Venovanie je pre Zuzik262, lebo je to správne praštená a skvelá osôbka <3

    Bozkávať Iana mi pripadalo prirodzené a také jednoduché, zrejme to bude tým, že to bol on, kto ma pobozkal ako prvý a konečne prebudil moje zaspaté pubertálne hormóny. Predtým sa mi to, hoci aj spočiatku proti mojej vôli, páčilo a teraz to nebolo iné. Pamätala som si, aký to bol pocit, cítiť tlak jeho pier na mojich, pamätala som si, ako mi prebehlo na lyžovačke mysľou, že jeho pery chutia tak sladko a teraz, keď jeho ústa stále chutili po jahodách... Bol ako krásne sladká droga, ktorej som sa nedokázala nabažiť, proti zdravému rozumu, proti hociakej logike, som nedokázala prestať, odtrhnúť sa od neho a konečne sa nadýchnuť.

Ian odhodil košík, ktorý medzi nami zavadzal a prudko ma k sebe potiahol, až som s prekvapeným výdychom narazila do jeho pevného tela. Ovinula som mu ruky okolo krku, aby sme k sebe mohli byť bližšie, zatiaľčo on mi zaboril ruku do vlasov a tisol ma k svojim ústam drsnejšie, naliehavejšie... Uvedomovala som si každý jeden jeho trhaný nádych, každý jeden malý zvuk, čo vydával, jasne som oproti svojmu telu cítila každý jeden úder jeho srdca. A predsa mi to prišlo, že k nemu nie som dosť blízko, že nás delia celé kilometre...

So zavrčaním mi strhol sveter a zhrnul mi z jedného pleca tričko, aby sa konečne prepracoval ku kúsku nahej kože. Potom sa jeho pery pustili do dôkladného mapovania a značkovania môjho krku. Bezmyšlienkovite som naklonila hlavu na stranu, oboma rukami som mu vošla do hustých vlasov a pevne sa v nich zamotala prstami. Keď zubami jemne zatlačil na obzvlášť citlivé miesto, z hrdla mi unikol ston. Vlna náhlej a nečakanej slasti nenávratne prehlušila protesty racionálneho ja, ktoré tvrdilo, že toto neskončí dobre.

Netuším, ako sa to stalo, ale odrazu bol Ian na lopatkách a ja som sa týčila nad ním, kolenami ho objímala okolo bokov a pustila sa hrať jeho vlastnú hru. Skĺzla som mu perami po sánke, usalašila sa na jeho krku, kde mu divoko pulzovala tepna a neviem, kde sa vo mne vzala toľká odvaha, no prebehla som to miesto jazykom a potom silno uhryzla. Ian zastonal, čo vo mne vyvolalo zvrátený pocit moci. Pevne mi zaryl prsty do bokov, keď som ten proces párkrát zopakovala, posúvala sa nižšie k jeho kľúčnym kostiam, testovala, ako ďaleko mi až dovolí zájsť.

Zovrela som v rukách látku jeho košele a kým som si vôbec stihla rozmyslieť čo robím, drsne som ňou trhla, až sa rozleteli gombíky. Pohľad na jeho uchvatné telo ma na chvíľu pripravil o dych. Nikdy som si nepotrpela na veľkých svalnáčov, ale aj ja som musela uznať, že vyzerá skvele, bol vypracovaný len tak akurát, ako futbalisti bývajú. Ako omámená som natiahla ruku a prešla mu ňou cez hruď až dole k zapínaniu džínsov. Iba jemná pokožka a pod tým pevné svaly.

„Bože," vydýchla som.

Môj chvíľkový úžas ma stál moju pozíciu na vrchu, pretože Ian stratil trpezlivosť, schmatol ma za bok a prevalil nás, aby som teraz dole ležala ja. Do ramena ma bodal kamienok, ale keď sa sklonil a vzal moju spodnú peru medzi zuby, prestala som sa o to zaujímať. Roztvoril mi ústa a dobýjal sa dnu jazykom. Cítila som, ako mi celé telo vibruje od nedočkavosti a vzrušenia, krv v žilách mi vrela a mala som pocit, že každú chvíľu vzbĺknem. Strhla som mu zdrapy košele z pliec a zaborila mu nechty do ramien, do lopatiek, do chrbta, aby presne vedel, čo so mnou robí.

Prstami nahmatal lem môjho trička a začal ho posúvať hore. Odtrhol sa odo mňa len toľko, aby sa mohol venovať každému novo dobytému centimetru pokožky, stúpal cez brucho až hore k prsiam a na sekundu som bola naozaj veľmi vďačná, že som si ešte nestihla dať dole podprsenku. Prišlo mi to trochu čudné, jeho ústa na mojom tele, ale takým tým novým, lákavým spôsobom. Nakoniec som to nevydržala, potiahla ho za vlasy a pritiahla ho späť k svojim ústam.

Bozkával ma zúrivo, nepríčetne, neohrabane, narážali sme do seba perami, zubami aj jazykmi. Ian sa ku mne pritisol najviac ako to anatómia dovoľovala, boky na boky a zalapala som po dychu, keď som teraz cítila, čo ja robím s ním. Horela som bezhlavou túžbou, v ušiach sa mi ozývalo dunenie môjho rozblázeneného srdca. Nikdy som si nemyslela, že sa budem takto cítiť, nebola som si ani len istá, či chcem, no teraz mi z toho dokonale zastavoval rozum a začínala som byť závislá.

Zovrela som ho stehnami pevnejšie a Ian ako na odpoveď skĺzol rukami po mojom tele nižšie, k lemu nohavíc. Neprotestovala som, keď pod ne vkĺzol prstami, aj keď by som mala. Namiesto toho som vzala do rúk pracku na jeho opasku a roztrasenými prstami ju začala rozopínať. Bruškami prstov prešiel po látke nohavičiek...

„Hej, Stue, myslím, že niekoho vidím!"

Obaja sme stuhli, keď sa spoza stromov ozval mužšký hlas. Inštinktívne som od seba Iana prudko odstrčila a pokúšala sa vymotať spod jeho tela. Prikryl mi rukou ústa, aby mi naznačil, že mám byť ticho, potom vstal a náhlivo sa začal obliekať. Rýchlo som si stiahla tričko späť dolu, vyšpiónila svoj sveter a tuho sa doňho zamotala. Priskočila som k Ianovi a spoločne sme hádzali deku aj zvyšné veci späť do košíka.

Odrazu nás zalialo oslepujúce svetlo bateriek a po trávniku k nám dupotala dvojica mužov. Ian od šoku pustil košík a jahody sa rozkotúľali všelikade po tráve. Keď sa moje oči prispôsobili tomu ostrému svetlu, rozoznala som ich modré uniformy a blýskavé odznaky. Mám sakra problém!

Policajti nám vypláchli žalúdok za to, že sa po polnoci potuľujeme vonku, ale keďže sme dospelí a žiadny zákon ani predpis sme vlastne neporušili, nás odviezli domov. Prvá som šla ja, keďže bývam k parku bližšie a nečujne zaúpela, keď som si všimla, že vo dverách už stojí mama a tvári sa vražedne. Ian vystúpil, aby mi uvoľnil cestu a kým som vyliezla aj ja, mama ma drsne schmatla za ruku.

„Čo si si akože myslela, mladá dá-" zasekla sa, keď jej zrak padol na Iana a škody, ktoré som napáchala na jeho košeli. Mala som chuť začať mlátiť hlavou o chodník, ako toto asi vysvetlím?!

Mama sa poďakovala policajtom, zaželala im dobrú noc a vliekla ma pekne späť do domu. Vrhla som ešte jeden letmý pohľad na Iana a všimla si ho, ako si zamračene a akosi nezúčastnene sadá na zadné sedadlo. Mama ma vo vnútri odtiahla do kuchyne, oprela sa bokom o hranu stola a premerala si ma prižmúrenými očami. Chystala som sa brániť ako najlepšie dokážem, lenže jej slová mi úplne vzali reč.

„Mohla si si aspoň obliecť niečo lepšie." Počkať, čo? Nechytám sa...

Zo sekundy na sekundu sa jej tvár rozžiarila, po hneve ani stopy a so širokým úsmevom spľasla rukami. Nebola som si celkom istá, či na mňa práve skúša nejakú novú taktiku alebo sa proste len zbláznila.

„Už som myslela, že táto chvíľa nikdy nepríde!" zvolala. „Konečne sa správaš primerane svojmu veku. Moja dcéra prejavila prvé známky puberty, aleluja!" Podišla ku mne a na môj veľký šok ma tuho objala.

„Som taká dojatá!" rozplývala sa. „A hneď zajtra ťa vezmem na nákupy!"

„Prečo?" Odtiahla sa odo mňa a keď som uvidela jej nadšený pohľad, vedela som, že to neznačí nič dobré.

„Treba ti kúpiť niečo na seba – negližé, korzety, otvorené nohavičky..." Netušila som, čo sú to tie otvorené nohavičky, ale bola som si istá, že to nechcem vedieť. „Možno aj tangáče, ale to máš pocit, ako by si v zadku mala zarezanú zubnú niť."

„Mami!" zvolala som pohoršene. Panebože, toto som vážne nepotrebovala počúvať, moja mama a rozhovor o tangáčok a sexi spodnej bielizni? Policajti ma museli priviezť na zlú adresu, toto je určite nejaký blázinec!

„Hm, alebo by som ti mohla požičať nejaké z mojich."

Zalapala som po dychu. „Mami!" Fuj, nie, nie, nie, dosť, STOP! Rozhodne si nebudeš predstavovať mamu v... Bleee!!

„Rada by som si šla konečne ľahnúť, ak dovolíš," vyvliekla som sa jej a nespúšťala z nej znechutený pohľad. Našťastie bola taká veselá, že si to ani poriadne nevšimla.

Odšuchtala som sa do svojej izby, sveter odhodila na dno skrine a tvárou nadol sa zrútila do postele. Hodiny ukazovali tridsať minút po polnoci. Zakázala som si myslieť a analyzovať, iba som zavrela oči a vďačne sa oddala bezsennému spánku.

Druhý deň sa Ian v škole neukázal a ja som sa snažila samu seba presvedčiť, že ma to nezaujíma, nie je moja starosť kde je a čo robí, alebo s kým. Nemohla som si však pomôcť a robila som si starosti, či sa cestou domov niečo neprihodilo a nakoniec neskončil v base, ak nie aj horšie. Nerobili sme nič protizákonné, ale to neznamená, že si naňho nemohli niečo nájsť. Nepriznávalo sa mi to ľahko, ale strachovala som sa oňho.

Mala som pocit, ako keby vyučovanie nikdy nemalo skončiť, čas sa neúprosne vliekol, hodiny boli nudnejšie ako zvyčajne a ešte k tomu som mala aj telesnú, po ktorej som už len potichu zomierala. Kým som konečne prišla domov, mlela som z posledného. Tašku som pustila na zem v predsieni a úplne ju ignorovala, odbila Siriusa, ktorý mi netešený bežal v ústrety a odvliekla sa do kuchyne k technickému zázraku menom kávovar. Za celý ten čas som k nemu len tak sama od seba nepodišla, keďže sa káve vyhýbam, ale dnes som sa na všetko zvysoka vykašľala a spustila prípravu Latté.

„Teda, ty a káva? Musíš byť vážne na šrot!" ozval sa spoza mňa Jackson. Strčil hlavu do chladničky a po dlhom obzeraní, odtiaľ vytiahol jahodu a zahryzol do nej.

Oblial ma studený pot, keď mi to obyčajné ovocie pripomenulo včerajšiu noc a bozk s Ianom. No, vlastne to bolo oveľa viac než len bozk, bála som sa čo i len pomyslieť ako by to bolo skončilo, keby tam neprídu tí policajti. Vážne som nechcela, aby moje prvýkrát bolo na deke v parku s chalanom, ktorého...hm, dá sa aj po tom všetkom ešte povedať, že ho neznášam? Veď, môžete neznášať osobu, po ktorej túžite a myslíte na ňu viac, než by ste mali?

„Eh, vieš niečo o Ianovi?" nadhodila som naoko ľahostajne a preliala si Latté do šálky. Jackson na mňa prekvapene nadvihol obočie.

„Ja len, že dnes nebol v škole, tak neviem či má zmysel ísť na doučovanie alebo nie," hájila som sa. Bola to len polovičná lož, keďže som naozaj nevedela, či sa mám dnes do tej garáže odtrepať a čakať, či sa ukáže.

„Neozval sa mi," pokrčil plecami. „Ale keď tak mu napíš sama, máš predsa jeho číslo."

Dlho som to zvažovala – keď som obedovala, keď som si robila úlohy aj keď som zízala na prázdnu wordovú stránku, ktorá sa mi potichu vysmievala. Nepatrila som k tým dievčatám, čo píšu prvé, ja neviem, vždy mi to prišlo akoby som sa ponúkala alebo čo. Možno som staromódna, ale verila som, že prvý krok by mal urobiť chlap, ak mi nenapísal on, že sa niečo stalo, tak to potom nie je moja vec a mala by som to jednoducho pustiť z hlavy.

Lenže...som nemohla. Rovnako ako ten včerajší bozk.

Čím to je, že sa pri ňom neviem ovládať? Áno, je pekný, ale to som vedela vždy a nemala som potrebu vrhať sa naňho. Mohlo by to byť tým nešťastným bozkom na lyžovačke? Alebo tým, že spolu zrazu trávime priveľa času a je celkom znesiteľný, keď neprednáša o tom, ako veľmi miluje sex? Posledné dni bol celkom...normálny. Nechcem tým naznačiť, že by som ho začínala mať rada alebo že mu zrazu zabudnem všetky tie veci, ktoré mi kedy šplechol do tváre, ale nepopieram, že takáto zmena v jeho správaní bola osviežujúca.

„Bože," vzdychla som a chytila sa za hlavu, ktorá ma začínala bolieť z toho, ako veľmi som rozmýšľala. Prečo naňho vôbec myslím? Prečo si oňho robím starosti a zaujímam sa oňho, keď on nemá v sebe ani toľko slušnosti, aby mi napísal, že hodina nebude? To som celá ja, vždy musím riešiť to, čo by mi malo byť ukradnuté!

Nešla som do garáže ani som mu nenapísala. Včera na chémii som predsa povedala, že hodiny sa rušia a nevzala som svoje slovo späť, aj keby to vzhľadom na ten včerajšok mohlo tak vyzerať. Rozvalila som sa na posteli a po chvíľke debatovania sama so sebou som začala písať článok na tému, o ktorej mi dnes pri obede rozprávala Allyson – Realita strednej školy.

Realita strednej školy je úplne odlišná ako základnej. Všetci vás berú vážnejšie, dôležitejšie a vy sa tiež musíte správať dospelejšie. Mottom strednej školy je „Na prvom dojme záleží" a ani sa nenazdáte, pohybujete sa medzi ľuďmi, kde je každý označený nejakou prezývkou alebo zaradený do akejsi skupiny. Máme tu športovcov, populárne decká, bifľošov, potom sú tu tie mrchy ako z filmu s Lyndsey Lohan... Ale nájdete aj takých, ktorí nepatria do žiadnej skupiny, pretože sú ostatnými ľuďmi nemilosrdne prehliadaní.

Kto by netúžil byť neviditeľný, všakže? Hlavne vo chvíľach, keď vás profesor vyvoláva k tabuli a vy viete, že najlepšie odídete s dostatočnou, alebo keď sa chcete vykradnúť na párty po večierke. Ale niečo vám poviem, byť neviditeľným nie je také skvelé, ako sa môže zdať. Nie je to žiadna superschopnosť (sorry, Sue Stormová), ale skôr prekliatie. Keď ste neviditeľní, nikto vás nepozve na večierok pri bazéne alebo na maturitný ples; chalani na vás nebudú obdivne hvízdať na chodbách a medzi toľkými tvárami nikdy nebude vyčnievať. A stavím sa, že každý z nás chce byť aspoň raz niečím výnimočný a lepší ako ostatní.

Stredná škola je miesto, ktoré vás dokonale pripraví na život medzi hyenami biznisu. Keď sa toto všetko skončí, keď konečne vyhodíme do vzduchu naše čapice s víťazným pocitom zvládli sme to, čaká na nás skutočný svet a práca, kde sa s nami nikto nebude maznať. Už nie sme deti. Konkurencia je vždy veľká, a preto je len na nás vytrvať a ukázať, že na to máme. Snažiť sa prežiť na strednej škole je rovnaké. Nemusíte hviezdiť, stačí všetkým ukázať, že si zaslúžite svoje miesto v spoločnosti a len preto, že nerandíte s najsexy futbalistom, neožierate sa na každej oslave a váš facebookový profil nie je plný selfie s naj kamoškami, nemusíte byť kategorizovaní ako nezaujímaví.

Myslím si, že každý človek má v sebe iskru, ktorú dokážu vidieť iba ľudia, ktorí sú v našom živote dôležití a skutoční. Nezáleží na tom, či ste kockáč, divný alebo sivá myš schovaná za obálkou knihy, všetci si zaslúžime svoju pozíciu v spoločenskom rebríčku. Sme predsa všetci ľudia, zvnútra vyzeráme rovnako, tak aký má zmysel byť celý život prenasledovaný vašou nálepkou? Verím, že záležať by malo iba na tom, kto skutočne sme a nie na tom, ako vyzeráme. A som si istá, že pokiaľ máte vy radi sami seba, všetky označenia môžu ísť do kelu, pretože iba na tom skutočne záleží.

Páni, toto som nečakala, povedala som si, že to vyskúšam a nakoniec mi to netrvalo ani dvadsať minút. Lincolnove témy mi vždy pripadali veľmi úzkoprsé a zbytočné, prišli mi nezmyselné a priveľmi reálne, ibaže sa ukázalo, že sa mi to píše prakticky samo. Milovala som písanie, to áno, ale mojou vášňou boli príbehy, kde som si mohla vytvárať vlastné postavy, svety a pravidlá a potom ich neľútostne porušovať. Nikdy by som si nemyslela, že by ma mohla baviť žurnalistika.

Môj život sa začína totálne obracať hore nohami. 

Taká suchšia kapitola, viem :) Čo myslíte, že sa stalo s Ianom? ;)