou dobrou cestou. Nič iné si nezaslúžiš."

Smiech.

Vyskočil som z krovia a skrčený dobehol ku stromu, o ktorý bol priviazaný. Schoval som sa zaň, vytiahol nôž a dal sa do prerezovania zvyšných povrazov. Boli pevné, husto viazané, preto ich Kristiánov šíp dostatočne nenarušil. Mali sme len pár minút, kým sa vrátia muži, ktorí obchádzali čistinku.

„Neboj sa. Prišli sme po teba a odvedieme ťa do bezpečia, dobre? Nemusíš sa báť."

Cudzia vôňa sa čoraz viac približovala. Bola mi povedomá, ale v tom zhone som sa nemohol sústrediť na ďalšiu vec. Jullian trpko prikývol, ale ruky naďalej držal v  rovnakej polohe, aby mi uľahčil rezanie.

„Ak ťa porežem prepáč, dobre? uisťoval som ho šeptom. „Nie som v tom taký dobrý ako Anmie, ale ona musela ostať doma. Zvládanie krízových situácií nie je jej silná stránka."

„Ja ničomu nerozumiem," vzlykol. „Čo som urobil?"

„Ty nič. Nie je to tvoja chyba, naozaj. Hnevám sa na Antušku, že ťa do toho zatiahla. Ale asi nemala na výber."

Poslednými krátkymi ťahmi sa povraz definitívne roztrhol a ruky boli voľné. Museli ho nesmierne bolieť, celý deň bolestivo vykrútené dozadu. Otec stál asi desať metrov od nás, ako vždy v čiernej košeli a čiernych nohaviciach. Nepozeral som sa tam. Nechcel som ho vidieť, alebo som vedel, že v okamihu, ako ho uvidím, stratím odvahu. A to sa teraz nemohlo stať.

„Poď, musíme zmiznúť," popohnal som ho. Po kolenách sme sa škriabali preč, on stonajúci a zo slzami v očiach, no nezastavil sa.

Kristián zliezol zo stromu a kryl nás. Muži boli blízko, ale hustý porast a nepreniknuteľná tma nám boli oporou. Opäť som začul otcov hlas a podozrivá vôňa zosilnela. Ktokoľvek to bol, bol tu.

„Volal som každého, no ako vidím, dostatočnú motiváciu si mala len ty. Pre moje zvyšné deti som priviedol ďalšiu motiváciu."

Ozvali sa kroky, praskot halúziek a povedomé zvuky, prichádzajúce z opačnej strany čistinky. Vtedy som tú vôňu spoznal.

„Leo?" ozval sa váhavo, keď som stuhol a nozdry sa mi roztiahli. „Čo sa deje?"

Tá vôňa, tá vôňa...tú, čo som na sebe cítil niekoľko dní.

Kristián ku nám pribehol okamžite, ako sme zastavili. „Leo! Prečo si zastavil?"

„Viem, že sú tu, dcérka. Viem, že ste prišli všetci, lebo vás poznám. Ste svorka. Dobrá svorka. Svorka, čo drží pri sebe. Svorka, ktorá pôjde oslobodiť svojho druha, zatiaľ čo ich alfa bude vyjednávať."

Kristián zmeravel. Oči mu zahoreli modrou. Pery sa rozochveli. Ruka, zvierajúca luk ho zovrela ešte viac.

Vedel o nás.

Vedel o nás!

A tá vôňa... Sebastian. Hana. Diana.

Zdesenie.

Stalo sa to rýchlo. V jednej chvíli sme boli sami, v druhej už nás obpklopilo niekoľko mužov, pripravených strieľať. Zbrane, na nich tlmiče, aby sa výstrel neozval. Tváre zakryté čiernou. Nepoznané oči. Modrá na šatách. Prinútili nás vstať. Jullian bol taký slabý, že ho jeden z nich musel podopierať, kráčajúc do stredu.

Nezmohli sme sa na žiadny odpor. Boli sme ochromení.

Zachytil som Antušknie oči, keď sme vstúpili na čistinku. Aj oči Hany, mŕtve oči, oči Diany, zelené ako tráva. A jeho oči.

Jedno modré, jedno zelené.

Naplnili ma zúfalstvom.

„Leo!" vyhŕkol, no muž, stojaci po jeho boku, ho okamžite zadržal. Až teraz som si všimol, že mal zviazané ruky. Každý z nich. Chcel som sa za ním rozbehnúť, ošetriť mu rozťatú peru a silno ho objať, ale prinútili nás zastaviť.

Vtedy som uvidel otcove oči. Divoko modré, prenikavejšie než kohokoľvek z nás. Roztriasol som sa.

„Tak rád vás vidím, synovia moji," skrivil tvár do niečoho podobného úsmevu. „Veľmi ste mi chýbali." Kristián sa zúrivo pohol smerom k nemu, ale vojaci ho zadržali.

Otec pokračoval. „Skoro som zabudol na Anna-Marie."

A mykol rukou kdesi do lesa. Poslední dvaja muži z lesa vystúpili s mykajúcou sa Anmie v rukách. Vzdorovala im, kopala, trhala sa, ale muži boli silní a očividne dobre vycvičení. Keď ju hodili na zem vedľa Antušky, v sekunde bola na nohách a v ruke sa jej zaleskla dýka a oči zmodrali. 

„Tak poďte, bastardi," zavrčala. „Ktorý ako prvý? Alebo hádam naraz?"

Ale jej slová prerušili otcove. „Piccola. Toto si zatiaľ odpusť."

Akoby si Anmie až teraz uvedomila, kto oproti nej stojí. Ale na jej tvári som neuvidel strach, ako som čakal. Bol tam len hnev. Zavrčala, vytiahla ďalšiu dýku a postavila sa do bojového postoja vedľa Antušky. To akoby Kristiánovi dodalo odvahu, lebo v tej istej chvíli zovrel svoj luk do oboch rúk a dvoma presnými údermi zložil na zem mužov, ktorí ma držali. Schmatol som Julliana, ktorý sa ledva držal na nohách a rozbehol som sa ku sestrám.

Anmie neváhala ani sekundu, okamžite sa rozbehla na pomoc Kristiánovi. Štyroch chlapov, ktorí sa im postavili, spacifikovali do niekoľkých sekúnd. Zvyšku netrvalo dlho, kým zareagoval, no skôr, než sa stihla spustiť bitka, vzduch preťal otcov mrazivý hlas.

„Renhet! Per me!"

Zoradili sa ako jeden, odložili zbrane a odpochodovali za otca. Až teraz som si všimol, že tú skupinu netvorili len muži. Boli to aj ženy, alfy, bety, omegy. Jediné, čo mali spoločné, bola ich uniforma - čierna kombinéza a čierna budna s dvoma žiarivo modrými zvislými pásmi na hrudiach. Dvanásť ľudí, ktorých dokonca ani vôňa nebola rovnaká.

Zostali sme stáť, oproti sebe otec, Andreass, ich skupina a my, Sebastian, Diana, Hana a Jullian. Čo sledoval?

Otec sa pousmial.

„Deti moje! Zničili by ste ich, tým som si istý. Ale pre to som ich netrénoval."

Antuška podvihla svoju palicu. Jullian stál za ňou a ona mu telom robila štít, vediac, že je veľmi slabý.

„Čo chceš? A hovor rýchlo, lebo nemám veľkú trpezlivosť. Od tvojho zabitia ma drží len to, že nechcem, aby to videli."

„Antallia," povzdychol si. „Všetko, čo som kedy robil, som robil pre vás. Kvôli jednému chybnému úsudku si zahodila všetko, čo som ti od narodenia vštepoval. Či som ti nevravel, že všetko má dve strany?"

„Si monštrum!" zavrčala. „Mala som ťa zabiť okamžite, keď som mohla!"

„A predsa si to neurobila," odvetil hladko. „Namiesto toho si ušla. V duši vieš, že by si to nedokázala. Nie ty."

„Ak nie ona, ja to urobím s radosťou," ozvala sa Anmie. Oči jej horeli tak divoko, až som si začínal myslieť, že vzbĺkne celá. Ona za svojím chrbtom skrývala Dianu. Plavovlasá omega bez slova vydesene sledovala situáciu.

Kristián strážil Hanu. Dievča sa jemne dotýkalo jeho ramena a vyzeralo byť smrteľne pokojné. Tak to bolo. Každý strážil toho svojho. A ja...

Do dlane mi vkĺzla druhá dlaň, prsty sa preplietli s mojimi. Uvoľnene som vydýchol a pevne ju zovrel. Bol tu, bol pri mne. Na chrbte som cítil teplo jeho tela a to stačilo, aby som sa upokojil.

„Akí ste nádherní," rozplýval sa otec, keď ticho nabralo na neznesiteľnosti. „Teraz už vidíte, ako ľahko môžete prísť o svojich milovaných. Možno vypočujete moje podmienky...?"

Nikto mu neodpovedal. Stáli sme ako sochy, zbrane pripravené, sánky zaťaté, telá napnuté a pripravené kedykoľvek zaútočiť.

„Dobre. Jediné, čo chcem je, aby ste sa vrátili. Zoberte si so sebou aj svoje...objekty záujmu, ak budete chcieť. Ale už ste boli preč príliš dlho. Cesta nepočká."

Z puzdra som vytiahol pištoľ a pomaly ju odistil. Sebastianov stisk na mojej ruke zosilnel, keď som sa ho opäť chytil.

„Nikdy sa už k tebe nevrátime," povedal Kristián. „Nie po tom, čo si urobil. Ty si zhrešil tak, že neexistuje dostatočný trest, ktorý by sme mohli vykonať. Potrestajú ťa až bohovia."

„Vedia vôbec tí čo za teba bojujú, čo si urobil?" zvolala Anmie. „Vedia vôbec, prečo sme odišli? Alebo si im to zatajil, ako najväčší zbabelec?"

„O zbabelosti nie som jediný, ktorý by tu mohol rozprávať," odpovedal otec s neutíchajúcim úsmevom šialenca. Anmie zavávorala a prehltla. „Ale to nie je debata na dnes. Ničomu nerozumiete, deti moje. Dovoľte mi, aby som vám to vysvetlil. Dovoľte mi vám to ukázať."

Avšak ukázať už nestihol. Odrazu som pocítil prítomnosť ďalších osôb, len tak, odrazu, nečakane. Z lesa na našej strane vyletelo niekoľko dymových granátov a dopadlo priamo medzi nás a otca. Vzduch sa zaplnil syntetickým dymom rýchlejšie, než ktokoľvek zareagoval. O pár sekúnd nás už delila neprehliadnuteľná sivá clona a počul som krik, dupot nôh a cítil známu vôňu.

„Bežte!" zrevala Antallia, no nevidel som ju. Dokonca som nevidel ani Sebastiana, len som cítil jeho ruku v mojej a zvieral ju, akoby od nej závisel môj život.

Svet sa zmenil v chaos. Jediný orientačný bod bol les, kam som sa bez rozmýšľania rozbehol.

Bežali sme.

Zakopávajúc, kašľajúc a dusiac sa, padajúc na suchú zem a opäť vstávajúc. Držal som ho najsilnejšie ako som vedel, ťahal ho a on potom mňa. Za sebou som počul krik. Jeho krik.

„Niečo ti chýba, však, Antallia? Niečo ti chýba a ja viem čo!"

Raz vedľa mňa bežala Anmie s Dianou. Potom som v tom zmätku uvidel Hansa, ako beží vedľa Kristiána, ktorý držal Hanu. Potom Adriana Ševčenka, ktorý sa neustále obhliadal a čosi kričal. Nerozumel som.

Bežali sme rýchlejšie, až tak, že sme nevideli. Spoliehal som sa len na inštinkt. Nedokázal som robiť nič iné, len utekať. Ďaleko od toho chaosu. Les sa mihal okolo nás tak dlho, stratil som pojem o čase i priestore. Cítil som len Bastienovu ruku a nutkanie bežať.

Bežať!

Je svet ako my? Sme my ako svet? Sme krutí, lebo chceme zabiť vlastného otca? Je náš otec krutý, lebo urobil, čo urobil? Sú iní otcovia krutí, keď mlátia svoje deti? Sú iné deti kruté, keď nenávidia rodičov, ktorí im dajú všetko? Je všetko príliš kruté, než aby sme to ďalej predali našim deťom? Tak prečo to vlastne robíme? Cítime vinu z toho, ako sa správali naši rodičia, preto sa chceme k svojim deťom správať lepšie? A načo je to, keď aj tak skončíme ako to, čím sme vždy pohŕdali? V našom prípade budeme vrahmi. Šialencami. Vodcami. A naše deti rovnako. A ich deti rovnako.

Nikdy to neskončí.

A/P

Dnes toho mám na vás viac, teda poďme pekne po poriadku.

1. Dúfam, že vás kapitola potešila a aspoň trochu ukojila vašu zvedavosť. Trvalo mi dlhé dva týždne, kým som ju dokončila, takže tomu zodpovedá aj dĺžka. Každý komentár a hviezdička ma veľmi zahreje pri srdiečku. Nebojte sa vyjadriť svoj názor sa dej, postavy a podobne.

2. Robím si taký mini výskum. Každého, kto číta Disparatio sa opýtam, ktorá je jeho obľúbená postava a prečo. Rovnako by som sa teda chcela opýtať aj vás. Prosím pekne, napíše mi dolu do komentárov koho milujete a prečo, aj koho neznášate a prečo. Výsledky potom zverejním pekne spočítané.

3.

Presne tak. Moja drahá korektorka vypadla na dobu neurčitú a ja sama pri dĺžke kapitol nestíham opravovať všetko. Snažím sa, často po sebe kapitoly čítam a vždy niečo nájdem, ale viac očí viac vidí😁 Teda ak niekoho poznáte alebo by ste sa sami chceli ponúknuť, nehryziem😊 Budem veľmi rada. Samozrejme výhody pozná asi každý 😁 budete vedieť o deji dopredu a môcť do neho kecať. S mierou.

vote&koment

publikované 15.05.2019

-Alita-

¹ (švéd.) „Zachránim svojho milovaného, porazím svojich nepriateľov."