Navzájom sme si s Claire pomohli vyzuť lyžiarky – čítaj zveráky – a obe sa potom únavou zložili do postele. Ak by som si mala predstaviť, že mám lyžovať ešte skoro ďalšie dve hodiny, asi by som sa z toho kopca tento krát spustila dobrovoľne. Počkala som, kým chytím dych a zase sa zdvihla. Potrebovala som sprchu, nutne! Boľavé lýtka protestovali, no ignorovala som bolesť a krivkajúc sa dotackala ku kufru, aby som si vytiahla čisté veci.

„Idem si dať sprchu," poinformovala som Claire, ktorá si masírovala členok.

Prikývla. „Dobre, ja zatiaľ budem tu. Pomaly...trpieť."

Horúca voda zapôsobila ako balzam na moje zmrznuté údy a boľavé svaly. Telo sa mi uvoľnilo a keď sa mi konečne zase rozprúdila krv v končatinách, od úľavy som až zastonala. A ktovie prečo som si práve vtedy spomenula na to, čoho som tu včera bola svedkom. Och, panebože...

Znechutene som zvraštila nos a odtiahla sa od steny. Vypla som vodu a podrobne to tam začala skúmať, či nenájdem nejaký dôkaz, že je to tá sprcha. Vtedy som však začula, ako sa otvorili dvere a niekto vošiel. Možno sa Claire tiež rozhodla, že si dá horúcu sprchu na uvoľnenie. Práve vo chvíli, keď som ju chcela osloviť, sa však ozvalo: „Sakra, zlatko, si tak krásne vlhká!"

Skoro som sa strepala na zadok, keď mi došlo, že je to Ian a podobne ako včera si to chystá rozdať s nejakou babou. A zase som pri tom! Dobrotivý bože, čo som ti urobila, že ma takto kruto trestáš? Nemá byť niekde na svahu a machrovať sa na lyžiach?! Nebola šanca, že by som sa mohla len nepozorovane vytratiť, tak som si pricapila ruku na ústa a snažila sa byť čo najtichšie.

Moja bujná fantázia, mľaskavé zvuky a tiché vzdychy mi dali predstavu, čo sa deje tam vonku. Fuj, Kriste! Záves na vedľajšej sprche sa odhrnul a ja som si uľavene vydýchla, mala som šťastie, že si to nenamierili do mojej sprchy. Počula som, ako vliezli dnu a pár minút na to sa pustila aj voda. Spoločne s tými odpornými zvukmi, ktoré ľudia vydávajú pri sexe.

Dlaň som si tesne pritískala na ústa a druhou som sa pokúšala kryť si aspoň jedno ucho pred tým hurhajom. Pokúšala som sa myslieť na niečo iné, dokonca som si začala v duchu aj pekne nahlas spievať americkú hymnu, no veľmi to nezaberalo. Bolo to nepríjemné v toľkých smeroch, až som zauvažovala, či by som sa predsa len nemohla nepozorovane vytratiť. Pri tom ako im tiekla voda a ako nahlas to dievča kričalo... Nechcela som to ale riskovať, ak by ma predsa len nachytali, fakt neviem, ako by som sa vyhovorila.

Karma sa nado mnou, chvalabohu, zľutovala a do pár minút bolo zase počuť iba tečúcu vodu. Bránila som sa tej myšlienke, ale Will mal zrejme pravdu, že sa Ian vyzná. Súdiac nie len podľa toho ako oduševnene jeho partnerka vzdychala, ale všetky tie nemravné veci, čo jej hovoril, rozpálili krv dokonca aj mne.

Tŕpla som tam ešte dlhé minúty, dokým som sa úplne nepresvedčila, že odišli a je bezpečné konečne vyliezť. Opatrne som odchýlila záves a vykukla von – vzduch čistý. Bola som už v podstate suchá, čiže som sa len rýchlo prebehla uterákom, skočila do sivých teplákov a cez hlavu si prehodila starú mikinu, ktorej oranžová farba sa vekom zmenila skôr na béžovú. Vlasy som si zopla do copu, zhrabla svoje potom napáchnuté veci a držala ich čo najďalej od seba ako keby to bol rádioaktívny odpad.

Bola som len pár zanedbateľných krokov od dverí, keď sa z ničoho nič otvorili, až som prekvapene uskočila. Podobne ako včera večer stál predo mnou vo svojej polonahej dokonalosti Ian. Prihlúplo zažmurkal, keď ma tam uvidel stáť, no nakoniec sa mu pery zvlnili do úškrnu.

„Žeby sa mi môj sen nakoniec predsa len splnil?" nadhodil.

„Preboha, to ti nestačí jedna za deň?!" vyletelo zo mňa, skôr ako som sa stihla zastaviť.

Pleskla som si jednu ruku na ústa a mala chuť si obúchať hlavu o kachličky. Sakra, krucinál, do riti! Ako som len mohla byť taká sprostá? Odtrpela som si to divadlo pekne potichu, aby som sa neprezradila a nakoniec to takto kolosálne pokašlem, pretože nedokážem udržať jazyk za zubami.

Vedela som, že prídu otázky, nekonečné doberanie a narážky a nepochybne mi zase bude dávať návrhy a naplno využije fakt, že sme v sprchách sami. Odmietla som mu poskytnúť tú satisfakciu, prešla okolo neho a natiahla sa za kľučkou. Ibaže sa Ian spamätal zo svojho šoku, nečakane ma zachytil a prišpendlil o stenu.

„Teba by som na voyerku teda netipoval, Margo," zapriadol. Silno som ho šťuchla prstom do hrude, no len neškodne narazil do jeho svalov, čo ma len viac vytočilo.

„Nie som žiadny voyer, ty imbecil!" penila som. „Iba som si kontrolovala sprchu, či to nie je tá, ktorú si včera zašpinil. A potom si to sem z ničoho nič napálil a spôsobil mi ďalšiu traumu, ďakujem veľmi pekne!"

Naklonil sa ku mne ešte bližšie. „Môžem ti spôsobiť aj čosi iné, oveľa príjemnejšie."

Zastavila som sa, keď mi po celom tele naskočili zimomriavky. Po tom, čoho som bola už dvakrát nechceným svedkom mi bolo jasné, že by toho bol schopný. A to som len počula jeho hlas, čo potom, keby zapojil do hry aj svoje – Prudko som sa strhla. Čo sa to so mnou, do pekla, deje, že zrazu fantazírujem o Ianovi?! Musela som si pri tom páde naraziť hlavu, iné vysvetlenie neexistovalo.

„Stačí poprosiť a ja ti dám všetko, viac, než si dokážeš predstaviť," šepkal zmyselne.

Jeho slová však mali presne opačný účinok, v aký dúfal. Bolo to ako keby mi dal päsťou do tváre. Vraj prosiť, ako keby som bola pes, keď to on by mal prosiť mňa! Nečakane hrubo som ho od seba odsotila, na čo prekvapene zaspätkoval, zrejme to nečakal.

„Nikdy, počuješ, nikdy ťa nebudem prosiť!" vypľula som napajedene. „Nie som len nejaká vec, s ktorou sa pohráš a potom ju odhodíš, žiadna z nás nie je a ja len čakám na moment, kedy si to konečne uvedomia aj ostatné baby a potom ti spadne hrebienok. Nemôžem sa dočkať, keď sa k nám priplazíš, aby si nás odprosil, že si taký bezcharakterný sviniar."

Tento raz sa ma nepokúsil schmatnúť, priveľmi šokovaný mojimi slovami, no nemienila som tam zostať a zisťovať, či som neudrela na citlivú stranu. Chalan ako on pravdepodobne ani žiadnu citlivú stránku nemá. A ešte má tú drzosť rovno do očí mi povedať, aby som ho prosila! Nadurdene som vyletela z dverí a vzápätí sa takmer sklátila na zem, keď mi v svaloch na nohách explodovala bolesť.

S aukaním som sa dopotácala do izby a vďačne padla do postele, špinavé oblečenie nezaujato odhodila smerom k svojmu kufru. Stále som bola dopálená kvôli Ianovi, nechápem, prečo ma stále musí otravovať. Na jednu stranu je možno lichotivé, že si dáva toľkú námahu, aby ma dostal do postele, ale... S takýmito rečami odo mňa dostana akurát tak jednu výchovnú.

„Maggie...?" oslovila ma Claire a ja som úplne zabudla, že je u mňa v izbe. Nepochybne si všimla moje rozpoloženie.

„Som okej," zamumlala som s tvárou zaborenou do vankúša. „Len...Menšia konfrontácia s Ianom."

Začula som akési nadmerné funenie, kým sa pokúšala zdvihnúť z postele a potom s hlasným au dopadla na matrac po mojom boku ako vrece zemiakov.

„O aký druh konfrontácie išlo, ten jeho typický?" zaujímala sa. „Podarilo sa mu konečne prebúrať tvoje múry?" Zdvihla som hlavu a neveriacky na ňu civela.

„Claire, to si naozaj myslíš, že som až taká zúfala, aby som sa s ním spustila?" zvolala som. „Je to narcistický idiot, ktorý berie ženy ako kusy dobytka!"

Claire to odmávla. „Ale musíš uznať, že by stále za hriech."

„Skôr by za ten hriech stálo vykastrovať ho," odfrkla som si, no proti mojej vôli s ňou moje druhé ja nadšene súhlasilo.

Noah dodržal svoj sľub a len čo doobedné lyžovanie skončilo, nahrnul sa ku mne do izby, aby ma skontroloval. Vlasy, ktoré mal doteraz pod čiapkou, mu ježato stáli na všetky strany a líca mal vyštípané od studeného vetra. Modré oči mu však veselo iskrili, keď na mňa zameral svoj odzbrojujúci pohľad.

„Ako vidíš som celá a neskrúcam sa v bolestiach," privítala som ho.

Podozrievavo nakrčil čelo. „Prečo potom znieš ako na pohrebe?"

„Pretože som unavená, bolia ma nohy a som presvedčaná, že môj bok je jedna obrovská, boľavá modrina," vzdychla som.

Vykrútil jeden kútik úst do úsmevu a podišiel ku mne. „Tak poď, ty tragéd, pôjdeme na obed."

Kráčali sme spolu ku schodom a Noah ma pevne držal za ruku. Lýtko ma naozaj neskutočne bolelo, spodnú časť nohy som takmer necítila, čiže mi trvalo celú večnosť, kým sa zišla schody. Z jednej strany som sa držala Noaha, z druhej zase zábradlia a márne sa pokúšala pokrčiť nohu.

„Ukáž," Noah sa sklonil, že ma vezme na ruky.

„Nie," odmietla som. „Nie som bábätko alebo nevesta, aby si ma musel nosiť na rukách." Bola to pekná predstava, to nepopieram, ale moja hrdosť by mi to nedovolila.

Kdesi na polceste sme narazili na zamračeného Iana v sprievode môjho brata. Jackson mu čosi rozprával, no Ian vyzeral, že z toho nevníma ani slovo. Hľadel na nás, intenzívnym pohľadom prepaľoval Noaha a čelo krčil čoraz viac. Ľahostajne som od neho odvrátila pohľad, mohlo mi byť ukradnuté, čo si myslí.

„Hej, Maggie, si okej? Počul som o tvojom krkolomnom páde," prihovoril sa mi Jackson a na jeho šťastie si odpustil svoj posmešný tón, inak by som bola schopná ho z tých schodov zhodiť.

„Nikdy mi nebolo lepšie," odvetila som a myslela to vážne.

Ani som si neuvedomila, aká som hrozne hladná, dokým mi do nosa neudrela vôňa nášho obeda prichádzajúca z jedálne. Dúfala som, že ma len moje zmysly neklamú a nebude to len ďalšia akási nejedlá brečka ako včera večer. Hopkala som po schodoch na jednej nohe ako úplný šialenec, keďže som sa čo najrýchlejšie snažila dostať k jedlu a Noah sa zatiaľ na mne potichu zabával.

Pred dverami do jedálne ma však zastavil. „Maggie." Si krásny a všetko, ale teraz umieram od hladu! pomyslela som si zúfalo. Poslušne som sa však otočila a čakala, čo mi povie.

Kým však stihol otvoriť ústa, z vchodových dverí sa vyrútila povedomá postava a vrieskala moje meno ako zmyslov zbavená. Vyvaľovala som oči na Noelle, kým sa ku mne hrnula a začala si ma podobrobne prezerať. Žeby sa cestou dolu svahom zrazila s borovicou? Všimla som si, ako sa po schodoch vlečie Dylan s Thaliou a s mojou najlepšou kamarátkou sme si vymenili začudovaný pohľad.

„Počula som o tvojom páde, si v poriadku?" vychrlila na mňa. „Zranila si sa?"

„Je v poriadku, len ako hovorí, strašne unavená," odpovedal jej namiesto mňa Noah, keďže som bola priveľmi šokovaná, aby som dokázala formovať slová.

Noelle pomaly preniesla pohľad na Noaha. „Počula som, že ste ju po tej nehode odniesli na rukách až do chaty. Ste taký galantný!" rozplývala sa nad ním.

Vtedy mi to konečne cvaklo, jej vôbec nešlo o mňa, chcela len mať zámienku prečo zatiahnuť Noaha do rozhovoru. Všetko to naňho pekne hrá. Lenže som jej to nemienila darovať tak ľahko, netuším, čo to vo mne odrazu vzkypelo, no schmatla som Noaha za lakeť, prskla na Noelle: „Dovolíš?!" a vtiahlo ho do stále prázdnej jedálne.

„O čo ide?" pokračovala som, ako keby nás Noelle nikdy nebola prerušila.

Myklo mu kútikmi. „Len som ti chcel povedať, že ak sa necítiš dobre, poobedný tréning môžeš vynechať."

Zamyslela som sa nad tým. Boleli ma nohy, nebola som si istá, či vydržím ďalších niekoľko hodín v mučiacich lyžiarkach a vidina mrznutia a nadmerného padania ma priveľmi nelákala. Ale nechcela som to vzdať, nie tak ľahko. Navyše, nechcela som, aby si o mne Noah myslel, že som nejaká cukrová bábika, čo sa hneď položí.

„Nie, to je v pohode, chcem to skúsiť," vyhlásila som odhodlane. Možno sa prizabijem alebo definitívne prídem o končatiny, ale za ten krásny, spokojný úsmev, ktorým ma obdaril, mi to jednoznačne stálo. 

čo na to hovoríte? Môže byť? :) A čo hovoríte na tie "nástrahy spŕch"? :D