Snáď sa bude nová kapitola páčiť :)

Na obrázku je Jackson.

    Zobudila som sa na sladkú, lahodnú vôňu, ktorá ma pošteklila v nose a následné zvuky prichádzajúce z kuchyne – cinkanie príborov a šálok, akési prskanie a pohmkávanie. Pomaly som rozlepila oči a zrakom blúdila po izbe, v posteli som bola sama, po Ianovi zostali len rozhádzané periny a Junior bol tiež preč. Cez zatiahnuté okná sa dnu predierali slabé lúče sobotného slnka.

Vymotala som sa z paplóna a keď som sa postavila na nohy, sykla som od bolesti, keď sa bolesť v členku prihlásila o slovo. Sklopila som zrak k nohe, kde sa črtala desivo obrovská modrina a zdalo sa mi, že je aj trochu napuchnutý. Postupne som si uvedomovala aj ostatné následky Dylanovho vyčíňania – narazený bok, lakeť aj kľúčna kosť, dohryzený krk a červené líce z toho, ako mi dal zaucho. Super, ako toto asi vysvetlím doma?

Na jednej nohe som odhopkala do kuchyne a zostala ohromene stáť na prahu. Ian šermoval vareškou nad syčiacou panvicou, ticho si do toho pospevoval a Junior sediaci na stole sa na ňom smial. Ian vyzeral, že vo varení nie je žiadny nováčik, presne vedel, kedy panvicu stiahnuť z ohňa, bez toho, aby zdvihol zrak vytiahol taniere a palacinku vyhodil do vzduchu a zase ju šikovne chytil.

„Vravela si, že ti z kávy býva zle, tak som spravil čaj," adresoval mi. „Snáď máš rada jahodový." Sprisahanecky na mňa žmurkol a to už mi sánka od šoku klesla na podlahu.

„J – ja..." dostala som zo seba. Asi som už tú včerajšiu dilemu vyriešila, zbláznila som sa, inak sa to nedá vysvetliť.

Ian preložil poslednú palacinku na tanier a vypol oheň, jedlo položil do stredu stola, ktorý už bol prestretý pre nás oboch a potom ma zbežne prebehol pohľadom.

„Čo sa ti stalo s členkom?" zamračil sa.

„To z toho včerajšieho incidentu," vysvetlila som a sklopila pohľad k zemi. „Dylan ma sotil zo schodov, keď som sa mu snažila utiecť." Úporne som sa snažila nedovoliť tej zlej spomienke pretlačiť sa von zo zásuvky. Nie, pekne tam zostaneš a zmizneš! Nechcela som sa vracať späť do toho momentu, stále nad tým uvažovať mi nepomôže prekonať to.

Až keď nastalo hrobové ticho a Ian sa zatváril, ako keby som ho kopla do bránice, mi zaplo, že som predtým nepovedala, že ma napadol Dylan, chalan, ktoré poznal celé roky a s ktorým bol veľmi dobrý kamarát.

„Zabijem ho, ja toho skurveného hajzla zabijem!" zhúkol Ian a tresol päsťou do linky až som nadskočila.

„Pšš," tíšila som ho, „nenadávaj pred dieťaťom." Pristúpil ku mne a chytil ma za lakeť, aby si ma mohol pekne obzrieť a keď zbadal ten dohryzený krk, čakala som, že začne pľuť oheň.

„Nehovorme už o tom, dobre?" vyvliekla som sa mu. „Vonia to skvele."

Podišla som k stolu a nasala božskú vôňu palaciniek aj jahodového čaju, ktorý som, samozrejme, zbožňovala. Junior zo seba vyrazil ďalší smiešok a ja som sa proste musela usmiať, keď nevrieskal z plných pľúc, bol vlastne celkom zlatý.

„Odhadol si to dobre, milujem jahodový čaj," zavolala som na Iana, ktorý sa nepohol z miesta a zatínal ruky do pästí.

„Okamžite s tým prestaň, Ian a poď sa najesť, inak prisahám, že ťa privlečiem za uši!" No dobre, bola to chabá vyhrážka, ale nechcela som, aby sa trápil pre niečo, čo ani nie je jeho vec.

Trvalo ešte niekoľko minút, kedy som vážne zvažovala, že svoj sľub splním, kým si s hlbokým povzdychom konečne prisadol za stôl oproti. Bábika sa zatiaľ prepla do spánkového módu a klesla hlavou na drevený povrch. S miernymi obavami som palacinku ochutnala a zastonala od slasti, bola vynikajúca!

„Teda, netušila som, že vieš variť," poznamenala som a nedočkavo sa napchávala, keďže som jedlo naposledy videla včera na obed a aj ten som potom vyvracala.

„Iba jedna z ďalších mojich úžasných schopností," pokúsil sa o žart, no jeho hlas neznel tak hravo a nenútene ako inokedy. Nespokojne som si vzdychla a neochotone zložila príbor.

„Ian, prestaň!"

Zdvihol hlavu od taniera. „S čím?"

„Lámeš si nad tým hlavu, nad tým, čo sa včera stalo," obvinila som ho. „Nechcem, aby si to rozoberal alebo si to predstavoval, dobre? Prosím, môžeš na to zabudnúť? Je to moja starosť, moja trauma, nemusí to žrať ešte aj teba."

„Ale to sa nedá!" vyhŕkol. „Myslíš, že budem len tak sedieť a nič nerobiť, keď jeden z mojich kamošov sa ťa pokúsil znásilniť?! Margo, to nemôžeš myslieť vážne!"

„Ale myslím, Ian, nie si môj frajer ani môj brat, nemá ťa to čo zaujímať."

„Prečo nechceš, aby som ti pomohol?"

„Lebo...Proste ťa tým nechcem zaťažovať. Už si pre mňa aj tak urobil viac než dosť."

Vždy som bola ten typ človeka, čo si riešil svoje problémy radšej sám, pokiaľ sa to dalo a teraz som mala aj pocit, že od Iana nemôžem žiadať pomocnú ruku. Ako správne podotkol, je to jeden z jeho kamošov a keby som ho do toho zatiahla, nakoniec by sa trápil aj on. Dosť zla som napáchala už len tým, že som mu to prezradila.

„Ani zďaleka nie toľko, koľko si zaslúžiš," zamrmlal Ian.

Nie, toto nie je jeho boj! kričalo moje racionálne ja.

Ale naozaj si dosť silná, aby si to všetko zvládla sama? Pozri sa ako to dopadlo včera, keby nebolo jeho, teraz by si sa najskôr chúlila na pružinovej posteli kdesi v blázinci! protestovalo zase to druhé.

Zvládnem to, už som toho prežila toľko...

Nemusíš to všetko robiť sama. Chce ti pomôcť a priznaj si to, ty nechceš byť sama. Chceš, aby stál pri tebe, aby bol s tebou, lebo ho máš rada. Tak mu daj aspoň šancu!

„Margo...?" oslovil ma Ian napäto. „Čo to robíš?" Ani som si neuvedomila, že sústredene vraštím čelo a tuho stískam šálku s čajom v rukách.

„Menšia hádka medzi mojimi dvoma ja, to si nevšímaj," mávla som rukou a uchlipla si z pariacej tekutiny.

Obe strany mali v niečom pravdu, bol to môj boj a včerajšok je dôkazom, že som si prešla aj horšími vecami a nakoniec to nejako ustála. Ale zase, chcela som dať Ianovi šancu, teraz, keď sme boli čosi ako priatelia, len som sa bála, aké to bude mať následky. Máš ho rada. Do pekla, naozaj sa mi ten vychcaný hajzel dostal pod kožu, tými svojimi nečakanými filozofiami, citovaním Wildea a hraním Eda Sheerana.

Zadívala som sa na Iana, ktorý ma s nadvihnutým obočím pozoroval a z raňajok nezjedol skoro nič, no za to chlípal už druhý pohár kávy. Myseľ mi zatiaľ šrotovala ďalej, včera mi dokázal, že je spoľahlivý a ohľaduplný, za čom som ho tuším začala mať rada ešte radšej, lenže, čo ak neskôr zistím, že som sa nakoniec nezbláznila, ale bola to tá druhá vec? Zamilovať sa do Iana, to som si nemohla dovoliť, hlavne preto, že on by to tak voči mne nikdy necítil a posledné, čo som teraz potrebovala, bolo mať zlomené srdce kvôli láske.

„Pôjdeš so mnou dnes do garáže po tašku?" rezignovala som nakoniec. Aj keď mi Ian včera otvoril oči a donútil ma prehodnotiť svoj život, predsa len som sa v tej chvíli riadila niečím, čo hovoriavala teta Juna – Nikdy nezistíš, ako to dopadne, ak sa príliš bojíš to skúsiť.

Zvyšok raňajok bol o poznanie uvoľnenejší a Ianov sarkazmus bol zase späť, nemohla som si pomôcť a smiala sa na mene, ktoré vymyslel pre Juniora – Šalamún. Odôvodnil to slovami, že to bol kráľ a mal veľa žien a že on ich bude mať tiež, pretože je fešák po svojom dočasnom otcovi.

„Tebe skromnosť asi nič nehovorí," neodpustila som si.

„Sexy a skromný nejdú dokopy," odvetil. „Videla si už niekde tieto dve slová napísané vedľa seba?"

Zamyslela som sa. „Mám taký pocit, že nie."

„Vidíš, to preto, lebo my sme boli už tak obdarení, že skromnosť sa tam akosi nevošla," vyškieral sa. „No nesťažujem sa, za toto všetko je to malá obeť." Blbec, čo vám na to poviem.

Pomohla som mu spratať zo stola a spoločne sme sa potom pustili umývať riad. U nás doma som potešenie z vykonávania domácich prác prenechávala Jacksonovi, keďže som to nikdy neobľubovala a mne prischla skôr starostlivosť o Tommyho, ale keď sme to robili vo dvojici, bola to oveľa väčšia zábava. Najmä, keď sme sa na to úplne vykašľali a začali sa tam prskať vodou a švácať utierkami.

„Aj to počítaš?" spýtala som sa odrazu.

Ian zvraštil čelo. „Čo ako?"

„Počet tých báb, ktoré prešli tvojou posteľou," zagúľala som očami. Nemyslela som to ako výčitku, skôr išlo len o zvedavosť.

Ian ma počastoval pohľadom, ktorý som nedokázala tak celkom identifikovať. „Ty si prvá, ktorá kedy bola v mojej posteli," povedal pomaly. „A ešte k tomu aj oblečená." Tým ma úplne vykoľajil, nie, blbosť, ja jediná v jeho posteli...?

„Je to pravda," odvetil na moju nemú otázku. „Dávam totiž prednosť sprche."

Pár dlhých sekúnd mi trvalo, kým som pochopila, čo mi vlastne povedal. A keď sa mi rozsvietila žiarovka, zalapala som po dychu a začala ho plieskať handrou.

„Idiot, nemohol si mi to povedať skôr?! Predtým než som v nej strávila skoro hodinu?!" vrieskala som a zrazu mi došlo čosi strašné, až som znechutene zapišťala. „Kurnik, ja som sa o ňu opierala, o tú stenu, kde – fuuuj!!" Ian z toho mal náramnú srandu a statočne sa vyhýbal utierke svištiacej okolo neho.

„Zabijem ťa!" kričala som.

Došla mu trpezlivosť, schmatol druhý koniec utierky a trhol ňou k sebe, čiže som doňho narazila hruďou. Pohotovo mi omotal ruku okolo pása, aby som udržala rovnováhu a dych sa mi zrýchlil, keď som si naplno uvedomila, ako blízko pri sebe sme. Pohľad som nespúšťala z jeho očí, takto zblízka som mu v nich videla drobné hnedé fliačiky aj nepatrný náznak strniska na brade. Bez svojho pričinenia som zdvihla ruku a prešla mu ňou po líci, jeho vlastná dlaň vystrelila k tej mojej prikryla ju.

„Chceš aj ty, aby ti to nebolo ľúto?" úškŕňal sa.

Predtým by som sa za to neskutočne naštvala a poslala ho do najhorúcejších pekiel, ale postrehla som tú zmenu v jeho hlase, tú nezbednosť – iba si ma doberal.

„Možno," pristúpila som na jeho hru a neušlo mi, ako odrazu zvážnel, „ale iba pod podmienkou, že dáš tú sprchu riadne vydezinfikovať."

„Vieš čo, mám lepší nápad."

Nadvihla som obočie. „Aký?"

Zapišťala som, keď ma nečakane zdvihol zo zeme a vyložil ma hore na kuchynskú linku. Kým som ho stihla prekliať alebo mu uštedriť buchnát, sklonil hlavu k môjmu uchu a začal ma tam štekliť perami. Smiala som sa ako mentálne narušená a márne sa ho pokúšala od seba odtisnúť.

„Dosť, dosť!" prosila som. Ian sa kúsok odtiahol a zadíval sa mi do očí, tak hlboko, že som sa v sekunde prestala smiať.

„Mohol – mohol by som...?" zašepkal a naklonil sa ku mne bližšie. Ruky mi položil na boky a ja som tie svoje premiestnila na jeho chrbát.

„Čo také?" šepla som naspäť a tiež sa priblížila.

Delilo nás už len zopár zanedbateľných centimetrov a každú chvíľu som sa chystala tú vzdialenosť premeniť na minimálnu, lenže ako na potvoru sa odo dverí ozvalo: „Dobrotivý bože len to nie! Ak to uvidím ešte raz, budete mi platiť elektrošoky, aby som sa toho výjavu zbavil."

Obzrela som sa za tým hlasom a nebyť Iana, ktorý ma istil, bola by som sa skydla z linky od šoku, keď som na prahu kuchyne uvidela stáť Jacksona a Thaliu. Ian si popod nos zamrmlal nadávku.

„Čo tu robíte?!" vyhŕkla som a nemotorne zoskočila z linky.

Thaliia sa nezmohla na slovo, na to bola až priveľmi ohromená tým, čoho bola práve svedkom. Otočila som sa na Jacksona, ktorý strelil pohľadom po Ianovi a to mi ako odpoveď stačilo.

„Ty si ich zavolal?" oborila som sa naňho. „Prečo si mi to nepovedal?!"

„Spala si." Aspoň, že mal v sebe toľko slušnosti, aby zízal do zeme a tváril sa previnilo. Ja ho tu prosím, aby sa do toho nemiešal, pretože nechcem, aby sa to rozkríklo a on hneď zavolá týmto dvom prehnane starostlivým kvočkám.

„Myslím, že mi toho máš veľa, čo vysvetliť," spamätala sa zo šoku Thalia a teraz sa tvárila skôr urazene. Zvesila som plecia a zašomrala Ianovým smerom: „Ďakujem ti veľmi pekne."

Zatvorili sme sa do Ianovej spálne a Thalia ma odtiaľ odmietala pustiť, dokým som jej nepovedala celým príbeh, počnúc tým, ako som Iana začala doučovať. Híkala, rozplývala sa a pišťala v tých správnych momentoch, no keď prišla reč na to, čo sa dialo včera, zaváhala som. Nemohla som jej to urobiť, bola do Dylana zaľúbená dva roky a ja som jej nechcela pravdou o jej vyvolenom zlomiť srdce. Nakoniec som teda zabrblala čosi o tom, že som dostala črevnú virózu.

„Naozaj si myslíš, že som až taká sprostá, Maggie?" zareagovala na to Thalia.

„Nie, jasné, že nie," rýchlo som ju uisťovala, „len...Bude lepšie, ak to nebudeš vedieť."

„Povedz, ty mi už nedôveruješ?" zaujímala sa. „Alebo ma už nepovažuješ za svoju kamarátku?"

„Čože? Ako ťa niečo také vôbec napadlo!"

S Thaliou sme boli blízke kamarátky už od jedenástich, spoznali sme sa hneď prvý deň po nástupe do nižšej strednej školy, keď si ku mne prisadla. Dodnes si pamätám, že mala oranžové šaty s volánikmi, vo vlasoch mašličku a nosila okuliare a strojček, ktorý jej nanútil jej starý otec zubár. Najprv som ju chcela odmietnuť, pretože som si nemyslela, že sa s ňou budem mať o čom baviť, vyrastala som z väčšej časti s chalanmi a s dievčatami som nikdy veľmi nevychádzala.

Lenže vtedy okolo nás prešiel Benette a prehodil niečo v takom zmysle, či tie popolníky ukradla Harrymu Potterovi. Thalia schytila z katedry drevené ukazovátko, šťuchla ním Benetta do hrude, až mu skoro vyrazila dych a zašepkala: „Avada Kedavra, debil." A vďaka tomu sa z nás stali najlepšie kamarátky. Nikdy ma nezradila, nikdy ma neodcudzovala za moje občasné nelogické správanie a zakaždým ma podržala. Vedela o mne takmer všetko, rovnako ako ja o nej a obe by sme jedna pre druhú aj vraždili.

„Prečo mi teda nechceš povedať pravdu?" vyzvedala. „Vidím na tebe, že si predtým plakala, na krku máš modriny a keď Ian volal, jasne som počula, aký je znepokojený. A ty mi chceš nahovoriť, že to bola len viróza."

Zložila som si hlavu do dlaní a znova sa dohadovala sama so sebou. Nechcela som jej klamať a stratiť tak jej dôveru, je to predsa moja najlepšia kamoška, do čerta! Ale prezradiť jej pravdu...Trvalo jej tak dlho, kým sa spamätala zo Seana a teraz mala trpieť znova? Navyše, bude mi to vôbec veriť? Dylan sa každému javil taký dokonalý...

„Včera som šla za Ianom do garáže, kde som narazila na Dylana," začala som pomaly a civela na Ianove návlečky. „Vyštartoval po mne a keď som ho odmietla... Proste nebral nie ako odpoveď a keby tam nebol prišiel Ian, nechcem vedieť, ako by to dopadlo."

Čakala som, že neodpovie, ale to ticho bolo aj tak neznesiteľné. Jasne som počula ako mi iracionálne ja hovorí, že som mrcha a to druhé si obhrýzalo všetky nechty, že čo ak mi odmietne veriť. Z ničoho nič ma strha do drvivého objatia.

„Ach, bože, Maggie, to je mi ľúto!" hlasla. „Ako sa ten hajzel opovážil?!"

„Počkaj," zvolala som a odtiahla sa, „ty mi veríš?" Zostala na mňa civieť ako na debila.

„Ja len že...Bola si doňho až po uši zbláznená a sama viem, že Dylana všetci milovali pre to, aký bol svätý a dobrý."

„O to ide, malo mi to zapnúť už skôr – tí, čo sa zdajú najlepší, sú vždy svine. Zober si Noaha." Prikývla som a tento raz bola ja tou, ktorá ju objala.

„Mrzí ma to, Thalia, viem, čo pre teba znamenal."

„Ale teba by mi nikdy nedokázal nahradiť." Stisla ma pevnejšie. „Už predo mnou, prosím ťa, nič netaj, dobre? Vieš predsa, že som tu pre teba a nikdy ťa nesklamem."

„Ja viem," odvetila som.

Keď sme mali vylievanie citov za sebou, prezliekla som sa do čistých vecí, čo mi Jackson priniesol a Thalia mi pomohla mejkapom zakryť tie otrasné modriny a odtlačky zubov. Potom sme sa vrátili do kuchyne, kde chalani sedeli za stolom a len čo ma zbadal môj brat, vyskočil zo svojho miesta a pevne ma objal. Nepochybne mu Ian vylíčil, čo sa včera stalo.

„Prisahám, že mu odtrhnem gule, za to, čo spravil, bastradovi odpornému!" syčal mi do ucha. „Nikto sa neopováži siahnuť na moju sestru." Spomenula som si na to, čo povedal pred pár dňami Ianovi a pocítila náhly príval lásky k bratovi.

„Mám ťa rada, Jacks," zamrmlala som mu do vlasov.

„Aj ja teba, Maggie," odvetil, „aj ja teba."

Do garáže sme sa vybrali všetci spoločne, aby sme odtiaľ konečne dostali aj moju tašku. Desila som sa tam znovu vkročiť, ale pocit, že tam budú oni traja, ľudia, ktorí mi dodávali silu, ma hnal vpred. Navyše, aby som sa na to mohla úplne zabudnúť, najprv som potrebovala prekonať svoj strach. Cestou v Thalinom aute som dostala ďalšiu ranu, keď mi Jackson oznámil, že moje auto je pokazené, vraj niečo s baterkou. Tuším som ho tým jazdením hore-dolu totálne zničila, chudáčika.

Žalúdok mi nepríjemne skrúcalo, keď sme zastali pred garážou a normálne som začala ľutovať, že som sa do Ianových palaciniek tak neuvážene pustila. Ian sedel vedľa mňa a musel nejako vycítiť moje rozpoloženie, pretože mi stisol ruku.

„Nemusíš tam ísť," ubezpečoval ma.

Zavrtela som hlavou, nie, nedovolím, aby ma to strašilo do smrti. „Zvládnem to, iba potrebujem chvíľku."

Trvalo niekoľko minút, kým som dostala svoj dych pod kontrolu, upokojila sa a namotivovala, aby som nakoniec vystúpila z auta. Ian šiel popredu a Thalia s Jacksonom kráčali vedľa mňa, každý z jednej strany a stískali mi ruku. Vo vnútri som statočne šla ďalej, aj keď ma oblieval studený pot, hlavne, keď som tam uvidela povaľovať sa zlomenú gitaru, ktorou som Dylana udrela. Kým sme prišli na poschodie, musela som na chvíľu zastať a oprieť sa o zábradlie.

„Nie, nie, som v pohode," odmávla som tri páry znepokojených pohľadov.

„Ian, Jacks...?" ozvalo sa z druhej miestnosti.

Všetci sme sa obzreli za tým hlasom a ja som úplne vrástla do podlahy, keď som uvidela Dylana, zase sa tváril ako dobrý chlapec, ale mňa tým zjavom viac neoklamal. Pred očami som ho stále mala ako toho zvráteného maniaka, ktorý mi šepkal, že ho budem prosiť, aby neprestával. Thalia si predo mnou ochranársky zastala a Jackson sa naštvaný pohýňal k Dylanovi. Ibaže Ian bol rýchlejší, ani som nepostrehla ako a už jeho päsť naprávala Dylanovi fasádu.

Zastonal od bolesti a prikryl si rukou nos, z ktorého vytryskla karmínová krv. Ian sa doňho pustil zúrivejšie a ja som tam mohla iba stáť a vyvaľovať oči. Thalia sa tvárila rovnako ohromene ako ja a Jackson si pukal kĺby, pripravený priskočiť kamarátovi kedykoľvek na pomoc. Dylan už bol na kolenách, videla som jeho zakrvavenú tvár, no Ian sa nezastavoval, bol ako boh pomsty utrhnutý z reťaze.

Netuším, kedy ani kde som vzala silu pohnúť sa, ale odrazu som priskočila k Ianovi a naliehavo ho mykala za plece, aby prestal.

„Ian, to stačí," okríkla som ho. „Veď ho zabiješ!"

„Presne to mám v úmysle," pretisol cez zaťaté zuby a znova sa rozohnal rukou.

„Nie!" zvreskla som a skočila mu do dráhy. Dylan sa chúlil na zemi, držal si tvár a fňukal od bolesti.

„Prosím, Ian, prestaň," miernila som ho. „Nestojí to za to, on za to nestojí. Prosím..."

Neprestával sa mračiť, tvár mal zvraštenú takou živočíšnou zúrivosťou, až mi z toho naskakovala husia koža. Dal si však povedať a pomaly spustil ruku k telu, nezabudol však preklať stonajúceho Dylana pohľadom.

„Máš šťastie, že je tu ona, inak by som ťa odpravil na druhý svet, ty kus hovna!" zahulákal Ian. „Nech ťa tu už nikdy viac nevidím, je ti to jasné?!"

„A k mojej sestre sa už viac nepriblížiš, inak ťa pošlem domov po častiach!" vyhrážal sa mu Jackson a odpľul si k jeho nohám. Dylan sa vystrašene prikrčil a ďalej hlasno fňukal. Prebehla som popri ňom, vzala svoju tašku a následne Iana, Thalia sa chopila Jacksona, ktorý vyzeral, že by mu tiež rád dal, čo preto a konečne sme z toho miesta vypadli. 

Tak čo, spokojní ako si to s ním Ian vybavil? :)