media: Jullian Antools

”Vždy som bol nikým.“

„Kde si bola?"

Snažil som sa nevyznieť tak šialene naštvane, keď som ju uvidel plížiť sa cez vedľajší vchod, ale neuveriteľný strach, ktorý sa vo mne hromadil uplynulé dva dni, vyplával na povrch. Stál som uprostred chodby a sťažka dýchal.

„Išiel som zomrieť od strachu!"

Previnilo na mňa pozrela. A ja na ňu. Ale až po bližšom preskúmaní jej tváre a držaní tela som si uvedomil, že nie je celkom v poriadku. Oblečenie mala čisté, vlasy učesané, v tomto to nebolo. Bol to ten pohľad. Oči, podliate krvou sa jej triasli, líca vyzerali ako opuchnuté od plaču. Pery sa jej chveli, boli rozhryzené do krvi.

„Katalyna...."

Zrútila sa na zem. Skôr, než dopadla, som už kľačal pri nej a držal ju za ruky. Zatínala mi prsty do dlaní a kŕčovito vzlykala.

„Vstávaj," zašepkal som. „Musíme sa dostať do izby skôr, kým ťa niekto uvidí."

S námahou som ju vytiahol na nohy a potácali sme sa hore schodmi. Mal som pocit, akoby vážila najmenej trikrát toľko, ako keď sme sa videli naposledy. Nohy sa jej motali a z úst sa jej rinul len tichý nárek a bolestivé skučanie. Bolo to neuveriteľné, ale dostali sme sa do izby bez toho, aby nás ktokoľvek čo aj len zazrel - mama bola niekde dolu, otec v práci a Bob ani Mary očividne nič nepočuli.

Pomohol som Kate na posteľ, prikryl ju dekou, no ďalej som nevedel, čo robiť. Nemal som skúsenosti s plačúcimi dievčatami, preto som urobil to, čo aj minule - ľahol si k nej a objal ju tak silno, ako som dokázal. Trvalo niekoľko desiatok minút, kým sa upokojila, telo sa prestalo triasť a vzlyky postupne utíchli. Dýchanie sa jej spomalilo a až po hodnej chvíli som si uvedomil, že zaspala.

Keď som sa pred dvoma dňami vrátil do jej izby, bola prázdna - na stole nechala len odkaz, že sa vráti až ráno. Znepokojilo ma to, ale toto bola Katalyna, mala nepremyslené konanie v povahe. Preto som tomu neprikladal dôležitosť a neznepokojoval sa, až do rána nasledujúceho dňa. Lebo neprichádzala. A neprišla ani na obed, ani večer, ani v noci, ani na druhý deň. Až dnes. Otec nebol doma a mame som povedal, že šla do mesta, no keď sa neukázala ani na druhý deň, začínal som mať vážne obavy. Nezdvíhala telefón, neodpovedala na správy.

Objavila sa až dnes.

Opatrne som sa vytiahol z postele, upravil jej perinu a zbehol do kuchyne urobiť čaj. Ani tam som nikoho nestretol. Bolo by to veľmi zvláštne, ale moju pozornosť upútal odkaz, primagnetkovaný o chladničku.

Išla som ku Kellerovým, obed máš v chladničke. Mám ťa rada. Mama

Pani Kellerová bola asi jediná osoba, s ktorou si mama rozumela a trávili spolu veľa času. Bývali neďaleko, na rovnakej ulici, ako my a s mamou varili, piekli a chodili nakupovať.

Keď sa čaj dostatočne vylúhoval, sáčok som vyhodil a na tácku prichystal aj cukor a citrón. Kým som toto všetko dokončil a vyšiel hore, z postele na mňa hľadeli Katine červené oči. Bez slova som zložil tácku na nočnom stolíku, usadil sa na kraji postele a priložil ruku na jej čelo.

„Teplotu nemáš," zamrmlal som. Do čaju som vložil lyžičku cukru a niekoľko kvapiek citrónu, zamiešal ho a vložil jej do rúk. „Napi sa."

Poslúchla. Podložil som jej chrbát vankúšom a pre istotu aj zobral deku, aby jej nestúpla teplota.

„Ja..." pokúsila sa prehovoriť, ale hlas mala zachrípnutý. „Pre-prepáč..."

„To teraz nerieš," pokrútil som hlavou. „Ešte sa napi."

Tvrdohlavo odmietla a vrátila mi hrnček do ruky. Doslova mi ho tam vrazila a telo sa jej opäť zviezlo na vankúš. Oči ale už nechala otvorené a sledovala ma spopod privretých viečok.

„Povedz mi, kde si bola," začal som opatrne. „Hrozne som sa bál. Ten tvoj odkaz toho veľa nevyriešil.

„Musela som ísť trochu von..." zachrapčala. „Volali mi z domu. Otec...má len pár týždňov."

„Och," vykĺzlo mi z úst. „Prepáč, bože, prepáč... Nemal som na teba kričať."

Jej ruka našla moju a silno ju stisla. Jedna slza jej stiekla po líci a ona ticho vzlykla.

„Vedia...vedia to naši?"

Pokrútila hlavou.

„Je mi to ľúto," pošepla. Zopakovala to niekoľkokrát, zo stále sa stupňujúcim zúfalstvom v hlase.

„Tebe? Tebe je to ľúto? Prečo?"

Privrela oči. Mlčala. Niečo ťažké, veľmi ťažké som pocítil vo vzduchu.

Bolesť.

Nie takú hocijakú. Bolesť z neschopnosti. Prúdila ku mne z jej dotyku a nútila ma plakať tiež. Mimovoľne som potiahol nosom.

„Aj mne je to ľúto."

Zaboril som tvár do jej hrude, jej ruky mi vkĺzli do vlasov. Plakali sme spolu. Za muža, ktorého som ani nepoznal.

***

V telefóne sa po niekoľkých sekundách ozvalo otravné zapínanie, označujúce, že človek na druhej strane hovor nevzal. Nasledovalo ďalšie zapípanie, záznamník.

„Ehm, no...to som ja, Jullian. Neozvala si sa mi už pár dní, ani nezdvíhaš telefón. Si v poriadku? Bojím sa o teba. Zavolaj mi, dobre? Prosím."

Ani som netušil, či sa k nej ten odkaz dostane, túto možnosť som veľmi nepoužíval. Ale neozývala sa mi už niekoľko dní a ja som mal veľké obavy. Čo ak sa jej niečo stalo? Neviedla bezpečný život, to som už vedel. Možno jej niekto ublížil. Možno ležala niekde zranená a celá od krvi. Najhrôzostrašnejšie predstavy sa mi honili hlavou, zatiaľ čo sa Kata zotavovala. Možno odišla a nechce, aby si to vedel.

Nie, to určite nie. To by mi povedala.

Mama sa vrátila až večer. Povedala, že boli s Karol na obede v meste a že zašli aj na omšu do evanjelického kostola. Mama bola veriaca, no nikdy si skutočne nevybrala, do ktorého náboženstva bude patriť. Otec veril len v silu biznisu a bankových transakcií, takže ani jeden z rodičov ma ku náboženstvu neviedol. Ale teraz, keď som sa osobne stretol s pohanstvom, som pocítil nesmiernu absenciu tejto časti mojej výchovy. Nemohol som vzdorovať pohanským bohom, keď som nepoznal toho kresťanského. Nemal som sa o čo oprieť. Nemal som žiaden protiklad.

Na druhé ráno bola Katalyna ako znovuzrodená. Zobudila sa ešte predo mnou a veselo si pohvizdovala v kuchyni, pripravujúc raňajky. Mary ju za to karhala.

„To nie je vaša práca, slečna! Dajte, ja to urobím."

Bolo nesmierne komické sledovať Katalynu, ako sa s miskou plnou pomazánky snažila utiecť pred namosúrenou pani kuchárkou, ktorá ju prenasledovala po kuchyni.

„Nie, nie nie, ty máš kopec práce, Mary. Stavím sa, že ťa Jullian nenechá vydýchnuť."

Decentne som si odkašľal, aby si všimli moju prítomnosť. Keď ma okrúhla ženička zbadala, pohoršene vykríkla.

„Mladý pán! Odkedy nás tu sledujete? A len v pyžame! Ponožky na nohy, už aj!"

„Veď je leto," zvolali sme s Katou unisono, ale ani to ju nepresvedčilo. Vyhnala nás hore prezliecť sa.

Chystal sa ďalší sparný letný deň. Nechcel som ešte Katu príliš ťahať z domu, hoc sa zdala byť ešte vitálnejšia, než na začiatku. Možno by sme si mohli urobiť čitateľský deň. Alebo si pozrieť od začiatku Deň omegy.

Pohľadom som skúmal šatník. Nemal som veľa oblečenia, ale určite viac, než som v skutočnosti zúžitkoval. Ale nechcel som, aby ma Kata podrobila svojemu modelingovému mučeniu, preto som sa chcel obliecť trochu lepšie, než obvykle.

Vytiahol som sivé kraťasy a dve košele, jednu bielu s včielkami a druhú s obláčikom na náprsnom vrecku. Boli moje obľúbené. Chvíľu som na ne nerozhodne hľadel, potom som schmatol tú s obláčikom a pretiahol si ju cez hlavu. Skontroloval som svoj odraz v zrkadle, rukou prešiel cez strapaté vlasy, ktoré mi bez gélu padali do očí. Nebolo to zlé. Mohol som sa ukázať Katiným outfithodnotiacim očiam.

Stála v jednom z mnohých výklenkov na konci chodby a mobil držala pri uchu. Očividne si ma nevšimla, pretože neprestala rozprávať, ani keď som sa priblížil. Chcel som odísť, lebo počúvať cudzie rozhovory sa nepatrí, ale zastavila ma jedna veta.

„Ja viem, že to nie je jeho vina!"

Viac som nerozumel. Začala plynule rozprávať v estónčine a to bol koniec môjmu odpočúvaniu. Jej hlas znel unavene a nahnevane zároveň. Ruka, v ktorej zvierala mobil sa jej trochu triasla a ona sama so sebou musela zvádzať vnútorný boj - chvejúce telo, ktoré musela oprieť o stenu to dokazovalo. Ku koncu hovoru už len šepkala, no hlas volajúceho bol pokojný ako na začiatku.

„Melié..." začul som z telefónu. „Kartok mane¹, Katalyna. Melié..."

„Melié..." vydýchla.

„Minkštumas..."

Zopakovala to. Hlas sa jej chvel.

„Nuolamkumas, stiprumas," dokončili obaja spoločne.

Láska, jemnosť, pokora, sila.

Ruka mi mimovoľne zablúdila na krk, kde visel prívesok v tvare košatého slnka. Prečo som ho mal? Kata rozprávala po estónsky, no predsa jej posledné slová boli v Litovčine. Nič nedávalo zmysel.

„Jull?"

Precitol som, keď ku mne pristúpila s otázkou.

„Hľa-hľadal som ťa," vyjachtal som. Ona sa usmiala.

„Volala som s otcom. Je mu...lepšie."

To drobné zaváhanie v jej hlase som prešiel mlčaním.

„Napadlo mi," začala veselo, keď sme zišli dolu do obývačky. „Či by sme neurobili párty. Takú letnú."

„Párty u nás?" Pokrútil som hlavou nad tým smiešnym nápadom. „To by otec nikdy nedovolil. Navyše ja ani neviem, ako sa taká párty robí. A nemám ani toľko kamarátov, aby..."

„Nepotrebuješ kamarátov," prerušila ma. „Stačí, že sa to roznesie a ľudia prídu samí. Neboj sa," žmurkla saprisahanecky. „Ja to u Darena vybavím."

Pozeral som sa na to nesmierne skepticky. Otec neuznával iný typ zábavy, než na ktorý na za vhodné oblečenie považoval oblek a motýlik. Mama nemala rada hlučnú hudbu a pochyboval som, že by odišli pred len kvôli tomu, že Kata chce párty.

Kvôli tomu všetkému som bol hrozne prekvapený, keď moja sesternica večer vyletela z otcovej pracovne a celá nadšená sa mi vrhla okolo krku.

„Môžeme! Môžeme!"

Nevychádzal som z údivu. „Ako si toto dokázala?"

„Presvedčila som ho," mykla plecami. „Som proste dobrá."

Z Katalyny sa na niekoľko nasledujúcich dní stal hotový stratég. Organizovala hudbu, jedlo, objednávala výzdobu, osvetlenie, dala tlačiť pozvánky. Nemo som sa prizeral jej konaniu a občas splnil nejakú úlohu, ktorou ma poverila. Všetko cvakala sama, som si istá, že aj preto jej to otec odsúhlasil. A aj napriek tomu, že tu nepoznala skoro nikoho, v stredu večer mala hotové takmer všetko - aj tridsať vytlačených pozvánok, ktoré čakali na stole na doručenie.

„Nie je to trochu málo?" ukázal som na obálky. Vo filmoch bolo na párty určite viac, než tridsať ľudí.

„Je," súhlasila. „Ale ber to tak, že každý, kto je pozvaný, si vezme ešte jedného nepozvaného kamaráta. Najmenej. A tadá, máme už od šesťdesiatich do deväťdesiatich ľudí."

Oči mi zablúdili ku menám na papieroch.

„Odkiaľ si vlastne vedela, že toto všetko sú moji spolužiaci?"

„Školský portál, mu vend. Zlatá baňa na informácie."

So smiechom som pokrútil hlavou, no úsmev mi opadol, keď som uvidel meno na jednej z pozvánok.

Antallia Sinister.

Neodpovedala mi ani na jednu zo správ už niekoľko dní. Moje telefonáty zostali nevypočuté. Mal som z toho zlý pocit, pretože sa to ešte nikdy nestalo. Vždy zdvíhala okamžite a keď nie, zavolala naspäť. Začínal som uvažovať, čo je zle. Možno som niečo urobil, nejak ju urazil. Ale to by mi predsa povedala! Nechcem som, aby sme sa hádali. Zvlášť nie teraz, keď som už naozaj vedel, čo cítim.

Bol to taký zvieravý pocit, nutkanie, ktoré ma prenasledovalo všade, kam som sa pohol. Túžba nájsť ju a dotknúť sa jej. Vidieť ju, cítiť ju, počuť ju. Keď sme boli spolu, všetko toto bolo naplnené. Nutkanie sa však vrátilo do niekoľkých hodín, len čo sme sa oddelili. Cítila to tak rovnako? Nedokázal som na to prestať myslieť.

„Prečo ich rovno nepozveš všetkých?" navrhol som, ukazujúc na pozvánku.

Zodvihla oči, chvíľu na papier hľadela a potom mykla plecom a hodila mi pero.

„Tak to tam dopíš."

Chvíľu som to študoval, a nakoniec som pod Antalliino meno dal malé plus a za to mená všetkých súrodencov. Pozvánku som vložil do obálky a hodil ju na rastúcu kôpku. Rástlo vo mne vzrušenie. Možno to nakoniec bude zábava.

***

Kráčal som bosý po ľadovej dlažbe. Miestnosť bola prázdna a vydrancovaná, všade bolo množstvo skla z rozbitých okenných tabúľ, zničené stoly, rozmlátené stoličky a skrine. Zdalo sa mi to, alebo boli na stene stopy po guľkách?

Bol som sám. Vedel som to. Črepiny sa mi zarezávali do chodidiel a všade som zanechával krvavé stopy. A boli tu len moje.

Strašná zima.

Z miestnosti som vyšiel na bielu chodbu, z jednej strany otvorenú do vonku. Videl som tam hlbokú horskú kotlinu, ohraničenú vysokými štítmi. A sneh. Všade sneh, kam som pozrel. A mŕtvo. Ticho.

Opatrne som preliezol von skrz jedno z rozbitých okien. Do hrude mi udrel ľadový vietor, cípy košele sa rozviali a zatrepali ako krídla. Keď som sa rozhliadol dookola, uvedomil som si, že stojím na vyvýšenom kopci uprostred kotliny, všade dookola je množstvo budov. Ticho sa mi zarezávalo do uší a zima do tela. Počul som biť vlastné srdce tak hlasno, až som si zaprial, aby stíchlo.

Vykročil som po chodníku, ktorý viedol z kopca dolu. Nohy sa mi zabárali do čerstvého snehu, nemohol som sa dotknúť zábradlia, pretože bolo zľadovatené a pálilo ako oheň. Odrazu sa mi noha šmykla.

„Ah!"

Neudržal som sa na nohách, telo dopadlo na zem a skĺzlo dolu po snehu. Dopadol som tvárou na zem, vdýchol sneh a rozkašľal sa. Zima bola taká silná, až ma začínala dusiť, rýchlo sťahovala slučku okolo krku. Pokúsil som sa postaviť, ale nohy som mal ako z olova. Bezvládne som klesol na zem, ruky zaboril do snehu. Ozvena môjho výkriku sa ešte teraz niesla vzduchom, akoby sa mi vysmievala. Nútila ma skuvíňať od strachu a bolesti.

Jullian, Jullian....

Ako sa ti páči vo Wolfmuso?

Zobudil som sa spotený a s nezačatým výkrikom na perách. Našťastie zamrel skôr, než by zobudil polovicu domu.

Odhrnul som prikrývku a poslepiačky nahmatal zapínanie na stolnej lampe. Keď svetlo preťalo tmu v izbe, s prižmúrenými očami som vstal a tackal sa do kúpeľne. Hlava mi trešťala akoby po nej prešiel vlak a v ušiach mi hučalo. Nepomohla tomu ani ľadová voda. Hľadel som, ako mizne v odtoku a snažil sa upokojiť splašený dych. A zodvihol som tvár ku zrkadlu.

„NIE!"

Modrá.

Vydralo sa mi to z úst skôr, než som sa stihol ovládnuť. Desivý škriekavý výkrik. Jeden za druhým. Zaspätkoval som, narazil do poličky a zhodil niekoľko fľaštičiek. Treskot rozbíjajúceho sa skla len umocnil moje zdesenie.

Moje oči boli modré.

„Nie, nie..."

Žiarivá, desivá modrá, akú má...akú má...

„NIE!"

Kolená sa mi podlomili a ja dopadol som na zem rovnako, ako do snehu. Triasol som sa po celom tele, rukami si zakrýval tvár, ale ten pohľad som z mysle vymazať nedokázal.

„Jullian!" dvere kúpeľne sa rozrazili a dnu vtrhla Katalyna. Počul som jej kroky a praskot v kolenách, ako sa ku mne zohla, no nedokázal som sa na ňu pozrieť. Čo keď...čo keď...

„Čo sa deje? Jully, odpovedz!"

Nedokázal som prestať vzlykať a nenávidel som sa za to. Dokonca ani keď ma objala a pritisla k sebe, som sa stále triasol. Odmietal otvoriť oči. Čo keď...

„Nnnn...nechcem," vzlykal som. „Prosím!"

Strieborná.

Modrá.

Krv.

Rovnako, ako vo vode. Vtedy pri jazere. Kde si, aby si ma záchránila?

Boli sme tam...dlho. Tak dlho, že keď som precitol a začal vnímať, Kata sedela na zemi, opretá o vaňu a ja som sedel vedľa nej, hlava na jej hrudi. Dych sa mi pomaly ustaľoval a hystéria opadala. Opatrne som zodvihol hlavu prstami sa dotkol privretých viečok.

„Kata?" zašepkal som.

„Áno?" odšepkala naspäť a pohladila ma po vlasoch.

Zahryzol som si do pery. „Otvorím oči, dobre? Pozri sa, prosím."

Pomaly som otvoril oči, zahľadel sa na ňu váhavo a trochu vystrašene. Jej pohľad bol láskavý a mierny, ako pohladenie do dlhom dni.

„No?" hlesol som bez dychu. „Akú majú farbu?"

„Sú normálne," nakrčila nos. Potom skĺzla dlaňou ku môjmu lícu a prešla po ňom. „Modré, ako vždy."

„Dobre, ale ako modré?" naliehal som.

„Belasé. Pozri, Jull, čo sa deje?" oprela sa o ruky a priklonila sa ku mne. „Môžeš mi povedať všetko."

Pokrútil som hlavou. Čo by som jej povedal? Že sa zo mňa stáva blázon, lebo mávam podivné sny, alebo že sa mi zdá, že moje oči menia farbu? Nie.

Postavil som sa na slabé nohy a vošiel do izby. Bolo niečo po polnoci. Bez rozmýšľania som zapol mobil, dúfajúc aspoň v jednu správu, zmeškaný hovor, čokoľvek. Čakalo ma len upozornenie od operátora, že môj kredit je len niekoľko centov. Znechutene som mobil odhodil a sadol si posteľ.

„Jullian," od dverí sa ozval Katyn povzdych. Prešla cez izbu a sadla si ku mne. „Si nešťastný, veď to vidím. Pozri, nemusíš mi nič hovoriť, keď nechceš. Ale keď máš akýkoľvek problém, najhoršie je proste sedieť a plakať nad tým."

Chytila ma za ruky a stisla ich. „Otec mi vždy hovorí, že musím ísť za riešením, nebáť sa. Byť láskavá, ale neoblomná. Vieš, aké je to ťažké?"

Neodpovedal som. Keď sme mlčali, vzdala to. Pustila ma, s hlbokým povzdychom vstala a podišla k dverám.

„Mal by si to vyskúšať," povedala.

***

Bolo to už viac než týždeň, čo mi neodpovedala. Párty sa chystala v sobotu. Dnes bol piatok a ja som už nevládal čakať. Musel som ju nájsť.

Vyparil som sa z domu už ráno, pred raňajkami. Mame som povedal, že sa idem prejsť a Kata ešte spala. Mojím cieľom bolo ísť ku Antallii domov, hoc som mal len malú predstavu toho, kde presne býva. Od toho tu bola Tonya.

„Pôjdeš sedmičkou a vystúpiš na Rohovej ulici. Mala by to byť štyridsaťtrojka."

Toľko mi povedala do telefónu, keď som ju požiadal, aby mi povedala adresu súrodencov Sinistrových. Zvláštne bolo, že sa na nič nepýtala, nie tak, ako obvykle. Ale bol som taký vystresovaný, že som sa tým nestihol ani zaoberať, nasadol som na požadovanú električku a odviezol sa načierno. Nemal som kartu, nikdy predtým som ju nepotreboval. Bob ma viezol všade, kde bolo potreba.

Číslo štyridsaťtri bol malý, jednoposchoodvý domček natretý na zeleno, s malou záhradou a terasou. Naša chata v Alpách bola väčšia a to tu žili piati. Zahanbil som sa, hoc som dobre vedel, že za nič z toho nemôžem. Niektorí ľudia mali proste peňazí menej, no aj tak sa mi predstava toho, že človek ako Antallia a jej súrodenci žijú v takomto dome nevedno prečo neskutočne priečila.

Nerozhodne som postával pred domom. Chcel som jej povedať, že sa o ňu bojím a som zmätený, ale nemohol som sa odhodlať. Možno je to celé len nedorozumenie a ona len rieši niečo dôležité, pre čo si nemohla odpovedať. Možno by som mal ísť domov a počkať, kým mi zavolá.

Moju dilemu vyriešili otvárajúce sa dvere. Z domu vyšiel nejaký chlapec, alfa, veľmi ostro voňajúci po omege v heate. Na prahu sa otočil, pritiahol k sebe druhého chlapca a vtisol mu dlhý bozk. Bol to najmladší Sinister. Zasmial sa, pohladil alfu po tvári a objal ho. Potom obaja zišli ku bránke, kde už som ďalej nemohol skrývať svoju prítomnosť.

„Jullian!" vyhŕkol Leo. „Čo ty tu?"

Nevedel som, ako začať. „No..."

Alfa medzi tým ešte raz pobozkal Lea na líce, otočil sa a vybral sa dole ulicou.

„Prišiel som za Antalliou."

Chlapec si prehrabol strapaté vlasy a zažmurkal. Očividne bol ešte omámený z prítomnosti toho druhého, pretože mu trvalo, kým odpovedal.

„Antuška tu nie je. Šla preč, lebo...veď vieš."

Moje plány sa začínali rozpadať. Nervózne som prešlapoval z nohy na nohu a snažil sa upokojiť.

„A kde je teraz?"

Leo sa milo usmial a odstúpil z bránky. „Mala by sa skoro vrátiť. Nejdeš dnu? Urobím ti kávu a počkáš na ňu."

„Omegy nemôžu..." začal som, ale prestal. „Musím s ňou hovoriť hneď."

Skúmavo na mňa hľadel.

„Prosím! Nemôžeš jej zavolať, kde je?"

„Nemáme mobil," pokrčil útlymi ramenami. „Ale keď sa s ňou fakt tak veľmi chceš porozprávať, mala by byť v kováčstve na námestí."

„Ďakujem!" zvolal som. „Naozaj vďaka. Ahoj!"

Čosi za mnou ešte kričal, ale to už som nepočul. Musel som sa čo najskôr dostať na námestie. Šiel som rýchlo, myslím, že som dokonca jeden úsek aj bežal. Správal som sa ako blázon. Toto urobí s človekom zamilovanosť?

Umelecké kováčstvo Klein bolo na námestí celkom vpredu, v zástavbe radových budov. Vrhol som dnu, kde za pultom stál jeden z álf, ktorého som vídaval v škole s Antalliou. Keď som vletel dnu, zodvihol hlavu od niečoho na pulte a flegmaticky si ma prezrel.

„Ahoj," zamrmlal som a utrel si spotené ruky do nohavíc. „Hľadám Antalliu. Vraj je tu."

Alfa prikývol a ukázal na zadné dvere. „Rovno a potom doľava a zase doľava. Ničoho sa nedotýkaj."

Súhlasne som kývol hlavou a čo najrýchlejšie sa dostal ku dverám. Viedli do úzkej chodby, cez dielňu až ku ďalším dverám. Zastal som pred nimi, keď sa mi do uší doniesol tlmený krik.

„Okamžite prestaň!"

Ten hlas bol Kristiánov. Boli tu spolu. Spoza dverí sa ozýval treskot a tlmené údery. Hlavou mi preletela ostrá bolesť a svet sa zatočil.

Zaspätkoval som a schoval sa v kúte, keď okolo mňa prebehla Anna-Marie a vtrhla dnu. Dvere zostali otvorené.

„Antallia!"

Znel vystrašene. Nie, skôr vydesene. Vytiahol som sa na nohy popri stene a opatrne vošiel dnu a dych sa mi zastavil.

Šalela.

Inak sa to nedalo nazvať. Oháňala sa tým mečom, sekala hlava-nehlava všade, kam dosiahla. Vlasy jej lietali okolo tváre a z úst odfrkovali kvapky slín. Keď sa otočila, zahliadol som jej oči a proti mojej vôli sa mi z úst vydral vydesený výkrik.

Modrá.

Presne taká modrá, akú som videl dnes v noci v zrkadle.

S tým prišlo aj mrazivé ticho. Jej telo sa zastavilo, ako keď niekto stopne film. Ruka držiaca meč chvíľu stála bez pohnutia vo vzduchu, než pomaly klesla k zemi a ona sa otočila. Jej žiarivé oči sa do mňa zabodli sťa dve dýky. Prinútilo ma to sa zachvieť, no už som nehodlal ustúpiť.

„Ja... Prišiel som za tebou."

Celý jej zjav bol desivý. Krvavé hánky, kŕčovito zovreté okolo železnej rukoväte, červená tvár a tie oči. Tie oči. Sledovala ma s pohľadom, ktorý som nedokázal určiť, spojila pery, prehltla a zodvihla bradu.

„Jullian."

Roztriasol som sa. Toto nebola ona. Tie oči neboli jej, ten hlas nebol jej. A predsa bola taká reálna, stojaca predo mnou. A hrozivá.

Halou otriasol vysoký zvuk, ako meč pustila na zem. Urobila niekoľko krokov dopredu, no potom zastavila. Aj napriek všetkému som sa chcel rozbehnúť a schovať sa v jej náruči. Ale najprv som musel vedieť, čo sa deje.

„Nedostala si moje správy?" opýtal som sa ticho.

„Dostala."

Odhodlane som sa nadýchol. „Volal som ti. Nezdvíhala si, myslel som, že sa ti niečo stalo."

„Niečo sa stalo," zopakovala stoicky a úplne chladne. Urobil som pár krokov k nej, ale ustúpila. Zmätene som zastal.

„A čo? Vieš, že...že...môžem ti pomôcť."

Vyprskla. „Ako by si mi ty mohol pomôcť?"

„No..." nesmelo som naklonil hlavu na stranu. „Môžem ťa objať."

Ani nežmurkla. „Ty mi nijako nemôžeš pomôcť, Jullian. Myslela som, že si to pochopil."

„Nerozumiem ti," zašepkal som. „Čo je to s tebou? Prečo si taká...taká chladná? Niečo som urobil? Ak áno, tak mi prepáč..."

„Ach ty naivný, naivný chlapec," ironický úškrn jej preťal tvár. „Si ako vĺčatko, ktoré človek zavrie do klietky, drží ho tam celé dni a ono ho aj tak neskutočne zbožňuje, hoc sa s ním pohrá len päť minút za deň."

Nerozumel som. Ale jej postoj, tie bodavé slová plné hnevu ma škrtili.

„Myslela som, že to pochopíš, keď ti prestanem zdvíhať telefóny a odpovedať na správy." Modré oči ma nemilosrdne sledovali. „Že už nemám záujem, Jullian."

Otvoril som ústa a potom ich znovu zatvoril, ako ryba na suchu. „Nemáš záujem?"

„Nemám záujem o teba," mykla plecom. „O nás."

Hlúpo som na ňu hľadel, tie slová mi ešte stále nedochádzali do mozgu. Nemám záujem...

„Prečo?" zahabkal som.

„Bol si dobrá zábava, maličký. Taká čerešnička na torte, vieš? Smiešny a naivný, v celej svojej paráde. Taký hlúpy. Ani neviem, čo ma na tebe tak zaujalo, aj keď..." Pohľadom skĺzla po mojom tele. „Dalo by sa hovoriť o istých častiach..."

„Dosť!" vyhŕkol som. „Čo je s tebou? Prečo sa takto správaš?"

Rozosmiala sa. Ten zvuk mi vkĺzol pod kožu a zahryzol sa do srdca.

„Nudíš ma. Celá tvoja naivita a bojazlivosť je neskutočne otravná. Proste už nemám záujem."

„To nie je pravda," hlesol som. „To nie je pravda! Je za tým niečo iné, že? Myslíš si, že to musíš urobiť."

Rozosmiala sa viac. Kolená sa mi roztrasli a hlava krútila. Nie, to nemohla myslieť vážne. Niekto jej niečo nahovoril, niekto jej klamal.

„Zamysli sa nad tým, prosím," netušil som, čo hovorím. „Dôveruj mi, dobre? Viem, že chceš byť so mnou. Spoločne to vyriešime."

„Ty si myslíš, že všetko je len o tebe," pristúpila bližšie a jej oči zostávali rovnako desivé. „Že celý svet sa točí okolo teba a každý je tu len kvôli tebe. Na toto nemám čas."

„Prestaň!" rozkričal som sa. „Prestaň sa tváriť, akoby ti to bolo jedno! Neverím ti! Klameš!" Už som sa nedokázal ovládať. Taký veľký hnev som ešte nikdy necítil.

Stuhla, sánka sa jej napla.

„Nezaujímaš ma ani ty, ani tvoje názory!" Tie slová ma udreli tvrdo a zaryli sa hlboko. Mal som pocit, že začínam strácať dych. "Máš sa za niekoho zvláštneho? Myslíš si, že niekoho zajujímaš? Si len nešťastná, bezvýznamná, bezcenná nula! Si a vždy budeš nikým! Rozumieš? Pre mňa si nikým!"

Oči sa mi prudko rozšírili. Pocítil som náhlu, neopísateľnú bolesť v hrudi, akoby tie slová pretrhli všetky moje bariéry a roztrhali moje srdce na kúsky. Nemohol som dýchať. Mal som pocit, akoby sa moje pľúca zasekli, ktosi ich stiahol a oni prestali fungovať. Niečo vo mne umrelo. Náhle a nevratne.

Nikým...

Nikým...

Nikým...

To jediné, nenápadné slovo vibrovalo okolo mňa, čím ďalej hlasnejšie a hlasnejšie...

Vždy som bol nikým. Nikým pre otca, nikým pre zvyšok rodiny, nikým pre seba samého. Potom prišla ona a dala mi...nádej. Aby mi ju mohla vziať. A teraz...teraz mi už nič neostalo. Iba pravda, ktorú mi hodila do tváre. Akoby na ničom nezáležalo. Tie mesiace, spoločne... Nič.

Nech to prestane bolieť, kričal som vo vnútri a obraz pred očami sa mi začal rozmazávať. Nech je to preč! Nechcem to cítiť. Preč!

Antallia ešte čosi vravela. Ale už tu nebolo srdce, do ktorého by bodala, triafala do prázdna.

Po tvári mi stieklo niečo horúce a vlhké.

„...a keď si to konečne uvedomíš..." zastavila sa tak náhle, ako keby by si hryzla do jazyka. Aj napriek hmle pred očami som videl, ako sa jej zreničky rozšírili. Stála tak blízko, že som videl aj jej pery, chvejúce sa.

Nedokázal som sa ovládnuť. Vedel som, že utrpenie, ktoré cítim, je na mojej tvári vidieť ale nedokázal som ho skryť. Okolo krku som mal slučku. Ďalšie slzy sa len bezmocne kotúľali po líci, nemal som možnosť ich zastaviť.

Antallia tam len stála. Ak som mal predtým pocit, že sa chveje, bolo to preč. Opäť bola ako socha.

Musím sa ovládať, pomyslel som si, a prikryl si oči dlaňou, aj keď som pochyboval, že by som kohokoľvek oklamal.

Prečo tá bolesť proste...nezmizne...

Vždy som to vedel. Ale snažil som sa to pochovať, zahrabať čo najhlbšie a najďalej, preč od všetkého, čo ma činilo šťastným. Ale teraz...už nebolo od čoho to zahrabať. Nič nezostalo.

„Nikto sa ťa nedotkne. Nikdy, nikto..."

„Si celý iba môj, Jullian...."

„Očaroval si ma, Cucciolo."

Nič, nič, nič.

Nič to neznamenalo.

Ruka, ktorou som si prikrýval oči sa tak triasla, že už to nemalo zmysel. Zložil som ju a rozochvene vydýchol.

Dalo sa ešte čokoľvek povedať?

Silne som zaťal zuby, len aby som v sebe udržal ten posledný, ťaživý vzlyk, ale nepodarilo sa to, otriasol celým mojím telom, definitívne.

Nabral som vzduch do stiahnutých pľúc a kŕčovito rozšíril nozdry.

„Jullian..."

Jej hlas mnou prebehol a takmer sa ma nedotkol, len povrchne. Hľadel som neurčito do diaľky a nútil sa stáť na nohách.

Ovládaj sa, ovládaj sa...

„Vždy som bol nikým," povedal som, akoby nikdy nič nepovedala. „Vždy som to vedel, hoc som sa to snažil skryť, nevšímať si... Bol som taký hlúpy, keď som si myslel, že by si mi ty mohla dať ten pocit. Dala si ho...a vzala si ho späť. Teraz už to chápem. To celé, čím sme si za tie mesiace prešli, to všetko bolo...ničím."

To slovo ma trhalo. A predsa bolo také trefné. Opisovalo mňa celého.

Slová zo mňa prúdili bez prestávky. Ťažké slová zlomeného srdca, schovávané konečne plynuli skrz moje ústa.

„Chcel som to pocítiť. Byť chcený...tebou. Nikdy to už tak nebude. Vieš, je to vtipné...asi to tak má byť. Byť nikým."

Nastalo ticho, také strašné a ťažké ticho, no ja som ho už nedokázal prerušiť. Nemal som srdce, ktoré by chcelo ešte niečo povedať a ani moje ústa už nič nevedeli. Bolo dokonané.

„Som rada, že si rozumieme."

Jej hlas bol iný, než na začiatku, no rovnako tvrdý a nemilosrdný. Ale to už má netrápilo. Nič už ma netrápilo.

Obišla ma, bez jediného slova naviac. Halou otriaslo tresnutie dverí.

Nebolo čo dodať.

A/P

Jullian si síce myslí, že nie je čo dodať, ale ale niečo dodať chcem.

Táto kapitola bola pre mňa veľmi bolestivá, najmä jej druhá polovica. Skôr, než budete protestovať - muselo to tak byť. Nie všetko môže byť také ružové, ako doteraz, súrodenci si musia začať uvedomovať, že nežijú normálny život normálnych ľudí. A k tomu patrí aj to, že sa vzdajú lásky na úkor rodiny.

Napíšte mi, čo si o tom myslíte. Čo si myslíte o Antallii, o Jullianovi a ich situácii. Nadávajte, vyhrážajte sa. Budem len rada.

vote&koment

publikované 31.03.2019

-Alita-

¹ (est.) „Opakuj po mne.“