„Už je čas.

Pohanstvo je v našom svete už dlho zakázané. To samozrejme neznamená, že ho ľudia nepraktizujú, no narozdiel od minulosti to musia robiť ticho a nenápadne. Kedysi každý, každá alfa, beta aj omega verila vo Vlčieho boha a v to, že nás ochráni, ak mu budeme pravidelne prinášať obete. Keď nad tým uvažujem, nebol to zlý systém - ak sa nám darilo, boh nám žehnal. Ak nie, boh sa na nás hneval. Takými ľuďmi je ľahko manipulovať, najmä ak sú nevzdelaní. Ale posunuli sme sa dopredu, my aj celá naša spoločnosť a viera v pohanského Vlčieho boha odrazu našim vládcom prestala vyhovovať. Trvalo dlho, kým dokázali starú vieru premeniť na čosi nové, čo vychádzalo z ľudského kresťanstva. Mnohí pohania sa nechceli vzdať svojej viery, hlavne tí na severe. Do dnešného dňa sa tam zachovali rodiny, ktoré pravidelne prinášajú obetu Vlčiemu bohu. Avšak dnešní moderní ľudia uverili klamstvám a lžiam, ktoré im do hlavy nahučali naši politici a králi v snahe zmanipulovať ich. Uverili, že byť pohanom vlastne znamená byť obyčajným barbarom bez kúska inteligencie, vraždiť nevinných pre vymysleného boha. Že to znamená byť obyčajným hlupákom, ktorý verí rozprávkam. Zabudli, že v pohanstve vždy išlo čosi viac, než len o krvnú obeť. Že tam ide o splynutie človeka s prírodou, tela ľudského s telom zvieracím, o nájdenie svojej divokej podstaty. Že pohanom sa človek nestáva, ale narodí sa ním. Presne ako ja a moji súrodenci.

Moja mama pochádza z Talianska, presnejšie z Benátok. Nikdy nebola príliš veriaca, no keď spoznala môjho otca, presedlala na pohanskú vieru. Otec bol zarytý fanatik. Nikdy sa obradov, ktoré sme opakovali niekoľkokrát do roka nezúčastňoval, mal veľa práce. Ale aj on mával svoje vďakyvzdania, ktoré sme my ako deti nikdy nemali právo vidieť. Často vravieval, že len preto sa mu tak darí - Vlčí Boh mu žehná. Pohanstvo je v našej rodine hlboko zakorenené, tak, že ho odtiaľ nevytrhne ani najsilnejší kresťanský Boh. Nechceli sme to, ale už to máme - a je neskoro sa toho vzdať, alebo proti tomu bojovať.

Od skorého rána je u nás doma každý ako na ihlách. Vieme, čo príde so západom slnka, no nemôžeme zabrániť nervozite, ktorá nami lomcuje. Hoc obrad opakujeme už po toľký krát, vždy mám pocit, akoby som to robila prvý krát. Cítim sa ako malé päť ročné dievčatko, ktoré po prvý krát vzalo do ruky dýku a bodlo. Leo má všetky potrebné veci pripravené, mama včera dokončovala poslednú košeľu a Kristán s Anmy pripravili miesto. Keď sa poobede vrátim domov, nájdem celú svoju famíliu sedieť pokope v kuchyni. Je to nezvyčajný pohľad - poväčšine sa stretávame len na obed a večeru, inak sa celé dni nevidíme. Všetci sedia okolo stola, až na Anmy, tá okupuje parapetu. Je ticho, počuť len bublanie Leovho kotlíka, v ktorom pripravuje svoje bylinky. V tomto sa podal na mamu. Aj ona miluje bylinkárstvo a veci s tým spojené, verí v liečivú moc rastliniek, nazbieraných v tú správnu dobu. Leo prebral jej vedomosti a s nadšením mladého objavovateľa sa pustil do experimentovania. Často som bola voči jeho pokusom skeptická, ale keď mi jeden z jedno odvarov potlačil rut v tej najvhodnejšej chvíli, začala som dôverovať jeho bylinkárskym schopnostiam.

„Antuška," pozdraví ma vysokým, potešným hláskom, keď zastanem vo dverách, na čo opäť skloní hlavu ku svojej rozrobenej práci. Skúseným pohybom pridáva do kotlíka akýsi lístok a potom ho rýchlo zamieša.

Mama sa na mňa usmeje od šitia, kde postriebrenou niťou došíva rukáv Kristánovej košele. Práca jej ide od ruky, je v tom už zbehlá. Veď každý rok šije nové a nové, na každý obrad jednu. Nie je možné, aby sme ich odkladali, domov sa vždy vraciame špinaví a dotrhaní. Kristián mi venuje jeden pohľad, než hlavu opäť skloní ku mobilu. Stále je na mňa urazený za tých päťdesiat kôl okolo domu, ktoré musel odbehnúť. Nie, že by to pre neho bol bohvieaký trest, ale my dvaja sme nikdy nemali dobrý vzťah. Veľmi dobre vie, aký mám názor na jeho výlety a už sme sa preto neraz pochytili. Obaja sme tvrdohlaví ako mulice, preto sme nikdy nič nevyriešili. Anna-Marie nestojím ani za pozdrav, len sa neskutočne pomaly natiahne pre mp-trojku, ktorú má položenú pri nohách, aby si prepla hudbu, čo jej reve v ušiach.

Prejdem ku chladničke, otvorím ju a vytiahnem odtiaľ džús. Chladná tekutina mi vkĺzne do hrdla a ja sa pôžitkársky usmejem.

„Tak a hotovo," zahlási mama, šikovne odhryzne koniec nite a podá Kristiánovi jeho košeľu. Strieborné nite jej dodávajú krásny lesk. Môj brat košeľu schmatne, stiahne si tričko a natiahne ju na seba. Sedí mu ako uliata.

„Dobre ste vybrali," pochváli ma mama a potom zo skrine, ktorá je v rohu kuchyne vyberá aj moje a Anmyne šaty, rovnako biele a prešité striebrom. Podáva mi ich do rúk, jej výraz je vážny. „Už je čas. Choďte sa pripraviť. A nezabudnite na špirály." Prikývnem a čo najrýchlejšie sa poberiem do svojej izby.

Obradu predchádza takzvaná očista tela aj mysle. Nikde nie je dané, ako má očista vyzerať a ako má prebiehať - každý si ju urobí podľa seba. Podstatou očisty je meditácia. Snaha dostať zo seba svetské myšlienky, zabudnúť na všetko dokola, pripraviť sa podať obeť Vlčiemu bohu. Požaduje čistú myseľ, odovzdanú len jemu. Nie je to ľahký proces a trvá roky, kým si naň človek zvykne, ale napokon to aj uvítate. Mnoho ľudí má dnes v hlavách množstvo nepotrebných informácií. Len sa hromadia a hromadia, na obrovskú kopu plnú hlúpostí, ktorá raz určite spadne. Očistou tomuto predchádzam. Snažím sa upokojiť myseľ a vyčistiť ju a za tie roky som neprišla na lepší spôsob, ako vodu. Vodu a oheň.

Keď vchádzam do kúpelne na prvom poschodí, zamykám za sebou dvere. Nie zo strachu, že by ma snáď niekto z obyvateľov domu vyrušil, všetci vedia, čo idem robiť a nikto z nich by nebol taký trúfalý, aby ma vyrušil. Ale zo zvyku. Strážcovia ciel nikdy neboli príliš zhovievaví, čo sa obradov týkalo. Zatarasiť dvere v kúpeľni bol jediný spôsob, ako si dopriať súkromie. A rozzúriť ich do bezvedomia. Podvedome sa usmejem. Mám pocit, akoby sa to udialo tak dávno. Laboratóriá, výskum, otec. Je to ako roky vzdialené. A to je dobre.

Do vane púšťam vlažnú vodu, potom zo seba strastiem oblečenie na malú kôpku a odhriem ho nabok. Zapaľovačom zapálim niekoľko sviečok, ktoré rozložím pozdĺž vane a sledujem ich maličké plamienky. To, ako pre seba dravo kradnú vzduch, ma fascinuje. Aj maličký plameň má v sebe viac chuti do života, než niektorí ľudia. Tú dravosť mu nedokážem odoprieť. A čo som ja, v porovnaní s takýmto plamienkom? Len akýsi človek, čo žil celý život v klietke. Aj keď konečne kladka povolila a ja som mohla slobodne vyletieť, stále sa vraciam ku starému štýlu života. Nemám v sebe ani toľko dravosti, čo ten plameň. Jediné, čo chcem je, aby bola moja rodina v bezpečí. To je jediné, prečo ešte žijem.

Vraciam sa do svojej izby pre špirálu. Takmer by som bola zabudla na ten jeden symbol, ktorý je taký mocný. Ten kúsok medi zavesený na koženej šnúrke spočinie na mojom krku na hrudi a ja sa nahnem, vypnem silný prúd vody a vstupujem do vane. Voda je chladná, no príjemná. Zatiaľ. Viem, že onedlho bude posledným miestom na svete, kde by som chcela byť. Voda mi najprv obmýva nohy, potom pás a hruď. Keď si ľahám, cítim, ako sa špirála začína zahrievať. Zavriem oči. Nadýchnem sa. A klesám pod vodu.

Nie nadarmo starovekí Kelti používali špirálu ako ochranný symbol. Cítim, ako sa jej začiatok dotýka môjho srdca. Keď sa mi voda zavrie nad hlavou, jediným záchytným bodom medzi mnou a realitou je ona. Vďaka nej vnímam ešte ostrejšie každý úder svojho srdca, každý nádych, svoj tep. Môžem sa upokojiť.

Pomaly, pomaličky otváram myseľ. Prehrávam si každučkú udalosť, ktorá sa stala od posledného obradu. Tie nepotrebné púšťam preč, vzdávam sa ich. Každou odovzdanou spomienkou som ľahšia a ľahšia, špirála je čoraz horúcejšia a horúcejšia. Voda okolo mňa prúdi, dodáva mi silu, spoločne s ohňom, horiacim nad ňou. Budem ju potrebovať. Najmä dnes. Prichádzajú tie spomienky, ktoré sú také ťažké. Znova mám všetko pred očami. Tie veci, na ktoré chcem zabudnúť. Tie veci, ktoré som pochovala hlboko, hlbšie než na dno Mariánskej priekopy. Tie veci, ktoré budú vždy časťou môjho života. Tou nenávidenou. Mučia ma. Ukazujú, že nech sa budem akokoľvek snažiť začať odznova, vždy tu bude moja minulosť, ktorá ma ako železné okovy bude držať pri zemi.

Žiadne sny o normálnom živote, Sinistrová. Pozri sa len na svoje meno a uvidíš, prečo nikdy nebudeš ako ostatné alfy. Prečo nikdy tvoja rodina nebude žiť ako iné rodiny.

Vidím celu. Jej bezútešné sivé steny, po ktorých steká vlhkosť schovávajú medzi sebou jednu osobu. Sedí na posteli, vlasy začesané, chrbát rovný. Elegantný ako vždy. Hľadí dopredu, ruky zopnuté v lone, pery mu odriekavajú neznámu riekanku. Je ticho, také ticho z ktorého behá mráz po chrbte. Pristúpim ku mrežiam a chytím sa ich. Ani náznakom neukáže, že by si to všimol, ale ja viem, že vie, že som tam. Hľadím na jeho tvár. Za iných okolností by to bol pekný muž. Južanské črty, po matke z Talianska, počerné kučeravé vlasy, pri korienkoch už sivé a tmavé oči, posadené blízko seba mu pridávajú záhadný, no príjemný, takmer láskavý výraz. Vysoké čelo, úzke pery a úzka, zarastená brada po otcovi zo severu zasa punc intelektuála, ktorý vie, čo chce.

Ten muž...

Ten muž, čo si vždy išiel za svojím. Ten muž, čo miloval svoju prácu tak veľmi, až pre ňu takmer zomrel. Ten muž, ktorého nazývali šialencom aj najlepší priatelia. Ten muž, ktorý bol pripravený urobiť aj to najhoršie, len aby mohol pokračovať ďalej. Ten muž, ktorého nezastavila ani zbraň, namierená do čela. Ten muž, čo vzbudzoval strach už len tým, že vošiel do miestnosti.

Ten muž je môj otec.

Antallia Sinistrová, prvorodená dcéra Gregoryho Antalla Sinistra. Prvá vec, ktorú stvoril bez chirurgického noža a injekcie a aj prvá vec, ktorá sa mu stopercentne podarila. Perfektná, ako mi často vravieval. Perfektná, ale nie dokonalá. Tou ťa urobím až ja, moja milovaná...

A aj ma ňou urobil.

Dokonalou.

„Vieš, že tieto kovové steny ma nezastavia," povie odrazu, otáča ku mne hlavu a moje srdce sa rozbúši. Ale nehodlám prejaviť slabosť.

„Zastavia. Nie si boh, aby si vedel prechádzať múrmi."

Jeho tvár sa roztiahne do čohosi, čo má byť zrejme úsmev. Mne to ale pripomína diablov úškľabok. Pomaly sa postaví, biely plášť mu zavíri okolo nôh, keď kráča smerom ku mne. Mám nutkanie ustúpiť, ale neurobím to. Zastaví až tesne pri mne, naše tváre sú od seba na desať palcov. Jeho dych je ťažký a pravidelný. Prezerá si ma, jeho oči pozorne prechádzajú každučkým milimetrom môjho tela. Mám pocit, akoby svojím pohľadom hľadel až do môjho vnútra, akoby videl aj tie najskrytejšie myšlienky, ktoré nikdy nepočulo ľudské ucho.

„Moja milovaná najstaršia..." zašepce. Na perách sa mu pohráva úsmev, no je to úsmev šialenca. „Moje veľdielo. Taká krása...Taká vášeň."

Pomrvím sa na mieste. Viem, že mi od neho teraz nič nehrozí. Ale aj napriek tomu, že on je za druhej strane mreží, to ja mám pocit, že som väzňom. Jeho spôsoby manipulácie sú ohromujúce. Ak nechcem opäť spadnúť do jeho osídiel, musím si dávať obrovský pozor na to, čo poviem, dokonca aj na to, ako sa zatvárim.

Zovriem pery. Z piatich minútach minút, čo mi dali dozorcovia cely, mi ostali dve. Oplatím mu pohľad, bojovne a tvrdo, no jeho výraz je nečitateľný.

„Odchádzame," poviem potichu. „Mama, Anmy, Leo, Kristián a ja. Si síce bezcharakterný blázon, ale stále si náš otec, preto si myslím, že máš právo o tom vedieť."

Tie slová ho zarazia. Ba čo viac, je šokovaný. Nečakal, že by sa mi niekedy podarilo presvedčiť mamu o presťahovaní sa z Talianska. V duchu sa potešene usmievam. Konečne mám prevahu. Otec schmatne mreže a zatriasie nimi, tak, že sa na chvíľu obávam, že by ich v slepej zúrivosti mohol vytrhnúť.

„Kam?" zasyčí. Premáha sa len silou vôle, viem to. Nie len on pozná mňa, aj ja jeho. „Kam idete?"

„Ďaleko od teba," oznámim mu stručne. „Tam, kde nás nedostaneš."

Môj čas vypršal. Počujem, ako sa dozorca na opačnej strane dverí otáča, ako štrngá kľúčmi, ktorými otvára ťažké železné dvere. Vidím otcovu zúrivosť, ktorú už nedokáže skrývať, tras jeho rúk a pier, preto sa rýchlo otáčam a odchádzam. Avšak jeho hlas ma nesprevádza len chodbou, ale aj zvyškom života.

„Nemysli si, že mi ujdeš! Vždy budeš moja dcéra, Antallia, nech sa budeš akokoľvek vzpierať!"

Ten hlas je šialený, divoký, hlas blázna, čo stratil všetko, ale je aj pravdivý. Zarýva sa mi do tela, keď kráčam preč, nedokážem sa ho zbaviť. Každé slovo, ktoré bolo v ten deň vypovedané, je ako dýka, ktorá sa mi zabára do srdca. Ako sľub, ktorému dostojí.

„Raz ťa nájdem. Raz ťa nájdem!"

Sľub, ktorého splneniu sa budem snažiť zabrániť celou svojou dušou, telom aj mysľou. A potom sú tu tie slová, povedané potichu, iba vyšepnuté pre seba. Ako uistenie, že sa skutočne stanú. Slová, ktoré ma desia už niekoľko mesiacov, vždy keď zatvorím oči.

„A dokončím svoje dielo."

Otváram oči, voda púšťa moje telo zo svojho zovretia. Posadím sa, prudko dýcham, kašlem a dusím sa, vháňam do stiahnutých pľúc chýbajúci kyslík. Prúd vody zahasí sviečky, ktoré ležali na vani, ale je mi to jedno. Chcem ísť preč. Chcem ísť preč. Hruď sa mi prudko zdvíha, pery trasú. Špirála pomaly chladne. Vypotácam sa z vane a klesnem na zem, hlavu vložím do dlaní. Zvrtlo sa to. Takto to nemalo byť. Hľadím na zem a nechávam svoju myseľ padať.

***

Neskôr, už vyrovaná, oblečená v šatách stojím pred zrkadlom v mojej izbe a zapletám si vlasy. Počiatočný strach opadol. Už nie som vydesená a roztrasená kôpka strachu, ale opäť silná alfa. Dnes dokončím obrad a všetko bude v poriadku. Budeme v bezpečí. Keď si vlasy napokon zopnem, skladám si náušnice, hodinky a každú vec,ktorá by mohla obrad narušiť. Vyzúvam si topánky. Okrem šiat na sebe nič nemám, presne tak, ako to má byť. Iba šaty a špirálu. Dokonalo čistá.

Skloním sa, otvorím šuflík od stola a vytiahnem odtiaľ svoju dýku, schovanú v pošve. Vytiahnem ju, aby som sa mohla pokochať jej krásou. Čierna rukoväť je v tvare draka s roztiahnutými krídlami, elegantne rozloženými okolo striebornej čepele. Perfektne zabrúsená, ostrá ako britva. Ukovaná na mieru presne pre mňa. Dokonalá zbraň. Otcov dar na osemnáste narodeniny. Ešte stále máte pocit, že vaši rodičia sú divní?

Dýku vložím naspäť do koženého puzdra, ktoré si pripnem o stehno. Musí držať pevne, aby sa pri behu neuvoľnilo. Naposledy sa pozriem do zrkadla, študujúc svoju tvár. Hľadia na mňa tmavé oči, ktoré v tme vyzerajú ako čierne. Vpadnuté líca, kruhy pod očami a unavený pohľad mi ukazujú krutú pravdu. Možno som voľná, ale moja myseľ je stále uväznená. V svojom vlastnom svete strachu. Potrasiem hlavou, odrhnem pohľad od zrkadla a odchádzam z izby. Pred domom stretnem Lea a mamu, ako v tichu sedia na tráve. Leo má hlavu v maminom lone a ona zľahka rukou prehrabáva jeho vlasy. Obaja mlčia, až kým neprídem a neposadím sa k nim.

„Však mi ukážeš tvoju dýku, Antuška?" prosí ma hláskom, ktorému nemôžem odolať. Vždy bol mojou dýkou podivne fascinovaný, hoc ju v rukách držal len párkrát.

„Ukážem ti svoju," ponúka mi výmenný obchod. S úsmevom si vyhrniem šaty, vytiahnem ju z puzdra a podám mu ju. Berie ju do rúk a ako očarovaný na ňu hľadí s takmer pobožnou úctou. Jeho maličkú striebornú dýku, ktorú má za opaskom si vyberiem sama. Je taká malá, že keď zovriem päsť, trčí mi z nej iba ostrá špička. Aj tam je vyrezaná špirála. Rovnaká ako tá, čo mi visí na krku.

„Sme tu," oznámi Anna-Marie potichu, keď príde takmer naraz s Kristiánom. V bielych šatách po kolená vyzerá nádherne. Oveľa krajšie, ako v tých čiernych háboch, ktoré nosí. Aj jej na krku svieti špirála, ale iná ako moja. Ten rozdiel však uvidí len skúsené oko.

Mama prikývne, postaví sa a Leo s ňou. Vráti mi dýku, ktorú si vložím do puzdra a tú svoju si zastrčí za opasok. Posledné lúče slnka pohládzajú jej vráskavú tvár, keď nám nemo žehná.

„Si si istá, že nechceš ísť s nami?" opýtam sa naposledy. Avšak ona len pokrúti hlavou.

„Som už stará. Teraz je na čase, aby si prevzala obrad ty."  Napokon mi podáva knihu, na ktorej obale je zobrazený triskelion a kožené vrecko. Beriem to do ruky a otáčam sa.

Posledný krát sa na ňou obzriem, než konečne vyrazíme. Bežíme, všetci. Uháňame ako o život, preskakujeme ploty, záhrady, budíme psy zo spánku. Dupot našich bosých nôh sprevádza psí štekot a svetlo mesiaca. Sme nezastaviteľní. Máme výdrž, pre ktorú by maratónsky bežci vraždili. Trvá pol druha hodiny, kým sa dostaneme von z mesta. No nespomalíme, ba čo viac, ešte zrýchlime. Už sa nemusíme skrývať v tieňoch, ani sa vyhýbať nočným chodcom. Teraz uháňame naplno.

Noc padá na okolie. Kým vybehneme do lesa, je všade úplná tma, no nášmu zraku to neprekáža. Dokonca vidíme viac, než cez deň. Veci, ktoré sú sa denného svetla skryté. Sledujem Lea a Kristána, pretože oni už na mieste, kam mierime boli. Nohy mojich bratov sa mihajú tak rýchlo, že ich nevidím. Preskakujú cez kamene, spadnuté stromy, míňajú jamy, ponad ktoré len preletia. Mierime stále hlbšie a hlbšie do lesa, tam, kde už nie sú ani cesty. Ja a Leo bežíme napokon vpredu, Anmy za nami v tesnom závese a Kristán uzatvára našu malú svorku. Pred sebou uvidím hlboký potok. Zrýchlim, okolie sa rozmaže a pri prudkom zraze sa vysoko odrazím. Preletím ponad vodu a na druhom brehu pevne dopadnem na obe nohy. Nezastavujem, len za sebou počujem Kristiánove a Anmyne nadšené výkriky. Toto je rozhodne ich najobľúbenejšia časť obradu.

Konečne, po dvoch hodinách šialeného behu, uvidím lúku. Neveľkú, ale dobre ukrytú v náručí vysokých stromov. Je to skutočne dokonalé miesto. Tráva je pokosená a pripravená, to je Kristiánova práca. Zastavím až v strede a o pár sekúnd sú pri mne aj moji súrodenci. Leo dobieha posledný, na jeho trinásť ročné telo je predsa jen toľký beh zaberačka. Avšak Anmy a Kristán vyzerajú úplne čerstvo.

„Leo, Kristián, ako vždy oltár. Anna-Marie, ty strážiš."

Každý z nich už pozná svoju úlohu, no aj tak si nemôžem pomôcť, aby som im nepovedala čo majú robiť. Ani mi nevenujú pozornosť, každý sa rozpŕchne preč - moji bratia do lesa, hľadajúc kamenie a Anmy sa vydá na prieskum lúky. Ja sa rozložím na zemi, otvorím vrecko, ktoré som dostala od mamy a vyberám z neho všetko potrebné. Malé sklenené fľaštičky, plné rôznych práškov a tekutín, byliniek, z ktorých mnohé nepoznám. Idem obrad viesť po prvý krát. Doteraz to robila vždy mama.

Ako okolo mňa Leo a Kristán stávajú oltár, študujem knihu, ktorú mi dala. Celý obrad je tam detailne popísaný, no kniha je písaná starým pohanským jazykom, ktorý sa ťažko číta. Listy sú krehké a celá väzba knihy je slabá. Stránky pretáčam tak opatrne, akoby som v ruke držala vysušený kvet.

Utvor triskelion. Kniha ťa povedie.

Vo vrecku je ešte jedno, o trochu menšie, plné sivého prášku. Podľa inštrukcií autora, ktorý je už pár storočí mŕtvy, ho jemne na rohu narežem. Okamžite sa z neho začína sypať, preto zatváram oči a kráčam dopredu. Je to pravda. Netuším, kde idem. Moje kroky vedie kniha, ktorú mám položenú na hrudi. Otáčam sa, potom sa vraciam, nevnímam okolie, iba drsný materiál látky, z ktorej je vrecko ušité. Netuším, ako dlho sa otáčam do špirály, ale keď otvorím oči, vrecko je prázdne a triskelion s oltárom v strede je hotový. Vrátim sa ku kamennej stavbe, ktorá mi siaha do pása. Je výstavaná s veľkých kusov skál, ktoré ponachádzali po lese.

„Dobrá práca," pochválim bratov a Leo sa potešene usmeje.

„Triskelion je hotový," pokračujem, keď sa všetci zhromaždíme. Hľadia na mňa s vážnosťou, no viem, že sú nadšení. Tvárou mi preletí úsmev. Toto je definitívne časť obradu, ktorú majú najradšej. Nadýchnem sa a skontrolujem, či mi kožené puzdro na stehne pevne drží. Potom zodvihnem hlavu.

„Poďme."

Bežíme. To je prvá časť. Beh po lese, ktorý nám túto noc patrí. Sme ako svorka, ktorá sa naháňa za neviditeľnou korisťou. Aj napriek našim nezhodám v normálnom živote, v čase obradu sme dokonale zosúladení. Bežíme ladne, bez zastavenia, míňame prekážky, pomáhame si. Vzrušenie z obradu a dorastajúca fáza mesiaca, ktorý sa čoskoro premení v spln má na naše telo podivné účinky. Naša vlčia podstata vystupuje dopredu, dlho potláčaná tou ľudskou. Každý z nás ju má. U niekoho je silnejšia, u niekoho slabšia, u niekoho takmer nie je. Je to základný pud, to, z čoho sme vzišli. Naša divokosť, naša sila, prameniaca zo svorky, naša odvaha a naša hierarchia. Behom po lese, lovom, tým starým známym podnetom ju v sebe vyvolávame a vrčaním a zavýjaním dávame našim druhom najavo, že je čas. Čas na obetu.

Môj vnútorný vlk je silný. Taký silný, že mi často našepkáva aj keď si myslím, že ho ovládam svojou ľudskou časťou. Ale nie. Vždy je tam, potichu čaká na svoju príležitosť, kedy ma ovládne a ja stratím kontrolu. Stalo sa mi to len raz. A do smrti to budem ľutovať.

Dnešní ľudia príliš potláčajú svoju prirodzenú divokú stránku. Snažia sa byť racionálnymi, vážnymi a to si vyberá ťažkú daň v podobe nezvládateľných rutov u álf a heatov u omieg. To je jediná chvíľa, kedy sa naša vlčia podstata dostáva na svetlo sveta úplne prirodzene. Keďže je vždy potláčaná, čoraz viac álf a omieg svoje stavy nezvládajú. Alfy znásilňujú a z omieg sa stávajú malé kurvy, ochotné pre uvoľnenie urobiť čokoľvek. Takto to nemalo byť. Takto nás Vlčí Boh nestvoril. Ako zvieratá ovládané vlastnými pudmi.

Bežíme dlho. Hodiny a hodiny. Avšak naše nohy sú neúnavné. Rozdeľujeme sa a opäť spájame, potom beží každý sám. Preskakujeme skaly, praskliny v kopcoch, bežíme zarovno s jeleňmi. Každý v lese vie, že dnes je deň vďaky Vlčiemu bohu. Je to plynulý proces, ktorý nepotrebuje organizáciu. Každý z nás vnútorne vie, čo má robiť. Zvieratá sa nás neboja. Veď sme teraz jedni z nich. Keď sa vraciame ku oltáru, zacítim pach, ktorý tak dlho očakávam.

Pach vlka.

Počuli naše znamenia. Prídu. Obeť je už na ceste.

Zastavujeme tam, kde sa všetky špirály triskelionu spájajú, teda pri oltári. Nastáva druhá časť obradu. Dar ohňa. Každý z nás má jednu zápalku, ktorou škrtne o kameň. Maličký plamienok, ktorý rozžiari tmavé okolie napomôže tomu obrovskému. Netuším, čo je to za prášok, že ktorého som triskelion utvorila, ale v okamihu, ako zápalka dopadne na zem, začína horieť. Horí divoko a dravo sa rozširuje ďalej a ďalej, ale viac než za špirálu nesiaha. Vzrušene dýcham, lebo viem, že čoskoro nastane moja obľúbená časť obradu. Vlci sú už tak blízko. Takmer na dosah, môžem cítiť ich veľké telá plné neskrotnej energie.

Potom, z ničoho nič, mi do nosa vkĺzne ešte jeden pach. Tak podivne cudzí, no predsa známy.

Strach.

Niečo je zle. Za obradnej noci by sa nikto nemal báť. Avšak toto nie je obyčajný strach. Už som ho cítila, pamätám si ho. Ale nedokážem si spomenúť. Je na ňom čosi desivo známe, čosi iné. Mieša sa s vôňou, ktorá lahodí mojim zmyslom. A je čoraz bližšie.

Zmätene sa pozerám na súrodencov. Aj oni to už cítia. Čosi čo tu nepasuje. Čosi, čo narúša chod obradu. Čosi, čo som už spoznala.

Omega.

Je to on. Som si tým istá, hoc ho ešte nevidím. Tú vôňu, dokonalú po každom smere by som spoznala kdekoľvek, aj s tým podtónom strachu. Nemýlim sa, keď po niekoľkých sekundách na lúku vybehne jeho maličká, útla postavička. Tenké nožičky sa mu mihajú rýchlo, ako beží smerom k nám. Vôňa strachu sa okolo neho krúti. Cítim vlkov, ako bežia neďaleko za ním.

Och nie. Nie, nie, nie.

Obrad nesmie byť narušený. Každá maličkosť môže zmeniť to, čo sa dnes udeje. A to, že je tu teraz, je to najhoršie, čo sa mohlo stať. Dokonca to vidí aj on, keď sa na jeho rozkošnej tvári uzádza zmätený a potom vystrašený výraz. Keď zastavuje, nehľadí na mňa, ale kdesi preč. Avšak potom jeho pohľad opäť utkvie na mne.

„Ty..." vydýchne, jeho hlas sa trasie.

Nedokážem sa pohnúť. Moje hrdlo je zovreté, nedokážem sa nadýchnuť, pretože viem, že toto všetko mení. Táto maličká omega, nevinný človiečik, ktorý za nič nemôže, sa odrazu stáva súčasťou nášho sveta, bez toho, aby o to stál. Vtedy ešte netuším, čo sa stane. Ako Vlčí Boh zareaguje na jeho prítomnosť. Ale viem jedno. Ešte kúsok a neovládnem sa.

Vlčí bože, chráň ma pred pokušením.

A/N
Ďalších 4000 slov, ktoré odhaľujú čosi viac z minulosti súrodencov. Dúfam, že sa dobre čítalo a každý komentár ma poteší.

vote&koment

publikované

-Alita-