Hádam sa bude nová kapitola páčiť :) Komentáre potešia :)

     Mojou prvou zastávkou hneď z rána bol záchod. Zobudila som sa totiž na to, ako ma napína na vracanie, vpálila som do akože kúpeľne, padla na kolená a začala dáviť. Fuj, panebože, už si spomínam prečo som sa vyhýbala prehnanému pitiu. Nestojí mi to za to polhodinové grcanie a celodennú opicu. Hm, len škoda, že som na to nemyslela aj včera, keď som sa spila pod obraz boží.

Začula som za sebou akýsi šuchot a potom kroky. Och, do riti, úplne som zabudla, že som prespávala u Noaha a najskôr som ho svojou nevoľnosťou zobudila. Kruci! Nie, nie, nie, takto ma nesmie vidieť, stačí, že ma včera videl rumázgať ako decko.

„Maggie," oslovil ma s obavami.

„Nie, nechoď sem, prosím," požiadala som a sklonila sa nad záchodom, pretože ma opäť naplo.

Ako inak, odignoroval moju prosbu a vošiel dnu. Nadvihol mi od spánku strapatá vlasy, aby som si ich náhodou neovracala.

„Kriste, budeš ma ty niekedy aj počúvať?!" neodpustila som si. Prišlo mi trápne, že ma ten najkrajší chalan v mojom okolí bude vidieť dáviť, na príťažlivosti mi to veľmi nepridá. Noahove ruky na mojom zátylku sa spolu s celým jeho telom začali otriasať, keď sa zasmial mojej poznámke.

„Pokojne, hysterka, nepozerám sa," uisťoval ma. „Mám zatvorené oči." Vychcaný hajzel, vždy nájde nejakú kľučku!

Vracala som peknú pol hodinu, kým zo seba môj zmučený žalúdok nevypumpoval všetok ten jed v podobe alkoholu. Noah bol celý čas pri mne a držal mi vlasy, neviem či sa pozeral, ale rozhodla som sa mu veriť, že nie. Keď bol už konečne koniec, cítila som sa ako prejdená nákladiakom alebo niečím podobne ťažkým a celý svet sa okolo mňa krútil. Spláchla som, opláchla si tvár a s Noahovou pomocou zaľahla späť do postele.

Prižmúrenými očami som sledovala, ako sa Noah prezlieka do svojho inštruktorského odevu. Bola by som si to aj užívala, rovnako ako napínavú vyzliekaciu scénu môjho obľúbeného herca v kine a s popcornom v ruke, ale dnes som sa na to proste necítila. Včerajšie vyčíňanie ma o túto chvíľu, pre ktorú by všetky moje spolužiačky vraždili, nemilosrdne pripravilo. Cítila som sa kvôli tomu ešte viac na figu.

Keď bol Noah oblečený, podišiel ku mne a rukami mi obhmatal čelo, či nemám teplotu.

„Som okej, iba unavená," zamrmlala som. „A trochu slabá."

„Nečudujem sa, koľko si toho včera vlastne vypila?" Nebola to výčitka, skôr zvedavosť.

„Veľa...ani si nepamätám koľko presne," povzdychla som si. Pamätám si, že som stiahla celú vodku a potom sa tam priplietlo aj nejaké pivo, ale nie som si istá koľko plechoviek som do seba vyliala. Asi som to radšej ani nechcela vedieť.

„Ach, ty môj mini bar," zasmial sa. „Radšej dnes zostaň v posteli, nechcem, aby si si na svahu ublížila. Je vidno, že nie si zvyknutá na takéto opíjačky." Prikývla som na súhlas, hej, v takomto stave by som sa nedostala ani do lyží.

„Tak ja sa teda upracem späť k sebe."

„Nie, to nemusíš, pokojne zostaň tu." Civela som nanho, ako keby mu narástla druhá hlava. Prosím?

„A ako vysvetlíš, že som u teba v izbe?" zaujímala som sa.

Ľahostajne pokrčil plecami. „Môžem povedať, že som ťa včera stretol na chodbe, náhle ti prišlo zle a že si omdlela, tak som ťa nechal u seba."

Keďže to vyzeral mať dopredu premyslené, zanechal ma vo svojej izbe a pomaly sa odobral dole, aby stihol lekciu. Až vtedy som zistila, že sme zaspali raňajky a je takmer deväť. No super, Thalia ma zožerie aj s lyžami, že kde som bola. Možno si vytvorila nejakú vlastnú predstavu, o tom, že som sa spustila s nejakým vysokoškolákom.

„Mohol by si prosím ťa povedať Thalii, kde som bola celú noc a čo sa stalo?" zakričala som za Noahom. „Nechcem totiž riskovať ujmu na zdraví." Noah sa chápavo usmial a prikývol na súhlas. Keď odišiel, pohodlnejšie som sa vystrela na posteli a zatvorila oči, že si trochu zdriemnem.

Môj pokoj bol však drzo narušený príchodom votrelca v podobe Claire Liddellovej. Pekne-krásne si ležím v posteli, pomaly zaspávam a zrazu sa z niečo hodí vedľa mňa a takmer ma rozmliaždi! Tak takýto budíček som veru nepotrebovala.

„Bože, Claire," zastonala som a chytila sa za hlavu. Keď ma vyrušila, od ľaku som až nadskočila, čo moja ubolená hlava neznášala veľmi dobre.

„Prepáč," povedala kajúcne. „Noah mi povedal, čo sa ti stalo a keďže už nemám náladu sa na tú prekliatu vec znova postaviť, prišla som za tebou."

„Ehm...čo všetko ti Noah povedal?"

Claire sa na mňa veľavýznamne zahľadela a bola by som prisahala, že som v jej hnedých očiach postrehla aj nejaké tie nezbedné iskričky. Vyzerá síce ako tichá, nevinná blondínka, ale vo vnútri sa skrývala duša čertice, o tom som sa už neraz presvedčila. Prisunula sa bližšie a ja som si vzdychla, vedela som, že nech už jej Noah povedal čokoľvek, bude chcieť počuť moju, a rozšírenú, verziu.

„Tak spusť," vyzvala ma. Znova som si vzdychla, ale čo sa dalo robiť? Vyklopila som jej teda celý príbeh.

Celé dopoludňajšie lyžovanie sme preležali v Noahovej posteli – ja úplne zničená únavou a Claire s priblblým úsmevom, ktorý sa jej usalašil na tvári, odkedy som dorozprávala všetko, čo som si pamätala zo včerajšej noci. Keďže až Noahov bozk ma prinútil vytriezvieť, pamätala som si to len odvtedy, čo sa dialo na párty som mala stále zahmlené.

Nakoniec sa mi podarilo trochu si zdriemnuť, no prišlo mi to akoby som zatvorila oči a o chvíľu ich zase musela otvoriť. Precitla som na chladný dotyk dvoch rúk a uvidela nad sebou Noaha celého vyštípaného od mrazu a so zasneženými vlasmi.

„Ako sa cítiš?" nežne sa mi prihovoril. Usmiala som sa, ach, keby takto chcelo vyzerať každé moje prebúdzanie...

„Už lepšie," odvetila som.

Začal zo seba zhadozovať premočené veci, kým som si ja naťahovala stuhnuté údy a až vtedy som si uvedomila, že Claire sa kamsi vyparila.

„Aká bola hodina?" opýtala som sa a vykukla von oknom. Strhla sa tam pekná snehová fujavica, okno bolo celé omrznuté a spoly zabarikádované snehom.

„Chladná," bola jeho odpoveď, „celý deň sneží ako bláznivé a dosť fúka. No musím tvojich spolužiakov pochváliť, lepšia sa. Všetkým to už ide, okrem..." Nemusel to dopovedať, vedela som na koho naráža.

„Možno by si jej mal dať súkromné hodiny. Claire bola vždy veľmi hanblivá a myslím, že ju pohľady toľkých ľudí zbytočne znervózňujú," poradila som mu. „Veď vieš ako veľmi sa ľudia boja strápnenia."

Noah si prevliekol rolák cez hlavu a ja som v momente zbystrila pozornosť ako mačka. Cítila som sa už oveľa lepšie ako ráno, čiže som mala v pláne tento raz si jeho vyzliekaciu šou patrične užiť. Mal na sebe síce ešte čierne tielko, no aj tak mi vyschlo v ústach a výhľad na jeho široké plecia a pevné svaly na rukách mi úplne vyhovoval.

Priveľmi zamestnaná obdivovaním ho, neregistrovala som, že niečo hovorí a spozornela som až keď mi prepotený rolák pristál na hlave. Pohotovo som ho zo seba striasla a znechutene odhodila bokom. Dala som si záležať, aby som Noaha počastovala škaredým pohľadom.

„Myslím, že by som ti mal zakaždým zaviazať oči, aby si kvôli mne ešte náhodou nedostala infarkt," prehodil s úsmevom. Blbec!

Vyplazila som mu jazyk, ľahla si späť do postele a otočila sa mu chrbtom. Možno by mi dovolil ešte trochu si pospať, aj keď ten jeho polovičný striptíz ma celkom prebral. Chvíľu bolo ticho, Noah sa zrejme ďalej prezliekal, ale potom sa ozvalo rázne zaklopanie na dvere a dnu vtrhla Moorová. Prekvapene som vyskočila z postele, skoro sa zabila, keď som vystrelila na nohy a hlava sa mi tak strašne zakrútila, že som na moment aj zabudla, ako sa volá moja planéta. Našťastie ku mne pohotovo priskočil Noah a zachytil ma, aby som sa na hanbu sveta neroztiahla na koberci.

„Ellen," oslovil Noah Moorovú, „deje sa niečo?"

Moorová za sebou potichu zavrela dvere a znepokojene si ma prezerela. Uistila som Noaha, že som v pohode a opatrne sa zviezla späť na matrac.

„Prepáč, Margaret, nechcela som ťa vyplašiť," ospravedlnila sa. „Už sa cítiš lepšie?"

„Áno, ďakujem, pani profesorka," zareagovala som. Potom sa otočila na Noaha, aby sa dohodli, čo s nami budú robiť poobede, keďže v takýchto podmienkach nebolo práve najbezpečnejšie, aby sme sa premávali po svahu – rozhodne nie pre začiatočníkov alebo aj niektorých mierne pokročilých, ktorých mentorkou bola Moorová.

„Mohli by ste nás zobrať na lanovku," zamiešala som sa do toho. „Uvidíme tak krásy okolo nás, využijeme skipasy aj voľný čas a nebude nám taká zima, ako keby sme šli pešo." Hľadeli na mňa a ticho počúvali. „Počula som, že hore na kopci je jedna vážne dobrá kaviareň, kde robia božské palacinky. Mohli by sme tam skočiť a potom lanovkou naspäť."

Profesorka sa otočila na Noaha, ktorý ma obdaril sprisahaneckým úsmevom. Zrejme sa mu môj nápad pozdával.

„Nemám s tým problém," prikývla Moorová. „Ešte sa porozprávam s Rogerom, ale ako ho poznám, bude trvať na tom, aby jeho zverenci lyžovali."

Noah prikývol. „Myslím, že by nenamietal keby sme šli len my dvaja. Ja svoju skupinu zoberiem určite, snehová búrka a nedostatok skúseností môžu skončiť pohromou. Niekto by sa mohol skotúľať dolu svahom." Veľavýznamne pri tom pozrel na mňa.

Len čo Moorová odišla, pochopila som, že je konečne čas aj pre mňa, aby som sa vrátila na svoju izbu. Potrebovala som sprchu a mala som v pláne skočiť sa aj pozrieť do jedálne, keďže si žalúdok začal pýtať jedlo. Noah na mňa prižmúril oči, keď som sa začala zberať na odchod.

„Ideš niekam?" nadvihol obočie.

„Vraciam sa k sebe, musím sa pripraviť na poobedie a vypočuť si prednášku od Thalie." Pri tej predstave som mala chuť zašiť sa pod paplón a nevyliezť odtiaľ. „Ďakujem ti za starostlivosť, aj za morálnu podporu včera večer."

„Kedykoľvek," prikývol takmer okamžite.

Našuchla som si baleríny, schytila tie diabolské šaty a keď som sa otočila, že sa rozlúčim, všimla som si, ako ma prepaľuje pohľadom. Srdce mi vynechalo jeden úder a keďsa na mňa takto uprene díval, dostala som chuť znovu ho pobozkať.

„Eh...Tak ja idem," prelomila som ticho a to zvláštne kúzlo medzi nami. „Tričko ti potom vrátim."

Noah sa strhol, akoby sa prebúdzal zo sna. „Jasné, nerob si starosti."

Veľmi som dúfala, že všetci budú na obede alebo oddychovať na svojich izbách, pretože naozaj netuším, ako by som vysvetlila, prečo sa plížim chodbou iba v pánskom tričku. Vyzeralo to, že po prvýkrát budú moje prosby vyslišané, lenže to by som nemohla byť taká hrozná smoliarka a večný nepriateľ karmy, všakže.

Dvere na sprchách sa otvorili a už klasicky som sa ocitla zoči-voči Ianovi, jediné šťastie, že s ním teraz aspoň nebola jedna z mojich spolužiačok. Stŕpla som uprosted pohybu, keď si ma všimol a vyplašene naňho civela. Stále som sa mu nepriznala, že som klamala o tom bozku a naozaj sa mi nepáčil ten temný pohľad v jeho očiach, keď videl v čom som oblečená. Pokúsila som si zakryť stehná šatami a hrdo zdvihla hlavu. Nie, nebudem sa Iana báť.

„Dovolíš?" požiadala som ho chladným hlasom.

„Takže si si už užila so svojím milovaným inštruktorom?" zatiahol rovnako nepriateľsky. „Povedz, stál ti za to?"

„Nevyjadrila som sa dosť jasne? Prestaň strkať nos do mojich vecí," prevŕtala som ho nahnevaným pohľadom. „A budem ťa musieť sklamať, ale Noah nie je ty, nezneužije každú príležitosť, len aby sa so mnou mohol vyspať." Obišla som ho, ako keby bol len bezvýznamný kus nábytku a ponáhľala sa do bezpečia svojej izby.

²²²

Thalia nezostala nič dlžná svojej povesti a parádne ma zvozila za včerajší večer, hoci jej Noah predtým povedal, čo sa stalo a že som v poriadku. Lenže Thalia mi musela pripomenúť ako hrozne som ju vydesila a že celú noc nemohla spať a hľadala ma všade možne. Neodpustila som si podotknúť, že ma asi nehľadala poriadne, pretože by inak prišla aj do Noahovej izby a ona sa na mňa normálne ešte viac naštvala.

Kričala čosi o tom, že som nerozvážna a neopatrná a správala som sa ako decko. Bola som rada, že naše tri skupiny – začiatočníci, mierne pokročilí a snowboardisti – ideme poobede na tú lanovku a pokročilí lyžiari, medzi ktorých patrila aj Thalia, zostávajú a budú lyžovať. Aspoň nebudem musieť počúvať jej výčitky celý deň.

Popoludnie však neprebiehalo tak, ako som si predstavovala. Išla s nami aj Noelle a celý čas si vykračovala popri Noahovi a veselo drkotala a na moju veľkú mrzutosť jej Noah nenútene odpovedal. Nepáčilo sa mi to, možno mi povedal, že sa mu páčim, ale poznala som Noelle, má svoje špinavé triky, ako si omotať chlapov okolo prsta. Celý čas výletu som sa len mračila a frfľala si popod nos, takže Claire vzdala akúkoľvek snahu začať so mnou zmysluplný rozhovor.

Vonku stále riadne snežilo a ľadový vietor sa nám zarezával do tela ako nôž. Všetci sme boli tuho zamotaní do našich vetroviek, na hlavách sme mali čapice a kapucne, no aj tak sme pekne mrzli. Nechápem, ako môžu v takýchto podmienkach lyžovať, veď ich to musí nosiť kade-tade. Nohy sa mi zabárali hlboko do snehovej pokrývky, bola mi zima a ešte som bola aj na smrť unavená, čiže som kráčala na chvoste našej skupinky.

Úplne vpredu som videla, že Noah niečo kričí, ale kvôli hukotu toho sprostého vetra som nepočula čo. Snažila som sa trochu pobehnúť, aby som aspoň niečo začula, ale iba som sa viac zaborila do snehu a ešte mi aj zletela čapica. Nemrzene som si vzdychla a zvrtla sa po ňu. Vtedy úplne nečakane a bez akéhokoľvek varovania do mňa niečo tvrdo narazilo a už som aj letela.

To niečo, čo do mňa vrazilo, bol nejaký slepý lyžiar. Kotúľali sme sa dolu kopcom ako vtedy, keď som zletela ja a bolestivo som sa udierala do zmrznutého snehu. Zastavili sme sa až na konci svahu tesne vedľa malého lesíka so stromami a kameňmi, takže som si uľavene vydýchla. Aj tak som však bola celá doudieraná. Ležala som na chrbte, kapucňa mi skĺzla z hlavy a mala som taký zlý pocit, že som si buď niečo zlomila alebo natiahla.

Lyžiar ležal na mne, rukami si chytil kuklu a okuliare a strhol si ich z tváre. Vyvalila som oči a Ian, ktorý sa ukázal byť tým idiotom, čo ma zrámoval, sa zatváril rovnako.

„Kriste!" zvolala som. Prečo? Prečo vždy ja? Prečo to vždy musí byť on? „A prečo, do pekla, vždy skončíme v takejto polohe?!" Ani som si neuvedomila, že som to vykríkla nahlas. Ian zvraštil čelo a premeral si ma, až vtedy mu asi doplo, že sme sa už ocitli v takejto situácii, aj polohe, a protivne sa usmial.

„To preto, že ty si ako horúca čokoláda a ja ako marshmallows," prehovoril.

Zvraštila som čelo, nechytala som sa. Do pekla, dúfam, že si pri tom páde neudrel hlavu a nemá otras mozgu! Netuším, kde je tu najbližšia nemocnica.

„Prosím?" nechápavo som sa spýtala.

„Si žhavá a ja by som bol rád na tebe," vysvetlil mi. Bože, to je magor!

„Zlez zo mňa, Ian," požiadala som ho príkro. „Prosím."

Očami sa mi pozorne prizrel a jeho úškľabok aj pobavené vystupovanie zmizli. S povzdychnutím sa načiahol za svojmi nohami a odopol si lyže. Postavil sa a potom mi ponúkol ruku, ktorú som odignorovala a s vypätím všetkých síl sa vyhrabala na nohy.

„Poď, tu neďaleko je vlek," zašomral.

Našťastie som sa vlekom dostala hore práve včas, keď naša skupina vchádzala do chaty a rýchlo som sa k nim pripojila, aby to vyzeralo, že som tam bola celú dobu. Neuveriteľne ma bolelo rameno, pravý bok a členok, ale nevyzeralo to na zlomeninu. Vo vnútri sme sa hneď všetci začali oprašovať a vyzliekať a dupotať, aby sme striasli sneh aj z topánok.

Odišla som sa osprchovať a horúca sprcha odhalila obrovskú modrinu na boku aj na zápästiach, pozostatky z toho pondelkového lyžovania. A po dnešku sa k nim pridá aj modrina na členku, pleci a ďalšia dokvitne aj na boku. Vážne krása! Jeden by si myslel, že ma rodičia doma týrajú alebo čo. To mi pripomenulo...

Mala by som zavolať mame a ospravedlniť sa za to, čo som včera povedala. Bola som krutá, teraz to už viem, a viem aj to, že mala pravdu. Hneď som ju začala obviňovať, hádzať vinu na jej hlavu a pritom som nepomyslela na jej pocity a dôvody.

Odkedy zomrela teta June, jej mladšia sestra, zmenila sa. Zatrpkla a neustále hľadala spôsob, ako uniknúť z domova. Chápala som, že to musí byť ťažké, mne teta tiež veľmi chýba, keďže sme si boli veľmi blízke, len mi nepríde fér, že nás tak zanedbáva, hlavne malého Tommyho. Nečudovala by som sa, keby začal hovoriť mama mne, namiesto nej. Otec vie, že ju to stále bolí, preto jej nič nepovie, nepristriháva jej krídla... No trvá to už skoro desať rokov, myslím si, že by už bolo načase zasiahnuť. Mama predsa nemôže pred pravdou utekať večne.

Z myšlienok na mamu a moju zosnulú tetu som zostala zachmúrená a mierne melancholická. Po sprche som sa len schúlila na izbe pod deku a čítala si, no z komiksu som nevnímala ani slovo, všetko šlo pomimo mňa. Zostala som takto väčšinu večera, Thalia ma ignorovala, takže som jej to s radosťou oplatila, Noelle sa vyparila na ďalšiu žúrku a ja som sa tvárila, že ju nevnímam, keď hovorila, že chalani pozývajú aj nás.

Ani nejakú hodinu po večierke (viem to podľa toho, kedy sa vrátila Noelle) som nedokázala zažmúriť oči. Bola som unavená, strašne, akoby som nespala celý týždeň, ale moja premotivovaná myseľ nechcela dopriať ubolenému telu oddych. Pokúšala som sa volať mame, ale nezdvíhala to. Buď sa so mnou nechcela rozprávať, alebo len nepočula. Tipujem to na tú prvú možnosť, poznám ju, takže viem, ako sa dokáže za niečo také nadurdiť. Niekedy mi pripomína rozmaznané decko, ale čo si budeme klamať, ja som taká istá.

Noelle začala chrápať. Vzdychla som si a prevalila sa na druhý bok, čiže som teraz zízala na stenu. Začala som po nej prstom kresliť všelijaké kliky-háky a až neskôr som si uvedomila, že moje neviditeľné abstraktné umenie sa spája do slov.

Since that day, it's been tough,

knowing her cheerful smile is gone.

And the hurt you've been through,

you can still feel inside,

like back then,

when with hers, your soul also died.

Bože, prečo musím byť najkreatívnejšia práve v noci?!

Vymotala som sa z postele, vzala z rozhádzanej kopy môjho oblečenia to prvé, čo mi prišlo pod ruku a s mobilom v ruke som sa pomaly vykradla von. Mala som v úmysle ešte raz zavolať mame a zapísať si krátku strofu, ktorú som práve vymyslela. Nie je to nič svetoborné, ale časom by som to mohla trochu upraviť, dokončiť a vymyslieť k tomu aj zvyšok.

Rovnako ako aj v utorkovú noc som sa usadila na pohovku, aby som mala súkromie a zažmúrila do ostrého svetla, ktorá vytrysklo z mobilu, keď som ho zapla, našla mamino číslo a vytočila. Nedvíhala, čo som aj čakala, no tento raz som jej nechala aspoň odkaz.

„Ahoj, mami, to som ja, Maggie. Viem, že si na mňa ešte stále nahnevaná a máš na to plné právo, ale musíme sa porozprávať. Keď si vypočuješ tento odkaz, zavolaj mi."

Zložila som a našla si v mobile poznámky. Našťastie som mala ten text stále v hlave, takže nebolo ťažké zapísať si ho. Kým som v tom úplnom tichu a tme ťukala do telefónu, niečo som začula – jemné tóny gitary prichádzajúce odniekiaľ spredu. Najprv som si myslela, že sa mi to zdá, ale potom sa ku gitare pridal aj tichý spev.

Potichu som sa postavila, strčila si mobil do vrecka na košeli, ktorú som cez seba prehodila, pretože tam bola riadna zima, a nasledovala ten hlas a hudbu. Vchodové dvere boli pootvorené, preto bolo dnu tak neznesiteľne chladno. Vykĺzla som von a na schodoch som zbadala sedieť vysokú chlapčenskú postavu s gitarou v ruke.

Podišla som bližšie a šokovane si uvedomila, že je to Ian. Oči mal zatvorené, jeho dlhé prsty elegantne a zľahka brnkali na struny a ticho si spieval Eda Sheerana. Prekvapilo ma to, ich kapela, ktorá nesie trefný názov Ladiesmen, hrala len sprostú a nevkusnú muziku o sexe a podobných nezmysloch. Mali skôr rockový štýl ako Ed – pomalý, jemný a zároveň nádherný. Na môj vkus boli Ladiesmen len zbytočne hlučný a vulgárny.

Opatrne som sa prešmykla ešte bližšie a prisadla si k nemu na schody. Nevedela som presne či ma počul alebo len mal pocit, že už nie je sám, ale odrazu zmĺkol, gitara utíchla, a pozrel sa na mňa.

„Nechcela som ťa rušiť," rýchlo som sa ospravedlňovala, „iba som bola zvedavá." Nič nepovedal, odvrátil sa odo mňa a začal sa znova venovať svojej gitare, no tento raz spustil melódiu, ktorú som nepoznala.

Chvíľu som ho mlčky a užasnuto počúvala – bol vážne dobrý – a vtom mi došlo, že by tá melódia bola ako stvorená pre môj text. Nebola rýchla, ale ani zbytočne pomalá, skôr niečo medzi.

„Čo je to za pieseň?" opýtala som sa šeptom.

Ian pokrčil plecami, ani sa na mňa nepozrel. „Neviem, len si tak hrám."

„Je to nádherné," vyhŕkla som, skôr než som sa stihla zastaviť.

Jeho prsty sa zastavili a to náhle ticho bolo až ohlušujúce. Venoval mi pohľad, ktorý som nedokázala tak úplne identifikovať, otvoril ústa, že možno niečo povie, no nakoniec len zavrtel hlavou. Načiahol sa po niečo na jeho pravej strane a akoby odnikiaľ vyčaril zapálenú cigaretu. Štipľavý dym mi zapchal nos aj hrdlo a musela som sa trochu odtiahnuť, aby som sa nerozkašľala.

„Ehm...nevedela som, že fajčíš," poznamenala som priškrtene. Ian sa na mňa otočil a vyfúkol mi dym rovno do tváre. Skoro som sa udusila.

Zahľadel sa pred seba, akoby tam v diaľke bolo niečo, čo priťahovalo jeho pozornosť viac ako moja prítomnosť. Viem, že sme nikdy neboli kamaráti alebo sa spolu nejako obzvlášť rozprávali, ak sa nerátajú jeho neslušné návrhy, ale teraz som cítila, že je to akési iné, také skutočnejšie. Bol ku mne chladný a po prvýkrát som mala pocit, že sa k sebe naozaj správame ako nepriatelia. Žeby sa ešte stále hneval kvôli tomu poobediu? Alebo ho stále žerie to klamlivé obvinenie?

Pozrela som sa naňho, sedel ku mne bokom, takže sa mi naskytol pohľad na jeho dokonalý profil. Mal hranatú bradu, pekne vykrojené pery a na líci sa mu črtalo mierne strnisko, ktoré na chlapoch tak strašne zbožňujem. Stále fajčil a ja som sa ako zhypnotizovaná dívala, ako sa horiaca cigareta pomaly skracuje. Osobne som nemala rada, keď niekto fajčil, len preto, lebo si myslí, že to vyzerá frajersky, no musela som uznať, že v jeho prípade to vyzeralo celkom zmyselne. Nedokážem to úplne vysvetliť, ale fascinovalo ma to. Naprázdno som preglgla.

„M – môžem?" dostala som zo seba.

Čo to do mňa vošlo?! pýtala som sa šokovaná sama sebou. Cigarety sa mi vždy protivili, pretože odporne smrdia, žltnú z nich zuby a spôsobujú rakovinu. Ian sa na mňa zarazene pozrel a vytiahol si cigaretu z úst, vyfúkol dym a nedôverčivo si ma premeral.

„Ja len...ešte nikdy som to neskúšala," zašomrala som s pohľadom upretým na svoje ruky. Cítila som sa trápne, že som niečo také vôbec vypustila z úst.

Ian mi bez slova podal dymiacu cigaretu a ja som ju váhavo vzala. Bože, mám to ja ale nápady! Pomaly a opatrne som si jej koniec vložila do úst a snažila sa nemyslieť na fakt, že sa predtým nachádzala v tých jeho. Chvíľu som ju držala medzi perami, potom som si potiahla a... Začala som kašľať a dusiť sa, keď som sa zúfalo snažila dostať škodlivý dym z pľúc, pretože som ho nevyfúkla von, ale vtiahla dnu. Typická chyba začiatočníkov.

Ešte stále kašľúc som roztrasenou rukou podala cigaretu späť Ianovi, ktorý sa snažil potlačiť úsmev. Prvá trhlina v jeho odtažitom vystupovaní.

„Bože!" zvolala som priškrtene a snažila sa znova normálne dýchať. „Ako to robíte?"

„Chce to len cvik a istú ľahostajnosť, netreba uvažovať nad tým, čo robíš," pokrčil plecami. „Proste len potiahneš, povieš si, že nechceš umrieť na zadymené pľúca a vyfúkneš." A názorne mi to aj predviedol.

„Že nechceš zomrieť na zadymené pľúca?!" zasmiala som sa.

Ian zašliapol ohorok cigarety, schytil gitaru a zdvihol sa na odchod. Uvažovala som, že tiež pôjdem už dnu, skôr ako sa tu zo mňa stane ľadová socha, ktoré bude naveky strážiť vchod do lyžiarskeho centra – tak by som si svoj koniec nepredstavovala. Ale akosi som necítila zimu, pripadalo mi to, akoby studený vietor prúdil okolo mňa, ale ja som ho ktovieprečo necítila. Civela som von do zimy a hustého sneženia a snažila sa nemyslieť na mamu, na text, ktorý som nedávno vymyslela a prečo...

„Ian," oslovila som ho zrazu, „počkaj."

Vyškriabala som sa na nohy a otočila sa tvárou k nemu. Gitaru mal zavesenú na pleci a hľadel na mňa s nadvihnutým obočím. Vedela som, čo musím urobiť a povedať, tak, ako som to mala urobiť už včera, ibaže telefonát s mamou dokonale odviedol môju pozornosť od výčitiek svedomia.

„Nie je to pravda, to, čo som povedala včera v lyžiarni, že to bolo proti mojej vôli," priznala som pomaly. „Teda, prakticky áno, zo začiatku, ale potom...ja...akosi sa...no, nejako sa mi to potom zapáčilo." Stálo ma naozaj veľa sebazaprenia vyklopiť mu to. Veď ak teraz zistí, že sa mi páčilo bozkávať ho, odkiaľ mám istotu, že to potom nebude skúšať znova alebo to nezneužije proti mne?

Ian urobil pár krokov ku mne a tváril sa nečitateľne, čo sa mi vôbec nepáčilo. Veľmi som sa snažila držať svoj dych pod kontrolou a pre istotu cúvla.

„Takže si mi klamala?" spýtal sa ľadovo pokojným hlasom, ktorý nikdy neznamená nič dobré. Cúvla som ešte ďalej, až som narazila do steny a už nebolo kam ujsť. Ian sa stále približoval a to moje hormónmi rozbláznené ja začalo nadšene poskakovať z vidiny toľkej blízkosti.

„Eh...," vydralo sa zo mňa. „...možno trochu."

Stál už úplne blízko pri mne. Cítila som z neho cigarety aj potláčanú vôňu aviváže z jeho oblečenia. Díval sa na mňa zvrchu, keďže bol vyšší, a premeriaval si ma akoby uvažoval, čo urobí ďalej. Dych sa mi zrýchlil, ale neviem či to bolo pre jeho pohľad alebo pre tú blízkosť, ktorú si moje trafené ja patrične užívalo. Zastavil sa pohľadom na mojej hrudi a potom sa vrátil k mojim očiam a nadvihol jedno obočie. Sakra, zrejme mu tá reakcia neušla.

Naklonil sa ku mne, takže bol ten mix pachov ešte jasnejší a jeho tvár bola len kúsok od mojej. Prudko som sa nadýchla, čo sa taktiež neobišlo bez povšimnutia. Priblížil sa ešte o zopár milimetrov a ja som inštinktívne zdvihla bradu.

„Nechcem urobiť niečo, čo by si sama nechcela, Margo," zašepkal mi. „Dobrú noc." Odstúpil odo mňa a s úškrnom sebe vlastným zmizol v chate.

Zostala som stáť na rovnakom mieste, pritisnutá o stenu a zízala cestou, ktorou zmizol. Bola som ohromená a zároveň naštvaná. Čo to do mňa zase vošlo?! Prečo naňho takto reagujem? Je to obyčajný magor! A navyše, páči sa mi Noah! Áno, to bola pravda, ale nemohla som poprieť, že na Ianovi niečo bolo. Je vôbec možné, aby sa mi niekto páčil, ale zároveň ma priťahoval aj niekto iný?

Je to jasné, som v prdeli! 

Čo na to poviete? Myslíte, že je možné, aby sa jej páčili dvaja ľudia naraz? :D A, btw, prajem všetky krásne prázdniny! Ľudia, dali sme to a teraz už len dva mesiave voľna :P Aké máte plány? Ja čítať, písať, možno si pozriem aj nejaký seriál (aký mi odporúčate? :D) a potom dovolenka, vy? :)