Môžete si prečítať ako zareagovala Maggie na Ianovu ponuku :) Snáď sa bude páčiť ;)

Čo to stváram? Načisto som sa pomiatla?! Asi nejako takto zneli moje úvahy celou cestou do garáže. Ledva som vnímala rádio aj premávku, snažila som sa pochopiť, čo som to vlastne urobila. Ian ma požiadal, teda nepriamo, aby som mu pomohla vymyslieť a napísať pieseň do talentovej súťaže. Akože, prosil o pomoc mňa, ako keby som sa v tom neviemako vyznala! Najväčší problém však bol, že som súhlasila, bola som v takom šoku, že som zo seba vyjachtala obyčajné fajn. Vážne netuším, kam som vtedy podela rozum.

Iana som našla sedieť za stolom, rovnako, ako keď som prišla včera, pred sebou mal roztvorený môj zošit, no čosi mi hovorilo, že nevenuje žiadnu pozornosť tomu, čo je tam napísané. Tašku som zhodila na gauč a podišla k nemu.

„Tak fajn, všetko pozatváraj a odlož," nakázala som. Je načase preveriť si, či sa pripravoval, ak sa ukáže, že nie, potom nech si je istý, že mu to len tak nedarujem. Pre istotu som vzala zošit aj učebnicu a premiestnila sa oproti nemu na pohovku.

„Aké sú znaky romantizmu?" bola moja prvá otázka.

„Eh... individualizmus, subjektivizmus a...modernizmus?"

„To sa ma akože pýtaš alebo odpovedáš?" Profesori milujú používať túto frázu, hoci ju študenti nenávidia, chcela som si vyskúšať, aký je to pocit.

„Odpovedám," vyhlásil.

„Charakterizuj mi romantického hrdinu."

Ian sa poškriabal na hlave. „No, je to vydedenec spoločnosti a je...pesimistický."

Nadvihla som jedno obočie. Romantický hrdina je jeden z najkomplexnejších zo všetkých ostatných žánrov a on mi o ňom dokáže povedať len tieto dve vety? Keby sme na maturite, bez milosti by som ho vyrazila.

„Nič viac?" Bolo na ňom vidieť, ako sa prehrabáva v pamäti.

„Predstav si, že žiješ v spoločnosti alebo v rodine, ktorá je úplne iná ako ty, vyznáva iné hodnoty a odmieta tie tvoje, pretože im neprídu správne. Ako by si sa cítil?" pobádala som ho.

„Nepochopený?" nadhodil. Prikývla som a naznačila mu, aby pokračoval. „Možno nespokojný a nešťastný."

„Presne," potvrdila som. „Si nepochopený, osamelý a nešťastný, takže čo urobíš, aby ti bolo lepšie?"

Sústredene nakrčil čelo. „Opijem sa?" Nesúhlasne som zavrtela hlavou

„Ja neviem, mne osobne pomáha sex," skúsil znova.

„Ian, sme v 19. storočí, v tej dobe sa tým rozhodne nechválili," zrušila som ho. „Unikáš z reality, nie? Vytváraš si vlastnú, idylickú, a možno aj sám bojuješ za lepší zajtrajšok. Idylickosť je jeden z hlavných znakov romantického hrdinu."

Ďalej som sa ho spýtala na povinných romantických autorov a ich diela a musím uznať, že ma prekvapilo, keď dokázal uviesť viac ako jedného. Akosi zvrátene ma potešilo, že si moju radu zobral k srdcu a naozaj sa na sebe snažil pracovať, ktovie, možno doňho nakoniec predsa len vtlčiem trochu rozumu.

„Fajn, vravel si, že už máš nejaké nápady na pieseň," postavila som sa. „Ukáž mi ich a kým budeš pracovať, pozriem sa na ne."

Ian vyhrabal zo svojej tašky dotrhaný zošit s obálkou znetvorenou všelijakými hieroglyfmi a grafitmi. Opatrne som si ho od neho vzala a vytrhaná papiere sa rozleteli po koberci. S povzdychom som ich všetky pozbierala, odložila do bezpečia pohovky a nalistovala Ianovi v učebnici úryvok z Bedárov.

„Prečítaj si to, vypíš znaky romantizmu a svoje dojmy z diela," povedala som mu. „A ak si trúfneš, môžeš spraviť aj celý rozbor. Tému a ideu-" Zarazila som sa, keď som si všimla, ako sa potichu smeje.

„Čo je?" chcela som vedieť.

Napamätala som si, že by som povedala niečo smiešne. A prisahám, že ak si začne uťahovať z toho, ako vážne beriem literatúru, alebo nedajbože z tohto diela, som pripravená nakopať ho do zadku. Ďalšie bezvýznamné porno mu tolerovať nebudem, to som snáď vyjadrila dostatočne jasne.

„Ja len... Správaš sa ako učiteľka," zachechtal sa. Aha. A čo je na tom také smiešne?

„Som tu, aby som ťa doučovala, tak ako sa mám správať?" nechápala som. „Sám si povedal, že k tomu budem pristupovať zodpovedne."

„Veď áno, ale – Nechajme to tak," zahovoril to.

Dala som mu priestor na pracovanie a zatiaľ sa sama vystrela na gauč a modliac sa, aby na mňa nevypadla plesnivá šupka od banánu, som otvorila jeho zošit a začítala sa doň. Vysypali sa na mňa, vďakabohu, iba uvoľnené strany, ktoré som odložila bokom k tým predošlým a sledovala jeho poznámky. Ianov notes bol chaotický a neusporiadaný rovnako ako pochody jeho mysle, plný rôznych citátov, kúskov textov a groteskných kresieb. Prišlo mi to zvláštne intímne, čítať jeho najtajnejšie úvahy a na chvíľu som zauvažovala, či mi to nedovolil, aby sme si boli kvit – jeho myšlienky za moje.

Ktosi mnou triasol, energicky, no zároveň ohľaduplne a nie veľmi prudko. S nesúhlasným zafunením som rozlepila oči a zaostrila na Ianovu tvár, ktorá sa nado mnou skláňala.

„Vstávaj, Ruženka," zašepkal, „alebo ťa mám prebudiť bozkom?" Naklonil sa nebezpečne blízko, až som v panike vyskočila.

„Preboha, nestraš!" zvolala som. Za oknami padala tma a pouličné lampy sa pomaly rozsvecovali, aby posvietili na cestu nočným tulákom. Popreťahovala som si stuhnuté údy a široko zívla. Musela som spať tak nanajvýš hodinu, no predsa som bola na smrť unavená. Zdá sa, že dnes to na tie úlohy opäť nevyzerá...

Vstala som a zdvihla svoju tašku, ktorú som počas spánku skopla a nahmatala telefón, aby som skontrolovala koľko je hodín. Keď som sa však pokúsila zapnúť telefón, nič sa nestalo, obrazovka zostala čierna. No krása, vybitá batéria!

„Koľko je hodín?" otočila som sa na Iana.

„Niečo krátko po pol siedmej," poinformoval ma. „Počuj, Margo, nemáš chuť na kávu?" Prekvapene som sa naňho otočila, odkedy ho zaujímajú také, no, normálne veci?

„No, vlastne aj áno." To bolo už druhýkrát v ten deň, čo som s niečím súhlasila bez toho, aby som si to premyslela. A zase za to môže Ian. Čo sa to deje...?

Ian ma vzal hore kopcom cez, ako som to výstižne nazývala, územie pracháčov, keďže sa tam nachádzali výhradne luxusné vily s obrovskými záhradami, ktoré patrili portlandským boháčom. Pokiaľ možno, tejto časti mesta som sa snažila vyhýbať, aj keď tam bývalo pár známych – Correy s rodičmi býval na začiatku ulice, pár domov od neho žil Benette a o dve ulice ďalej mala dom zase Noelle a jej prívesky. Obyčajných ľudí zo stredných alebo jednoducho skromnejších pomerov, ako som bola aj ja, by ste tu hľadali márne.

Ianova rodina patrila k tým najbohatším v meste, no ich dom stál na severnom okraji mesta – veľkolepý, obrovský a úplne osamotený. Niekedy mi to prišlo, ako keby chceli bývať čo najďalej od všetkých ľudí, len aby im ukázali, o koľko sú od nich lepší.

Miesto, kam sme mierili, som nepoznala, išlo o malé bistro s kaviarňou, vonku stáli stoly a stoličky z prútia a vitrínka so sladkými pohármi. Vstúpili sme dnu a hneď na úvod ma prevalcovala vôňa čokolády a praženej kávy. Skvelé, vidím to na peknú migrénu. Nenávidím vôňu kávy!

Objednala som si Moccacino, ktoré malo z celého nápojového lístka najmenší obsah kofeínu a usadila sa do jedného z boxov. Ian sa rozhodol pre extra silné espresso a ja som vážne nechápala, ako to môže piť, mne robí problém obrátiť do seba už aj Latté.

„Takže..." začala som, „...Bedári, môžeš spustiť!" Povzdychol si a radšej sa povzbudil glgom z kávy.

„No a nemala by si mi najprv vysvetliť o čom to bolo?" vyvliekal sa. „Bol tam len jeden úryvok, ktorý mi o tom diele veľa nepovedal a ja si vážne nepamätám, kedy sme to preberali."

Jasné, do kelu, ja som taká sprostá! Na úvod nám profesorka vždy najprv predstavila dielo aj autora, až potom sme sa pustili ho rozoberať. Poznám to dielo tak dokonale, že som automaticky usúdila, že Ian tiež.

„Prepáč," ospravedlnila som sa. „Hlavnou postavou je bývalý galejník Jean Valjean, ktorého odsúdili do väzenia, pretože ukradol kus chleba pre dieťa svojej sestry. Keď ho konečne prepustili, musel sa každý rok hlásiť na úradoch. Nikto ho nechcel zamestnať, lebo bol bývalý kriminálnik, až keď ukradol striebro jednému kňazovi..."

A tak som sa tam rozkecala o deji, postavách, mojich obľúbených scénach a muzikálových interpretáciách. Bedári sú jedným z mojich najobľúbenejších románov, takže by som o ňom dokázala rozprávať celé hodiny bez prestávky. Film aj muzikál som videla minimálne päťkrát, a to aj napriek tomu, že si pri ňom vždy idem oči vyplakať. Že to už vážne preháňam, som si uvedomila, keď som mu zanalyzovala moju obľúbenú postavu (Éponine) a pomaly hrozilo, že začnem spievať aj moju najobľúbenejšiu pieseň.

„Och!" zhíkla som a plesla si po ústach. „Kriste, prepáč, ja... Nechala som sa uniesť." Zružoveli mi líca a radšej som sa napila kávy, aby zo mňa nevypadlo ešte niečo ďalšie v spojení so Jeanom Valjeanom. Ian sedel oproti mne ako vytesaný z kameňa, myslím, že spracovával, predsa len, toľko informácii naraz...

Prešlo pár dlhých minút, keď ani jeden z nás neprehovoril, potom Ian schmatol svoju šálku a na ex dopil svoje espresso. Zmohla som sa naňho len civieť, mne by po tomto jednoznačne explodovala hlava. S kofeínom som radšej opatrná, keďže ma z prisilnej kávy chytala ukrutná bolesť hlavy.

„Mrzí ma to, nemala som to na teba odrazu vybafnúť," povedala som zahanbene. „Priveľa som rozprávala."

„Ale nie, vážne to bolo skvelé," vypadlo z neho, „len som to...nečakal."

„Čo keby sme Bedárov nechali na chvíľu tak, kým to vstrebeš a preorientovali sa na hudbu?" nadhodila som a vylovila z tašky jeho rozpadávajúci sa zošit, ktorý som pre istotu zbalila. „Kým som zaspala, prečítala som si pár textov a našla som jeden, ktorý nebol o sexe alebo podobných nechutnostiach a celkom sa mi páčil."

Zošit som opatrne roztvorila a nalistovala stranu, ktorú som si označila založeným rožkom. Celý hárok bol počarbaný náhodnými slovami, menami kapiel alebo skicami postavičiek s veľkými zubami a tečúcimi slinami, jedna sa dokonca nápadne ponášala na nášho učiteľa informatiky, takže chvíľu trvalo, kým som si text všimla. Bol krátky, nebolo to ani na strofu, ale na začiatok by to stačilo, vedeli by sme, od čoho sa odraziť.

„Toto?" okomentoval to Ian zachmúrene. „To som si len tak čmáral."

„Ak z teba vypadne toto, keď si len tak čmáraš, potom som vážne zvedavá, ako to bude vyzerať, keď sa budeš snažiť," poznamenala som. „Bolo by fajn vymyslieť ešte zvyšok textu a-"

„Čo to má, do riti, znamenať?!" ozval sa pri nás naštvaný hlas.

Zmĺkla som a obzrela sa na dlhonohú blondínu s leginámi tak tesnými, že som videla každučký záhyb jej spodného prádla, no fuj. Zazerala striedavo na mňa a na Iana, akoby sme jej práve zničili obľúbený párik topánok od Manola.

„Nezavolal si, nenapísal...!" rozohnila sa. „A teraz ťa tu nájdem sedieť s touto štetkou?!" Vyvalila som na ňu oči. Čo prosím, ako ma to práve nazvala?! Krava jedna umelá, ja jej dám takú-

„Pokoj!"

Nevedela som presne, či to Ian hovorí mne, pretože som už-už vstávala, že jej jednu natiahnem, alebo tej neznámej mrche, ktorá vyzerala, že sa buď rozplače alebo rozkričí. Dvihol obe ruky, čím sa snažil upokojiť nás obe. To však nemenilo nič na fakte, že ma práve úplne bez príčiny urazila a ja som mala vážnu chuť jej za to niečo veľmi pekné povedať.

„Upokoj sa, Hannah-"

„Heather," skočila mu do reči a prekrížila si ruky na prsiach, ktoré mala určite vypchaté.

„Heather, pokoj, to je len moja sesternica, pomáha mi s literatúrou," krotil ju Ian. „A čo sa týka toho, že som nezavolal... Nemal som tvoje číslo."

„Nechala som ti ho predsa na stole v kuchyni!" vyprskla pobúrene. Obzrela som sa na Ian, ktorý úporne premýšľal, čo ďalej. Ľutovala som – Počkať chvíľu, vážne ma práve nazval svojou sesternicou?! Čo to má akože znamenať?!

„Lenže dobre vieš, že ten byt nebol môj a kým som odišiel, to číslo bolo fuč."

Keby som nebola práve teraz taká nahnevaná a zmätená zároveň, asi by som aj žasla nad Ianovým hereckým talentom – tváril sa pri tom tak smutne a kajúcne, že by mu za tie šteňacie oči každá baba chcela hneď dať „pamlsok". Prečo povedal, že som jeho sesternica? Sme spolužiaci, aby som ho mohla doučovať nemusím predsa byť z jeho rodiny! To je také hrozné priznať pravdu?

Umelohmotná krava – Heather – pomaly spustila ruky a výraz jej zmäkol, čiže na to Ianovi skočila aj s navijakom. Nahodila úsmev, potriasla hlavou, aby si upravila vlasy a poopravila si výstrih trička. Prevrátila som očami.

„Aha, no, to nevadí," zatiahla sladkým hlasom, z ktorého sa mi chcelo vracať. „Ak by si si to chcel niekedy zopakovať, tak...Nájdeš ma tam vzadu." Ukázala prstom na dvere pre personál. Ona tu pracuje, okej, dobre, už sem nikdy nevojdem! Ešte raz sa na Iana žiarovo usmiala a krútiac pri tom bokmi, sa konečne vzdialila od nášho stola.

Ian sa za ňou zamyslene díval aj keď vybavila najnovšie objednávky a potom zmizla za sivými dveram, na ktoré predtým ukazovala. Obrátila som do seba kávu, zabuchla zošit a mala neskutočnú chuť otrieskať mu ho o hlavu. Jediné vysvetlenie, prečo nemohol Heather povedať, kto naozaj som, bolo, že sa hanbí, nechce, aby nás spolu niekto videl a začal mať mylné predstavy. Tiež som netúžila po tom, aby ľudia začali roznášať klebety, že sme teraz akosi často spolu, ale preto ešte nepoviem, že je to môj bratranec.

„Tak ja pôjdem," oznámila som a zdvihla sa. Ian sa na mňa prekvapene otočil, och, áno, ešte som tu, zabudol si?!

„Prečo?"

„Pretože to bol zlý nápad, nikdy som s tebou nemala ísť na kávu ani ťa doučovať. Neviem, čo som si myslela!" zvolala som. „A potom, ak budeš na tie dvere zízať, čo i len minútu dlhšie, pôjdeš za tou pipkou a rozdáš si to s ňou a keďže nechcem vyzerať ako úplný idiot, keď tu zostanem sama, odchádzam domov!" Nekričala som, no aj tak sa za mojím nahnevane zdvihnutým hlasom obzrelo pár ľudí.

„Och, ale počkaj, veď ja som len tvoja sesternica!" ukončila som svoj výstup a za nechápavých pohľadov hostí aj Iana som vypálila von do tmy.  

Čo na to poviete? Prehnala to? A čo myslíte, ako si ju Ian pokúsi udobriť? :)