media: Anna-Marie Sinister 

„Ty máš rut?"

Dobieham k nášmu domu, bez námahy preskakujem nízky plot a zamierim si to priamo do garáže. Keďže nemám kľúč, jedinou vhodnou možnosťou je pootvorené okno. Kľaknem si k zemi a vsuniem ruku dnu. Zámok cvakne a o chvíľu na to už vkĺznem do tmavého vnútra garáže. V diaľke je počuť mäkké kroky mojich súrodencov. Sú za mnou len pár minút, no už teraz môžem presne určiť, ako ďaleko sú a v akom rozpoložení.

Kristián je prvý, jeho obrovské nohy dopadajú na zem najhlučnejšie, aj keď je odo mňa na tri ulice, môžem počuť jeho pravidelný dych. Za ním beží Anta. Jej kroky sú naopak takmer úplne nehlučné, beží potichu ako mačka a dýcha ticho a pravidelne. Je takmer nemožné ju zachytiť. Bodaj by aj nie, keď sa učila od najlepšieho.

Posledný je Leo. Jeho malé nožičky cupkajú po asfalte potichučky, ale dychčí a srdce mu bije tak hlasno, až sa čudujem, že nezobudí susedov. Vždy zabúdam, že to, čo počujem ja, je iným ľuďom skryté.

Kristián sa s hrmotom pretlačí cez okno a s nadávkami dopadne na zem. Za ním potichučky ako mačka prekĺzne Anta a o chvíľu na to Leo. Sledujem ich s prižmúrenými očami a uchlipkávam si z plechovky Pepsi coly, ktorej tu mám zásoby. Obrad ma vždy hrozne vysmädí.

„Toto je v riti," skonštatuje Kristián a preruší tak napäté ticho.

Leo sa zachichoce a Antallia si zúfalo prehrabne vlasy. Poznám ten jej pohľad. Panikrári, pretože stráca kontrolu. Tá malá blonďavá omega všetko pokazila.

„Nemáme istotu, že nás neprezradí," načrtnem.

„To nebude problém," povie Antallia.

„Počula som, čo si mu povedala. Akú máš záruku, že nepobeží za prvým človekom, ktorého stretne a všetko mu nevyklopí?"

Prebodne ma pohľadom, ale nepovie nič. Mám pravdu. Sme v nebezpečenstve. Ak by sa nikto dozvedel, kto sme v skutočnosti zač, museli by sme okamžite odísť. A nemáme dosť peňazí na ďalšie sťahovanie. Žili by sme zase v lese, ako pred rokom? Ako dlho by sme takto vydržali, než by nás otec našiel? Mesiac, dva?

„Musíme ho nejako presvedčiť, aby držal ústa," vyhlási Kristán a zvalí sa na rozheganú stoličku. „Môžem ho zmlátiť, ak bude treba."

„Áno, pretože to je presne to, čo potrebujeme," zasmejem sa sarkasticky. „Vôbec to nebude nápadné keď syn miestneho pracháča príde domov s modrinami. Úžasný nápad, braček. Nechceš ísť hneď teraz?"

„Fajn, fajn!" zdvihne ruky. „Bol to len nápad."

Pretočím očami a znova sa napijem. Zrazu mám chuť sa smiať. Celé toto tu mi pripomína nepodarenú grotesku. Nikto z nás nevie, čo robiť, sme ako ovce bez pastiera. Antallia sa síce snaží udržať kontrolu, ale ako môže, keď ani ona sama nevie, čo robiť? Zavládne ticho. Každý mlčí, pretože nemáme čo povedať.

„Toto nikam nevedie," skonštatujem. „Ak na niečo prídete, s radosťou si to vypočujem. Odchádzam."

Odhodím plechovku, otočím sa a vyjdem hore schodmi do domu. Všade je tma, z maminej spálne sa ozýva jej pokojný dych. Nesmie sa dozvedieť, čo sa stalo. Neviem, akoby jej to mohlo ublížiť, no nehodám to riskovať.

Ešte v izbe počujem z dola Leove slová, nad ktorými sa zaškerím.

„Ale pusinkuje sa s ním dobre, však Antuška?"

Aspoň jeden z nás si aj v tej najvážnejšej situácii dokáže zachovať svoju roztomilosť.

***

Aj napriek všetkému som ďalšie dni nesmierne pokojná. Obrad sa podaril, aj napriek tomu tančeku na začiatku. Vlčí Boh obeť prijal. To znamená, že sme v bezpečí. Narozdiel od Antallie naozaj verím v moc našej viery. Nie je to pre mňa len povinnosť, ako pre ňu, nutné zlo, ktoré musí vykonať. Pre mňa je to poslanie. Zodpovednosť, ktorá nám náleží. Dedičstvo, ktoré nám predal náš otec. Vlastne jediná dobrá vec, ktorú od neho máme. Život plynie ďalej. Ľudia v škole sa rozprávajú, smejú, ich otravné malé srdiečka bijú tak rýchlo, že ich neprehlučia ani moje slúchadlá. Hlava ma bolí takmer nepretržite, pretože Leo mešká s prípravou elixírov.

Ten deň sa zdalo byť všetko v poriadku. Ráno som vstala, po krátkych raňajkách som si strčila slúchadlá do uší a nastavujúc najvyššiu hlasitosť som dobehla na autobus, pretože Antalliinu motorku dnes zabral môj úžasný starší brat. Pár ľuďom, ktorí po mne čosi chceli,keď som kráčala po chodbe do triedy, som venovala zúrivý pohľad. Rýchlo zmenili názor na to, aby ma otravovali a ja som si s úľavou vydýchla. Počúvať ich splašený dych, pravidelné bitie srdca a otravné dýchanie by mi totálne rozhodilo sústredenie. Avšak je tu osoba, ktorú neodstraší ani môj najhrozivejší pohľad.

„Anna-Marie!" začujem sa sebou jeho hlas a v duchu zastonám. Bože, ako neznášam toho chalana. Od prvej hodiny telesnej, ktorú sme mali z akéhosi nepochopiteľného dôvodu spojenú s chlapcami, ma naháňa, aby som sa pridala do basketbalového družstva. Je mi neustále v pätách ako nejaký stopársky pes, jeho ksicht je stelesnením otravnosti.

'Nejaká napružená, čo je, Anmie?' ozve sa mi v hlave Leov hlas, no nestihnem odpovedať, pretože som zozadu schmatnutá za rameno.

„Tak čo, zvážila si moju ponuku?" zaškerí sa na mňa plavovlasý štvrták a ja odolávam nutkaniu vraziť mu jednu do zubov.

„Nie," zavrčím.

„A čo..."

„Nie."

„Možno..."

„Nie."

„Ale no ták!" zvolá podráždene. Jeho nadšenie opadáva, v duchu sa uškrniem. „Si taký talent! Aspoň sa príď pozrieť na tréning. Je v štvrtok po škole."

„Nie, díki," odbijem ho. Veľmi dobre viem, čo by sa stalo, ak by som súhlasila.

Čo najrýchlejšie ho obíjdem a dostanem sa do triedy. Naša prvá hodina je s nemčinárkou, ženou, ktorú z duše nenávidím. Má v tele očividne zabudovaný nejaký radar na slúchadlá, lebo v momente, ako vojde do triedy, jastrabími očami preletí miestnosť a zahlási: „Sinistrová, slúchadlá von z uší."

Agh, ako ju neznášam.

Tá žena mi dokáže pokaziť celý deň. Svojím chrapľavým hlasom, ktorý mi hrozne pripomína Antalliin vysvetľuje novú látku a celú hodinu na sebe cítim jej podozrievavý pohľad. Nemôžem si opäť pustiť hudbu bez toho, aby ma nevidela, preto som po celý čas bombardovaná každučkým zvukom v okolí. Keď zazvoní, okamžite vystrelím z triedy a vtrhnem na prvé záchody, ktoré uvidím. Po chvíľke úvah si proste strčím celú hlavu pod vodu a prskám všade dookola. Kurva. Presne toto som nechcela, aby sa stalo.

'Leo, potrebujem tvoj elixír.'

'Najskôr zajtra, Anmie ,' odpovie mi najmladší brat. 'Ale čo keby sme ťa rozptýlili?'

'Napríklad?'

'Antuška mi hovorila o boxovacom klube, čo je tu neďaleko.'

Ísť si zaboxovať namiesto sedenia v triede? Potešene som sa usmiala. To znelo perfektne.

'Stretneme sa pred školou.'

Nie je problém prešmyknúť sa cez vrátnicu tak, aby ma vrátnička nespozorovala. Tlstá pani pred šesťdesiatkou je zahĺbená do nejakého trápneho bulvárneho časopisu a vedľa nej je šálka s už studenou kávou. S mojimi skúsenosťami nie je ťažké zmiznúť. Leo ma už čaká, sediac na múriku, nožičkami hompáľa vo vzduchu. Keď ma uvidí, tváričkou mu preletí úsmev.

„No hurá. Nikto ťa nevidel?"

Pokrútim hlavou.

„Mali sme biolu, to je na druhom poschodí," rapoce po ceste. „Našťastie som stihol vyjsť z učebne pred učiteľkou, ale už som ju počul ísť cez chodbu, tak som to musel strihnúť cez okno. Pri Vlčom Bohu, dúfam, že ma nikto nevidel. To by sa debilne vysvetľovalo."

„Prečo trinásťročná omega lezie po stene školy uprostred dňa?" napodobnila som riaditeľov hlas a Leo sa rozosmial.

„Čoskoro štrnásť," vypol hruď.

Natiahla som sa a postrapatila jeho tmavé vlasy. „Prcek, ty už budeš mať štrnásť? Porca mizerria," zašomrala som. Vždy som mala svojho malého bračeka zafixovaného ako roztomilú desaťročnú omegu, s malým noštekom vždy zaboreným v knihách. Kedy stihol takto dospieť?

„Nie som prcek," zašomral urazene a zahol za najbližší roh. Na konci ulice sa črtala malá budova, do ktorej si to zamieril. Chvíľu študoval nápisy na dverách a potom jednoducho otvoril dvere a vošiel dnu. Nasledovala som ho.

„Máš nejaké peniaze? Zadarmo nás boxovať rozhodne nenechajú."

„Ty chceš boxovať?" nadvihla som obočie a siahla po peňaženke do zadného vrecka riflí.

Mykol útlymi ramenami. „No a? Čo si čakala, že sa budem na teba pozerať alebo čo?"

„Tak nejak," priznala som, zatiaľ čo sa Leo postavil na špičky ku pultu a jasným hláskom si od predavača vypýtal dve vstupenky na hodinu. Muž za pokladňou na neho vrhol nedôverčivý pohľad, ale keď som pristúpila k nemu a zamračila sa, neochotne nablokoval našu objednávku a povedal mi cenu. Vrazila som mu do ruky požadované bankovky, schmatla som Lea a ťahala ho smerom ku šatniam.

„To je debil," vrčala som.

„Nemusí byť hneď každý, kto sa na teba neusmeje debil, Anmie," oponoval mi. „Mne bol náhodou sympatický."

Prevrátila som očami. „Tebe je sympatický každý."

„A svet je omnoho jednoduchší," zakončil to z úsmevom a otočil sa, otvárajúc dvere do telocvične.

Cez pracovný čas tu nebolo takmer nikoho, iba jeden muž, ktorý zanietene mlátil do vreca visiaceho v rohu veľkej miestnosti. Telocvičňa bola síce veľká, ale nízky strop a malé okná zabraňovali svetlu vniknúť dnu. Ponaťahovala som sa, rozcvička nikdy nezaškodí, zatiaľ čo Leo robil to isté.

„Mohla by si ma naučiť pár ťahov, ako sa chrániť pred nadržanou alfou," povie odrazu. Jeho oči sú podivne smutné. „Zase sa mi blíži heat a vidím tie ich pohľady."

Pokrčila som ramenami. „Dobre vieš, že máš Antu, mňa a aj Kristián sa vie biť, keby už šlo len o to. Vieš, že sa na nás môžeš spoľahnúť, prcku. Navyše, neprišli sme sem boxovať?"

Zamračí sa nad tou prezývkou, ale prikývne. „Veď ja viem. Ale aj tak by som chcel niečo vedieť. Pre istotu. Aspoň základ."

„Fajn. Základný postoj, ak niekto útočí :"

Postavila som sa nabok a zodvihla ruky. „Ale u teba to bude iné. Prvá základná vec - utekaj. Nech je to akokoľvek ponižujúce, priprav sa na boj až keď vieš, že nemôžeš újsť. Jasné?"

Výhražne zodvihnem obočie a on chvatne prikyvuje. Pokračujem. Ani si neuvedomujem, že používam presne tie isté slová, ako Antallia, keď trénuje mňa.

„Každý je stavaný na iný typ boja, inú taktiku. Vezmi si Antu. Je rýchla a štíhla, preto útočí potajme a často ťa zlikviduje skôr, než si ju všimneš. Ak by bojovala priamo, možno by nevyhrala. Ale takto má víťazstvo zaručené."

Dobre viem, že nehovorím úplnú pravdu. Antallia síce útočí často zozadu, je v tom rovnako dobrá ako v priamom súboji. Možno to nie je úplne čestné, ale my sa nehrajeme na chrabrých rytierov v zlatej zbroji. Hrajeme a vyhrávame, lebo to je jediné, na čom záleží. Keď ste víťaz, už nezáleží na prostriedkoch, akými ste sa ku výhre dostali.

„Ty si malý a chudučký, preto ťa ťažko chytiť. Podľa mňa ak budeš rýchly a presný, dokážeš zlikvidovať akúkoľvek alfu v rute. Podstatné je nenechať sa chytiť. Nechytia ťa a vyhral si."

Jeho oči sú rozšírené, ako ma pozorne počúva. Viem, že bežná omega by nebola schopná toho, čo mu tu teraz vysvetľujem. Omegy ako od prírody nežnejšie pohlavie majú v povahe ustupovať a podriaďovať sa. Ale Leo nie je obyčajná omega. Svoje pudy dokáže ovládať lepšie než ktokoľvek iný a vrodená Sinistrovská priebojnosť neobišla ani jeho. Ak sa môj malý braček zatne, nepohne s ním ani tá najzúrivejšia alfa. Antalliu nepočítame.

Ponaťahujem sa a potom zažmurkám.

„Dobre. Predstav si, že som nadržaná alfa, ktorá ťa chce ošukať." Ticho sa pri tom slove zachichoce. „Čo urobíš?"

„Ujdem."

„Super. Naháňam ťa a zaženiem do čo ja viem, slepej uličky. Čo teraz?"

Pomaly postupujem dopredu, on cúva do rohu miestnosti. Pri troche predstavivosti to môžme považovať za roh slepej uličky. Chvíľu uvažuje, zatiaľ čo sa pomaly približujem. Napokon v sekunde vyštartuje, vyskočí na hladkú stenu, odrazí sa a preletí mi ponad hlavou. Mať pomalejšie reflexy, dostanem jeho chodidlom do hlavy.

„Perfetto," ohodnotím jeho výkon.

Rozžiari sa.

„Ale to nie je všetko," schladím jeho nadšenie. „Ak príde ku skutočnému boju, musíš mať výhodu. Sám o sebe si jedno veľké mínus - omega, malý, cintľavý a bez sily. Ale si Sinister," zodvihnem bojovne hlavu. „To je tvoja výhoda."

Mimovoľne prepnem do rodného jazyka. Nemčina je tabu, znova som v tréningovej hale ale namiesto neosobného chlapa som trénerom ja a trénovaným môj brat. Keď začneme simulovať súboj, vyštekávam povely a príkazy len v taliančine. Leo je šikovný a rýchlo sa učí. Pozná výhody Sinistrovskej krvi - aj to, ako ich použiť. Keď urobím výpad na jeho ľavú stranu, uskočí sa a zaženie malou pästičkou. V momente ju schmatnem, skrútim a vytočím do uhla, o ktorom viem, že je bolestivý. Tvár sa mu skrúti v kŕčovitom výraze, ale okrem fučania nedá najavo nepohodlie.

„Poďme, poďme, piccolo," doberám si ho. „Ukáž, čo skrývajú tie kostnaté ručičky."

To ho podráždi, vytrhne sa mi a od zlosti dupne nohou. Neznáša, keď ho voláme malým. Nadvihnem obočie a opäť sa postavím do základného postoja. Opäť vyštartuje, tentoraz zaútočí na pravo. Ide mu to aj bez mojich príkazov, no aj tak si nedopustím pár slov.

„Chráň si hlavu. Ustupuj rýchlejšie, udieraj silnejšie."

Pomedzi nás akože boj sa smejeme, šteklíme, potkýname a skáčeme si na chrbát. Teda on mne. Chvíľu sa bláznime, chvíľu mlátime.

Lakťom dostanem do brucha, následne mi tresne hlavou o čelo, až sa mi zahmlie pred očami. Prepínam do bojového módu akosi automaticky - o sekundu na to už leží podo mnou a z hrdla sa mu vyderie bolestivý ston, pretože jeho ruky držím inak, než by v skutočnosti mali byť.

„Prepáč," spamätám sa až po chvíli. „Nechala som sa uniesť."

„V-pohode," zasipí, preto uvoľním zovretie ale stále sa nad ním týčim.

„Začína ti to ísť," poviem napokon. „Vymyslíš pre Antalliu ešte pár historiek o modrinách a budeš ako tak schopný sa vedieť brániť."

„Grazie, sorella," usmeje a a vtedy to zacítim.

Do miestnosti vstúpila ďalšia omega. Jej srdce sa odrazu rozbúšilo ako šialené a miestnosťou sa ozval krik.

„Okamžite z neho zlez!"

Trvá mi len sekundu, kým pochopím, že to kričí na mňa. Keď zodvihnem hlavu, vidím dievča v zhruba svojom veku, ako beží priamo na mňa. Najprv nechápem. Jej slová idú pomimo mňa, cítim len jej omamnú vôňu, ako sa mi dostáva pod kožu. Dobehne ku mne, celým útlym telíčkom do mňa vrazí a zhodí ma tak s Lea. V momente, ako dopadnem na zem ju schmatnem, pretočím pod seba a kľaknem na jej ruky.

„Ty skurvená alfa, vyberaj si sebe rovných, nie desať ročnú omegu!" prská dievča, no nie som schopná jej odpovedať. Len sledujem jej hnedé vlasy, ako sa rozprestierajú po zemi, plné ružové pery a orieškové oči. A tá vôňa...tú vôňu vstrebávam hlbokými nádychmi, lebo sa jej nedokážem nabažiť. Keď uvidím, ako sa jej oči rozšíria strachom, ingorujem to a skloním nos ku jej krku, aby som sa mohla viac nadýchať toto dokonalého puchu. Doriti, nič silnejšie som v živote necítila. Až príliš pomaly prichádzam na to, že je niečo zle.

„Kurva!" zalape po dychu omega pod mnou a bezúspešne sa snaží vyslobodiť si ruky z môjho zovretia. „Ty máš rut? Mala si zostať doma, ty inteligencia sama!"

Ignorujem jej slová. Jediné, čo ma v tej chvíli zaujíma, je jej telo. Úplne dokonalé telo, ktoré prosí o to, aby som ho uspokojila. Skloním sa k jej krku a začínam ho bozkávať, kašlem na jej krik a nadávky, ktorými ma častuje. Ozval sa ten základný pud. Po prvý krát a nedokážem to ovládnuť.

„Antuška už ide, Anmie," dolieha ku mne Leov hlas ako s veľkej diaľky. Ignorujem ho.

Teraz mi je jedno, že omegu podo mnou túžim pretiahnuť ako ešte nikto. So záľubou sledujem, ako po pár minútach aj jej odpor upadá a tak sa môžem spokojne venovať starostlivosti o jej telo. Hryziem, hladím, bozkávam. Ani neviem, koľko času ubehne, než ma schmatnú dve silné ruky a ťahajú preč. Revem, mlátim okolo seba a syčím. Tak veľmi sa chce vrátiť ku tej omege. Mojej omege.

„Dobre že si zavolal tak skoro, Leo. Kristián, pomôž mi s ňou. Odnesieme ju domov. Doriti, kto mal vedieť, že to príde práve teraz?"

A/P
Takže, prvá časť s pohľadu Anna-Marie trošku priblížia aj tohoto tajomného súrodenca. Každá odozva ma poteší, som zvedavá, čo poviete na našu malú alfu. Nabudúce sa tešte na Antalliu!

vote&koment

publikované 17.07.2018

-Alita-