Mozog opustil miestnosť, jediné, na čo som sa zmohla, bolo zízať na odhalenú vrchnú časť tela toho neznámeho Boha. Aby ste boli v obraze, zdobilo ju šesť absolútne dokonalých brušných svalov. Normálne som sa musela prinútiť zavrieť ústa, pretože hrozilo, že nakoniec začnem slintať!

„Môžem ti pomôcť?" prehovoril Adonis.

Preglgla som a primäla sa vyšplhať očami k jeho tvári, ktorej tiež nechýbalo na atraktivite. Mokré čierne vlasy mal nakrátko zastrihnuté, aby mu nepadali do ľadovo modrých oči a na brade mal mierne strnisko, ktoré ho robilo ešte viac sexy. Určite bol starší odo mňa, tipovala som, že je to možno jeden z vysokoškolákov, ktorí boli v hoteli tiež ubytovaní.

„Eh..." vyšlo zo mňa. Okej, to zvládneš, nezízaj mu na svaly, ale do očí a upokoj sa. „Iba – Iba som bola zvedavá na kúpeľňu."

„Aha," hlesol. „Tak nech sa páči, len tam po mne asi zostala pekná sauna." Zvodne sa na mňa usmial, teda, aspoň mne to tak prišlo, kývol mi hlavou na pozdrav a potom zmizol vo dverách na chlapčenskej strane chodby.

Dve večne prítomné časti mojej osobnosti sa dali do konfliktu, ja poháňané hormónmi chcelo, aby sa vrátil a ešte chvíľu sa mi vystavil na obdiv v tej svojej uterákovej kráse a na druhú stranu, racionálne ja malo chuť vraziť mi facku. Nikdy som nebola z tých, čo strácajú hlavu kvôli chalanom, na to som bola príliš hrdá a úprimne, na našej škole to nebolo bohviečo. Tá hŕstka, čo by stála za hriech, má mozog o veľkosti zrnka prachu.

Nedokázala som sa prinútiť vojsť do sprchy, z ktorej sa šírila príjemná mentolová vôňa a radšej zdrhla pekne späť do bezpečia svojej izby. Thalia si hneď všimla moje rozpoloženie, vybaľovanie nechala vybaľovaním a prihnala sa ku mne.

„Zase ste sa s Ianom pochytili?" vyzvedala. „Prosím, len mi nepovedz, že si z okna tento raz vyhodila jeho. Teda, zatlieskala by som ti, ale –"

„Myslím, že som práve videla Boha," prerušila som ju.

V sekunde sklapla a rozšírila na mňa zelené oči. Všimla som si, že aj Noelle zbystrila pozornosť, samozrejme, čo sa týka mužov, musí mať vždy žhavé novinky.

„V pohode si vykračujem do kúpeľne, že zhodnotím ako zle sme na tom a z ničoho nič... Stojí tam, iba v uteráku a prisahala by som, že sa za ním objavili ruže a trblietky ako v anime!" Potrebovala som sa upokojiť, toto som proste nebola ja, o chlapov a všetko s nimi spojené som sa nestarala. Jednoducho mi to za to nestálo. Čiže som sa zhlboka nadýchla a hoci to chcelo istú dávku sebazaprenia, vytlačila som obrázok jeho nahého torza z mysle.

Ne večeru sme sa celá trieda aj s profesormi stretli v jedálni na prízemí. Bola to obrovská miestnosť, s desiatkami obdĺžnikových stolov pre štyroch ľudí, na ľavo boli dva dlhé švédske stoly na výdaj raňajok a vedľa nich sa nachádzali dvere odkiaľ sa vynárali čašníci roznášajúci pokrmy. Bola ladená do krémových odtieňov, podobne ako na recepcii tam boli fotky svahov a lyžiarov. Pri vstupe som si pri dverách všimla biliard a polorozpadnutý jukebox. Bolo tam aj oveľa zimšie ako hore na izbách, no inak vo mne celá miestnosť budila príjemný dojem.

O jedle sa však nedalo povedať to isté. Vlastne si ani nie som istá či sa tá vec dá klasifikovať ako jedlo. Polievka bola čistá hrôza! Plávali v nej kusy hríbov, ktoré bytostne neznášam, veľké ako ľudská dlaň a ťahali sa v nej kusy póru ako nejaké chaluhy. Všetky štyri, čo sme sedeli za stolom, ja, Thalia, Claire a Lydia – vďakabohu sa Noelle kamsi vyparila -, sme len znechutene zvraštili nos a ignorovali pariaci hrniec. Neboli sme jediné, iba Benette mal taký nízky pud sebazáchovy, že tú gebuzinu ochutnal.

Keď konečne odniesli to, čo bolo všetko len nie polievka, začali rozdávať hlavný chod. Nenormálne som sa tešila, pretože som už bola hladná ako vlk. Lenže, ani druhý chod nevyzeral jedlo. Na tanieri mi ležala hnedastá hruda ktoviečoho, spolu so zvädnutým šalátom a nedovarenými zemiakmi. Už chápem, prečo si to naša škola mohla dovoliť. Tento hotel sa zvonku môže zdať luxusný a krásny, no kuchyňa hneď človeka vyvedie z omylu.

Z večere som odchádzala so škvŕkajúcim žalúdkom. Prinútila som sa zjesť aspoň zemiaky, ale boli také nechutne surové, že som to po treťom radšej vzdala. Ešte šťastie, že mama mi nabalila instantné polievky a toľko sladkostí, inak by som už zajtra zomrela od hladu, ak budú takéto večere pokračovať.

„O pol ôsmej sa tu všetci zídeme, aby sme vám predostreli plán na zajtra," zastavil nás pred odchodom Willis. Nie, nie Bruce, ale náš telocvikár, Roger Willis, hoci tou lesklou plešinou a postavou sa na Brucea trochu podobal.

Odobrali sme sa na izbu a ja som sa hneď vrhla na balík sušienok Oreo ako hladný tyranosaurus. Napchávala som sa, ako by som za sebou mala dva týždne hladovky a Thalia nado mnou len pokrútila hlavou.

„Nehádž to do seba, lebo sa zadusíš," dohovárala mi. Obdarila som ju úsmevom s plnými ústami a ona len prevrátila očami. V našom vzťahu bola ona tá nebezpečná a ja tá šibnutá, vďaka čomu sme spolu aj tak dobre vychádzali – vzájomne sa perfektne dopĺňame.

Do pol ôsmej sme len kysli na izbe a snažili sa zabaviť hraním Twisteru. Na chodbu som sa vyliezť bála, aby som znova nestretla môjho nemenovaného sexoša a návšteva niekoho iného neprichádzala do úvahy, pretože som svojich spolužiakov (až na pár výnimiek ako Claire a Lydia) neznášala. No čo, boli to len samí magori a falošné barbíny! Prisahala by som, že mi IQ klesalo zakaždým, čo som pri nich bola dlhšie ako päť minút...

„Ľavá ruka...na červenú," inštruovala ma Thalia.

Zafunela som. Stála som chrbtom ku dverám, nohy som mala roztiahnuté po celej dĺžke hracej podložky a skláňala sa s rukou položenou tesne vedľa Thaliinej nohy, ktorá bola skoro v rovnakej polohe ako ja, len na opačnú stranu. Urobila som, ako mi povedala a capla ľavú ruku na červenú bodku vedľa jej druhej nohy. Keby nás teraz niekto videl... Akurát vo chvíli, keď som si to pomyslela, sa dvere na izbe otvorili a niekto zapískal.

„Teda, tomu sa hovorí výhľad!"

V momente som vyskočila, keď som začula Ianovu poznámku. Nielenže som bola v polohe, v akej sa mu naskytoval dokonalý výhľad na môj zadok, ešte mi aj kvôli tomu predklonu padalo tričko a odhaľovalo tak, čo mala zostať jeho očiam skryté. Začala som si naprávať tričko a pre istotu si ho ešte aj zapravila do nohavíc. Thalia mala zo mňa náramnú srandu, ale bola aspoň taká taktná, že výbuch smiechu kamuflovala kašľom.

„Čo tu, do riti, chceš, Ian?!" vyštekla som naňho.

„V pohode, Margo, hľadám tu Noelle." Mala som chuť niečo po ňom hodiť, neznášala som, keď ma volal Margo. Nebolo to moje meno a navyše to znelo tak otrasne dôverne...

„Tak sa môžeš rovno otočiť a vrátiť sa späť ku kraľovaniu tých svojich idiotov, pretože tu nie je."

Netuším kam zmizla a ani to nechcem vedieť. Naposledy som ju videla rozprávať sa s nejakým vysokoškolákom a pohadzovala pri tom hlavou zo strany na stranu. Jeden by si pomyslel, že má nejaký tik alebo čo.

Ian si vzdychol. „Škoda, chcel som ju poprosiť o jednu...službičku. Ale možno by si mi dokázala pomôcť aj ty, Margo."

Musela som sa veľmi ovládať, aby som mu v momente nevrazila. Bolo mi jasné, čo myslí tou službičkou, povesť najväčšieho sukničkára na škole nemal predsa len tak pre nič za nič. Čo bol ďalší dôvod, prečo som ho neuznávala. Ženy vždy bral ako samozrejmosť, akoby sme boli len obchodné produkty, ktoré vám ponúkajú, aby ste odskúšali ich kvalitu a keď nebudete spokojní, môžete ich vrátiť. Pri ňom bol len ten rozdiel, že ich vracal aj keď spokojný bol.

„O tom môžeš akurát tak snívať!" vypľula som a ruky zatínala do pästí. Nech vypadne, nech vypadne, ak je mu jeho nos milý! Ian sa zasmial, no začal cúvať smerom na chodbu.

„To si píš, že budem," žmurkol na mňa. „Vidíme sa neskôr, Margo."

Dvere na izbe sa zavreli tesne predtým, než ho vankúš, ktorý som po ňom v rozčúlení hodila, stihol zasiahnuť. Kretén jeden arogantný, vždy vie ako ma naštvať! Otočila som sa na Thaliu, ktorá sedela na hracej podložke a bola celá červená od toho, ako veľmi sa snažila nesmiať.

„Prisahám, že ak ma ešte raz nazve Margo, tak ho v tom snehu utopím!" vyhrážala som sa, na čo sa už Thalia rozrehotala na celé kolo.

Podráždenie mi vydržalo ešte aj keď sme kráčali po schodoch späť do mrazivej jedálne. Tento krát som sa ale poučila a zababušila sa do mäkkého svetra. Na schodoch ma dobehol Jackson, moje dvojča. Ľudia nám to často nechcú veriť, pretože sa na seba veľmi nepodobáme, čo je výhoda dvojvaječných dvojčiat. Jackson je vysoký ako mrakodrap, zatiaľ čo ja som rada aj za ten môj meter sedemdesiat, vlasy má plavo hnedé a oči jantárové, ja mám vlasy skoro až čierne a oči sivé. A povahovo si už vôbec nie sme podobní.

„Čauko, ségra," zasalutoval mi. „Je to pravda, že si sľúbila Ianovi službičku?"

Zabrzdila som tak prudko, až Claire, ktorá kráčala za mnou, do mňa narazila a opäť celá zúrivá som sa otočila do pobavenej tváre môjho brata.

„Ten poondiaty debil si dovolil tvrdiť, že...že by som..." Nedokázala som to ani len dokončiť. Jackson vybuchol do smiechu, až sa chytal za brucho. Stáli sme pred jedálňou a pár deciek z inej školy sa naňho obzeralo akoby bol narušený. A on naozaj bol, jedine čistý imbecil by sa dokázal priateliť s chalanom ako je Ian. Hej, tí dvaja sú najlepší kamoši.

„Pokoj, sestrička, iba som si ťa doberal," prehovoril, keď sa konečne prestal smiať.

Zazrela som naňho. „Si neuveriteľný magor, Jackson!"

V jedálni nás Willis oboznámil s programom – zajtra od deviatej začína výcvik, o dvanástej je obed a od druhej sa pokračuje v lyžovaní až do pol piatej. Vymenoval službu dňa – Lydia, Thalia, Correy a Joaquin – ktorí budú mať na starosti budíček a ohlasovanie večierky, ktorá bude o pol jedenástej. Potom nás zadelil do skupín podľa pokročilosti a predstavil nám nášho inštruktora po dobu celého výcviku. Ja som patrila k začiatočníkom. Hoci chodievame na hory k starým rodičom často, lyžovanie nie je práve moja šálka kávy. S otcom a malým bratom si len lebedíme na chate, popíjame čaj a kocháme sa prírodou.

„Začiatočníci, vaším inštruktorom bude Noah Collins," povedal Willis a ukázal na muža, ktorý práve vstúpil do jedálne. Skoro som sa vyklopila zo stoličky, keď som ho uvidela. Veď to bol môj uterákový kamarát!