„Sme predsa súrodenci Sinistroví."

V živote som cítila už veľa vôní. Vlastne oveľa viac, než bežná alfa, stovky. Poznala som nevinné vône, vône previnilé, divoké, lákavé či vášnivé.

No vôňa, ktorou oplýva omega, ktorá stojí vo dverách a hľadí na mňa, je bezpochyby tá najnádhernejšia akú som doteraz poznala. Nie je nič zvláštne na tom, keď vám jedna omega vonia viac a iná menej. Je to hlavne vec vkusu, rovnako ako sa obyčajným ľuďom viac páči jedna osoba ako druhá. V našom svete je výber partnera zložený na oveľa primitívnejšom a pudovom pocite. Osoba, ktorá sa ti páči ti vonia. Ozaj, ozaj dobre. Vtedy nepotrebuješ riešiť, že daného človeka nepoznáš. Rovnako ako ja v tomto momente.
Zhlboka sa nadýchnem, dostávajúc svoje pocity späť pod kontrolu. Teraz ďakujem otcovi za to, že ma naučiť tak dobre potláčať svoje túžby a pocity. Privriem oči, napočítam do štyroch a otvorím ich.

Závan nutkania je preč.

Otočím sa sa ku Evenovi, ktorý si čmára do zošita a drgnem do neho lakťom.

„Čo je?" zašepká.

Myknem hlavou smerom ku malej omege, ktorá sa práve usádza ku dievčaťu pár radov pred nami.

„Kto to je?"

Pohľad mu padne na osobu môjho záujmu a široko sa zaškerí.

„Jullian Antools. Jeho otec je bohatý podnikateľ, takže synček si žije na veľkej nohe. Veľa o ňom neviem, s nikým sa tu moc nebaví. Teda, má pár kamošov, no ja medzi nimi nie som...prečo, páči sa ti?" Nadvihne šibalsky obočie.

Zamračím sa. Mne sa nikto nepáči. Je to len obyčajná príťažlivosť, vec, nad ktorú som sa preniesla už pred rokmi.

„Nie. Len...dobre vonia."

Blondiak pokrúti hlavou. „Vy alfy to máte fakt divné. Ako ti môže niekto voniať?"

„Pozri," nadýchnem sa. „Nebudem ti to tu vysvetľovať..."

„Nechápem prečo, veď..."

„Á, pán Hardin," preruší jeho mluvu učiteľ, ktorý ho sleduje od katedry. „Vyzerá to, že máte veľa rečí. Tak ich použijete na dobrú vec. Poďte nám zopakovať látku z poslednej hodiny."

Even sa zatvári tak nešťastne, až mám chuť rozosmiať sa.

„Ale pán profesor," začne, no Lemann sa s ním nezabáva. Zrejme je skutočne taký prísny, ako o ňom hovoril riaditeľ.

„Bez rečí, Hardin. Buď idete ku tabuli, alebo vám do klasifikácie pribudne ďalšia nedostatočná. Tento pol rok už druhá, pripomínam."

„A čo žolík?" skúsi to blondiačik opatrne.

Alfa si povzdychne. „Fajn," rozhliadme sa po triede. „Kto sa chce zaručiť za pána Hardina?"

Môj spolusediaci sa s nádejou obzerá po triede, no odrazu sa každý tvári, že neexistuje. Ľudia sa pozerajú von oknom, píšu do zošitov, alebo robia hocičo iné, len aby sa na neho nepozreli. Zahryznem si do pery. Neviem ani akú látku preberali, no je mi ľúto nechať ho len tak schytať päťku. Navyše, ostal by mi dlžný. A mať človeka, ktorý ti dlží láskavosť, sa vždy zíde.

Odkašlem si. Lemann sa na mňa prekvapene pozrie. „Slečna Sinistrová?"

„Ja pôjdem," poviem vyrovnane. „Len potrebujem vedieť, akú látku ste preberali naposledy."

Ignorujem závan hnevu, ktorý mi preletí hlavou, naznačujúc mi, že je niekto z mojich súrodencov podráždený, zodvihnem sa a idem k tabuli.

***

Po zvonení si rýchlo zbalím veci, no kým stihnem zmiznúť na chodbu, odchytí si ma Even. Na tvári má taký vďačný výraz, akoby som mu práve zachránila život.

„Som tvojím večným dlžníkom," vyhlási teatrálne a priloží si ruku na srdce. „Dala si to na pána. Na bývalej škole ste to už brali?"

„Nie," pokrútim hlavou. Nehodlám mu vysvetľovať, že žiadna bývalá škola nebola, preto to zhrniem „Zaujímam sa o biológiu a preto mám pár vecí naštudovaných vopred. Navyše, pletivá sú strašne ľahké učivo."

Spolu sa vyberieme na chodbu do našej triedy. Even sedí aj tu sám, začínam mať pocit, že sedí sám všade, pretože si k nemu sadnúť nikto nechce. Zložím sa vedľa neho, z tašky opatrne vyberiem paralyzér a strčím ho do vrecka bundy. Istota je istota.

„Potrebujem nájsť brata," oznámim mu a môj nový kamarát je okamžite ochotný ukázať mi cestu. Potrebujem nájsť Lea a uistiť sa, že je v poriadku. Viem, že ten hnev šiel buď od neho, alebo od Kristiána. To, že Evenovu pomoc nepotrebujem, mu vešať na nos nemusím. Keď sa chodbou predierame cez iných žiakov, Even zmení smer a potiahne ma ku skupine álf a biet, ktorá stojí pri skrinkách. Keď si ho všímajú, vítajú sa búrlivo, ako keby sa dlho nevideli.
„Even, ty štetka, konečne!"

Blondiakovi toto oslovenie zrejme nevadí, pretože sa uvoľnene smeje s nimi. Stojím obďaleč a uvažujem, nakoľko bude ešte schopný aspoň ma navigovať správnym smerom, keď si na mňa spomenie a potiahne ma ku ich šesť člennej skupinke.

„Chalani, toto je Antallia. Zachránila ma pred Lemannom."

Každý z chlapcov má tak okolo osemnásť rokov. Majú vysoké, robustné germánske postavy, plavé vlasy a bledú pokožku. Pripadám si vedľa nich ako černoch alebo žena, ktorá prešla sedem hodinovou kúrou v soláriu. Moja opálená pleť je o niekoľko odtieňov tmavšia ako ich a čierne vlasy sú medzi nimi ako päsť na oko. Pousmejem sa, keď mi podávajú ruky.
„Sam," podáva mi ruku vysoký brunet s vážnou tvárou.

„ Niall," škerí sa nízky chalan, ktorý vyzerá ako Evenov brat. Namiesto podania ruky ma objíme. Stuhnem, no rýchlo sa uvoľním.

„ Hans," zabručí ďalší, ten sa z podaním ruky nezaoberá. Nevenuje mi ani sekundu navyše.

„Markus," ďalší podávač ruky. Po predstavení sa len vrátim na kraj krúžku, v ktorom stojíme.

„Ty si sa zaručila za toho debila?" zasmeje sa jeden z nich, ktorý sa predstaví ako Ivan a potľapká ma po pleci. Odolávam nutkaniu vykrútiť mu ruku a naraziť ho o stenu. „To sa nestalo hádam už desaťročie.."

„Ha ha," nadurdene krčí nos blondiačik. „Zas tak hrozný zas nie som."

Chlapci sa na seba veľavravne pozrú a potom vybuchnú do smiechu. „My vieme, že nie si," rehoce sa Niall až mu slzy tečú.

Pohľad mi skĺzne na hodinky. Prestávka pomaly končí a ja musím nájsť Lea a keď sa bude dať, tak aj Anmy a skontrolovať ich.

„Pozrite chalani," odkašlem si. „Je tu s vami zábava, ale ja ešte musím ísť skontrolovať brata."

„Joj, úplne som na teba zabudol," ozval sa Even. „Septima je dole, tretie dvere zľava."

„Diki," zabručím, no už mi nevenuje pozornosť, je zababraný do rozhovoru. S povzdychom sa otočím a zleziem na prízemie tento obrovskej budovy. Leova jemná vôňa ma vedie, kým neuvidím žlté dvere. To už môj malý braček vychádza z dverí. Jeho tmavá štica je riadne vidieť medzi ostatnými blonďavými.

„Za mnou nemusíš ísť," oznámi mi okamžite. „Skôr za Kristiánom. Pohádal sa z učiteľkou matematiky. Bol to riadny koncert."

Vzdychnem si. Čakala som, že to bude Anna-Marie, ktorá urobí drámu hneď v prvý deň, nie môj dospelý brat. Takže to bol jeho hnev, kvôli ktorému som sa nemohla sústrediť. „Zase si sa mu hrabal v hlave?" uškniem sa.

„Nie," pokrúti hlavou. „Má triedu na konci chodby. Jačali po sebe tak, že to bolo počuť až sem." Ticho sa zachichoce. „Nechcel by som byť teraz na tvojom mieste."

„Ha ha," zavrčím. „Sme tu len prvý deň a už za vás riešiť problémy."

Pokrčí plecami. „A čo si čakala? Sme predsa súrodenci Sinistroví."

Veď práve. Naše meno nás predstihuje, uvažujem keď kráčam do kabinetu matematiky a rozmýšľam, ako vyžehlím Kristiánov problém. Som takmer tam, keď mi do nosa opäť vkĺzne tá dokonalá vôňa, ktorú som zacítila na začiatku hodiny.

Omega.

vote&koment

publikované 16.04.2018

-Alita-