A teraz....predposledná kapitola Disaster :D Niekto mi povedal, že to naťahujem ako gumu v trenkách (čo nepopieram :D) a čo by potom bola platné určenie "lissanderovské konce", keby som to nenaťahovala až do úplného, úplného konca? Snáď si kapitolu užijete a zanecháte mi aj nejaký názor :) A budúci piatok (teraz už určite) bude posledná kapitola, takže sa na to psychicky pripravte ;)

P.S. Chcela by som sa úprimne poďakovať všetkým, ktorý ma nominovali alebo za mňa hlasovali na Wattpad Awards :) Neskutočne ma to dojalo :) Viem, že nevyhrám, ale pre mňa je tou najkrajšou výhrou už len fakt, že si na mňa vôbec niekto spomenul <3 No vážne, musíte prestať byť takí dokonalí :D Love you all!!! :*

    Ďalšia noc, ktorú som zase takmer celú prebdela, stratená v bordeli mojich myšlienkových pochodov a zvažovaním pre a proti. Zaspala som po druhej ráno s takou strašnou bolesťou hlavy, že som nedokázala poriadne ani len držať oči otvorené. Krátko pred tým, než som sa ponorila do spánku, mi zvonil telefón, no nemala som náladu s nikým hovoriť. Neskôr mi cinkla esemeska: Snáď sa už cítiš lepšie, chýbaš nám tu. Bezvýznamné plus má odo mňa za to, že si popri Lane vôbec spomenul, že existujem.

Keď som uvidela jeho meno na displayi, do očí sa mi zase nahrnuli otravné slzy, ktoré sa mi napriek všetkému stále darilo držať na uzde. Dospela som totiž k nezvratnému rozhodnutiu, ktoré nech už bolo akokoľvek správne, nebolelo o nič menej.

Ráno som sa zobudila na slnečné lúče, ktorým sa podarilo aj cez tie najmenšie škáročky medzi žalúziami dostať dnu a bodnúť ma rovno do očí. Dom zíval prázdnotou, Jacks najskôr zaparkoval na noc u Thalie a rodičia sa nevrátia skôr ako zajtra. Bola som mokrá ako myš, vlasy sa mi lepili na čelo aj krk, nehovoriac o tričku, ktoré by sa dalo aj žmýkať. Mojou prvou zastávkou bola sprcha, potom som na seba natiahla kraťasy, ľahkú bodrú blúzku bez rukávov a zamierila do domu oproti.

Will bol prekvapivo hore, našla som ho sedieť v obývačke a usilovne hrať Dragon Age. Len čo som vošla, privítala ma Tabitha, siamská mačka Hollowayovcov, zdvihla som ju na ruky a hneď sa rozpriadla ako bláznivá. Vždy som mala skôr radšej psy, ale Tabitha bola zlatíčko, rada sa maznala a navyše ma teraz jej prítomnosť upokojovala.

„Čomu vďačím za návštevu?" zaujímal sa Will, keď som si k nemu prisadla na gauč. Nemala som jasné vysvetlenie, prečo som za ním prišla, asi som len nechcela byť viac sama, v tichu a bezradnosti.

Oprela som si hlavu o jeho plece, ďalej zvierala úbohú Tabithu a hrýzla si do jazyka, aby som sa nerozfňukala. Will hru hneď vypol, jednou rukou ma objal okolo pliec a pritiahol si ma bližšie.

„Čo sa stalo, Mags?" opýtal sa ma nežne a pohladil ma po vlasoch.

„Myslela som si, že to bude ľahšie," šepla som. „Alebo že to príde neskôr, keď to šialenstvo opadne. Nie som pripravená, aby to skončilo, nie, keď ho tak veľmi milujem."

Preklínala som samu seba, že som si musela práve včera uvedomiť, koľko pre mňa Ian vlastne znamená. Lenže tu už nešlo o to, čo cítim, tu išlo o to, čo bolo správne.

„Láska niekedy nestačí," povedal a pevnejšie ma objal. Zatvorila som oči a pevne zaťala zuby, aby som premohla plač. Nebudem plakať, už viac nebudem plakať...

„Ale prečo?"

Pokrčil plecami. „Život je kurva, so všetkými s nami vydrbe. Vždy si vravievala, že sa tomu nevyhneme."

Pamätala som si tie naše večery strávené filozofovaním, keď som tvrdila, že život je krutý a každý sme v ňom dostali istú dávku bolesti a krivdy, aby sme sa zocelili, ako nejakú formu vylepšenia a tí, čo to neustoja, nie sú života hodní. Ak by to bola pravda, patrila by medzi nich aj moja teta, ale keď som si predstavila, čo všetko si musela prežiť – využívanie, násilie a odvrhnutie od muža, ktorého milovala, potrat, následky nehody a mesiace depresií – prišla mi skôr ako hrdinka.

Žiadny normálny človek by nemohol utŕžiť toľko hlbokých a trýznivých rán a nezrútiť sa. Sme ľudské bytosti a naše city z nás robia to, čo sme. Plač je typická reakcia na bolesť a istým spôsobom je dôkazom, že žijeme. Práve to, čo považujeme za našu najväčšiu slabosť, náš robí ľuďmi.

Ticho sme sedeli na pohovke, objímali sa a ja som zatiaľ spomínala na všetko to, čo som prežila s Ianom, na všetky tie krásne spomienky, čo mi zostanú a vždy mi budú pripomínať, že aspoň na chvíľu sme boli šťastní. Ale aj šťastie má svoje limity. Od Willa som išla rovno k Ianovi do bytu, vybrala som sa radšej pešo, pretože som si nebola istá, či budem schopná šoférovať po tom, čo sa chystám urobiť. Vlastne som si nebola istá, či sa vôbec udržím na nohách, ale radšej riskovať pád ako autonehodu.

Ulice boli tiché a prázdne, akoby odzrkadľovali moje vnútro. Hormónové ja sa zmenilo na buritto smútku a to racionálne sa celé triaslo, no napriek tomu malo hrdo zdvihnutú bradu a tichým hlasom mi vravelo, aby som šla ďalej, aby som bola silná a že je to tak správne. Vedela som, že to bola pravda, ale myslím, že na takúto pravdu sa človek nikdy nemôže pripraviť.

Vždy som sa snažila byť ku všetkým úprimná a na oplátku som tiež očakávala úprimnosť, no dnes som zatúžila po jednej, poslednej, milosrdnej lži, ktorá by zachránila moje srdce, v ktorom sa pomaly tvorila prasklina. Včera v noci som sa však zaťala a povedala si, že mi to za tú krátku chvíľu v šťastí nestojí.

Cesta mi prišla priveľmi krátka, nestihla som si poriadne ani utriediť myšlienky a už som vchádzala do vchodu, šuchtavým krokom sa vliekla na druhé poschodie, pred dvere Ianovho bytu. Istú chvíľu som váhala, nebolo by jednoduchšie proste odísť? Nie, to by od teba bolo podlé, ihneď zamietlo racionálne ja. Ian ti stojí za to, aby vedel, čo sa deje. Malo pravdu, samozrejme, no predsa som chcela byť zbabelá. Mňa to bude bolieť tak či onak, ale dívať sa ešte aj na jeho ublíženie...To ma určite zabije.

Dvere sa otvorili na druhé zaklopanie a Ian sa široko usmial, keď ma uvidel, naklonil sa, že ma pobozká, no v poslednej chvíli som sa zvrtla a jeho pery dopadli na moje líce.

„Margo...?" nechápavo zažmurkal.

„Ako si sa včera bavil s Lanou?" spustila som hneď na úvod a vošla dnu.

„Nebol to môj nápad, Benette ju zavolal," zašomral kajúcne. „Prisahám, že som s ňou nič nemal."

„Ja ťa predsa neobviňujem," zamietla som. „Musím...Musím sa s tebou...porozprávať." Zvieralo mi hrdlo, takže to zo mňa liezlo ako z chlpatej deky, no prekonala som sa.

„Viem, že sa na mňa hneváš a máš na to plné právo," argumentoval ďalej. „Odkedy ju poznám bola hrozne vytrvalá, stále na mňa hádzala úsmevy, ale prisahám, že som s ňou za celý večer neprehovoril ani slovo."

„Ian, nemám dôvod ťa spochybňovať a to, čo ti chcem povedať, nemá s Lanou nič spoločné." Dobre, to bola možno tak trochu lož. „Je to kvôli mne aj kvôli tebe, vlastne kvôli nám obom."

„Margo, nepáči sa mi tvoj tón."

Zhlboka som sa nadýchla. „Prijali ma na Princeton a chcú, aby som tam začala chodiť aj na prípravku, čo znamená, že budem sústavne v New Jersey, nebudeme mať čas sa vídať a neviem ako ty, ale ja by som to nezniesla," spustila som monológ, ktorý som si včera tak poctivo pripravila. „Obaja sme vedeli, že to nemôže dlho vydržať, o tom svedčí aj fakt, aký vzťah sme mali predtým. Sme príliš rozdielni, teraz si to možno neuvedomujeme, ale neskôr by to bolo cítiť, hlavne, čo sa týka spoločenských rozdielov." Pokúsil sa mi skočiť do reči, no zdvihla som ruku, aby som ho zarazila. „Prosím, nechaj ma dohovoriť. Vieme, že sa k sebe nehodíme a obaja máme svoju vlastnú cestu, ktorou chceme ísť..."

Hlas mi zlyhal, nevládala som ďalej hovoriť a navyše sa mi v krku zase tvorila hrča. Hruď mi zvieralo tak mocne, že som mala chuť vziať si príklad z hormónového ja a tiež sa niekam schúliť a čakať kým to prejde. Ian na mňa bez slova civel a ja som sa pod váhou jeho pohľadu prikrčila.

„Ľúbim ťa, to sa nezmenilo, ale ak by sme to naťahovali, iba by nám to obom zbytočne ublížilo."

„Počúvaš sa vôbec, Margo? Toto všetko je hovadina, úplná kravina!" zvolal naštvane. „To ona, však? Moja mama ťa takto zblbla!"

„Sama som sa rozhodla," zavrtela som hlavou. „Prosím, pochop ma, budeme neskutočne veľa kilometrov ďaleko od seba a vzťah na diaľku nezvládnem, zničilo by ma to. A nehovor mi, že to necítiš rovnako!"

„Mňa zabije, ak ma opustíš," nedal sa. „Toto mi nemôžeš urobiť, nie, nemôžem tým prechádzať znova."

Prehĺtať slzy bolo čoraz ťažšie. „Musím to urobiť, Ian, je to tak lepšie," vzlykla som. „Nerob to ešte ťažšie, veľmi dobre vieš, že by to nefungovalo."

Pohol sa tak rýchlo, dvoma dlhými krokmi bol pri mne a zovrel mi tvár v dlaniach. Nevydržala som to, horké slzy nakoniec vyhrali a už si aj razili cestu dolu mojimi lícami.

„Tak pôjdem na ten Princeton s tebou."

„Vieš, že to už nejde, je neskoro," zamietla som. „A aj tak musíš zostať s chalanmi a cvičiť, mal by si si plniť svoj sen a ja zase ten svoj."

„Ale preto sa nemusíme rozchádzať," namietol. „Budeme sa vídať, cez prázdniny a budem za tebou chodiť vždy, keď budem mať možnosť."

„A potom sa budeme zakaždým lúčiť a celé dni sa budeme trápiť, pretože nebudeme vedieť, čo robí ten druhý? Čo ak by si si na výške našiel niekoho lepšieho?"

Zahľadel sa mi do očí. „Nikto nemôže byť lepší ako ty."

Vzlykla som. „Nehovor to, prosím, nehovor mi také veci. Nie je to pravda, tam vonku je veľa ľudí lepších ako ja."

„A – ale...Takto odo mňa nemôžeš odísť!" skríkol zúfalo. „Nie, ešte je čas, kým pôjdeš na univerzitu, nemôžeš ma opustiť!"

Nemohla som tam len tak nečinne stáť, nemohla som sa naňho dívať, cítiť jeho dotyk, vnímať jeho vôňu s vedomím, že je to naposledy. Ešte chvíľu a nakoniec by som sa zlomila, dala mu čo chce a potom sa za to nenávidela. Spakruky som si utrela slzy, pripomenula som si kto som a nedovolila bolesti, aby ma úplne opantala. Ešte nie.

„To by nepomohlo a dobre to vieš."

V zelených očiach sa mu zaleskli slzy, ktoré nalomili moje srdce ešte o trochu viac. Pritisla som si dlane na hruď, ako keby som bola schopná udržať ho pohromade.

„Nemôžeš odo mňa odísť takto," zopakoval ticho a jednej neposlušnej slze sa podarilo skotúľať po jeho krásnej tvári. Palcom som ju zotrela.

Má pravdu, neochotne prisvedčilo moje racionálne ja. Takto by som sa s ním lúčiť nemala, nechcela som si ho pamätať v slzách.

„Prosím, ne – nelúč sa so mnou ešte." Jeho smutný, prosebný pohľad bol proste príliš.

„Ešte sa nelúčim," šepla som. Ale viem o spôsobe, ako to urobiť.

Naklonila som sa k nemu a bez rozmyslu ho pobozkala.  

Je dosť krátka, uvedomujem si to, ale všetko vám to vynahradím pri poslednej :) Takže, čo hovoríte? Pravdepodobne ma teraz budete chcieť zabiť, takže....*zamkýna sa na tisíc zámkov* :D

Ste pripravení na koniec? :)