„On sa prebudil."

Tichou miestnosťou sa rozliehalo kvapkanie vody. Rytmické, presné a bez jediného zaváhania odpočítavalo čas, ktorý sa v podzemí tak neskutočne vliekol. Pre neho to bolo oveľa väčšie utrpenie, keď nemohol pracovať, jeho mozgové bunky sa oddávali oddychu o ktorý nestál. Nečinnosť ho ubíjala, potreboval pracovať, tvoriť, skúmať, čosi robiť. Ale aj napriek tomu bol pokojný. Vedel, že už to nebude dlho trvať a dostane sa odtiaľto. Žil len pre túto myšlienku, živila ho deň noc, vstával s ňou ráno a večer šiel spať.

Kvap. Kvap. Kvap.

Zavrčal a vstal. Kovová konštrukcia rozheganej postele zaškrípala a ten zvuk mu podráždil nervy. Nemal pojem o čase. Nevedel, koľko je hodín, aký je deň, dokonca ani aký je mesiac. Netušil, ako dlho tu je, ale zdala sa to ako večnosť. Jedlá mu podávali nepravidelne a v rôznych množstvách, len aby ho zmiatli. Navštevovali ho minimálne a nehovorili nič, neodpovedali na jeho otázky, nereagovali. Boli zohratí, akoby im niekto dal presné inštrukcie, ako s ním zaobchádzať.

Usmial sa sám pre seba. Bola šikovná, to jej musel uznať. Vynaliezavá a predvídavá, presne ako si to želal. Vedela, že by bol schopný veľmi rýchlo sa dostať preč, ak by ho strážili obyčajní pešiaci. Tak sa poistila. Dohliada na to, aby nemal nijaké informácie a čo najmenší komfort. Nevyčítal jej to. Nikomu z nich. Prebrala jeho miesto alfy v rodine a všetci sa jej podrobili, možno s malými odchýlkami, ale bol si istý, že by ju nasledovali, keby im to prikázala. Bol to jej údel, to, preto sa narodila. Aby ju ľudia nasledovali.

Kvap. Kvap. Kvap.

Dlho, celé hodiny sa modlil ku svojmu Bohu, prosil ho, vyzýval, nech mu ukáže ako pokračovať, ako to urobil pred rokmi. Ale nedočkal sa odpovede. Ani len náznaku, ničoho. Častokrát len zúfal, po celé tie roky žil z vízie, ktorá mu utkvela v hlave, živila ho viac, než pevný pokrm. Teraz však začínal pochybovať. A on si pochybnosti nemohol dovoliť. Nie, kde už bol tak blízko. Tak blízko k tomu, čo uvidel v deň, keď sa mu narodilo prvé dieťa.

Kvap.

Nezúčastnenému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že je sám. Ale on nikdy nebol sám. Vlčie deti nikdy neboli samé ani v tej najodľahlejšej pustatine, ani na vrchole najvyššej hory. Jeho pomocníci tu vždy boli. Nosili mu správy, špehovali pre neho. Nikdy v živote si ich nevážil ako teraz, odrezaný od akýchkoľvek iných zdrojov. Dodávali mu silu. Možno by to ani nezvládol, sám. Až teraz si začínal uvedomovať, ako veľmi je závislý na ľuďoch, s ktorými pracoval. A nie len na nich. Ako veľmi je závislý na svojich deťoch. To kvôli nim žil, pracoval, snažil sa fungovať ako človek.  Lebo oni budú spásou celého sveta, presne tak, ako to bolo predpovedané. Strávil polovicu života tvrdou prácou, aby im pripravil cestu, po ktorej mali ísť, teda to nehodlal vzdať po takejto smiešnej prekážke.

Kvap.

Kdesi v diaľke, v obrovskom podzemnom komplexe, v ktorom bol uväznený, šťukol zámok. Potom sa zohla kľučka, dvere sa nehlučne otvorili a dnu vkĺzlo niekoľko osôb, zabalených v čiernom. Pohybovali sa tichúčko a nepozorovane, synchronizovane ako svorka, ktorou aj boli, postupovali dopredu a likvidovali všetko, čo sa im postavilo do cesty. Boli nezastaviteľní. Do uší mu prenikol zvuk boja, výkriky umierajúcich, ich telá, dopadajúce na zem. Spev krvi. Šepot slov v prastarom  jazyku, ktorý pomáhal bojovníkom v sústredení. Tvárou mu preletel úsmev. Vstal.

Odrazu, keď už bol tak blízko, krik utíchol. Avšak nie na dlho. Po mučivo dlhých sekundách sa ozvalo krátke zapípanie, ktoré označovalo odomknutie vonkajších dverí jeho cely. Vzrušenie mu prebehlo telom. Boli tu. Vysoká postava za dverami priložila na otvárací mechanizmus detonátor a odstúpila o pár krokov dozadu. O chvíľu na to malá krabička zaprskala a odpálila hrubé dvere, ktoré sa pýšili svojou nezničiteľnosťou. Ale ich konštruktéri očividne pri ich budovaní neočakávali, že na nich bude použitá technika vojenských rozmerov. Dvere, teraz už len kusy roztrhanej ocele, zareagovali na kopnutie mužovou ťažkou topánkou rozletením a uvoľnili mu cestu. Cestu k jeho pánovi.

Už ho čakal. Hrdý, vystretý, no poznamenaný väzením, o ktorého dĺžke nemal ani potuchy. Keď vysoký muž vošiel do miestnosti, rozhliadol sa a na tvári mu zahral úsmev, keď ho uvidel. Pristúpil bližšie, akoby sa chcel uistiť, že je to skutočne on, ten muž, kvôli ktorému nespí posledné štyri mesiace.

Chladnou miestnosťou sa ozval smiech a obaja muži si padli do náručia, starí známi, ktorí sa dlho nevideli.

„Očakával som, že pošleš Georgia a sám to budeš organizovať z pozadia, ako máš zvykom, Andreass," zachechtal sa kučeravý akoby sa videli včera a potľapkal druhého po chrbte.

„Keby to bolo také jednoduché, určite by som sa netrepal až sem," zabručal ryšavec v odpovedi. „Ale veľa vecí sa zmenilo. Georgio aj so svojou bandou zbehli."

Muž sa zachmúril. Zaťal päste a zaklial. „Porca ladra! Mohol som tušiť, že ujde čo najskôr, ako sa bude dať. Pobeží rovno za Antalliou, na to dám krk!"

„Toho by som sa neobával," pokrútil hlavou Andreass a naznačil kučeravcovi, aby vyšiel von z cely. „Podľa toho, čo sa ku mne dostalo, má omegu."

„Oh," zašomral druhý muž a trochu sa upokojil. „O jeden problém menej. Čo  deti?"

„Všetko ide podľa plánu," odpovedal Andreass priložil k múru výbušninu a nastavil ju na pätnásť minút. „Presne, ako si predpokladal, nejde mi to do hlavy. Tie vzorce správania..sú totožné. Ako je to možné, nerozumiem tomu. Si snáď boh? Lebo nepoznám nikoho, kto by dokázal predpovedať tak, ako ty."

Na mužovej tvári sa usadil úškľabok. Vedel, že ho jeho deti nesklamú.

Spoločne kráčali po tmavých chodbách, kde sa ku nim pripájali členovia skupiny. Keď uvideli muža, kvôli ktorému riskovali životy, padali na kolená, chvejúc sa. Nebolo to čudné. Z toho muža šlo čosi, čosi desivé a dominantné, čo im prikazovalo bez rečí poslúchať. Avšak on si to neželal.

„Vstaňte," prikázal chrapľavo. „Ja nie som ten, pred ktorým by ste mali kľačať."

Jeden z mužov sa opovážil zodvihnúť hlavu a opýtať sa: „A pred kým, pane?"

Na toto nedokázal odpovedať ani Andreass. Otočil sa a s otázkou v očiach na neho hľadel.

„Správne, pred kým, Gregory? Ty si predsa Sinister."

Muž sa pousmial, zahľadel sa do diaľky, akoby si na čosi spomenul, na niečo dôležité. Potom opäť sklonil hlavu na muža, ktorý sa opýtal.

„Áno, ja som Sinister. Ale sú tu ešte štyria Sinistroví, mocnejší a vplyvnejší, než ktokoľvek predtým, než sami vedia. Pred nimi sa budete klaňať."

Chlapec, nemohlo mu byť viac ako osemnásť, šokovane zodvihol hlavu. „,Oni, pane? Tí zradcovia, ktorí vás uvrhli do tejto diery? Pred nimi máme skloniť hlavy?"

V tu chvíľu kučeravý muž prižmúril oči, bleskurýchlo sa otočil, vytrhol Andreassovi z puzdra zbraň a chodbou prenikol výstrel, nasledovaný bolestivým výkrikom. Chlapec zvrieskol a chytil sa za nohu, ktorou mu preletela guľka. Ostatní vydesene cúvli. Z Gregoryho očí sršalo také šialenstvo, aké nevideli doteraz pri nikom inom. Pristúpil ku zranenému bližšie, sklonil sa priložil mu hlaveň ku brade, ktorú podvihol, aby si hľadeli do očí. Chlapec sa triasol, kňučal a slzy mu tiekli po tvári.

„Všetci budú mať sklonené hlavy, len ty, môj milý...ty budeš ležať. A oni budú kráčať po tvojom tele ku svojmu trónu slávy."

Prudko sa vystrel a rozmachol sa rukami. Muži sa mykli, ale zostávali na svojich miestach.

„A každý z vás! Zapamätajte si to. Oni sú našimi vodcami. Oni sú našou spásou, naším vzostupom. To, že o tom ešte sami nevedia, nič neznamená."

Podišiel dopredu, potácal sa ako opitý, mával rukami a držal sa za hlavu. Vyzeral ako šialenec, keď vykríkol a zachrčal, ako v smrteľnej agónii a potom sa prudko otočil.

„Lebo ja som to videl," zašepkal dychtivo. „Ja som to videl, v deň, keď som po prvý krát držal v náručí svoju dcéru! Ona je kľúčom k bohom a jej súrodenci sú cestou, ktorá ju k nim dovedie! A takíto zúfalci ako ty...". podišiel ku chlapcovi bližšie a uprene na neho hľadel. „Im v tom nebudú brániť."

Podvihol zbraň, ozval sa vydesený krik, výstrel a potom nasledovalo ticho. Hrozivé, mŕtve ticho, v ktorom sa bezvládne telo zosunulo na zem, caplo do kaluže vlastnej krvi, nebohé. Bázeň, zmiešaná so zdesením ovládla každého, visela vo vzduchu a pripútala sa ku tým štyrom súrodencom, ktoré sa v ďalekom Nemecku práve prebúdzali zo spánku. Áno, už mu verili. Vedeli, že sa nemýli. On sa nikdy nemýlil. Sledovali ho, ako aktivoval ďalšiu výbušninu a pokynul im, aby vstali. Oči mu zahoreli vzrušením.

„Poďme," povedal Gregory Sinister, zbraň si založil za opasok a vzal si kabát, ktorý mu podal Andreass. Bol rozhodnutý.  „Musíme nájsť moje deti."

***

KONCOROČNÁ PÁRTY, KAŽDÝ JE VÍTANÝ! NAJVÄČŠIA PAĽBA NA OKOLÍ, TAM MUSÍŠ BYŤ! ZOŽEŇ SI PARTNERA A ZAŽIAR NA PARKETE!

Odporný zeleno-oranžový plagát hlásal tie slová pompézne a veľmi nadšene, akoby to bolo niečo také super, že by sa to nedalo urobiť trochu krajšou farebnou kombináciou. Ale očividne sa zeleno-oranžová hodila, lebo sa pri ňom každý zastavoval, rozprával a uvažoval o tom, s kým pôjde a čo si oblečie.

Skupinky omieg sa chichotajúc presúvali po chodbách, pokukovali po alfách a tie im pohľady opätovali, čo vyvolalo ešte väčšie salvy chichotu. Trešťala mi z toho hlava a bol som skutočne rád, že nie som Anmie, lebo to, čo sa dialo by neprehlušili ani najlepšie slúchadlá. Hrozné! Nechcel som ísť na nejaký blbý večierok, chcel som ostať doma a robiť s mamkou ďalšie elixíry. Anmie mala dnes zápas, teda ona mi pomôcť nevedela, Antuška šla s Kristiánom do lesa, vlk vie na čo, a tak som musel proti svojej vôli riešiť také somariny ako blbý večierok.

„Čo sa na ten plagát pozeráš tak skleslo, Leo?" zvolala Mina, moja dásapovedať kamarátka, keď ma uvidela stáť na chodbe.

„Nechce sa mi tam ísť," zašomral som.

„Prečo nie?" zvolala. „Bude tam každý, konečne sa s niekým zoznámiš. Si tu už štyri mesiace a dokopy nikoho nepoznáš. Už sa ma na teba pýtalo niekoľko álf, že či si voľný a tak. No čo som im mala povedať?"

„Že nemám záujem, samozrejme!" zvolal som pobúrene. „Je tu toľko voľných omieg, tak čo by sa mali zaujímať o mňa? Porca mizerria! To aby som sa schovával a chodil do školy inkognito? Kde sme to došli?"

„Je tu dosť omieg, to máš pravdu," súhlasila. „Ale väčšina sú baby a nie rozkošný tmavovlasý chalan s prízvukom sa zjedenie."

„Ja ti dám rozkošný,"  vrčal som. „Prvej alfe, ktorej povieš, že som voľný, otrepem o hlavu..." rýchlo som sa poobzeral po vhodnej zbrani. „...tento peračník!" A zamával som jej ním pred nosom. „A môj prízvuk je úplne v poriadku!"

Rozosmiala sa. „Pozor, zúrivý Leo Sinister útočí! Vieš, že takto si ešte viac roztomilý?"

Fulstrovane som dupol nohou o zem. „Ja nie som roztomilý! Opováž sa ma tak ešte raz nazvať! Porca mizerria...." šomral som si popod nos, keď sme vchádzali do triedy. Nebola to pravda, že som nikoho nepoznal. Poznal som celú moju triedu a môžem povedať, že ma mali aj celkom radi. Ale čo sa týkalo álf, nepoznal som žiadnu a ani som nechcel, nie teraz. Neboli sme tu ani pol roka, mama mia! Ale ten večierok som musel nejako vyriešiť. Ako som od Miny pochopil, ísť bez partnera bola hanba a veľký trapas a Sinister nikdy nesmie byť zahanbený na verejnosti. Preto som nemal inú možnosť, než si len narýchlo niekoho zohnať.

„Fakt nepoznáš žiadnu alfu?" opýtala sa ma Mina ešte raz ten deň.

„Nie," pokrútil som hlavou, keď mi v tom momente svitlo...poznal som jednu alfu. Nie dobre, ale bývala hneď vedľa mňa! „Vlastne áno..."

„Koho?"

„Ehm... Sebastiana Wernera. Toho futbalistu."

„To fakt?" zapišťala. „Veď to je perfektné, Leo! Toho si uchmatnúť, každá omega ti bude závidieť."

Vlastne to nebol zlý nápad. Aj keby ma odmietol, za pokus nič nedám. Ale bolo to málo pravdepodobné. Kto by odmietol Sinistra? Aspoň to vravieval otec. Ale ja som nebol taký sebavedomý ako Kristián či Anuška. Vlastne, čo sa týkalo álf, bol som aj napriek skorému heatu ešte stále panic. Štyri roky bez alfy je dosť dlhý čas, nečudujem sa Antuške, že nie je proti tomu, aby som si našiel alfu, snáď aj len na chvíľu.  Dobre vie, aké to je, keď omega nemá alfu nablízku. Ale keď som na druhý deň stál pred Kristiánovou triedou a čakal na toho chalana, začínal som pochybovať o tom, že je to dobrý nápad. Bol obklopený omegami, ktoré ho obletovali, chichotali sa a hladili ho po ramenách ako koňa na aukcii. Znechutene som nakrčil nos a chcel sa proste otočiť, no potom ma moje vnútro okríklo: „Spamätaj sa! Si Sinister. A potrebuješ partnera na večierok. Tak si po neho choď!"

Zaťal som zuby. Ak nebude chcieť ísť so mnou, nájdem si niekoho tisíc krát lepšieho a nakopem mu ten futbalový zadok. Vypol som hruď, načechral si aj tak strapaté vlasy a zamieril k nemu.

„Ehm, Sebastian?"

Môj tenký hlas ho upútal hneď. Otočil sa a keď mu pohľad skĺzol na mňa, zreničky sa mu rozšírili a namáhavo prehltol. Vedel som, ako zapôsobiť na alfu, ani toto otec v mojej škole nezanedbal, no v skutočnosti som to nikdy nevyužil, až doteraz. Preto som si dnes nevzal obyčajné čierne tričko, ako som mal vo zvyku, ale uchmatol som Kristiánovi jednu z polopriesvitných bielych košelí, ktoré už mal iba z nostalgie, lebo mu boli malé. Na mne síce tiež trošičku visela, no nie natoľko, aby nedávala nevyzrelým alfám na škole možnosti na fantazírovanie. Ešte trošku červených líčok, zrýchleného dychu a hryzenia si pier a žiadna alfa mi zaručene neodolá. Užil som si na chodbách niekoľko horúcich pohľadov a pískania, no to neboli oni, koho som potreboval ohúriť. 

Urob všetko, čo môžeš pre to, aby ti urobili po vôli a ak tak neurobia, potom ťa nie sú hodní,' povedal mi otec raz a ja som to bral ako životnú pravdu. Si Sinister. Tak sa tak chovaj.

„Ahoj, Leo," zachrčal a ja som sa v duchu usmial a odškrtol si prvú časť môjho plánu. Prvý dojem desať bodov.

„Ja..rád by som s tebou o niečom hovoril," zahryzol som si do pery. „Ale možno niekde...inde?"

„Jasné," zareagoval okamžite, ignoroval pohoršené pohľady ostatných omieg, ktorým dal košom a vyšli sme na chodbu.

„Tak, čo potrebuješ?" nabral toľko duchaplnosti, aby sa ma na to opýtal.

Pozrel som mu do očí, nesmelo, potom som sklopil hlavu a nechal svoje líčka začervenať sa. Stačilo trošku vkĺznuť do jeho hlavy a vedel by som, na čo presne myslí, ale bolo tu prvé pravidlo a tak som sa musel uspokojiť s čítaním z tváre.

„Ja..." teraz nastala tá ťažká časť. A ja som spanikáril. „Potrebovalbysomabysiišielsomnounatenvečierok."

„Prepáč?" zvolal. „Rozumel som dobre?"

Kývol som hlavou. „Naozaj tam nechcem ísť ale keď už musím...ty si jediná alfa, ktorú poznám!"

Na tvári mu zahral veľavravný úškrn. Zaklonil hlavu, usmial sa a odhalil trošku krivé, ale žiarivé zuby. Pokožka na krku sa mu napla, ako mi venoval pohľad a potom sa priblížil. Zuby mi okamžite zovreli peru. Mlčal, len na mňa pozeral. Začal som sa cíti nesvoj.

„Vraj je to trapas, keď nemáš partnera na párty. Netuším, čo je na tom také trápne, ale nechcem to zažiť hneď v prvom roku čo tu som, chápeš?"

Rozosmial sa. Hlasno a veselo. „Maličký, ty hovoríš ako z inej planéty. V Taliansku ste nechodili na párty s niekým?"

Popravde jediné párty, ktoré som zažil boli tie vo vojenských častiach našej základne a tie boli malé, ale hlučné a ťahali sa hlboko do noci. Antuška ma potom vždy okolo polnoci vyhnala spať, tak som prešvihol tú najlepšiu zábavu. A potom tu boli ešte diskotéky v Porte, ktoré organizoval Francisco. Ale ani na tie nebolo treba si nikoho doniesť. Podľa mňa to teda bola poriadna somarina.

„Nie," pokrútil som hlavou. „Vstup bol voľný, či s partnerom alebo bez."

„No tu u nás sa to robí takto," pousmial sa, jedna ruka mu skĺzla k mojej a jemne ju pohladila. „Bude mi cťou ti to všetko ukázať."

„Fakt? Ďakujem!" A celý nadšený som sa mu vrhol okolo krku. Chvíľu váhal, no potom som pocítil, ako mi svalnaté ruky obmotal okolo tela. Odrazu som sa cítil vážne maličký.

„Ale mám podmienku," prerušil moje myšlienky, keď som sa od neho odtiahol.

Ostražito som si ho premeral. „No?"

„Pôjdeš so mnou na ten tenis, o ktorom som s tebou minule hovoril."

Prvá reakcia bola nakričať mu do tváre, čo si o sebe myslí a že so Sinistrom nebude nikto vyjednávať, ale potom som si uvedomil, že už nie som v Porte, ani na základni. Ostalo mi už len meno, ktoré pre týchto ľudí nič neznamená. Chtiac-nechtiac, musel som súhlasiť.

„Super," zase ten jeho žiarivý úsmev. „Tak po vyučovaní pred školou, ok? Koľko máš hodín?"

„Sedem," zašomral som.

„Ja šesť, počkám ťa. Uvidíme sa pred školou."

Ešte som mu zamával, otočil sa a rýchlo sa vrátil do triedy. Táto misia dopadla na výbornú. To poobedie nejako zvládnem a na tú párty mám konečne nejaký doprovod. Mina bude nadšená. Spokojne som sa usmial.

***

Celý deň som sa cítil nepríjemne, napäto, akoby ma niečo ťažilo, nedalo mi poriadne sa nadýchnuť. Akoby mi na hrudi sedel stokilový vlk. Toto hnusného pocitu som sa, paradoxne, zbavil až poobede, keď mi Sebastian vrazil do ruky limonádu, on si zapálil a pomedzi to pil kávu. Smerom od školy sme kráčali vlk vie kde. Zmes cigaretového zápachu, ktorý mi silne pripomínal zafajčeného trénera behu, ktorý ma každý deň nútil bežať rýchlejšie a dlhšie, keď som klesol pod určený limit sa miešala s horkou vôňou kávy, s jeho vôňou a spolu vytvárali akúsi podivnú zmes, ktorá upokojovala moje srdce na takú pomalú úroveň, až som mohol počítať jeho údery. Veľa sme sa nerozprávali.

„Tešíš sa?" opýtal sa tajomne.

Pokrčil som ramenami.

„Uvidíš, bude to super. Tenis je skvelá hra."

Kurty očividne patrili niekomu, s kým sa poznal, pretože len kývol na vrátnika a ten ho bez slova pustil dnu. V šatni som sa prezliekol do úboru z telesnej, ktorý som si prezieravo vzal a potom som vyšiel von na umelý trávnik. Sebastian tam už čakal, s telefónom pri uchu niečo nadmerne hlasno vysvetľoval.

„Nie, nie...pozri, povedz jej, že nemám záujem...nie, bože, daj už pokoj, mám teraz niečo dôležitejšie než..." potom mu pohľad padol na mňa, odzdravil osobe na druhej strane a zložil. Potom sa na mňa opäť žiarivo usmial. „Tak ideme na to?"

‚To znie ako pozvanie do postele,' povedala moja zvrátená časť, no hneď som sa v duchu prefackal „Uhm."

Podal mi jednu z rakiet, nápadne sa podobajúcu bedmintonovej, len s tým rozdielom, že bola väčšia a ťažšia. Zobral som ju a poťažkal.

„Už si videl, ako sa to hraje?"

„Nie." Vlastne som nikdy nepraktizoval iný šport okrem zápasenia (veľmi poskromne), šermu, horolezectva a lyžovania. Och a ešte Anmyne zápasy. To som samozrejme nepovedal nahlas. „Ale vyzerá to zaujímavo. Musíš tam mať nejaké špeciálne postavenie, ako pri golfe?" Snažil som sa nevyzerať aspoň ako úplný dutohlavec.

„Vlastne hej," kývol hlavou. Položil svoju raketu na zem a podišiel ku mne. „Trochu pokrč kolená a vystrč zadok, takto..."

Naznačil podivnú pozíciu a ja som vyprskol od smiechu. Vyzeralo to vážne divne. Zamračil sa, keď som sa nedokázal upokojiť a narovnal sa.

„Čo je také smiešne?"

„Ty-ty vyzeral si...ako-ako kosatka, keď sa ide pa-páriť!" zvolal som a napodobnil jeho pozíciu, pričom som sa neustále smial.

„To teda nevyzeral!"

„Ale hej!"

Zamračil sa ešte viac. „Toto sú vážne veci, Leonard. Sústreď sa."

Nechcel som sa prestať smiať, lebo zo mňa konečne opadla nervozita, ale jeho pohľad ma prinútil sklapnúť.

„Fajn. Dáme sa teda do polohy páriacej sa kosatky, takto," pokračoval som a jemu myklo kútikmi úst. Pristúpil ku mne zozadu, vložil mi raketu do rúk a ruky mu skĺzli na môj pás. Boli veľké a príjemne hriali. Trochu poopravil moju „kosatkovú pozíciu" a do ruky mi vložil malú žltú loptičku.

„Dôležitá je práca rúk a panvy," povedal mi do ucha tichúčko a zovrel mi obe zápästia. „Rozoženieš sa...trafíš loptičku. Budeš vedieť?"

„Mhm," zamrmlal som sústredene, zopakoval ten pohyb ešte raz a Sebastian odišiel na opačnú stranu ihriska, za sieť. Ukázal mi pár skúšobných hodov a potom odrazil loptičku ku mne.

Už neviem ako dlho sme hrali. Zdalo sa to ako minúta, aj napriek tomu, že sa mi nedarilo vždy najlepšie. Na alfu bol trpezlivý a ochotný učiteľ, prehliadal nedostatky ako napríklad, že som na netrafil do loptičky, ktorú som sám vyhodil. Behal som za ňou, lebo tá blbá žltá vec vždy letela odo mňa. Až som sa hanbil sám pred sebou, keď mi to za desiaty pokus nevyšlo, ale zaťal som zuby a skúšal to, až kým som neoslávil úspech. Ku večeru sa už náš zápas dal nazvať zápasom - už som vedel loptu odraziť a raketa ani nebola taká ťažká. Sebastian mal v zálohe vždy nejakú vtipnú poznámku, ktorou okorenil moje snaženie sa o správny hod, ale nebolo to zlé. Naopak, cítil som sa fajn. Až príliš fajn. Zabudol som na čas. Až kým môj spoločník sklonil raketu a oznámil, že je sedem hodín.

„Koľko?" zhrozil som sa. „Neverím! Tak dlho tu nie sme!"

„Presvedč sa," povedal a ukázal mi mobil, na ktorom svietila veľká devätnástka. Zabudol som na čas, totálne nevhodne a neprofesionálne. Ale nie, žeby sa ktokoľvek o mňa bál. Z Amynej strany som zreteľne cítil vzrušenie, musela ešte byť na zápase. Antuška bola mĺkva ako vždy, ale Kristián pociťoval nadšenie, to znamenalo, že nech spolu robili čokoľvek, bolo to buď nebezpečné, alebo nezákonné. Alebo obidve veci naraz. Jediná si o mňa mohla robiť strach mama, ale nemal som jej ako zavolať, mobil mala iba moja najstaršia sestra. Tak nič. Vyriešilo sa to za mňa.

Kurty mali aj luxusné sprchy, do ktorých som sa okamžite po skončení vrhol. Dlhá horúca a potom krátka studená sprcha ma dokonale osviežili a keď som sa opäť prezliekol do šiat, Sebastian ma už čakal pred dverami. Na tvári sa mu pohrával úsmev, ako sa ležérne opieral o dvere.

„Máš ešte čas?" opýtal sa.

Založil som si ruky na hrudi. „Podľa toho na čo."

Zasmial sa a pozrel na svoje topánky. „Idem s pár kamošmi do baru. Pozývam ťa, na oslavu tvojho prvého tenisového zápasu."

„Si si istý, že je to dobrý nápad?" nadškrtol som. „Ja som omega, ktorá má na sebe skoro priesvitnú košieľku a tvoji kamaráti budú alfy a keď to k tomu budú ešte futbalisti... ešte by som rád nechal svoje panenstvo uchránené, vďaka."

„Nie," rozosmial sa. „Očividne o mne nemáš dobrú mienku. Ani sa ti nečudujem, maličký. Nemyslel som tých kamarátov zo školy, ale iných. Uvidíš, budú sa ti páčiť."

Prižmúril som oči a po krátkom zaváhaní si dovolil nahliadnuť do jeho povrchových pocitov. Bolo tam len nadšenie, ponuka a ešte čosi skryté, ale žiadna zášť alebo klamstvo. Naozaj to myslel v dobrom.

Odrazu sa strhol a privrel oči. Vedel som prečo, ale aj tak som sa ho na to opýtal.

„Nič, len ma zabolela hlava. Tak ideš?"

„Fajn," súhlasil som. „Ale iba keď ma už nikdy nenazveš maličkým"

„Samozrejme, maličký."

***

To, čo Sebastian nazval barom, sa barom dalo nazvať len sťažka. Bola to síce nízka, podlhovastá miestnosť s pódiom na konci a pultom, za ktorým na poličkách stálo množstvo fliaš, no chýbala tomu atmosféra, ktorá robila bar barom. Toto bolo také domácke, príjemné a útulné. Hrala tichá hudba a jemné svetlá tancovali po zemi, keď sme vstúpili dnu. Sebastian ma okamžite potiahol ku skupinke ľudí, ktorí sa hlučne bavili v jednom z boxov a zastal priamo pred nimi, zahlásiac: „Zdar, ľudia."

V boxe boli štyri osoby. Jedna alfa, jedna omega, podľa pachu mates a dve bety. Chalan a baba. Keď som vykukol spoza jeho chrbta, zarazilo ma, ako nekonvenčne každý z nich vyzerá. Alfa mal dlhé plavé vlasy, zapletené dozadu do hrubého vrkoča, na sebe mal prešívanú tuniku. Vyzeral ako Viking. Jeho omega bola štíhlučká maličká osôbka s nadpozemským výrazom, ktorá sa tisla k jeho boku a jasno modrými očami si prezerala okolie. Očividne boli mates len nedávno, značka na jej krku bola viditeľne bordová.

Dve bety sa na seba veľmi podobali, aj ich vôňa bola takmer identická. Boli to najmenej brat a sestra, keď nie dvojčatá. Obaja mali ohnivo ryšavé hlavy, v ktorých mali zapletené množstvo korálikov a zvončekov, ktoré pri každom pohybe vydávali jemný cinkot. Mali oblečené batikované tričká a nohy, ležérne vyložené na stole, boli navlečené v teplákoch tureckého štýlu. Obaja mali na tvárach veselé, takmer šibalské úsmevy. Keď nás uvideli, prerušili družný rozhovor, uisono vyskočili a za nadšeného kriku vyobíjmali Sebastiana ako keby sa roky nevideli.

„Čau, ty tlstá riť, kde si toľko bol! Nemohli sme sa ťa dočkať! A koho to tu máš?"

„Shania, Rufus, to je Leonard," predstavil ma Sebastian a dvojčatá - teraz som si bol úplne istý, že nimi sú - sa na mňa identicky pozreli a po sekunde zhodnotenia si ma obaja pritiahli do objatia. Dosť drvivého objatia, musím uznať.

„Volajte ma Leo," vytisol som zo seba a oni ma veselo zatiahli do boxu.

„Toto je Bron a Tilda," predstavil nás Sebastian a ja som sa na nich oboch usmial.

„Leo, teší ma."

Viking mi podal ruku a kývol hlavou, malá ženička sa na mňa placho pozrela a sklopila zrak. Bezradne som sa pozrel na Seba.

„Tilda je plachá, nič si z toho nerob," potľapkal ma Rufus po pleci a tak som si uvoľnene vydýchol. O chvíľu na to sa už debata veselo rozprúdila. Dvojčatá sa ma vypytovali na všetko možné, na to, ako som sa spoznal so Sebastianom, na veľkosť topánok, obľúbenú farbu, vek, na vek znova, lebo neverili, že budem mať štrnásť a tak ďalej. Debata, spojená s búrlivým smiechom sa ťahala do noci. Trochu nealkoholického piva, ktoré mi objednal Sebastian, rýchla vrava a tlmené svetlá spôsobili,  že mi hlava klesla na jeho rameno a oči sa mi zatvárali. Pocítil som, ako cezo mňa prehodil bundu a to láskavé gesto ma vo vnútri zahrialo.

„Ďakujem," šepol som.

Usmial sa. Bol taký pekný. „V pohode."

„Nie len za bundu. Ale za všetko. Ani nevieš, ako dlho som sa necítil takto... dobre." Uprel som na neho zrak a až vtedy som si uvedomil, že má jedno oko zelené a druhé modré.

  Heterochomik.

Zodvihol jednu ruku a pohladil ma po líci. Privrel som oči pod jeho teplou pokožkou. Takto je cítiť sloboda? Ak áno, už nikdy nechcem svoj starý život späť. Sedieť celý zvyšok života na mäkkom gauči, sŕkať perfektné nemecké pivo a počúvať ťahavé pesničky bez rytmu, to bolo všetko, po čom som v ten chvíli túžil. Teda ešte jedna vec. Aby tam bol so mnou.

Hlava mi klesla a zaspal som.

Nemohol som byť v ríši snov dlho. Nikdy som, narozdiel od ostatných omieg nedokázal dlho spať. Ale keď mi tma priniesla spánok a spánok priniesol sen, čosi musel priniesť aj on.
Sen priniesol bolesť.

Najprv to bolo nepríjemne ťaženie na hrudi, ktoré ma prinútilo zobudiť sa. Potom tu bol strach a adrenalín, ktorý ku mne prúdil z mojej sestry, ale nie ten typ adrenalínu, za ktorým sa ženiete. Bol to ten, kedy vám ide o život.

Úder do brucha.

Vyskočil som z  boxu a vrhol sa von na vzduch. Tupá bolesť v oblasti žalúdka nebola však ani zlomkom toho, čo musela cítiť Anna-Marie. Pred očami sa mi mihlo niekoľko tmavých postáv.

Úder do čeľuste.

Pohybovali sa rýchlo, šialene rýchlo. Nestačila im.  Klesol som na kolená a začal dáviť. Systematicky zo mňa vyšlo všetko jedlo, ktoré som ešte nestihol stráviť, zmiešané zo slinami a žlčou. Telo sa mi triaslo ako Kristiánovi pri záchvate.

„Sinister."

Roztrasený hlások, ktorý prichádzal od dverí povedal moje meno. Otočil som sa. Stála tam Tilda, ale bola to iná Tilda, než to plaché dievča v bare. Táto ma sledovala s vytreštenými očami, podvihla trasúcu za ruku a zopakovala: „Sinister." V jej očiach bolo čosi hrozivé.

Ďalšia rana, tentoraz do hrude.

„Sinister...."

Pozeral som na ňu a nerozumel som. Triasla sa ako pod elektrickým prúdom, pery jej zbledli, zachrčala. Vyzerala ako posadnutá.

„On sa prebudil... Sinister! On sa prebudil! Bež! Bež!"

Pozviechal som sa na nohy, potácajúc sa preč. Jej slová ma prevádzali ďaleko po tom, ako bar zmizol v diaľke.

„Bež!"

Pred očami sa mi zahmlievalo. Nočné mesto sa prelínalo s obrazmi zápasu. Nerovného zápasu. Bežal som. Nohy sa mi mihali ako mladej srnke. Hruď mi zovrela prudká bolesť, keď Anna-Marie nevykryla pravú stranu. Zaťal som zuby. Vtedy vykríkla.

„Dio mio nome voi!"

Vedela, že ma to bude bolieť. Vedela, že som médium medzi nami štyroma a že mi tie slová spôsobia neznesiteľnú bolesť, ale aj tak ich povedala. Zapotácal som sa a chytil za hruď. Toto nebola hra. Tie slová...zožierali ma z vnútra. Pálenie vyrazilo z hrude do každého kúska tela. Ale aj tak som dobehol, rozrazil dvere našeho domu a vpadol na zem, kde ma zachytila Antallia. Zovrel som jej ruku, Kristián ma podoprel zozadu.

„Anmy...tí muži...škola..."

Toľko jej stačilo. Už dávno preukázala úžasnú schopnosť porozumenia, preto ma len odtiahla na bok, schmatla Kristiána a vybehla z domu. Rozumeli si bez slov. Počul som škripot gúm, ako vyrazili na motorke do noci a privrel som oči s pocitom, že je to v poriadku. Ak tam idú obaja, bude to v poriadku. O chvíľu som pocítil, ako mi mamka pomohla na nohy uložila ma do postele a priložila na čelo niečo studené. Vtedy som si spomenul. Na tie slová.

„On sa prebudil... Sinister."

A/P
Takto to vyzerá, keď si poviem, že napíšem kratšiu kapitolu pred tou akčnou..podarí sa mi o tisíc päťsto slov dlhšia než zvyčajne. Super. Ale je tu Leo, najroztomilejšia omega pod slnkom (aj najnebezpečnejšia) a nové postavy. Čo si myslíte, kto napadol Anna-Marie? A čo hovoríte na Sebastiana?

Rada by som sľúbila, že som skončila s pomalými kapitolami a konečne sa na to vrhneme ako sa patrí, ale pravda je, že to spolu potiahneme ešte pekný kúsok, no ako ste už mohli vidieť podľa prvej časti kapitoly, začína sa nám tá akčnejšia časť. V nasledujúcej alebo druhej nasledujúcej kapitole sa konečne dozviete celú minulosť súrodencov Sinistrových. Kto sa teší? 

vote&koment

publikované 30.09.2018

-Alita-