Zvedaví,  ako zareagoval Jackson a ako si Ian poradil s bábikou? Nech sa páči ;) 
Na obrázku je Maggie- Anna Kendrick.  Samozrejme, je na vašej fantázii, ako si ju predstavíte, ale ona bola moja inšpirácia pre ňu :)

        Určite všetci poznáte tie chvíle, keď urobíte niečo zlé a musíte ísť buď na koberček k riaditeľovi alebo na vypočúvanie rodičom. Presne tak som si teraz pripadala, keď si nás Jackson ako neposlušné deti posadil na sedačku a rozhorčene sa pred nami prechádzal sem a tam. Neustále si pri tom prehrabával vlasy, takže ich mal ešte neupravenejšie ako inokedy. Nechápala som, prečo to tak dramatizuje, tak sme sa s Ianom bozkávali, sme obaja dospelí a on nie je môj rodič, a...nebolo to prvýkrát. Hm, taký argument by mi zrejme veľmi nepomohol.

„J – ja..." vydralo sa z neho, „ja to nechápem! Kedy? Ako? Prečo?! Odkedy na seba vy dvaja nechrlíte urážky a robíte... toto?!"

„Nič nerobíme," povedala som presne v rovnakom momente, ako Ian vyhlásil. „Nie dlho."

Zamračene som sa naňho obzrela, to mu musí vyklopiť vážne všetko?! Viem, že sú najlepší kamaráti, ale ani ja som Thalii hneď nevešala na nos všetko, čo sa dialo v parku a predtým na doučovaniach, hlavne preto, že by to všetko nafúkla a začala by vidieť veci, ktoré nie sú. Jackson na Iana zostal nemo hľadieť a fučal ako býk, čo nikdy neveštilo nič dobré. Nahla som sa na pohovke dopredu a natiahla k nemu ruku.

„Jacks," oslovila som ho zmierlivo.

„Maggie, choď prosím ťa domov," zvolal. „Potrebujem sa s Ianom porozprávať osamote." Napadlo mi, že budem protestovať, ale tí dvaja si to asi fakt potrebovali vyjasniť. Pomaly som sa zdvihla na nohy.

„K ničomu ma nenútil, jasné? Bolo to z mojej vlastnej vôle," povedala som na odchode.

Až keď som prišla k autu som si uvedomila, že som si tam zabudla tašku, a teda aj kľúče od auta. Útrpne som si vzdychla a otočila sa späť, v duchu som prosila, aby Jackson nebol priveľmi rozbehnutý a nakoniec nezabil ešte aj mňa. Bratov rozčúlený hlas som počula už na schodoch a nechcela som načúvať, verte, že nie, ale jednoducho to nešlo nepočuť. „...pravidlo! Je to moja sestra a od tej aj od bývalej frajerky sa má najlepší kamarát držať, čo najďalej." Aké sprosté pravidlo, určite to vymyslel nejaký chlap. Bývalku by som ešte pochopila, ale prečo do toho ťahajú aj sestry?

„Jacks, prečo si na mňa taký naštvaný?" opýtal sa Ian ticho. Potichu som sa prikradla bližšie k dverám. Okej, fajn, možno som chcela počúvať!

„Lebo ťa poznám, Ian! Viem, čo robíš s dievčatami a viem, že som rovnaký, ale uvedomujem si, že je to zlé," odvetil Jackson. „Maggie je moja sestra, záleží mi na nej a po tom všetkom, čím si musela prejsť, chcem, aby bola šťastná." Nikdy som si nemyslela, že toto niekedy budem počuť z úst môjho brata. Dojalo ma to. „Nechcem, aby skončila ako ďalší zárez na tvojej posteli, nechcem, aby si jej zlomil srdce."

Nasledovala dlhá odmlka, kedy som sa nedočkavo nalepila na dvere, čo som tak umierala od zvedavosti. No tak, ešte hovorte tie pekné veci na moju adresu!

„Nechcem jej zlomiť srdce." Povedal to tak ticho, že som si nebola celkom istá, či som si to nepredstavovala.

„Margo je iná, vždy bola a dobre to vieš, pretože sa predo mnou nemala potrebu hrať na niekoho iného, neprejavila záujem a nikdy sa mi nebála papuľovať naspäť," vravel Ian. „Je múdra, zábavná, vášnivá a dokáže ma rozpáliť ako nikto iný. Ja...akosi ju mám rád, Jacks, do pekla, nepotrebujem sa s ňou ani vyspať, aby to tak bolo a mám pri nej pocit, že by som mohol zabudnúť, prečo som sa správal ako prvotriedny sviniar. Mám pocit, že by som mohol byť lepší. Zlomiť jej srdce je to posledné, čo chcem, to mu musíš veriť, kamarát."

Prestala som dýchať, hormónmi rozbláznené ja omdlelo od šťastia a moje srdce... to nevedelo, či sa má zastaviť od šoku alebo vzrušene rozbúchať. A sama som sa nevedela rozhodnúť či zostať a počúvať ďalej alebo odísť a predýchať to na čerstvom vzduchu. Nohy som však mala ako vrastené do podlahy.

„Myslíš to vážne?" spýtal sa Jackson prekvapeným hlasom. „Ian, vieš, že ťa mám rád, sme kamaráti už dlho, ale prisahám, že ak mi klameš a zraníš ju, dolámem ti končatiny."

„S radosťou ti to dovolím," prisvedčil Ian. „Ale skôr mám pocit, že to ona zraní mňa."

Panebože! Viac som tam nedokázala len tak postávať, vtrhla som dnu a našla ich postávať oproti sebe s vážnymi výrazmi na tvárach.

„Zabudla som si tu tašku," prehodila som a snažila sa znieť pokojne, ako keby som práve neschytala dva veľké šoky naraz a nerozdýchavala infarkt. Kabelku som zbadala ležať na podlahe pri stole, kde si hovelo naše dieťa a stále spalo. Vzala som si, po čo som prišla a otočila sa späť na tých dvoch.

„Dúfam, že sa nejdete navzájom zabiť," poznamenala som a vyhýbala sa priamemu pohľadu, ktorý by ma určite prezradil. „A nezabudni, Ian, že dnes si dieťa berieš ty." Potom som odtiaľ konečne vypadla.

V tú noc som nedokázala zaspať, dlhé hodiny som sa len prehadzovala a Ianove slová som mala ako keby naveky vryté do mozgu – Akosi ju mám rád. Do pekla, kedy sa to všetko takto zamotalo? Skvelá vec na tom, keď niekoho neznášate, je, že si ho nevšímate, sem-tam mu niečo odvrknete, keď to situácia vyžaduje, ale potom ide život ďalej a neriešite ho. Lenže, čo robiť, keď sa situácia zrazu otočí a vy sa pristihnete, že ho riešite až príliš? Odkedy sme sa vrátili z lyžovačky, niečo sa medzi nami zmenilo a ja som tak stále netušila čo – on? Ja?

Prevalila som sa na druhý bok a zastonala, keď som si všimla, že je takmer jedenásť. V posteli som teda ležala už dve hodiny, odvtedy, čo som si urobila úlohy a uložila Tommyho do postele, čiže už dve hodiny premýšľam nad Ianom a jeho rozhovorom s Jacksonom. Tuším najväčším šokom pre mňa bolo, keď priznal, že už ma nutne ani nechce dostať do postele. Kedy sa to vlastne stalo? Čo ho prinútilo zmeniť názor? Čo sa s ním stalo?

Alebo išlo skôr o mňa, zmenila som sa? Teda, viem, že áno, pretože predtým som nikdy nemala záujem o chalanov, bozkávanie a všetko s tým spojené, mama si už pomaly začínala robiť starosti, či so mnou nie je niečo zle. Nečakala som však, že pravá puberta spôsobí, že začnem mať rada Iana. Bránila som sa tomu z celej duše, popierala a zatĺkala tak dlho, ako sa len dalo, ale nebolo o tom pochýb. Keď dnes povedal tie slová, celkom nezmyslne ma zaplavil hrejivý pocit šťastia.

Alebo je tu ešte stále možnosť, že som sa úplne pomiatla.

Nakoniec som predsa len zaspala, tuším ma to rozmýšľanie úplne vyšťavilo. Lenže človeku ani v noci nedoprajú pokoj, tento raz môj spánok narušil mobil, ktorý mi začal vibrovať pod vankúšom. Nespokojne som zamrnčala a zaborila si tvár do druhého vankúša, ale nepomáhalo to, keďže mi vibrovala celá prekliata posteľ. So zavrčaním som teda strčila ruku pod vankúš a ten pekelný stroj odtiaľ vytiahla. Nech je to kto chce, práve si podpísal rozsudok smrti.

„Čo je?" ohlásila som sa otrávene.

„Maggie." Musela som mobil odtiahnuť a skontrolovať si meno volajúceho, aby som si bola na istom, že je to skutočne Ian. Okej, za to, že ma oslovil Maggie, mu hneď zajtra, keď ho uvidím, neodtrhnem hlavu.

„Ian, dúfam, že máš dosť pádny dôvod, prečo ma budíš."

„To-"

Z druhej strany sa ozval ohlušujúci plač a Ian zastonal. „To prekliate decko mi tu vrieska už hodinu."

„A čo si akože čakal? Je to predsa bábätko," ledva som premáhala smiech. Ja som kvôli nemu nespala včera, tak nech si to teraz vyskúša sám.

„Už neviem, čo mám robiť, prosím, pomôž mi," zaprosil. Tak Ian Evans prosí?! Asi stále snívam.

„Prepáč, asi som zle počula, môžeš to zopakovať?" neodpustila som si.

Podráždene zabručal. „Margo, budeš taká dobrá a prídeš umlčať Juniora?" A sme späť pri Margo, ale čo, nečakala som, že mu to dlho vydrží.

Bábika sa rozplakala ešte hlasnejšie, ak to bolo vôbec možné a vzápätí som začula aj nejaký buchot a šťavnaté nadávky. Strčila som si do úst celú päsť, aby som zadusila hysterický smiech, ktorý sa mi dral z hrdla. Ian bol totálne v koncoch. Samozrejme, mohla som ho nechať trápiť ešte viac a baviť sa na jeho reakcii, ale čosi mi hovorilo, že na vlastné oči to predsa len bude väčšia sranda.

„Fajn, upokoj sa, idem k tebe," chlácholila som ho a pomaly vyliezala z postele. „Nadiktuj mi tvoju adresu."

Prezliekla som si tepláky, hodila na seba bundu a ponožky s botaskami a ledabolo upravená som si po špičkách odskočila do kuchyne po kávu. Vďakabohu si ju mama varí vždy večer, aby ráno nemusela čakať a mohla sa nadopovať kofeínom. Preliala som si niečo z jej ristretta do termosky a pridala hojnú dávku cukru, aby ma to nezabilo. Voňalo to otrasne, ale keďže bolo pol štvrtej ráno, bolo mi jasné, že sa od Iana nevrátim skôr ako bude čas vstávať, takže som energiu potrebovala.

Schmatla som z predsiene kľúče od môjho Peugeotu, ibaže mi potom došlo, že chcem byť nenápadná a auto by narobilo zbytočne veľa hluku. Vykašľala som sa na to a podišla k dverám do garáže, keď sa z ničoho nič otvorili dvere na Tommyho izbe, ktorá bola hneď oproti a objavil sa v nich môj rozospatý braček. Pretieral si unavené oči a v ruke zvieral svojho obľúbeného plyšového maca.

„Maggie," oslovil ma ticho, „prečo ideš preč?" Podišla som k nemu a kvokla si, aby sme boli na rovnakej výškovej úrovni.

„Musím ísť pomôcť jednému spolužiakovi," prezradila som mu. „Do rána som späť, však ma neprezradíš našim?" Prešibane sa usmial a priložil si prst na pery akože bude ticho.

„Tak je to správne," brnkla som mu na nos. „Poď, uložíme ťa."

Zdvihla som ho na ruky a odniesla do jeho izby, kde som ho zachumlala do paplóna, pobozkala na čelo a ležala pri ňom, dokým nezaspal. Potom som sa vplížila do garáže a vzala si svoj bicykel, na ktorom som nejazdila už pekného pol roka, ba aj viac, pretože mal vážne nepohodlnú sedaňu a rodičia mi odmietali kúpiť nový. Skvelé, kým prídem k Ianovi, nebudem si môcť týždeň sadnúť!

Ianova ulica bola takmer na druhom konci mesta a kým som tam prišla, vyčerpala som všetku svoju energiu, ktorá bola už aj predtým minimálna. Skoro som sa vykotila do jednej záhradky, čo som bola taká unavená. Konečne na mieste som vďačne zliezla z bicykla a...zostala som ohromene stáť. Ian býval v obyčajnej, nízkej trojposchodovej bytovke. Neviem, čo som čakala, možno veľkolepý prepychový zámok ako z Dysneyworldu...

Bicykel som odložila do stojana pred vchodom a vstúpila dnu. Ian mi nadiktoval, že mám ísť na druhé poschodie a len čo som ticho zaklopala, jeho dvere sa prudko rozleteli, schmatol ma za ruku a vtiahol do bytu.

„Hej!" ohradila som sa. Rýchlo zabuchol dvere a znepokojene sa pozrel cez kukátko.

„Susedia sú známi mojej mamy a veľmi radi jej klebetia o všetkom, čo tu robím," vysvetlil. „Ak by sa jej donieslo, že ku mne nad ránom prišlo neznáme dievča, nastalo by peklo."

„Hm..." bolo jediné na čo som sa zmohla.

V skutočnosti som ho prestala vnímať v momente, čo mi došlo, že tam stojí len v boxerkách a ja som bola priveľmi rozptýlená odhalenou vrchnou časťou jeho tela, aby som vnímala, o čom to tam práve točí. Keď sa však na mňa otočil, rýchlo som preskočila pohľadom k jeho tvári, aby si nevšimol ako zbožne ho tam očumujem, to by som o tom počúvala do konca života.

„Ehm..." odkašlala som si. „Tak kde je?"

Ian ma odviedol do kúpeľne, čo mi už dopredu mohlo napovedať, že spravil nejakú blbosť, kombinácia kúpeľne a robotického dieťaťa neveštila nič dobré. Navyše, nikde som nepočula plač. Ian otvoril pračku, vytiahol odtiaľ veľký hrniec, ktorý sa tam ledva vmestil a ja som zhíkla, keď ho otvoril. Vo vnútri bol rozobratý náš Junior.

„Zbláznil si sa?!" skríkla som a vybrala jednu nohu. „To dieťa má v sebe kameru, takže bude profesorka vedieť o všetkom!" Povyťahovala som zvyšné časti bábätka a náhlivo ho začala skladať späť dokopy.

„Ak kvôli tomuto prepadneme, zabijem ťa, Ian," jedovala som sa. „A pomôž mi!"

Spoločnými silami sme k telu dieťaťa pripojili chýbajúce končatiny aj hlavu a hneď, ako bolo zase celé, začalo vrieskať ako zmyslov zbavené. Ian si pohotovo zakryl uši a mne dieťa takmer vypadlo z rúk, čo som sa tak zľakla.

„Pššt, už je dobre," kolísala som ho na rukách. „Tíško." Strčila som mu prsty do úst, no nepomáhalo to, takže zrejme nebolo hladné.

„Som tu, som pri tebe, nemusíš plakať," šepkala som mu. „Mama je pri teba."

Tommy zvykol tiež veľa plakať, keď bol ešte nemluvňa a rozprávať naňho ho upokojovalo, vždy sa na mňa tak akosi fascinovane díval svojimi veľkými hnedými očami a v drobnej rúčke zvieral môj palec. Čičíkala som bábiku a neprestávala na ňu rozprávať, zaberalo to, pomaly sa začínala upokojovať. Ian spustil ruky z učí a zaujato ma pozoroval.

„No vidíš, maličký," usmiala som sa na Juniora. „Kým som tu, nič sa ti nestane, jasné?" Zdvihla som hlavu a pozrela na Iana. „Kde máš spálňu?"

„Nikdy som si nemyslel, že sa ma to ty niekedy spýtaš."

Nasledovala som Iana dlhou chodbou do priestornej spálne a ďalej dieťa upokojovala svojím hlasom. Na to, že spálňa pôsobila ako najväčšia miestnosť v dome, stála tam len rozhádzaná manželská posteľ, skriňa, jeden nočný stolík a komoda s plazmovým televízorom. Steny boli polepené plagátmi jeho obľúbených skupín – Queen, Rolling Stones, Green Day, Nirvana... Zložila som sa do postele a kývla hlavou smerom na jeho gitaru, ktorá stála opretá vedľa telky.

„Zahraj niečo pomalé, aby zaspalo," požiadala som ho.

Neškriepil sa so mnou, chopil sa gitary a prisadol si z druhej strany postele. Pomaly ju začal nalaďovať a ja som sa snažila nedívať, ako sa mu pri tom napínajú svaly na rukách.

„Settle down with me, cover me up, cuddle me in." Netušila som, čo to stále má s tým Edom Sheeranom, ale milovala som jeho piesne a konkrétne táto je jedna z mojich najobľúbenejších, pretože je prekrásna.

Ian bol pohltený hudbou, ja zase ním, takže sme si ani nevšimli, že pieseň splnila svoju úlohu a dieťa uspala. Nebola som schopná slova, pohybu či zmysluplnej myšlienky. Ian bol dokonalý v celej svojej nedokonalosti, pretože úplne bezchybný nie je nikto. Noaha som považovala za boha a pri tom to bol len obyčajný blbec a klamár. Uvedomila som si, že vo vnútri sme každý iný než sa javíme na povrch a že možno existujú dôvody hlboko skryté pred svetom, ktoré nás nútia správať sa inak než by sme chceli. Všetci v sebe máme niečo krehké, možno aj zlomené a všemožne sa snažíme, aby to ostatní nevideli.

Ian nie je výnimkou, tiež je v jeho vnútri čosi zlomené, čo potrebuje napraviť, no bojí sa to niekomu ukázať. Iba v hudbe bol dokonale slobodný a otvorený, úprimný a odhalený. To ho v mojich očiach robilo dokonalým. Nie bohom, princom či niečím iným nadprirodzeným, ale perfektným takým spôsobom, akým len zlomený človek byť môže. Zrejme to bolo tým, že bol tak blízko môjmu vlastnému zlomenému srdcu.

„I'm falling for your eyes, but they don't know me yet," ticho spieval a ja som cítila, že padám tiež. „And with this feeling I'll forget, I'm in love now."

Pohltila ma tma, no mala som pocit, že som sa v tej chvíli neprepadla len do spánku, ale aj do niečoho iného, príjemnejšieho, niečoho krásneho a dosiaľ nepoznaného.

Vždy mi prišlo čudné prebúdzať sa vedľa niekoho iného, preto som sa tomu snažila vyhýbať vždy, keď sa dalo. Na prespávačke s dievčatami som sa väčšinou rozložila na nafukovačke alebo na gauči a našťastie, Jackson aj Will už boli príliš starí, aby so mnou mohli zdieľať posteľ ako keď sme boli decká. Ale zobúdzať sa vedľa Iana, s hlavou pri jeho pleci, jednou nohou prehodenou cez jeho a rukou na okolo jeho pása, bolo nečakane príjemné. V podstate sme spolu už raz spali, ale vtedy som mu nevidela do tváre. Takýto uvoľnený bol naozaj krásny.

Junior ležal medzi nami, už bol hore a hľadel na mňa veľkými modrými očami. Opatrne som stiahla ruku aj nohu z Iana, na čo sa v spánku zamrvil a chvíľu na to rozlepil oči.

„Dobré ráno," usmial sa, keď spočinul pohľadom na mne.

„Dobré," usmiala som sa naspäť. Ďalej ani jeden z nás nič nehovoril, iba sme sa na seba dívali a ja som mala zase ten šialený pocit, že niekam padám ako včera večer.

Nakoniec som sa prevalila, aby som dovidela na hodiny na stolíku a došlo mi, že je sedem ráno, čiže čas vstávať do školy. Posadila som sa a ponaťahovala som si stuhnuté údy. Ian so širokým zívnutím vstal z postele a mieril preč zo spálne.

„Kávu?" ponúkol mi.

Zavrtela som hlavou. „Takto z rána mi z nej býva zle." Navyše som si z domu vzala vlastnú.

Vtedy mi zaplo, čo sa to vlastne deje. Je ráno, pomaly čas ísť do školy a ja som nespala doma, nestihla som sa vrátiť! Panebože, ak to zistia rodičia, istotne ma oskalpujú! V momente som vyskočila z postele a uháňala na chodbu, kde visela moja bundu a v nej vo vačku môj mobil. Zatiaľ žiadne zmeškané hovory, takže si možno ešte nič nevšimli.

„Margo, si v poriadku?" opýtal sa ma Ian, kým som si rapídnou rýchlosťou obúvala tenisky.

„Musím bežať domov, ak rodičia zistia, že som nespala doma..."

„Odveziem ťa," rýchlo sa ponúkol. Napriek všetkému som stuhla a prekvapene sa naňho otočila.

„Nie, to je v poriadku, som tu bicyklom," odmietla som. „Navyše, motorka by narobila priveľa hluku."

„Nezmysel, aj tak je to všetko kvôli mne," vyhlásil a už aj sa zberal obliekať. Pokúšala som sa namietať, ale nebral ma na vedomie, tvrdohlavec jeden!

Bicykel som nechala pred jeho vchodom, keďže na motorku by sa nezmestil a Ian mi sľúbil, že mi ho neskôr privezie. Napriek tomu, že ma motorky vždy fascinovali, v skutočnosti som ešte na žiadnej nesedela a keď som sa usádzala za Iana, nedokázala som sa ubrániť obavám.

„Prosím, choď opatrne, áno?" požiadala som ho. „Nechcem byť DoDO." Ian mi podal prilbu a zatváril sa nechápavo.

„A to je akože čo?"

„Predsa dobrovoľný darca orgánov!"

Ian naštartoval, motorka zarachotila ako keď niečo vybuchne a ja som ho bezmyšlienkovite schmatla okolo pása, keď sme vyrazili z miesta. Počula som ako sa smeje, kým zrýchľoval, až sme šli s vetrom opreteky, ale uznávam, že to istým spôsobom bolo vzrušujúce.

Prinútila som ho zastať pár metrov od môjho domu, aby to vyzeralo menej nápadne a mala som čas vyliezť po strome hore do svojej izby, ako som to robievala, keď som ako malá prebehovala ku Christianovi, neskôr Willovi napriek zákazu rodičov. Zliezla som z motorky a vrátila prilbu Ianovi.

„Ďakujem," poďakovala som mu za odvoz.

„Margo, počkaj, ja-"

Nedozvedela som sa, čo mi chcel povedať, pretože vtedy som si všimla ako z domu vyšla mama a mierila k taxíku, ktorý stál pred domom.

„Do riti," sykla som. Úplne som zabudla, že dnes nešla do práce tak ako vždy, ale služobne odlieta na pár dní do Washingtonu, ako inak. Skočila som za susedov plot a počkala, kým mi taxík nezmizol z dohľadu.

„Vidíme sa v škole," povedala som smerom k Ianovi a rýchlo sa priplížila k môjmu domu.

Našťastie si doma nikto nevšimol moju nočnú neprítomnosť, až na Tommyho, ktorý na mňa pri raňajkách sprisahanecky žmurkol. V škole to prekvapivo tiež išlo rýchlo a navyše mi odpadla posledná chémia, čo mi samozrejme hneď zlepšilo deň. Priamo zo školy som sa vybrala do garáže, aby som sa pripravila na hodinu literatúry a možno dúfala, že tam Ian už bude, aby sme mohli dokončiť náš rozhovor z rána.

Celú cestu som šoférovala so stiahnutými oknami a nechávala príjemný vánok prúdiť do auta. Začínalo sa oteplovať a aj napriek tomu, že bol len začiatok apríla, slnko intenzívne pražilo a teploty boli také vysoké, že som dnes musela prevetrať jediné šortky, ktoré som vlastnila. Samozrejme, nezaobišla som sa bez silóniek, keďže by mi moje komplexy nedovolili odhaľovať nohy.

Po schodoch som vošla do obytnej časti garáže a usmiala som sa na Dylana, ktorý tam sedel za stolom a študoval učebnicu dejepisu.

„Ahoj," pozdravila som ho. Zdvihol hlavu a prešiel ma pohľadom, potom sa aj on usmial.

„Si tu skoro," poznamenal.

Pokrčila som plecami. „Viem, ale nemohla som sa dočkať." Narážala som na Iana, ibaže Dylan to úplne zle pochopil, pretože vstal od stola a podišiel ku mne až nepríjemne blízko.

„Ani ma to neprekvapuje."

„Ja-" Nedopovedala som a vytreštila oči, keď ma z ničoho nič pobozkal.  

Ploším,  nezabíjajte ma....