Robila som, čo sa dalo a máte tu novú kapitolu :3 Snáď sa bude páčiť a môžem sa tešiť na vaše povzbudivé komentáre :) Enjoy!

       Znova sa zaradiť do typického školského režimu nebolo práve jednoduché. Síce som aj predtým bola nútená študovať, zvykla som si, že som v pohodlí svojho domova, čo mi viac než vyhovovalo. Pondelok ráno bol teda pre mňa hotová katastrofa – stávať pred ôsmou, vyšuchtať sa z teplej a príjemne mäkkej postele a pokúsiť sa zo seba vykúzliť ľudskú bytosť.

Toto bola jedna z vecí, kvôli ktorej som tak veľmi neznášala ísť do školy – len čo ste sa tam objavili, zaraďovali vás a súdili podľa vašej chôdze a štýlu obliekania. Ak ste nespravili dobrý prvý dojem, mohli ste si byť istý, že klesnete na dno spoločenského rebríčka, ktorému kraľovala večne dokonalá Noelle. Neustále som si opakovala, že ma to netrápi, pokiaľ môžem byť stále sama sebou, ale nie je také jednoduché ignorovať názory ostatných.

Jackson školu neznášal úplne z opačného dôvodu. Ako idol dievčat, rocker a futbalista bol totiž len o stupienok nižšie ako Noelle a jej banda. Každý deň , keď spolu s Ianom, Dylanom a Correym prekročili prach školy, obklopili ich dotieravé skupiny druháčok a tretiačok, vešali sa na nich a žobrali o ich podpis, telefónne číslo alebo spoločnú fotku. V takýchto chvíľach som bola rada, že som pre všetkých, s výnimkou možno mojich spolužiakov, neviditeľná. Nikoho predsa nezaujímala nudná a nevýrazná sestra milovaného bad boya.

Do školy sme obaja chodievali so svojou partiou. S dievčatami sme si vytvorili systém, že každý týždeň sa úlohy taxikárky ujme niekto iný a tento týždeň to vyšlo na mňa. Jackson chodil na našom aute, keď som ho práve nemala ja, ale väčšinou ho vyzdvihol Correy vo svojom ukážkovom BMW. Dylan auto nemal a Ian nedal dopustiť na svoju štýlovú motorku. Vždy som tieto stroje milovala, dokonca som po jednej aj skryte túžila a tá jeho, čierno-červená Yamaha xj6, bola vážne krásny kúsok. Niežeby som mu to niekedy plánovala povedať...

Vyzdvihla som dievčatá, ktoré našťastie bývali vo vzdialenosti len pár blokov a spolu sme sa potom vydali do školy. Allyson sa celú cestu mračila na Thaliu, pretože jej vyfúkla miesto vpredu vedľa mňa. Aj po rokoch, čo už takto fungujeme, sa oň hádali a moju radu, aby si vytvorili poradovník, stále vytrvalo ignorovali.

„Nejaké nové info?" obrátila sa na mňa Thalia, ktorá si nevšímala zazerajúcu Allyson.

Pri spomienke, čoho som bola svedkom vo štvrtok, keď som odišla z garáže, sa mi urobilo zle. Už predtým som mala podozrenie, že by otec mohol mať nejakú známosť, ale fakt, že som ho naozaj videla s milenkou, bol ako ľadová sprcha. Týmto to bolo definitívne a moja malá nádej, že len preháňam, v okamihu vyhasla. Nepovedala som mu to, ani mame alebo Jacksonovi, chcela som najprv sama zistiť, čo je tá ženská zač. Vedeli o tom iba moje najlepšie kamarátky, aby mi pomohli vypátrať „blonďavý problém", ako sme to trefne nazvali.

Na školskom parkovisku bola medzi študentmi vždy bitka o parkovacie miesta, pretože väčšinu zaberali naši profesori a privilegovaní študenti, medzi ktorých patrili hlavne športovci a kockáči, proste decká, ktoré robili našej škole dobré meno. Okej, priznávam, tiež súdim knihu podľa obalu, ale nie je zločin mať svoj vlastný názor, nie? A ja navyše nie som ten typ, čo knihu hneď odhodí bokom len preto, že sa mi nepáči predná strana. Vždy som bola toho názoru, že až obsah rozhoduje o kvalite knihy.

Dnes sa mi našťastie podarilo nájsť voľné miesto a zaparkovať za školou. S babami sme vystúpili a tempom akoby sme šli pod gilotínu sme sa pobrali k našej tak veľmi zbožňovanej psychiatrii. Už len kvôli tej ružovej farbe som mala chuť sa obesiť.

„Bože, tak sa mi nechce," šomrala Allyson a ledva sa šuchtala. „Poďme už domov." Toto bola jej každodenná mantra, kým sme šli do školy. Nepopieram, aj ja by som radšej bola zatvorená niekde doma s knihou alebo notebookom v rukách, škola predstavovala veľa hluku, bordelu, ľudí a stresovania, čiže všetky veci, ktoré som neznášala.

Prepracovať sa ku skrinkám bol normálne prekážkový beh. Neustále som musela niekoho obchádzať, vyhýbať sa mu alebo sa mu uhýbať. V takýchto chvíľach sa prebúdzala moja fóbia z ľudí, kedy som si priala mať v rukách guľovnicu a všetkých ich postrieľať. Thalia sa na týchto mojich náladách vždy smiala, ale ja som vážne uvažovala nad tým, že to niekedy urobím. Zvyšku sveta by niekoľko stoviek idiotov určite nechýbalo.

Mojou prvou hodinou v ten deň bola biológia, po nej nasledovala angličtina, filozofia a španielčina a po obede ma ešte čakala dvojhodinovka svetovej literatúry, na ktorú som sa tešila z celého dňa najviac. Aspoň jeden svetlý bod pondelka.

„Slečna Stewartová," ozval sa spoza mňa vysoký hlas. Zatvorila som oči a v duchu zanadávala, ako je možné, že ma vždy nájde?!

„Dobré ráno, pán Lincoln," odzdravila som so širokým úsmevom, ktorý bol všetko len nie úprimný.

Pán Lincoln bol stredne vysoký chlap s okuliarmi s čiernym rámom a šticou medovo hnedých vlasov. Vždy mal na sebe kockovanú košeľu, béžové bermudy a vo vrecku košele nosil malý modrý notes. Och, a bol to tiež vedúci oddelenia literatúry a riaditeľ školského časopisu, webových novín aj žurnalistického krúžku, do ktorého sa ma už od prvého ročníka snaží zlákať. Nemyslite si, milovala som písanie, ale pod jeho kontrolou by som nepísala o ničom inom ako o študentských právach, morálke, úspechoch našich študentov a iných veciach, čo neboli moja šálka kávy. Allyson na tieto krúžky chodila, takže som vedela, čo je ich náplňou a nemala som záujem.

„Neprehodnotili ste svoje rozhodnutie pridať sa k nám?" opýtal sa.

„Snažila som sa, naozaj, ale zdá sa, že môj diár je plný," zaklamala som so smutným výrazom.

„Och!" hlesol sklamane. „A smiem vedieť, čomu produktívnemu sa budete venovať?" Niežeby ťa do toho niečo bolo, ty jedna otrava!

„No, hlavne študovaniu, veď viete...maturita."

Myseľ mi šrotovala ostošesť, ako som sa snažila niečo vymyslieť, bolo mi totiž jasné, že štúdium na maturity nie je taký závažný dôvod, aby som nemohla navštevovať jeho krúžok. Koniec koncov, Allyson bola tiež maturantka, a predsa si našla čas chodiť tam.

„A – a tiež doučujem...bratovho kamaráta z literatúry!" vyhlásila som víťazoslávne. „Plus ešte staranie sa o domácnosť, no veď to poznáte, mám toho vyše hlavy."

„Som sklamaný, že vás nemôžeme mať, ale teší ma, že vo výsledkoch pána Evansa už neuvidíme žiadne F, keď má za učiteľku vás."

„Eh...no, j-" Zarazila som sa. Počkať, počkať, počkať, pekne poporiadku, kto tu čo hovoril o Ianovi?! Nespomenula som žiadne meno, iba že je to bratov kamarát, pokojne to mohol byť ktokoľvek, nie hneď tento idiot...

Lincoln mi so smutným výrazom kývol na pozdrav a vydal sa späť k svojej kancelárii. Civela som za ním, neschopná slova. Čím to, do pekla, je, že ma každý vždy spája s Ianom? Viem, že je to blízky kamoš môjho brata a môj úhlavný nepriateľ, ale to neznamená, že ide vždy oňho! Ak sa to nejakým spôsobom dostane do éteru, celá škola si môže pomyslieť, že je to len zásterka pre náš sexuálny vzťah. A ja som naozaj netúžila byť zviditeľňovaná takýmto spôsobom.

„Možno si nakoniec mala súhlasiť," prihovorila sa mi Allyson, zatiaľ čo si vyberala knihu algebry zo skrinky.

„Vieš, že by som nemohla, Ally," zavrátila som. „Tie jeho témy... Keby mám písať o úboroch našich roztlieskavačiek, maskotovi futbalového tímu alebo o novom aute nášho riaditeľa, asi sa zabijem!"

„Nie je to až také zlé," nadhodila nepresvedčivo.

Mykla som plecami. „Nemohla by som to robiť, musí to proste prísť samo a nemôžem sa nasilu nútiť napísať niečo, čo mi príde zbytočné a nepodstatné. Ak už mám písať novinárske články, tak aspoň o niečom serióznom." Zazvonilo na prvú hodinu a so želaním pevných nervov sme sa rozlúčili a pobrali sa každá vlastnou cestou.

Maturitné učivo z biológie bolo vlastne opakovaním všetkých predošlých rokov, no a dnes sme sa dostali k ľudskému telu a jeho sústavám. Sedeli sme hore v učebni, kde sa nachádzal asi tucet dlhých stolov pre troch ľudí a plátno, na ktoré nám profesorka premietala obrázky alebo videá spojené s učivom. Sedela som v poradí štvrtom stole pri okne, podopierala si bradu rukou a snažila sa držať krok s výkladom, ale akosi som strácala niť. Na biológiu som chodila sama, pretože baby boli viac než šťastné, že biológiu viac nemajú ako povinný predmet. Vlastne som ani ja sama netušila, prečo som si ju ponechala aj do maturitného ročníka, keďže som sa jej neplánovala po škole venovať.

Nevnímala som profesorkine slová ani premietané obrázky či človeka, ktorý si ku mne prisadol. Nudila som sa a aj napriek tomu, že som spala pekných osem hodín, mala som chuť si zdriemnuť.

„Netušil som, že mi dávaš doučovanie z literatúry," ozval sa zrazu môj spolusediaci. „Alebo mám na škole menovca, o ktorom som nikdy nepočul?" Prudko som sa mykla, keď mi došlo, že vedľa mňa sedí Ian a skoro som sa prevrátila na stoličke. Našťastie má dobré reflexy a včas ma zachytil a stiahol späť na pevnú zem.

„Čo? O čom to hovoríš?" sykla som.

„Na chodbe ma zastavil Lincoln a splietal čosi o tom, že nemôžeš chodiť na jeho krúžok, lebo ma doučuješ," objasnil mi.

Zostala som sedieť ako obarená. Prekliaty Lincoln, nedokáže udržať jazyk za zubami ani päť minút! Netuším prečo je mnou taký posadnutý, s nikým si nedáva takú námahu dostať ho do krúžku ako so mnou. A to všetko len preto, lebo sa v prvom ročníku dozvedel o mojej eseji z angličtiny, ktorá vraj bola na prváčku taká úchvatná, že sa profesorka takmer rozplakala. Bolo to už tak dávno a on mi stále dýcha na krk.

„Snažila som sa ho len striasť, pretože očividne neberie nie ako odpoveď," poinformovala som Iana a tvárila sa, že si robím poznámky.

Zdvihla som hlavu k plátnu, kde práve svietil obrázok s popisom ženského pohlavného orgánu. Takmer v momente som sa odvrátila a vzdala svoju snahu čokoľvek si zapísať – prišlo na moju najneobľúbenejšiu tému. Niektorí chalani zapískali a profesorka mala hneď celú ich pozornosť.

„Takže si ma využila ako výhovorku?" vyhŕkol Ian dotknuto.

Odfrkla som si. „Aspoň vidíš, aké je to príjemné."

„Uvidíme, čo budeš hovoriť, keď Lincolnovi poviem, ako to skutočne je."

Vrhla som naňho neveriacky pohľad, no on sa ľahostajne odvrátil k plátnu, kde sa teraz vynímal mužský pohlavný úd. V triede to vzrušene šumelo.

„To neurobíš!" vyhlásila som. Nie, nedovolím mu to, po toľkých rokoch, čo mi otravuje život, nemá právo sa mi takto vyhrážať.

„Chceš sa staviť?" nadvihol na mňa obočie. Otvorila som a zase zatvorila ústa, nenapadala ma žiadna vhodná reakcia. Možno by som si mohla vymyslieť, že doučujem niekoho iného. Correy by možno súhlasil. Všetky moje myšlienky však zrazu prerušilo video, ktoré nám profesorka pustila – znázorňovalo pohlavný styk.

Zízala som na obrazovku a sánka mi pomaly klesla až na stôl. Šum v triede sa zmenil na otvorený smiech a chalani začali nahlas pískať, väčšina dievčat bola, podobne ako ja, šokovaná. Nikdy by som nečakala, že nám v škole pustia niečo takéto.

„Tuším ťa to celkom fascinuje, Margo," zašepkal mi Ian do ucha. Strhla som sa a cítila, ako mi do líc stúpa červeň. Ďakovala som bohu za to, že všetky svetlá boli zhasnuté a okná zastreté, takže to nemohol vidieť.

„Sklapni!" oborila som sa naňho.

„Možno by som ti mohol dať súkromnú ukážku." Vrelo to vo mne, čo som komu urobila, že musím znášať tohto kolosálneho kreténa?!

„Vyber si, buď to alebo doučovanie z literatúry a Lincolnovi nič nepoviem."

„Vyhrážaš sa mi?" prižmúrila som naňho oči.

„Aspoň vidíš, aké je to príjemné," vrátil mi moje slová. Hajzel jeden vydieračský!

Samozrejme, vedela som, že by svoju vyhrážku nesplnil naozaj, videla som, ako sa tváril, keď som ho na lyžovačke obvinila, že to bolo proti mojej vôli, no aj tak by mi mohol u Lincolna pekne zavariť.

„Nie," zamietla som. „Neurobím to a vieš prečo? Nie si totiž jediný Jacksonov kamarát.

Ako na zavolanie zazvonilo a na nespokojnosť všetkých mojich spolužiakov, profesorka premietačku vypla. Vyskočila som z miesta ako prvá, nahádzala veci do tašky a uháňala na prízemie v ústrety mojej ďalšej hodine. Angličtinu som mala spolu s Correym, Benettom aj Claire, ktorá sa zatvárila nanajvýš prekvapene, keď som krátko pred začatím hodiny podišla ku Correymu a hodila sa na stoličku vedľa neho.

„Ahoj," pozdravila som ho s úsmevom. Prekvapene sa na mňa obzrel, no potom sa tiež usmial a odzdravil ma.

„Ehm, rozmýšľala som..." začala som váhavo. „Potrebujem sa vyhnúť Lincolnovi, a tak mi napadlo... Nepotreboval by si doučko z literatúry, ako zásterku, chápeš?"

Correy na mňa zostal prekvapene civieť, ale inú reakciu som ani nečakala.

„Ja...Maggie, rád by som ti pomohol, ale musím chodiť na zápasy a ešte aj na výpomoc do autoopravovne," odvetil po chvíli kajúcne. „Mám toho vyše hlavy, nemám čas a potom, literatúru som už vypustil."

„Och!" hlesla som a snažila sa nedať najavo svoje sklamanie. „Jasné, to je v poriadku, chápem to. Prepáč, že som ťa otravovala." Postavila som sa na odchod, no ešte ma chytil za ruku, aby ma zastavil.

„Naozaj mi je to ľúto, Maggie."

„Nerob si starosti, Correy, určite niekoho nájdem."

Sama som si tým však prestávala byť istá...

Moje možnosti boli viac než obmedzené, keďže väčšina Jacksonových kamarátov boli navoňaní futbalisti, s ktorými som nechcela mať nič spoločného. Navyše, takmer nikto z nich literatúru už nemal, pretože svoju budúcnosť videli v niečom inom. Kriste, prečo musím byť najlepšia z predmetu, ktorý študujú samé dievčatá?!

„Čo sa toľko mračíš?" drgla ma Allyson.

Sedeli sme za stolom v jedálni a obedovali, ale zatiaľ čo všetky baby poslušne jedli, ja som sa len nezaujato prehrabávala v tanieri a civela o dva stoly ďalej, kde sedel náš futbalový tím a hulákal na celú miestnosť, akoby im to tam patrilo.

„Ale nič, len som sa zamyslela," odvetila som vyhýbavo. Correy ani Benette nemôžu, Dylana som sa pýtať nechcela kvôli Thalii a zvyšní futbalisti boli tupí ako táčky, obávam sa, že im by ani doučovanie nepomohlo. A potom tam bol Ian, ktorý na mňa zízal cez celú jedáleň a mala som taký nepríjemný pocit, že vie, ako katastrofálne môj plán dopadol.

„Thalia, vadilo by ti, keby som doučovala Dylana z literatúry?" opýtala som sa ticho, aby nás nikto nepočul.

Thalia, ktorá si na vidličku namotávala špagety, odrazu znehybnela a prekvapene sa na mňa pozrela.

„Prečo?" chcela vedieť.

„Lebo som Lincolnoci nakecala, že doučujem Jacksovho kamaráta z literatúry a teraz potrebujem vhodnú obeť," vysvetlila som. „On si myslel, že doučujem Ian, ale to sa nikdy nestane! Correy ani Benette nemôžu, a teda zostáva iba Dylan."

„A prečo nemôžeš doučovať Iana?"

Neveriacky som na ňu pozrela. „Neprešlo by ani päť minút a už by sa ma snažil dostať do postele!"

„Och, áno, jasné," zamrmlala a začala sa hrať s jedlom ako predtým ja. Videla som, že sa jej tá predstava nepáči, ale nemohla som jej to zazlievať.

„Nič sa nestane, sľubujem, Dylana mám rada iba ako kamaráta," upokojovala som ju. „Navyše, bude to iba na oko, chcem sa ho len spýtať, nič viac."

Thalia sa zhlboka nadýchla a potom pomaly prikývla. „Tak dobre."

Plán bol taký, že počkám, kým výdeme z jedálne a odchytím ho kdesi ďaleko od jeho idiotských kamošov, ibaže mi to všetko pokazil samotný Dylan, keď si ma počkal pri okienku, kam som odložila nedojedený obed, a zastal mi cestu.

„Ahoj, Maggie," pozdravil ma.

„Ahoj," usmiala som sa, „vlastne som za tebou práve chcela ísť."

„Vážne? Prečo?" Obzrela som sa okolo seba, Lincolna som nikde nevidela, ale on má vo zvyku objaviť sa len tak z ničoho nič.

Chytro som vrátila tácku na miesto, schmatla Dylana za rukáv a odtiahla ho od tých zvedavých uší až pred jedálenské dvere.

„Chcela som sa ťa spýtať, či by som ťa nemohla akože doučovať z literatúry," išla som hneď na vec. „Niežeby si to potreboval, ale snažím sa vyhnúť Lincolnovi a potrebujem niekoho ako krytie." Dylan po mojich slovách nechápavo zvraštil čelo.

„A nedoučuješ náhodou Iana?" nadhodil. „Práve preto som prišiel, poslal ma za tebou." Čože?

„Čo?" pre zmenu som teraz nechápala ja.

Trpezlivo sa na mňa usmial. „Mám ti odkázať, že sa stretnete dnes o štvrtej v garáži."