Tak prvá kapitola nového príbehu je na svete! Netuším prečo som to začala písať ani či to vôbec budem mať trpezlivosť dokončíť, ale tak som si povedala, že sa o to s vami podelím a uvidí sa :D Nebude to nič svetoborné, veď ma poznáte, ale snáď to aspoň omrknete ;) Ak sa bude páčiť(ale aj keby ste mali pripomienku alebo kritiku) tak budem rada, ak mi dáte vedieť :)

       Civela som cez okno zájazdového autobusu a s nemalou dávkou potešenia sledovala, ako sa panoráma hôr približuje. Vrcholky stromov, strechy domov aj cesta, po ktorej sme šli, boli pokryté vrstvou snehu. Prišlo mi to úplne ako keby sa nad svetom rozthlo obrovské balenie cukru.

„Hej, Mags, čo povieš na toto?" drgla ma Thalia, moja najlepšia kamarátka, a otrčila mi jedno slúchadlo. Vzala som si ho a strhla sa, keď mi v ušiach zarachotila tvrdá metalová muzika, ktorej som rozhodne nebola fanúšikom. Rýchlo som si slúchadlo vytiahla a vrátila ho Thalii.

„Nič pre mňa, prepáč," ospravedlňujúco som sa usmiala a odvrátila sa späť k oknu.

Vzhľadom na to, že som si knihu zabudla v kufri a slúchadlá ma zradili, bolo to jediné, čo som mohla robiť, aby mi ubehol čas. Veľmi som sa zatiaľ snažila vytesniť z uší pojašený krik a priblblý smiech mojich spolužiakov, ktorí sa už tradične správali skôr ako banda neandertálcov než dospelých maturantov. Za tie dve hodiny na ceste som už neraz oľutovala, že som bola taká tvrdohlavá a vydupala si, že chcem ísť s triedou na lyžiarsky. Ibaže to bol môj posledný rok s nimi a ako ma Thalia presviedčala, mala som si spraviť toľko spomienok koľko sa ešte dá.

Do lyžiarskeho strediska v Medisone, v New Hampshire sme dorazili krátko pred druhou poobede. Očakávaní sme boli skoršie, no pre to husté sneženie a poľadovicu sa náš šofér bál ísť rýchlejšie ako päťdesiatkou. Celá stuhnutá z pridlhého sedenia som sa vytackala z autobusu a zahľadela sa na hotel. Vzal mi reč, bol úchvatný, čo bol šok, keďže si naša stredná škola ledva dokáže dovoliť financovať vlastnú rekonštrukciu.

„Páni, tak to už áno!" zapískal Benette White uznanlivo. Prevrátila som očami, toho chalana ohúri snáď všetko.

„Som zvedavý, koľko si musel starý Benning požičať, aby si toto mohol dovoliť," ozval sa arogantne povýšenecký Ian Evans, chalan, na ktorého som z nich všetkých bola alergická snáď najviac.

Pán Benning bol náš riaditeľ a aj napriek tomu, že som s ním mala pár konfrontácií, považovala som ho za dobrého chlapa a očividne si dal záležať, aby sme sa na poslednej spoločnej akcii ako stredoškoláci cítili, čo najlepšie. Ianova poznámka mi preto voči nemu prišla nefér.

„Ale čo, prachatému decku nie je hotel dosť dobrý?" Ian, obkľúčený svojou vernou bandou kamošov, na mňa preniesol pohľad a v zelených očiach mu šibalsky zaiskrilo.

„Ty si sa proste musela ozvať, čo, Margo?" zatiahol. „Keby ťa Benning teraz počul, asi by sa na mieste rozplakal." Benning bol vždy trochu precitlivený kvôli čomu si takmer celá škola myslela, že je gej.

„No, ak aj hej, verím, že by si našiel spôsob, ako ho potešiť," žmurkla som na Iana.

Nie, rozhodne som si nemyslela, že je Ian homosexuál, no už len samotný náznak, že by mohol byť ho vždy vyprovokoval a my dvaja sme mali medzi sebou takúto studenú vojnu už prakticky od šestnástich. Protivne sa uškrnul a urobil ku mne dva kroky.

„Čo keby som radšej potešil teba, hm?" navrhol koketne.

Falošne dramaticky som sa chytila za srdce. „Chystáš sa zomrieť? Alebo odsťahovať na druhý koniec krajiny?!"

Naklonil sa nebezpečne blízko. „Myslel som iný druh potešenia, Margo."

Znechutene som pokrčila nos a radšej od neho cúvla. Nemám záujem, ďakujem, povedala som to asi stokrát, radšej by som sa dobrovoľne vykúpala v kyseline ako ho čo i len pobozkala. Ian bol idiot na entú a neznášala som ho od chvíle, čo si na mňa otvoril ústa, aby urazil knihu, ktorú som v škole čítala. Nikdy som mu nevenovala toľko pozornosti ako iné baby a cez prestávky som radšej sedela s nosom v knihe, ako sa podieľala na ich zvieracích kusoch, čo samozrejme nemohol nechať len tak. V triede som bola za tú tichú, no keď sa do mňa začal navážať, moja hrdosť mi nedovolila držať jazyk za zubami, a tak sa začali tieto naše večné doťahovačky.

Otočila som sa mu chrbtom práve vo chvíli, keď z hotela vyšiel vedúci, aby nás privítal a pozval nás dnu, nech sa ubytujeme. Vďačne som vošla do teplej budovy a môj predošlý úžas sa vrátil v plnej sile. Hotel bol krásny aj zvnútra, všade samé drevo, oheň praskajúci v krboch, koberce z ovčej vlny, vôňa škorice a ihličia... Mala som pocit akoby sa opäť vrátili Vianoce, moje najmilovanejšie obdobie roka.

Po drevených schodoch sme vydupali hore na druhé poschodie, kde nám patrila celá dlhá chodba. V duchu som skrížila prsty a veľmi dúfala, že spálne nebudú sklamaním. Už sa mi neraz stalo, že som bola na úplne perfektnom mieste a potom uvidela stav izby a mala radšej chuť prespať pod mostom.

„Izby sú delené po troch," inštruovala nás profesorka Moorová. „Dievčatá budú vľavo, chlapci zase vpravo."

Všetci sme prikývli, že rozumieme a následne sme sa rozpŕchli do pridelenej časti chodby a ponáhľali sa ukoristiť si najlepšiu izbu. S Thaliou sme šprintovali k posledným dverám na chodbe, v snahe byť čo najďalej od hlučných chalanov a zastali sme na prahu, aby sme zhodnotili zjav spálne. Nebola ktovieako ohromná, pre troch ľudí tak akurát, s jednou poschodou posteľou a prístelkou, dvoma menšími šatníkmi a čímsi, čo sa tvárilo ako toaleta.

„Keby tu aspoň bola vlastná sprcha..." povzdychla si Thalia.

Naraz sme sa otočili, keď ktosi jemne zaťukal na dvere, ktoré sme nechali otvorené a vymenili sme si veľavrané pohľady, keď sme tam uvideli Noelle, našu triednu krásavicu, ktorá sa s nami rozprávala asi tak raz v živote.

„Ahojte, baby, máte voľnú posteľ?" nadhodila falošne priateľským hlasom. Samozrejme, jej verné prívesky, Lindsay a Vanessa, ktorých sa ona korunovala kráľovnou, zostali doma, v Portlande, keďže vraj obe neznášajú sneh, čiže nebolo prekvapením, že sa Noelle začala vtierať.

„Ale spíš hore," ukázala Thalia na hornú časť poschodovej postele a ani sa nesnažila znieť prívetivo. Nemala v povahe pretvarovať sa, určite nie pred niekým ako Noelle, ktorá každodenne zhadzoval ženské pohlavie len preto, aby zaujala chalanov.

Zabrala som si prístelku, za čo som si od nej vyslúžila vražedný pohľad a všetky tri sme sa mlčky začali vybaľovať. Netrvalo mi však dlho, kým som si uvedomila, že do šatníkov sa nepomestíme všetky tri, čiže som povyberala len to najnutnejšie a zvyšok nechala tak ako bol. O pár minút vošla do izby Moorová, aby si nás poznačila do zoznamu.

„Takže, máme tu..." pozorne si nás prezrela. „Stewartovú, Cadwellovú a Higginsovú." Odkšrtla si nás a potom mi pokynula, aby som ju nasledovala von na chodbu.

„Margaret, na slovíčko..."

Bola som si istá, že som nič zlé nevyviedla, určite nie v poslednej dobe, ale predsa sa ma zmocnila úzkosť a neistota. Na rovinu, nie som extrémne konfliktný človek, no za tie roky na strednej škole som mala pár prehreškov, napríklad keď som v prvom ročníku vytopila záchody pretože som sa pokúsila spláchnuť nedostatočnú z chémie, pred dvoma rokmi som si odpykávala trest po škole za to, že som kapitánovi ragbyového družstva zlomila nos, pretože sa s Thaliou len zahrával, pred rokom na školskom výlete som po Ianovi v amoku hodila kvetináč, ktorý však omylom skončil v okne... Ale posledné mesiace som čistá.

„Spravila som niečo?" nevydržala som to.

„Nie, teda aspoň zatiaľ," začala Moorová. „Viem, že nie si zlé dievča, Maggie, no potom, čo sa stalo minulý rok, určite chápeš, že mám isté obavy, aby ste ty s Ianom nespôsobili ďalšie škody na majetku."

„Nemám to v úmysle," ubezpečila som profesorku. „Ale na vašom mieste by som si pohovorila hlavne s Ianom, keďže je to vždy jeho vina, že sa vytočím do nepríčetnosti."

„Och, neboj sa, mám v úmysle vtĺcť doňho trochu rozumu!"

Mala som chuť povedať jej, aby sa neobťažovala – ak mu nenarástli mozgové bunky doteraz, už ho nič nezachráni – no včas som sa zdržala komentára. Odkráčala po chodbe, najskôr do Ianovej izby, aby mu uštedrila rovnaký rozhovor ako mne a ja som sa zatiaľ vybrala pohľadať sprchy. Keď už sa o ne máme deliť s celou chodbou, dúfam, že tam aspoň nie sú priehľadné sklá. Nachádzali sa presne uprostred chodby a svietil na nich veľký nápis Sprchy, ktorý sa nedal prehliadnuť. Z ničoho nič sa dvere otvorili a ja som...Stuhla.

Predo mnou stál ten najkrajší muž na svete.