media: Jullian Antools

„Preferujem chodiť naboso."

Už po tretíkrát za tento deň som do záchoda vyvrátil celý obsah svojho žalúdka. Chvíľu som meravo hľadel na beztvarú kopu niečoho, čo bývalo jedlom, potom som spláchol. Vyčerpane som zložil hlavu na dosku. Studená keramika mi robila dobre na boľavú hlavu a nepokojný žalúdok, ktorý sa ozýval čoraz častejšie.

„Čo sa s tebou deje, Jullian?" zvolala ustarostene mama, keď vošla za mnou do kúpeľne. Musel byť na mňa komický pohľad, ležiaceho na zemi, strapatého a s kruhmi pod očami. No ona sa nezasmiala, namiesto toho mi pomohla vstať a znova sa uložiť do postele. Zaboril som sa do perín a pritiahol k sebe Sinu, moju mačku. Nespokojne zaprskala, no keď som ju pohladil, začala spokojne priasť.

Začalo to včera v noci. Z ničoho nič som sa zobudil zo spánku a okamžite utekal s rukou na ústach do kúpeľne. Najprv som si myslel, že je to kvôli tomu, že mám dostať heat, no moje telo už dávno nereagovalo takto. Keď som prebdel celú noc, neustále utekajúci vyklopiť to málo, čo mi v žalúdku zostalo, pochopil som, že heat nebude príčinou.

„O hodinu sa na teba príde pozrieť pán Gorge," oznámila mi mamka, keď sa vrátila, podávajúc mi čaj. „Volala som mu."

„Mhm," bolo všetko, na čo som sa zmohol. Popravde, netušil som, čo by mi náš rodinný lekár mohol diagnostikovať. Ak by som nebol panic, povedal by som, že som tehotný, ale to bola somarina, takže som mohol len ticho trpieť a čakať, kým ma niekto spasí.

Vedľa mňa sa povaľovali knihy, ktoré som si požičal z knižnice. Už by ich trebalo vrátiť. Mame som povedal, že je to na školský projekt, asi mi uverila, lebo sa viac nepýtala. Veci, ktoré som sa z nich dozvedel, mi ale nepripadali správne. Mal som pocit, akoby tam čosi chýbalo. Ale netušil som čo. Ak by mal niekto úplne neznalý našej mytológie a minulosti čítať niečo takéto, potom som sa nečudoval, že táto téma bola v našom svete takmer tabu. Znelo to hrozne. Krviprelievanie, rituálne vraždy, obrady, obete, talizmany. A predsa sa mi to nezdalo správne. Niečo chýbalo.

Okolo desiatej prišiel pán Gorge, obtlstlý päťdesiatnik v obleku a bielom plášti. Svoj kufrík si zložil vedľa postele, dýchavičným hlasom mi prikázal rozopnúť si košeľu a zhlboka dýchať. Fonendoskop ma schladil, keď ho priložil na hruď, potom na chrbát, pozorne počúval, prikazoval raz dýchať, potom dych zadržať. Keď skončil, vzal mi krv, vložil ju do kufríka a pýtal sa na bezvýznamné otázky, ako napríklad, čo som včera jedol, čo som robil, a bla bla kopec ďalších zbytočných vecí.

„Zatiaľ nič neobvyklé nevidím," povedal proste, keď odkladal svoje nástroje. „Trochu zrýchlený tep, potenie, nevoľnosť. Pravdepodobne ste niečo zjedli včera večer, možno niečo pokazené. Nechajte ho pár dní na suchároch a čaji a odporúčam použiť supresíva, aby sa mohol poriadne zotaviť."

Napokon vstal, poprial mi skoré uzdravenie a spolu s mamou odišli. Bol som rád.

„Mal by si ísť von," povedala mama, keď sa vrátila. „Možno sa ti polepší. A hneď, lebo ak dostaneš heat, na slnko sa nedostaneš ďalší týždeň."

„Nemohol by som si proste zobrať tabletku, mami?" zamrmlal som do vankúša.

Pokrútila hlavou. „Vieš, že tvoj otec si neželá, aby si ich bral. A ja s ním súhlasím. Má to vplyv na periódu, ale to ty predsa vieš."

Otrávene som zabručal. Samozrejme. Otec a jeho starosť o moje zdravie. Len aby ma to knieža dostalo v neporušenom stave. Ako nejaký blbý balík.

„Idem k jazeru," zahlásil som okamžite. „Mám ležania plné zuby."

Mal som plné zuby aj iných vecí...

Bol krásny júnový deň. Škola končila o pár dní. Bolo teplo, príjemne a priam to lákalo ponoriť sa do studenej vody jazera. Dobre som vedel, že nie je šanca, že ešte bude dobrá na kúpanie, ale vyzerala tak lákavo. Našiel som si pekné miesto - roztiahol som pod stromom na mäkkú trávu deku, vybral z batoha poslednú nedočítanú knihu a k tomu poznámky, ktoré som si k nej písal. Potom ešte jedlo, ktoré nachystala mama a opaľovací krém. Ten mi tiež nanútila mama, aby som sa podľa jej slov nespálil. Zobliekol som sa do plaviek a začal sa systematicky natierať. Potom som si ľahol na deku, na hlavu si položil klobúk a vzal do ruky knihu.

Posledná kniha mala názov Pohania Severu, bola tenká a maličká. Pevná väzba bola zničená a na mnohých miestach sa odlupovala. Vzal som ju preto, lebo mala na vrchu vyrytý krásny strieborný triskelion a ten, ako som pochopil, bol znakom severských pohanov. Vkladali do neho obrovskú dôveru, bol pre nich niečo ako talizman. Prstami som pomaly preskúmal vypuklé časti obálky a privrel oči.

Strieborná.

Modrá.

Krv.

Šokovane som knihu odhodil ďaleko od seba. Pred očami mi prebehol obraz strieborného triskelionu. Kvapkala tam krv. Veľa krvi. Hľadeli na mňa modré oči. Oni kričali.

Jullian...Jullian...

Nie. Nie!

Videl som také oči len raz. Žiarili súrodencom Sinistrovým, keď prebodávali telo toho vlka. Desivá, žiarivá modrá. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Rozbehol som sa k vode a sledoval svoj obraz, zdesený.

Moje oči boli modré.

Tresol som rukou do vody. „Nie!" Hladina sa rozčerila, ale oči nezmizli. Zúfalo som udieral do vody. Chcel som, aby zmizli. Aby šli preč.

„Nie!"

Hlava mi trešťala, v ušiach hučalo. Trhal som si vlasy v zúfalej snahe nezošalieť. Ale ani bolesť ma nedokázala upokojiť. Vkĺzol som pod vodu. Jej náruč sa mi zavrela nad hlavou, hladila ma po celom tele.  Aj napriek neschopnosti sa nadýchnuť som cítil, ako ma pomaly upokojuje. Obtekala ma, hladkala a ticho spievala. Ani som necítil nedostatok vzduchu. Len som klesal stále nižšie a nižšie, dolu ku dnu, do tmy. Voda bola taká tichá a pokojná. Dokonalá.

Najprv som pocítil dve ruky, ktoré ma uchopili okolo pása. Potom ich silu, ako ma ťahali von, preč, ďaleko. Uvidel som svetlo, pocítil štrk na nahom tele. Voda...

„Jullian!"

Päsť, ktorá ma udrela do chrbta. Nedokázal som sa nadýchnuť. Zúfalstvo.

„Doriti... Jull," známy hlas. Kto to bol?

Opäť som to pocítil. Moje oči. Žiarili.

„Ånden...stryko ånedn namistro!"

Z úst mi vyrazil prúd vody, hruď sa mi takmer roztrhla od množstva vzduchu, ktorý som do seba prijal. Vykašľal som vodu všade okolo seba. Vtedy som uvidel, kto sa nado mnou skláňal.

Dlhé mokré vlasy jej lemovali opálenú tvár, oči rozšírené v niečom, čo sa podobalo šoku. Po tmavej pokožke jej stekala voda a kvapkala mi na tvár. Hľadela mi priamo do očí. Potom ma bez slova vzala na ruky a odniesla na deku. Periférne som uvidel čiernu motorku, odstavenú neďaleko a na jazyk sa mi drala otázka.

„Mlč," prikázala mi. „Ešte budeš mať čas hovoriť."

Odišla a o pár minút sa vrátila s vakom, z ktorého vytiahla čierny sveter. Bez slova mi ho natiahla a nedbala na moje nespokojné protesty. Veď bol jún! Ale sveter príjemne voňal a bol mäkký, preto som stíchol a zavŕtal sa doň. O chvíľu na to som pochopil, prečo to urobila. Celé telo sa mi začalo chvieť. Hruď ma bolela s každým nádychom. Potom sa posadila vedľa mňa a stiahla ma do náručia, obmotávajúc svoje ruky okolo môjho pása.

„Č-čo to robíš?" zuby mi zadrkotali.

„Si podchladený," zachrapčala. Jej teplý dych mi ovial tvár. „Musím ťa zahriať."

Vzala jednu z mojich rúk a začala ju trieť. Teplo z jej tela prúdilo okolo mňa, obaľovalo ma ako huňatá deka. Nedokázal som sa tomu brániť. Hlava mi klesla na jej hruď a telo sa uvoľnilo.

„Čo sa to deje?" zašepkal som zmätene. „Antallia..."

„Ja neviem," vydýchla. „Už ničomu nerozumiem."

„Musím sa vrátiť," posadil som sa. „Moji rodičia..."

„Tvoji rodičia sú to posledné, čo by ťa malo trápiť," riekla tvrdo, postavila sa a hodila mi moje oblečenie. „Obleč sa.

Poslúchol som. Keď som bol hotový, po chvíli váhania som si sadol vedľa nej. Stuhol som, keď som uvidel, čo drží v ruke.

„Ty si proste nemôžeš dať pokoj, že nie?" hlesla takmer zranene. „Chceš sa zabiť, Jullian?" Schmatla ma za trasúcu ruku a zovrela ju. „Nevidíš, čo si robíš?"

„Ja..." nevedel som, čo jej povedať. Sklonil som hlavu a hľadel dole.

„Odkedy tvoje oči modrajú?" opýtala sa.

„Stalo sa to len teraz," vyhŕkol som. „Myslím, že to má niečo s tou mojou nevoľnosťou..."

„Bolo ti zle?" prerušila ma.

Prikývol som. „Od včerajšej noci. Vracal som a točila sa mi hlava. Čo to znamená?"

„Nemôžem...." začala, zaťala ruky v päsť. „Nemôžem ťa viac ochrániť, Jull, pochop to. Teraz tomu ešte nerozumieš, ale raz budeš. Už ťa nemôžem viac ochrániť, keď mi to takto sťažuješ."

„Ja nechcem žiadnu ochranu," podvihol som hlavu, hľadiac na ňu. „Nepotrebujem to. Chcem..."

Zmĺkol som. Čo som chcel? Začínal som si uvedomovať, že netuším, čo vlastne chcem. Všetko toto sa zdalo ako jeden vtipný sen.

„Chcem..."

Hľadela na mňa s roztvorenými očami. Naše tváre boli pri sebe tak blízko, že stačil len kúsok...

„Ja neviem," zašepkal som skoro nečujne. „Neviem, čo chcem."

Podvihla ruku a dotkla sa môjho líca. Pokožku mala teplú. Prstami skĺzla po brade, potom po krku, naspäť ku lícnym kostiam. Dotkla sa mojich pier, jemne ich okrúžila. Fascinovane ma sledovala, akoby som bol krehká porcelánová socha. Keď sa očami vrátila k mojim, telom mi prebehlo vzrušenie.

„Ja na rozdiel od teba presne viem, čo chcem," vydýchla. „Hoc by som nemala ja...už sa nedokážem ovládnuť."

Pohľad jej skĺzol na moje pery, naklonila sa a zľahka ich spojila so svojimi. Nečakala na odpoveď, možno už dopredu vedela, aká bude, pobozkala ma znova, jemne a ľahúčko, ako keby sa bála. Z úst sa mi vydral slastný povzdych, keď si ma pritiahla na stehná a prinútila obkročmo na seba sadnúť. Opätoval som jej bozky najlepšie, ako som vedel, nerozmýšľal som. Jej vôňa ma omamovala, rúcala zábrany. Keď mi horúcimi prstami vkĺzla pod tričko, šokovane som sa zavrtel, užívajúc si ten dotyk.

Prstami som jej vkĺzol do vlhkých vlasov a vzoprel sa na kolenách, aby som ju mohol pobozkať ešte viac. Vzrušenie medzi nami sa stupňovalo do ohromných šírok. Zastonala, tvrdo stisla moje vlniace sa boky a zovrela mi zadok medzi rukami.

„Ah..." neovládol som sa a zavzdychal jej rovno do ucha. Nedbala na to, perami mi skĺzla na krk a zľahka ma uhryzla. Vlna slasti, ktorá mnou prebehla, sa nedala porovnať s ničím iným, čo som dovtedy zažil. Na toto sa nechytal ani heat.

Doriti. Heat.

„Musíme prestať," zalapal som po dychu, keď som pocítil jej pery na krku zase. „Mám-ah, mám dostať heat."

„Doriti," zamumlala a prestala ma ožužlávať. „Máš pravdu, musíme..." nevedela sa pohnúť, keď som na nej stále sedel, tak ma proste vzala na ruky a posadila vedľa seba. Mlčal som, ale moja horiaca tvár a červený krk hovorili za mňa. Pomaly som sa spamätával, no nos som mal stále plný jej vône. A ani ona na tom nebola lepšie. Vlasy, ktoré som jej rozstrapatil jej trčali okolo tváre, pery mala červené a napuchnuté. Začervenal som sa. To som vážne urobil ja?

„Máš ešte pár hodín," upresnila moje nejasné informácie o heate. „Musíme sa porozprávať."

„Musíme? Nemôžeme proste len...ležať a mlčať?"

Usmiala sa, tak krásne až som sa vo vnútri celý rozpustil, ľahla si na trávu a založila ruky pod hlavu. „Ležať môžeme. Ale porozprávať sa musíme."

Ľahol som si vedľa nej. Hruď ma vždy pri nádychu bolela, ale už to bolo omnoho lepšie, než pred chvíľou. Mlčali sme. Mal som toľko otázok, ale bál som sa narušiť toto takmer posvätné ticho. Pozoroval som konáre stromov nad nami, ako sa pomaly hýbali v smere vetra. Prepúšťali ten toľko slnečných lúčov, aby to vyzeralo dokonale.

„Chcem sa ti najprv ospravedlniť," začala chrapľavo. „Za to, ako som sa správala v knižnici, aj za to predtým. Chcela som len, aby si sa do toho viac neplietol. Myslela som, že ti bude stačiť jedno upozornenie, ale kto mal vedieť, že budeš taký vytrvalý?"

Zachichotal som sa a ona vzala jednu moju ruku do svojej.  Zapadli do perfektne. Ako stvorené jedna pre druhú.

„To je v poriadku," zamrmlal som, sledujúc jej prsty, ako mi prechádzajú po pokožke. „Nič sa nestalo. Koledoval som si."

Pokrútila hlavou. „Nie, to ja som sa mala ovládnuť. Ale pri tebe..mám pocit, akoby som mala opäť sedemnásť."

'Veď to nebolo tak dávno,' chcel som povedať, ale prerušila ma.

„Už zrejme chápeš pár vecí, si šikovný. Povedala by som ti o všetkom, ak by som neriskovala, že budeš v ohrození a to nemôžem. Si príliš krehký na svet, v ktorom žijem, Jullian. Nemôžem...nechci to po mne."

„Nešlo mi o odpovede tak, ako o niečo iné," zamrmlal som. „Len som chcel, aby si na mňa nezabudla. Aby si ma...vnímala."

„Ale presne o to ide!" zvolala a otočila sa ku mne. „Čím viac sa budem o teba zaujímať, tým viac bude ohrozená tvoja bezpečnosť. Videl si, čo sme zač. Čo som ja zač. Videla som tvoje slzy aj tvoj strach a mrzí ma, že si sa toho musel stať súčasťou, ale ako veľmi by si asi trpel, ak by si sa dozvedel všetko? To nemôžem dovoliť."

„Neverím, že ste také netvory, ako vás opisujú," odpovedal som a vzal knihu, ktorá ležala vedľa nej do ruky.

„Ako môžeš veriť niekomu, o kom nič nevieš?"

„Proste ti verím," nedal som sa. „Kašlem na to, o čom sa tu hovorí." Na demonštráciu svojich slov som knihu schmatol a pretrhol na polovicu, zahodiac ju do trávy.

Keď som sa na Antalliu opäť pozrel, usmievala sa.

„Vieš, že si práve roztrhal knihu z knižnice?"

„Doriti," zašomral som a ona sa rozosmiala.

„Bohovia, ty si taký rozkošný, piccolo. Poď sem."

Zase, ako vždy, nečakala na môj súhlas, proste ma schmatla a pritiahla k sebe. Nie že by som sa sťažoval. Uvelebil som sa na jej hrudi a počúval pokojný tlkot jej srdca. Vnímal som prsty, ktorými sa mi prehrabávala vo vlasoch, jej vôňu, ktorá ma vždy dostávala do kolien. Takže...to bolo ono? Toto bola tá veľká láska, o ktorej sa toľko píše v lacných románoch pre omegy? Kde sa krásna alfa zamiluje do tichej a skromnej omegy, dá jej celé svoje srdce, odsťahujú sa k moru a budú mať päť detí? Pochyboval som. Keď sa mi v ušiach odrážal pravidelný buchot srdca tej mojej krásnej alfy, pochyboval som, že to bude také jednoduché. Pomrvil som sa a spokojne zabručal.

„Ostaňme tu takto navždy."

„Ani nevieš, ako by som to chcela, mio piccolo."

Nie, asi som sa na to nepozeral z jej pohľadu, ale z toho môjho to bol ten najpokojnejší okamih, aký som kedy zažil. Až kým to neskončilo.

„Mali by sme ísť," zamrmlala mi do vlasov. „Si tu už dlho."

„Stále sme si nič nevyjasnili," vyčítal som jej. Povzdychla si, postavila sa a začala zbierať svoje veci.

„Nemáme si viac čo vyjasňovať," povedala bez náznaku emócie. „Povedala som ti, prečo sa nesmieš nič dozvedieť."

„Na tom mi už nezáleží. Ja len....sľúb mi, že sa ešte stretneme."

Plecia jej klesli. „Jullian..."

„Prosím," vyhŕkol som. „Nič viac nechcem."

Povzdychla si a pristúpila ku mne. Natiahla ruku, aby ma pohladila po tvári. Privrel som pri tom dotyku oči.

„Nemôžem ti nič sľúbiť," šepla. „Ale ak je to to, po čom túžiš..."

Kývol som hlavou. Pousmiala sa a podala mi môj vak. Zbalil som si veci a spolu sme vykročili hore kopcom.

„Hodím ťa domov," navrhla a ja som zaváhal.

„Môj otec..."

„Neuvidí nás," uistila ma. Podala mi prilbu, sama si cez hlavu pretiahla kapucňu a nasadla. Dokelu. Bola vážne bohovsky sexi. Objal som ju zozadu okolo pása a primkol sa k nej najbližšie, ako sa dalo. Keď sme vyrazili, ostal za nami obrovský kúdol prachu.

***

Odkiaľ Antallia vedela, že máme doma aj zadnú bránu, mi bolo záhadou. Po smrtonosne krátkej a hlavne rýchlej ceste sa mi trochu točila hlava, no nevymenil by som to za nič. Keď som jej podal prilbu, namiesto toho, aby si ju vzala, si ma pritiahla k sebe a prudko pobozkala. Zachichotal som sa, keď mi nosom pohladila tvár.

„Bež," zamrmlala. „Zavolám ti."

„Nemáš moje číslo."

„Zistím si ho," žmurkla, narazila si prilbu na hlavu a o sekundu na to už zmizla v zákrute.

Pousmial som sa sám pre seba, zaradil spiatočku a vošiel do brány.

V dome bol nezvyčajný ruch. Slúžky a komorník pobehovali dookola, všetko čistili, umývali. Na stoloch boli poukladané čerstvé kvety, všetky žalúzie boli odtiahnuté, dĺžka vydrhnutá. Mamka bola oblečená v slávnostnom kostýme, všetko organizovala tichým, ale pevným hlasom.

„Jullian!" zvolala, keď ma uvidela a prebehla vstupnou halou ku mne. Prebehla ma kritickým pohľadom. „Kde si toľko bol? A čo to máš na sebe?"

Zúrivo som sa snažil nečervenať sa. Opakoval som si v hlave: „Nečervenaj sa, nečervenaj sa, nečervenaj sa..."  Ale aj tak som pocítil, že mi tvár zafarbil jemný rumenec. Modlil som sa, aby si to mama nevšimla. Ale našťastie bola príliš zaneprázdnená tak, ma len vyšakovala okamžite hore sa prezliecť. Ani som vlastne netušil, čo sa deje, tak som zo seba zhodil Antalliin sveter a okamžite vkĺzol pod sprchu. Musel som zo seba čo najrýchlejšie vydrhnúť jej prenikavú vôňu. Čudoval som sa, že si mama nič nevšimla, obvykle bývala na takéto veci veľmi vnímavá. Po sprche som na seba hodil oblek, ktorý som už mal nachystaný a bosý som zišiel dole.

„Mama," zastavil som ju na chodbe, kamsi sa hrozne ponáhľala. „Čo sa vlastne deje?"

„Otec ti to nepovedal?" zvolala. „Dnes večer priletí knieža Feres."

„Čo? Ale veď mal prísť až na budúci týždeň! Mám ešte školu!"

Mama pokrčila ramenami. „Aj ja som sa to dozvedela až včera. Asi zmenil plány alebo čo."

Moja povznesená nálada okamžite padla pod bod mrazu. No samozrejme. Veľký pracháč s nablýskaným športiakom v úzkom obleku. Otriasol som sa hnusom. Koľko bude otcovi trvať, kým ma vypakuje z domu? Pravdepodobne počká, kým dokončím školu, čo bude o pár dní, potom ma s láskou v očiach pobalí a strčí do toho nablýskaného auta a zamáva mi na rozlúčku. Mal som to pred očami.

Celý nešťastný som sa vrátil do izby a zvalil sa na posteľ. Moja mačka ležala skrútená do klbka na Antalliinom svetri. Vzal som ho do rúk a pritisol ku tvári. Zhlboka som sa nadýchol, užívajúc si tú omamnú vôňu. Sina sa spokojne rozvalila neďaleko odo mňa a ja som ju nešťastne pozoroval a ľutoval sa.

„Tak ti závidím," povedal som jej ticho. „Robíš si čo chceš, si slobodná. Nežiješ v zlatej klietke, nemáš otca, ktorý ťa nikdy nemiloval a najradšej by sa ťa zbavil čo najskôr, ani mamu, ktorá ho slepo počúva na slovo. Nemusíš sa spojiť s niekým, koho takmer nepoznáš a ešte sa tváriť, aký si poctený. Tak veľmi ti závidím, maličká."

Ležal som takto dlho, až kým ma slúžka nezavolala na obed. Na protest som si nevzal topánky, ale šiel bosý cez celý dom až do jedálne. Keď som vošiel, otec už sedel za vrch stolom, mama po jeho pravici a mňa čakala ľavá strana. Zosunul som sa na stoličku s tichým pozdravom a začal si naberať. Mama opäť navarila čosi perfektné. Keď som bol menší, zvykol som jej pri varení pomáhať. Dokonca som si jeden čas myslel, že zo mňa bude kuchár. Teda až pokým som sa nedozvedel, že zo mňa má byť omega v domácnosti plus stroj na rodenie detí.

„Knieža príde okolo siedmej," začal otec, keď dojedol. „Očakávam, že sa dostačujúco pripravíš a privítaš ho v našom dome s úctou, ktorá mu patrí."

„Áno, otec," zahundral som.

„Budeš slušný a milý."

„Áno, otec."

„Žiadne poznámky ani dvojzmyselné narážky."

„Áno, otec."

„Najlepšie by bolo, aby si ťa označil čo najskôr, teda sa nebráň, ak bude čokoľvek skúšať."

Šokovane som pustil vidličku do taniera. „Otec!"

„Vravel si, že vyzerá ako počestný muž," hlesla mama ticho.

Otec sa len uškrnul. „Áno, dáva si perfektne záležať na tom, aby tak vyzeral. Ale ja viem, čo je alfa ochotná urobiť pre získanie omegy, teda sa tým nenechám obalamutiť."

„Čím si obalamutil mamu, že ti tak ľahko skočila na lep?" nevydržal som.

„Jullian!" zvolala mama pohoršene, skláňajúc hlavu.

Otec zaťal päste a položil pohár s vínom na stôl.

„Začínaš byť príliš drzý. Ako sa opovažuješ...? Okamžite..."

Prudko som vstal od stola a odhodil obrúsok. „Nemusíš ma vyhadzovať," zasyčal som. „Pôjdem aj sám!"

Otočil som sa, rýchlym krokom prebehol ku dverám a stlačil kľučku.

„Jullian!"

„Čo po mne ešte chceš?" zajačal som hystericky. „Urobil som všetko, čo si kedy žiadal! Šiel som na dobrú školu, naučil sa hrať na klavíri, bol na každom blbom večierku, bol milý snáď na úplne každého a tebe to stále nestačí! Tak čo po mne ešte chceš?"

Mamina hlava bola vtiahnutá medzi ramenami, jej pery sa jemne chveli. Áno, videl som to, aj z takej diaľky. Videl som aj otcov kamenný výraz, ako ma sleduje, bez jedinej emócie, bez náznaku citu. Hlava sa mi zakrútila a pred očami zahmlelo. Bola to slza, čo sa mu zaleskla v očiach?

„Ja už proste neviem byť lepší," hlesol som unavene. „Nikdy nebudem taký, akého ma chceš mať. Prepáč mi."

Otvoril som dvere a vyšiel na chodbu.

***

Na bielom štrku zastalo, presne podľa mojich predstáv, nablýskané čierne auto. Ku môjmu prekvapeniu ale zo sedadla nevystúpil šofér, aby otvoril dvere dozadu, ale samotný šofér bol aj naším hosťom. Vysoký počerný muž v tmavom obleku a klobúku na hlave si prehrabol vlasy a usmial sa na komorníka, ktorý ho bežal predstaviť. Potom spoločne vstúpili dnu.

Nervózne som si uhladil sako. Necítil som sa v tom pohodlne. Oveľa radšej by som mal na sebe Antalliin sveter, to by bolo ale v tejto situácii krajne nevhodné. Poslednýkrát som pohľadom skontroloval svoju izbu. Dokonale uprataná, Sina sa vyhrievala na parapete, jej miska s jedlom bola prázdna. Poškrabkal som ju po hlave, otočil sa a vyšiel na chodbu. Z prízemia sa už ozývali hlasy.

Moje nohy ťapkali po chladnej kamennej podlahe, áno, stále som bol bosý. Tento malý akt vzbury ma hrial pri srdci. Bol som zvedavý, ako zareaguje ten chlap, až ma uvidí. Možno si pomyslí, že som nevychovaný a zaradí spiatočku. Hah. Snívaj ďalej, Jull.

'Antallii by nikdy nevadilo, že som bosý,' preletela mi hlavou myšlienka, keď som uvidel toho uhladeného muža, ako sa usmieva na každého v okolí. Keď mu však pohľad spočinul na mne, jeho úsmev sa zmenil na zvodný, tajomný pohľad a namieril si to ku mne.

„Konečne vás znova vidím, pán Antools," prehovoril so silným prízvukom, no dokonalou gramatikou. Podal mi ruku, no potom mu pohľad padol na moje bosé nohy. „Nenosíte topánky?"

„Preferujem chodiť naboso," vystrčil som bojovne bradu.

Dúfal som, že ho to odradí, ale on sa len ticho zasmial a pobozkal mi ruku.

„Nicolao Feres, ale pre vás Nico."

„Jullian. Pre vás Jullian."

Ďalší stowatový úsmev mu rozžiaril tvár. Pre každú omegu by bol dokonalý. Kučeravé čierne vlasy, sčesané do ofiny, dvojdňové strnisko na výrazných lícnych kostiach, dobrá vôňa, vysoké a štíhle telo. To všetko však pre mňa nič neznamenalo. Nenávidel som to. Lebo to všetko tvorilo neprekonateľnú prekážku medzi mnou a dlhovlasou alfou, ktorá sa teraz kdesi premávala na rýchlej čiernej motorke.

A/P

Pri písaní kapitoly: „Hm, mám 2k slov, to bude krátka kapitola..." Po dopísaní: „Tak asi nič..."

Jullianov svet sa po malej svetlej chvíľke začal opäť bortiť a na scénu prichádza nová postava. Kto fandí Luxemburskému kniežaťu? Mne sa táto kapitola písala neobvykle dobre. 😁

Otázka na dnes: Čo sa deje s Jullianom?

vote&koment

publikované 29.10.2018

-Alita-